Keď nemôžeš Rusov zastaviť, pridaj sa k nim. Ukrajinec už nevie viac chudobnieť. Tereza Spencerová opäť pichla do osieho hniezda

0
Tereza Spencerová (Autor: ReproFoto: YouTube)

Erdogan vstúpil do Sýrie. Síce len do pohraničia, ale vstúpil. A v tom pohraničí žijú Kurdi a čitatelia nás zásobujú rozhorčenými komentármi, že „Erdogan vtrhol na Kurdov a Amíci ho v tom podporujú“. Je to tak? Ako celú vec chápať? Na druhej strane turecký premiér Yildirim dal najavo, že by sa s Asadom mohlo rokovať. Je to výsledok „rapprochementu“ s Ruskom?

Pravdou je, že turecká armáda a letectvo na severe Sýrie útočí na IS a súčasne aj na Kurdov – už po prvých hodinách hlásili asi tridsať zabitých kurdských civilistov – ale nie som si až tak istá, do akej miery platí, že ich „Amíci podporujú“. Veď Kurdi sú jedinými prijateľnými americkými spojencami – okrem nich už Západu v Sýrii zostáva vlastne len al-Káida a ďalší fanatickí islamisti. Turecko konštatovalo, že USA o útokoch dopredu informovalo, pritom napríklad Irán uviedol, že s ním, Ruskom alebo so Sýriou bol útok „vopred konzultovaný“. Wall Street Journal informoval, že americké drony Turkom poskytli leteckú podporu, najskôr však súčasne dohliadali, aby sa nestalo nič nepredvídateľné. Kurdom potom vraj Pentagón nariadil držať sa západne za Eufratom, inak stratia všetku americkú podporu…

Čiže namiesto o americkej podpore tureckému útoku by som hovorila skôr o snahe riadene minimalizovať prípadné škody a pritom sa snažiť naštvaných Turkov upokojovať určitým appeasementom. Pritom možno považovať za obriu diplomatickú facku, že atak na amerických spojencov Turci začali vo chvíli, keď do Istanbulu priletel „naprávať vzťahy“ z uplynulého postpučového mesiaca osobne viceprezident Biden. Ankara tým dala jasne najavo, v akom „rozpoložení“ sa aktuálne stále nachádza; a keď k tomu prirátame turecké varovanie, že „odídu z NATO“ alebo aspoň „naviažu vojenskú spoluprácu s Ruskom“, niet divu, že sa Washington cíti byť zahnaný do svojho kúta. Obmedzuje sa na konštatovanie, že podporuje tú časť tureckej ofenzívy, ktorá je namierená proti IS.

Dôležité pritom ale je, že sa v uplynulom týždni Ankara s Damaskom a Teheránom fakticky zhodla na spoločnom stanovisku proti Kurdom, teda proti ich štátnosti v spomínaných krajinách. Kurdské zdroje rovno hovoria o už „upečenej“ protikurdskej koalícii, ktorá však tým pádom nestojí len proti Kurdom a vlastne aj USA, ale ukazuje mantinely aj Rusku – tiež Moskva má s Kurdmi dobré vzťahy, ale nemusí sa opierať len o ne. V súčasnosti tak pôsobí skôr ako „mierový vyjednávač“ medzi antikurdskou „koalíciou“ a sýrskymi Kurdmi, ale neviem, ako dlho to môže vydržať. Tým odpovedám na vašu otázku, do akej miery je terajší vývoj výsledkom aproximácie Turecka s Ruskom. Áno je, ale s „národnými špecifikami“, ktoré veľmociam jasne hovoria, že nie sú všemocné.

A tiež neviem, či sa USA osmelia postaviť sa Turecku a Iránu, keď ich vlastné „stavanie sa“ proti Damasku po šiestich rokoch politickej i vojenskej podpory islamistickým ozbrojeným skupinám a ideologického omieľania „Asad musí odísť“ vlastne k ničomu neviedlo. Len prinútilo Rusko a po novom aj Čínu, aby sa do vojny zapojili tiež. V Sýrii už tak bojujú všetci stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN, čo je po mnohých dekádach znovu unikát. Znamená to, že sa práve v Sýrii na bojisku rozhodne o novom svetovom poriadku?

Ku Kurdom však ešte jedna poznámka: Na jednej strane proti nim stoja regionálne ťažké váhy, na druhej strane deň pred začatím ofenzívy priletel do Istanbulu na neohlásenú návštevu šéf irackého Kurdistanu Masúd Barzání a podporil Erdogana vo všetkom. Čiže irackí Kurdi, ktorí už majú „svoje isté“, nie sú nijako nadšení z toho, že by mohli vzniknúť v Sýrii, Iráne alebo Turecku ďalšie Kurdistany, ktorých lídri by najskôr buchli do stola s výkrikom: „Tak kto tu bude šéfovať?“ Nasledovala by vnútrokurdská vojna. Nie nepodobná tej, akú mlčky pozorujeme v Južnom Sudáne. Toľko práce, peňazí a propagandy to stálo odtrhnúť surovinovo bohatý kresťanský Južný Sudán od „brutálneho“ púštneho arabského severu; a zrazu sa tam „dole“ všetci režú medzi sebou a to myslím doslovne – režú sa hlavy, deti z tiel matiek, masakrujú sa členovia rôznych kresťanských národov a klanov medzi sebou… Je fajn, že sa o tamojších desiatkach tisíc mŕtvych radšej v západnom mainstreame mlčí. Zas by nám mohlo o trochu viac padnúť sebavedomie a posilniť kognitívna disonancia, teda psychologický rozpor medzi tým, čo kto tvrdí a čo je pravda…

Mám dojem, že to po čase chce opäť inventúru. Čiže: Turecko, Saudovia, USA, EÚ, Rusko, Asad, ropné monarchie v Zálive, umiernená sýrska opozícia, neumiernená umiernená sýrska opozícia, IS. Kto aktuálne s kým proti komu, kto je v lepšej situácii a komu tečie do topánok? Kto o čo hrá?

Čiastočne sme to prebrali už v predchádzajúcej otázke, ale z toho, čo sme nespomenuli: EÚ rovno vynecháme, má svojich starostí dosť. V Rijáde sa cez víkend objavil ruský námestník ministra zahraničia Bogdanov, ktorého prijal osobne najmocnejší muž kráľovstva, minister obrany princ Muhammad bin Salmán a zhodli sa „na prehlbovaní spoločnej spolupráce“ a „na ochote zbližovať názory“, čím podľa všetkého mysleli Sýriu. Zdá sa, že potom, ako na ruskú „obežnú dráhu“ pristúpili Turci, Iránci, Egypťania, Izraelčania a najnovšie aj jemenskí rebeli, ktorí vraj Rusku ponúkli na využívanie svoje prístavy a letecké základne, a o Sýrčanoch ani nehovorím, tak sa aj Saudovia rozhodli, že je čas niečo zmeniť. „Keď nemôžeš Rusov zastaviť, pridaj sa k nim,“ zhrnul izraelský Haarec iránsky pohľad na vec a očividne to platí všeobecne. S výnimkou Európskych hodnôt v Európe, samozrejme. Ďalej. Aktuálne emir Spojených arabských emirátov vraj prežil pokus o prevrat, ktorý organizovali jeho mladší pokrvní príbuzní, takže v Dubaji majú aktuálne iné starosti ako nejakú Sýriu. Z „vonkajších“ hráčov zostáva vlastne len Katar, ktorý ďalej podporuje džihád v Sýrii s nezmenšenou intenzitou, ale pritom aj „jeho“ Al-Džazíra už začala stále hojnejšie zaručené správy o „posledných“ vybombardovaných nemocniciach v Sýrii dávať do úvodzoviek. Neumiernená aj umiernená opozícia – napospol okolo alebo vo vnútri Aleppa – je ďalej pod ochranou USA, ale OSN teraz kritizuje Washington, keď hovorí, že so zastavením paľby na 48 hodín a humanitárnou pomocou mestu, bohužiaľ, súhlasia len Rusi, a nikto iný…

Zaujímavejšie je postavenie IS, ktorý ako by sa oným bojom proti Kurdom dostal na druhú koľaj záujmu, ale pritom platí, že najprv je potrebné doriešiť (dobojovať?) body, ktoré by v budúcnosti znova mohli región destabilizovať, a IS sa potom už nejako, skôr alebo neskôr, „umláti“.

Do ČR prišla Angela Merkelová. Čo by ste tejto žene povedali, keby ste sa jej postavili tvárou v tvár? Aký osud ju čaká? A ako sa o nej bude písať o 20 rokov?

Čo by som jej povedala? Su weltmanka, a tak by som spustila osvedčené: „Guten Tag, wie gehts?“ A čo by ste jej asi tak hovorili vy?

Fakt neviem, aký osud ju čaká, ale ak máte na mysli niečo zlé, tak to si nemyslím. Vojnoví velezločinci typu Busha alebo Blaira si žijú spokojným životom, s tučnými kontami. A nemecká kancelárka sa k spáchaniu čohosi tak šialeného nikdy ani nepriblížila. A čo viac, veľa ľudí jej nepríde na meno, že sa z titulu najmocnejšieho štátu EÚ snaží Úniu rozhúpavať v čase, keď z 28 členských krajín znie len úplne zúfalá kakofónia. Iste nie je potrebné so všetkým, čo vymyslela, súhlasiť, proti niečomu treba aj protestovať, ale tá ženská sa dostala do funkcie v tom najhoršom možnom období, a napriek tomu stále niečo skúša. Nič nepokazí len ten, kto sa o nič nepokúša, mimochodom. Takže síce neviem, ako sa o nej bude písať za dvadsať rokov, ale ja ju vnímam skôr ako tragickú figúru pod tlakom z mnohých strán a v komplikovaných časoch, keď ani nevieme, čo bude o rok, o dva, na obzore máme len ďalšie a ďalšie krízy a väčšina našich hodnôt a slobôd sú už len hodnoty a slobody fantómové.

Ukrajina oslavuje 25 rokov nezávislosti, ale v predvečer oslavy sa pobili zástupcovia generálnej prokuratúry a Západom oktrojovaného protikorupčného úradu. Joe Biden povedal Porošenkovi, že ak nevyhodí generálneho prokurátora, nebudú „money“. Na oslave Porošenko vyjadril odhodlanie získať späť stratené územia. Čo k tomu všetkému povedať, čo dodať k vývoju v oslavujúcej krajine a čo oslávencovi prorokovať do najbližších čias?

V ukrajinských médiách sa dokonca objavil Bidenov citát: „Petro, vy svoju miliardu dolárov nedostanete. Je to normálne, môžete si generálneho prokurátora nechať. Len jednoducho pochopte, pokiaľ sa tak zachováte, my platiť nebudeme.“ Realita je pritom demokraticky prostá: „Ukrajinský prezident, rob, čo ti hovoríme alebo tu zhnite.“ A keď ti nedáme miliardu pred zimou, tak ti väčšina národa pomrzne, lebo nebudete mať na plyn. Zrejme aj preto Porošenko hrozí vyhlásením vojnového stavu – na jednej strane tým svetu pripomína čoraz menej zaujímavú „ruskú hrozbu“, na druhej strane sa ale možno pripravuje na „hladnú búrku“, lebo priemerný Ukrajinec už nemá ďalej kam chudobnieť. Takto oslávený „Deň nezávislosti“ bude naozaj z tých nezabudnuteľných.

Jasné, že je Ukrajina tradične skorumpovaná, jasné, že je tradične v rukách oligarchov, ktorým je „nacionálna idea“ na hony vzdialená a chcú štát aj zahraničnú pomoc len ďalej rozkrádať, jasné, že to vieme už dlho, veď už sme tam jednu farebnú revolúciu v roku 2004 usporiadali… A stále dookola. Ukrajina má jednoducho smolu, že hraničí s Ruskom a pre niektorých zatvrdnutých ideológov studenej vojny je baranidlom, nie štátom, v ktorom by sa malo ľuďom žiť dobre alebo aspoň lepšie. Kedysi som čítala vetu, ktorú pripísali Bismarckovi: „Rumun nie je národnosť, Rumun to je remeslo.“ Nikdy sa mi síce nepodarilo vystopovať zdroj, ale svojím spôsobom je to zaujímavá myšlienka, lebo niektoré národy ako keby naozaj mali jednoducho geografickú aj inú smolu. A platí to aj pre Ukrajincov. Snažia sa tvrdiť, že sú národ, ale rozšíriť platnosť tejto idey na celé územie, ktoré dostali, nevedia inak ako silou. A tak ešte viac pritvrdzujú. A túto, pár dní pred oslavami „nezávislosti“ – nezávislosti od ZSSR a závislosti od Západu, ktorý ale nechce zaujať „vyživovaciu“ rolu ZSSR ani Ruska – tam jeden vrcholný funkcionár vyhlásil, že Rusko chce zničiť „ukrajinskú rasu“. To ma nadchlo. Veda totiž až doteraz poznala rasy europoidnú, mongoloidnú, negroidnú a australoidnú, a zrazu tu navrch máme aj Ukrajincov! No, jupí!

Prečo sme to, preboha, nenechali Rusku? Na skorumpovanej Ukrajine by vykrvácalo ekonomicky oveľa skôr ako v dôsledku našich sankcií… A ešte by sme sa im mohli posmievať. A oslavuje svoju nezávislosť veľkolepou vojenskou prehliadkou, ktorú by sme v ruskom prípade vysvetľovali nesmiernou národnou militantnosťou a agresivitou. Vojenskú prehliadkou v čase, keď musela byť zrušená námorná časť americko-ukrajinských manévrov Sea Breeze, lebo hlavná ukrajinská loď nebola schopná vyplávať na more… Skrátka, škoda hovoriť.

- Reklama -