Kiska sa hral na „pána Čistého”. Ešte nevieme, čo všetko má za nechtami, toto môže byť len špička ľadovca. Ak niekto urobí podraz raz, spácha ho aj inokedy, hodnotí drsne Žitný

0
Andrej Kiska a Milan Žitný (Autor: TASR/archív Milana Žitného)
Ako vnímate anonymné informácie, ktoré unikli v súvislosti s daňami firmy prezidenta Kisku? Na koľko ich môžeme považovať za relevantné, aj keď boli od anonyma?
 
Tu sa vôbec netreba zaoberať tým, či sú, alebo nie sú relevantné, lebo prezident priznal, že k takej udalosti došlo a tým pádom sa nemusíme zaoberať tým, či je to pravdivé, alebo to nie je pravdivé. Je to fakt, to sa jednoducho stalo. Môžeme klásť len otázku, o čo tu ide? Lebo túto informáciu niekto „posunul“, ale prečo sa to objavilo práve teraz a prečo sa to vôbec objavilo? K odpovedi na to, či sú takéto úniky normálne, sa dostaneme neskôr, ale skúsme skôr povedať, čo sa týmto sledovalo, keď to niekto „pustil“ von. 
 
Pán prezident sa rád stavia do roly toho, kto iných umravňuje, napomína a má na to kadejaké kauzy, ktoré kadečím páchnu, a prezident upozorňuje, že prostredie politiky by malo byť čisté, malo by mať vysoký morálny kredit. Čiže politici by mali vstupovať do politického prostredia, do verejného života s vedomím, že nemajú mať vo svojej minulosti nič, čo by mohlo poukazovať na ich nie celkom čisté pozadie či politickú minulosť. No a teraz sa ukázalo, že ani on sám ich nemá. Čiže on nie je ten „pán Čistý“, za ktorého sa vydával alebo chcel, aby ho tak verejnosť vnímala a to je podľa mňa veľký problém, pretože aj ľuďom, ktorí mu doteraz dôverovali, považovali ho za akúsi ikonu, v tejto chvíli padá dôvod, pre ktorý si mali myslieť, že je prezident ikonou morálky. 
 
Ako sa to podpíše na slovenskej spoločnosti?
 
To je pre spoločnosť veľmi nepríjemný signál, veľmi nepríjemná skúsenosť, pretože každá spoločnosť, ktorá je konfrontovaná s amorálnym správaním sa politikov, s korupciou, chamtivosťou a s podvádzaním, každá spoločnosť hľadá niekoho, kto tieto vlastnosti nemá. Povedzme, že kedysi v prvej Československej republike bol takouto osobou vtedajší prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa preslávil aj sloganom: „Nebát se a nekrást.“ Dodnes sa česká verejnosť obracia k tomuto prezidentovi ako k etalónu spoľahlivosti a akémusi majáku kredibility. Aj preto mnoho slovenských voličov, občanov považovalo pána prezidenta Kisku za takýto etalón, ale ukázalo sa, že to nie je pravda. 
 
Ale, čo teraz s tým? Znechutenie, akési rozčarovanie, to všetko je čosi, čo nepomáha ozdraveniu slovenského verejného života, lebo keď sa bude teraz pán prezident snažiť poukazovať na nejaké nešváry, samozrejme, oprávnene niekto povie: „Tento? Ten by mal byť sám ticho.“ A to je opäť zlé, pretože spoločnosti tým pádom chýba klenák (záverový kameň, ktorý drží stavbu pohromade) v chráme slušnosti a dobrého svedomia. 
 
Prezident ako keby prešiel do protiútoku a hovorí o mafiánskych praktikách. Sú to podľa vás mafiánske praktiky?
 
Keby to prezident povedal pri každej kauze, počínajúc trebárs Gorilou, že to boli mafiánske praktiky, keď to vyniesol nejaký príslušník spravodajskej služby, keby to isté povedal o Matovičovi alebo o Nicholsonovej, alebo Sulíkovi, keď sa oháňajú nejakými anonymnými materiálmi, ktoré pochádzajú z miest, kde platí nejaký režim utajenia, tak by som túto jeho výčitku o mafiánskych praktikách aj bral, ale keďže sa neozval a ozýva sa len vo svojom prípade, tak to sa nedá brať vážne. Nedá sa potom povedať, že tento prezident je naozaj tou morálnou a spôsobilou osobnosťou, ktorá môže na takéto praktiky poukazovať. 
 
Samozrejme, že tie praktiky sú nechutné a neobjavuje sa to prvý raz. Vážne je však to, že aj keď sa tu objavujú ikstý raz, ani raz sme nepočuli pána prezidenta, že by proti tomu protestoval. Skôr napomínal tých, ktorých sa tie zverejnenia týkali, než by vykrikoval: „Prosím vás, toto nerobte, to je porušovanie istých pravidiel.“ Už vieme z minulosti, že keď sa takýto materiál objaví, ako prvú si kladieme otázku, komu to má prospieť? To po prvé a po druhé, čo je závažnejšie? Či zverejnenie čohosi takého, alebo verejný záujem na tom, aby sa vedelo, čo alebo koho má tá osoba za sebou. 
 
Ktorá z možností, ktoré ste uviedli, je podľa vás v prípade prezidenta Kisku tá správna? Ide o verejný záujem alebo to má niekomu prospieť?
 
V prípade prezidenta je to podľa mňa jednoznačné. On sa hral na „pána Čistého“, ale ukázalo sa, že nie je tou morálnou autoritou a toto musí verejnosť vedieť. Pretože my ešte nevieme, čo všetko má pán prezident, respektíve jeho firmy, ktorých bol konateľom, za nechtami. Toto môže byť len špička ľadovca. Možno preto kričí, ja neviem. Každopádne je to prvá vec, ktorá sa tu (v súvislosti s prezidentom) objavila a ja pochybujem, že je jediná. Ak niekto urobí podraz alebo spácha priestupok raz, spácha ho aj inokedy a spáchal ho, povedzme, aj v minulosti, lebo takéto veci sa nedejú „ad hoc“, že teraz si vstúpim do svedomia a už nikdy v živote to neurobím. Pokiaľ nie je páchateľ prichytený pri čine, nenasleduje trest, takže môže takéto skutky páchať viackrát. Takže toto je podľa mňa vážny signál v prípade prezidenta, že mohol niečím takým prechádzať aj v minulosti, ale my o tom nevieme, ale už máme dôvod pochybovať o jeho kredibilite a opakujem, že je to veľmi nepríjemné pre celú spoločnosť. Stratili sme čosi ako morálnu autoritu, za ktorú tu prezident bol doteraz považovaný. Ukázalo sa, že neoprávnene. 
 
Odkiaľ podľa vás môžu pochádzať informácie, ktoré boli poslané anonymom?
 
Na to nemá odpoveď nikto okrem toho dotyčného, ktorý anonym poslal. Treba si, samozrejme, počkať na výstup z vyšetrovania, ktorý nám povie, čo tam bolo, ako to bolo a prečo to bolo? 
 
Pýtam sa na to preto, že napríklad novinár Tom Nicholson viní zo zodpovednosti Rusov, pretože anonym mal prísť z Ukrajiny. Nicholson pritom tvrdí, že kauza je celá o ničom, čo si o tom myslíte?
 
Ak je to len komentár a nie súhrn faktov, tak by som povedal, že čo sa babe prisnilo, to sa babe stalo. Prepáčte, ale nebudem sa zaoberať „blábolmi“, ktoré nie sú ničím podložené. To potom pokojne môžeme robiť ako kedysi antickí haruspikovia (veštci), zobrať vnútornosti zvierat a veštiť, ako sa tá kauza skončí. Veď to je, s prepáčením za výraz, „čistá haluz“, nezmysel. Môžeme pracovať iba s faktami a tie sa najprv musia zistiť. To znamená, že ak tie údaje boli niekde uložené, tak na koľkých miestach, kto nimi disponoval a potom až môžeme hľadať, kto asi bol tou osobou, kto mala k takýmto údajom prístup a mohol to zverejniť. Skôr nemôžeme povedať ani A, ani B.
 
Je teda vôbec podstatné zaoberať sa tým, odkiaľ tieto informácie pochádzajú alebo ide skôr o to, čoho sa týkajú?
 
Doteraz sa na Slovensku veľmi nestávalo, že by niekoho veľmi trápilo, odkiaľ takéto a im podobné informácie pochádzajú. Niekedy sa páchateľ prihlásil sám, ale je tu zase otázka, ktorú si kladie každý novinár, ktorému takýto materiál príde, či je vo verejnom záujme to zverejniť, alebo to nechať v šuplíku. Pochopiteľne, že novinári sú v pozícii zneužívaného, lebo ten, kto to odoslal, predpokladal, že novinári to, samozrejme, zverejnia. Prvá vec je overiť, či nejde o podvrh a potom si položiť otázku, či je vo verejnom záujme, aby to spoločnosť vedela alebo nie. V tomto prípade nepochybne platí, že je vo verejnom záujme, aby to išlo von. Napokon s tým novinári aj tak naložili. To, kto informáciu poslal, je v tej chvíli druhoradé, ale, samozrejme, že pre novinárov je vždy dôležité, ak im to dovolí čas, vydavateľ a šéfredaktor, zaoberať sa tým, kto je za tým. 
 
Je niekde hranica, čím by sa mali novinári v takýchto anonymných podaniach zaoberať a čím už nie, alebo by mali bez rozdielu riešiť všetky? 
 
Je to vždy prípad od prípadu. Musíte mať vlastnú skúsenosť, musíte sa orientovať v politickom živote krajiny, aby ste si vedeli jasne, zrozumiteľne a presne vyhodnotiť, čo s takou informáciou urobiť. Uvediem príklad. V roku 2001, niekedy začiatkom roka, Heňovi (Henrichovi) Krejčovi, vtedy reportérovi Markízy, dnešnému šéfovi spravodajstva a publicistiky, poslal ktosi nejaké dokumenty. Na jednom z nich boli údaje osôb a medzi nimi bol aj vtedajší viceprezident policajného zboru Imrich Angyal. Ten materiál hovoril, že Angyal bol pod krycím menom Vlk tajným spolupracovníkom SIS v období, keď spravodajskú službu viedol Ivan Lexa. Druhý materiál bol rozkaz riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktorým ustanovoval istého vysokého funkcionára železničnej polície do pozície riadiaci dôstojník SIS v legalizácii, čo znamenalo, že ten človek ostal na svojej pozícii v železničnej polícii, ale zároveň bol príslušníkom SIS. Keď mi Heňo ten materiál doniesol, aby som si ho pozrel, tak na prvý, ktorý sa týkal policajného viceprezidenta, som povedal: „Ale veď to je obyčajná excelová tabuľka, ktorá nemá žiadne náležitosti, žiadne identifikačné znaky, ktoré by hovorili, že to pochádza zo SIS.“ Ten druhý materiál, ktorý sa týkal funkcionára železničnej polície, už bol na hlavičkovom papieri SIS, ale dátum, keď Ivan Lexa ten rozkaz vydal, bol január 1995, lenže v tom čase Ivan Lexa ešte nebol riaditeľom SIS. Bol poslancom národnej rady. Z toho sa dalo dedukovať len jedno. Niekto chcel Krejčovi uškodiť, lebo keby si ten dátum nevšimol a zverejnil by to, tak by poškodil svoj novinársky kredit. Takže treba byť vždy ostražitý. 
 
Ministri uviedli, že ich Kiska pri vysvetľovaní kauzy nepresvedčil. Minister životného prostredia Peter Žiga (Smer-SD) napríklad uviedol, že Kiska v rámci volebnej kampane nezaplatil svojej firme ani euro, pretože tá firma nemala ani také vysoké tržby, ani náklady a zároveň nemá v tržbách ani sumu za prezidentskú kampaň. Naopak vytvárala stratu 1,2 milióna eur, čo bola hodnota tej kampane a navyše si podľa Žigu takýmto spôsobom znižovala svoje imanie. Aké dôsledky môže mať tá kauza pre prezidenta?
 
K tomuto sa neviem vyjadriť, pretože neviem, z čoho minister Žiga vychádzal, a tým nech sa zaoberá niekto, kto má prístup k príslušným účtovným uzávierkam. Ja som ich nevidel, ale berme to tak, že je to kauza v čase, keď medzi vládnou koalíciou a prezidentom nevládnu dlhodobo dobré vzťahy. Prezident od začiatku, ako nastúpil do funkcie, vystupoval ako zástupca opozície alebo tretieho sektora. Je teda pochopiteľné, že sa mu vracia z radov koalície či od ministrov Smeru to, čo si tam on kedysi požičal. Oplácajú mu to rovnakou mincou, takže to treba čítať aj v takomto politickom kontexte. Teraz mu nič nedarujú, je to pochopiteľné, pretože v politickom boji je niečo také úplne štandardné: „Nesprával si sa voči nám korektne, nebudeme sa ani my voči tebe.“ 
 
Ako myslíte, že sa táto kauza pre Kisku skončí do budúcna? 
 
Pre mňa to vôbec nie je rozhodujúce. Nie je to žiadna udalosť, ktorá by mala prezidenta donútiť odstúpiť z funckie. Je to, ako sa za komunistov zvyklo hovoriť, strata dôvery a viery v prezidentovu nepoškvrnenosť. Prezident je evidentne taký istý podnikateľ, akých sú na Slovensku stovky, možno tisíce, spoliehajúcich sa na to, že “nám sa na to nepríde a keď už sa na to príde, no tak to doplatíme, veď zákon nám to umožňuje“. Čiže prezident neprekročil tieň slovenského smrteľníka, nie je ničím výnimočný. Dopúšťa sa podvodov ako mnohí iní, takže zase nemáme v spoločnosti nikoho, o koho by sme sa mohli oprieť ako o morálny pilier a kto by nám vedel v zlých časoch ukázať, ktorým smerom sa máme vydať, aby to bolo pre nás všetkých bezpečné. Tento prezident to určite nie je. 
 
autor: Ondrej Šprlák/Tomáš Pilz
 
- Reklama -