Keby sa vrátili ľudia ako Dzurinda a Mikloš, tak by to Slovensku iba prospelo. Som zvedavý na Kiskov plán, hovorí Kaník

9.10.2018 0:00

ROZHOVOR Problémom Slovenska je stav opozície. Smer však môže skončiť omnoho horšie ako SDKÚ. Myslí si to bývalý minister Dzurindovej vlády a expolitik Ľudovít Kaník. Je riešením teda vznik novej SDK a spočíva jeho nádej aj v prezidentovi Andrejovi Kiskovi? Mali by sa na politickú scénu vrátiť Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš? „Dnes sa z politiky vytratil obsah, vážne ekonomické, sociálne a zahraničnopolitické témy. V konečnom zmysle ide iba o prestrelku slov a vzájomné osočovanie,“ hovorí v rozhovore pre Parlamentné Listy Kaník.

Keby sa vrátili ľudia ako Dzurinda a Mikloš, tak by to Slovensku iba prospelo. Som zvedavý na Kiskov plán, hovorí Kaník
Foto: OS
Popis: Ľudovít Kaník

Polícia po siedmich mesiacoch od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zadržala podozrivých. Na základe vraždy Kuciaka však ľudia vyšli do ulíc a padla Ficova vláda. Ako vnímate alebo ako ste vnímali celú túto situáciu?

Brutálna vražda Jána Kuciaka bola de facto len vrcholcom ľadovca, ktorý prerazil strop toho, čo sa tu deje, a ktorý prinútil ľudí vyjsť do ulíc. Nešlo o náhodný skutok, ktorý sa vymkol z tendencií, ktoré sú v spoločnosti, ale naopak tu postupne rástlo zločinecké podhubie, kryté vládnymi politikmi, ktoré vyústilo do takého brutálneho činu. Najhoršie je, že sme sa nebadane „systémom varenia žaby vo vode“ vrátili, aj keď na trošku sofistikovanejšej úrovni, do tých najhorších čias, ktoré si pamätáme z mečiarizmu, keď tu pomaly vládla mafia. Teraz sa to nedeje možno tak otvorene, ale predsa len deje, a to vďaka dlhým rokom Ficovej vlády, ktorá si pestovala takéto spôsoby fungovania a vládnutia spolu s prerastaním chápadiel korupcie.

Bolo teda správne rozhodnutie Roberta Fica, že v tom čase podal demisiu?

Nemal na výber. Nepodal by ju, keby nemusel. Bol k tomu jednoducho prinútený. Jeho inštinkt stále držať v rukách moc je veľmi silný. Vedel teda, že ak by demisiu nepodal, tak sa mu rozpadne vláda. Bolo to východisko z núdze, ako zostať pri moci. Vymenil teda len figúrky a pritom stále drží opraty v rukách. Fico veľmi dobre vie, že ak mu dnes vypadne moc z rúk, tak je veľmi pravdepodobné, že padnú bariéry, ktoré bránia vyšetrovaniu mnohých vecí, v ktorých je zapletený. To môže mať potom pre neho veľmi nepríjemné osobné dosahy, až s trestnoprávnymi následkami.

Napriek tomu Pellegriniho vláda drží, dokonca trochu aj zvyšuje, preferencie Smeru. Môžeme Ficovo prenechanie vlády Pellegrinimu prirovnať k tomu, čo spravil Mikuláš Dzurinda, ktorý nechal vládnuť Ivetu Radičovú a sám bol predsedom strany SDKÚ?

Určite by som to nijako neprirovnával. Je to úplne niečo iné. To, že Smeru už neklesajú preferencie a že naopak rastú, je zákonité. Vôbec ma to neprekvapuje. Skôr ma prekvapuje, že to niekoho prekvapuje. Čas predsa všetko aj bolestivé veci vie zahladiť. Nie nadarmo sa vraví, že ľudia si zvyknú aj na šibenicu.

Fico a jeho ľudia veľmi dobre vedia, že ako plynie čas aj drastickosť toho, čo sa stalo, sa postupne obrusuje. Dvadsať percent je však strašne málo, za normálnych okolností, na to, aby strana mala stále moc a verila si vo víťazstvo vo voľbách. Väčšina ľudí je totiž proti.

Problémom Slovenska je ale stav opozície, ktorá je taká nesúrodá, rozdrobená a taká neschopná viditeľnej a faktickej spolupráce, a aj spoločného ťahu za mocou, že pre ľudí nie je alternatívou. Ľudia, ktorí nechcú Ficovu vládu, a tých je väčšina, žiaľ, nenachádzajú reálnu alternatívu. Ficovi teda stačí, aby si iba udržal tvrdé jadro svojej voličskej základne, s ktorým vyhrá voľby. Potom zostaví vládu, aj s tichou alebo otvorenou podporou kotlebovcov. Pokiaľ si opozícia neuvedomí, že musí nájsť cestu na to, ako vyhrať voľby, tak ľudia, hoci sú nahnevaní a nespokojní, rozdelia hlasy pre mnoho opozičných strán, čo rozdrobí silu protificovských síl, ani jedna nebude viťazom volieb a poverenie na zostavenie vlády dostane víťaz volieb, Fico, a vládu aj zostaví.

Takže Smer neskončí ako SDKÚ?

Smer môže skončiť omnoho horšie, ale to nie je v rukách jeho samého, ale jeho súperov. Zatiaľ sa však jeho súperi z opozície správajú veľmi neschopne a preto môže byť pokojný. To, že si to druhá strana neuvedomuje, je veľmi smutné. Akonáhle by mu ale moc vypadla z rúk, keby bol porazený vo voľbách, Smer skonči tak, ako skončilo HZDS. Zmizne z politickej scény.

V opozícii sme svedkami neustálych škriepok. Teraz sa háda Matovič so Sulíkom, predtým Hlina s Kollárom atď. Aké je riešenie z tejto situácie? Je to vznik novej SDK?

Je smutné, že presne takéto javy v opozícii sú. Netvrdím, že ich výhrady nemôžu byť opodstatnené, ale veď si ich predsa nevykrikujem cez médiá, pretože je to absolútne kontraproduktívne.

Dlhodobo hovorím, že jediná cesta, ako zmeniť túto situáciu, je vznik spoločného projektu, ktorý znamená spoločný predvolebný postup, ako bol prípad SDK. Je to riešením, aby ľudia, ktorí volia opozíciu, hádzali hlasy do jedného koša a tak prečíslili Smer, ktorý stojí na druhej strane a ktorý tiež vznikol spájaním rôznych ľavicových prúdov.

Všetci, samozrejme, čakáme, s čím príde po komunálnych voľbách prezident Andrej Kiska. Som zvedavý, aký bude jeho plán. Otvorene ale poviem, že pokiaľ jeho súčasťou nebude okrem vzniku politického subjektu alebo aktivity ambícia spájať a integrovať aspoň časť tých, ktorí existujú na politickej scéne, tak sa obávam, že to nebude znamenať víťazstvo vo voľbách, ale len prvé miesto medzi opozičnými stranami. To je však v konečnom dôsledku prehra, pretože nepríde k vláde zmeny.

Vaša nádej teda spočíva aj v Andrejovi Kiskovi?

Kiska je jednoznačne najsilnejší z hľadiska popularity medzi voličmi. Ak sa teda rozhodne ísť do výkonnej politiky, tak to považujem jednak za veľmi dobré, ale na druhej strane je veľmi dôležité, aký bude jeho plán. Nebudem však veľký optimista, pokiaľ nebude mať jeho program integračný prvok, a naopak bude len súťažiť s inými opozičnými stranami.

Nehrozilo by opozičným stranám, ak by sa spojili do nejakého predvolebného subjektu, že by stratili časť svojej tváre aj po hodnotovej stránke? Nebolo by pre nich lepšie odlíšiť sa navzájom medzi sebou?

Otázka je, lepšie pre koho? Aký je účel politiky? My sme v SDKÚ mali takú vetu, že v prvom rade je záujem krajiny, potom záujem strany a nakoniec záujem jednotlivca. Čo je teda záujmom krajiny? To, aby tu vládlo toto polomafiánske zoskupenie alebo aby prišlo k zmene? Ak je jediná cesta k zmene to, že musím potlačiť záujmy strany a dať ich do služieb verejnosti, tak to musí byť jednoznačne prvoradé a nie iba štekať z opozície a nič reálne neovplyvniť.

Slovenskú demokratickú koalíciu vytvorilo päť opozičných strán, ktoré boli relatívne silné a nepotrebovali SDK, aby sa dostali do parlamentu. Potrebovali ju však preto, lebo si uvedomovali, že musí vzniknúť silné zoskupenie, aby bol porazený Vladimír Mečiar. To isté je aj dnes. Ak chceme zmenu, tak musíme zabudnúť na to, že SaS súťaži s Obyčajnými ľuďmi a tí naopak s KDH a Sme rodina. V prvom rade musí ísť o záujem krajiny, keďže 80 % občanov nechce Ficovu vládu.

Je to veľmi pekná teória so vznešeným ideálom. Reálna prax je taká, že politické strany bojujú medzi sebou aj o jedného voliča a hlavne o moc.

Bojovať o moc je účel a prostriedok politiky. Nesúhlasím ale, že teraz reálne opozícia bojuje o moc. O akú moc bojuje, keď vďaka svojej rozdrobenosti sa k moci nedostane? To akokeby som dnes povedal, že keď zajtra vydám nejaké politické vyhlásenie, hneď budem mať 50 %. Takých napínaní svalov tu môže byť veľa, ale sú smiešne a nezodpovedné.

Nejde iba o teóriu. Slovensko to už predsa úspešne aplikovalo. Nielen projekt SDK. Napríklad v župných voľbách minulý rok sa ukázalo, že keď sa opozícia spojila pred voľbami, tak vyhrala v takej miere, v akej to nikto nečakal. Bolo to len vďaka tomu, že sme išli spoločne do volieb. Toto treba zopakovať. Ľudia politicky inklinujú buď od stredu napravo, alebo naľavo a počas svojho života väčšinou nemenia svoje preferencie, iba menia subjekty, ktoré volia. Keď máte však na pravej strane päť až desať subjektov, tak pravica nikdy nevyhrá, lebo je rozdrobená.

V župných voľbách však nejde o hodnotový zápas, zatiaľ čo v parlamentnej politike sa jednoznačne hodnotovo odlišuje napríklad KDH od SaS.

Ak by ste sa pozreli na ľavú stranu politického spektra, tak len v rámci Smeru nájdete kovaných boľševikov, ale aj takmer jasných fašistov. Sú to absolútne protiklady, ale dokážu spolupracovať, lebo vedia, že by nedokázali realizovať nič zo svojich zámerov, pokiaľ nebudú vládnuť. Rovnako to platí aj pre druhú stranu. Keď chce KDH alebo SaS uplatniť niečo zo svojho programu, hodnôt, tak ho neuplatní nikdy, pokiaľ nebude pri moci. Preto musia spolupracovať. A v záujme získania moci aj postupovať vo voľbách spoločne.

Béla Bugár, keď vstupoval do vlády s Robertom Ficom, argumentoval podobne práve tým, že aspoň tak niečo presadí zo svojho programu.

Má pravdu, že pár drobností z programu sa mu takto podarilo zrealizovať. Ale za akú cenu. Vstupom do vlády s Ficom podviedol veľkú skupinu svojich voličov, lebo jeho kampaň bola založená na tom, že nebude spolupracovať so Smerom. Bugár si vytváral svoje voličské zázemie práve na kritike Smeru. Jeho voliči boli z toho dôvodu oklamaní a logicky sa od neho odvrátili. Ilúzia, že Most je maďarsko-slovenská strana, zanikla. Bugár sa tak so svojou stranou ocitol na hranici zvoliteľnosti.

Robert Fico prednedávnom ohlásil, že okrem vlakov zadarmo, tu budú aj obedy zadarmo pre žiakov. Kritizuje ho Richard Sulík, ktorý by to všetko zrušil, pričom jemu naopak Fico vyčíta, že nemá žiaden program, len by všetko rušil. Je aj toto jedna z ideových vyprázdneností v politike, o ktorej sa rozprávame?

Sulík skočil na lep Ficovi ako malý chlapec. Toto presne Fico potrebuje, aby sa tu debatovalo o takých „taľafatkách“, ako sú obedy zadarmo. Ja by som tomu nevenoval viac ako dve vety.

Treba sa tu baviť o skutočne závažných veciach, o ekonomike, reformách a korupcii, zločine. Nemali by sme sa nechať odpútavať takýmito vecami, ako sú Ficove balíčky. Keď chce mať Fico obedy zadarmo, tak nech si to schváli. Omnoho lepšie by však bolo, keby boli ľudia motivovaní k práci aj k štúdiu a za to by boli následne náležite odmenení podľa snahy a zásluh. To je pravicový a racionálny postoj.

Ak sa vrátime k vašej myšlienke, že by mala byť opozícia jednotná, tak predsa už len pri prezidentských voľbách, ktoré nás čakajú, má každá opozičná strana svojho kandidáta na prezidenta.

Dianie okolo prezidentských volieb je trošku smutné. Možno je to však obraz našej úrovne vo vzťahu k demokracii a že ešte stále nie sme vyzretí. Niekedy mám pocit, že niektorí kandidáti na prezidenta to vnímajú ako šou. Už aj tým, kto kandiduje, tak sa buď vzdáva úcta samotnej funkcii, alebo sa dehonestuje. Vo svetle kamier niektorí povedia, že idú kandidovať a už týmto svojím vyhlásením dehonestujú úrad prezidenta. Za prezidenta by mali kandidovať ľudia, ktorí niečo dokázali a sú všeobecne vážení a rešpektovaní.

To, že niektoré politické strany so svojimi kandidátmi berú prezidentské voľby ako snahu len upútať pozornosť na seba samých, ide na hranicu, ktorá tiež dehonestuje úrad prezidenta. Nakoniec tak môžeme byť veľmi prekvapení, ako sa aj vďaka tomu môžu dostať do druhého kola veľmi čudesné postavy. Ak by sa tak stalo, už bude neskoro.

Ľudovít Kaník Zdroj: SITA

Niektorí komentátori by pri vzniku nového SDK privítali návrat Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Mali by sa podľa vás vrátiť na slovenskú politickú scénu?

Ak by sa rozhodli vrátiť, tak by som to veľmi uvítal. Dnes sa z politiky vytratil obsah, vážne ekonomické, sociálne a zahraničnopolitické témy. V konečnom zmysle ide iba o prestrelku slov a vzájomné osočovanie. Keby sa teda vrátili ľudia ako Dzurinda a Mikloš, ktorí Slovensko významne posunuli dopredu, tak by to našej krajine iba prospelo.

Uvažovali by ste potom vrátiť sa do politiky?

Ja som na politiku nikdy úplne nerezignoval. Stále existujeme ako strana s názvom Demokrati Slovenska. S takmer dvesto kandidátmi tiež kandidujeme aj v komunálnych voľbách.

Iný zmysel ale nateraz, žiaľ, nevidím, pretože nie je s kým, chýba spomínaná vôľa po spoločnom postupe. Vôľa po víťazstve. Keby sa však našla, tak by bolo dobré spojiť hlavy a urobiť pre Slovensko maximum, čo sa dá.

Takže ak by vás oslovil Andrej Kiska, išli by ste do toho?

Nie je to o oslovovaní a čakaní na nejaké pozvanie. Ak vidíte, že je tu vôľa a chuť ísť cestou, ktorú som popísal, určite rád svojím spôsobom a možnosťami pomôžem.

V poslednom období sa často diskutuje o dôchodkovom strope. Vy ste boli ministrom práce a tiež autorom reformy dôchodkového systému, ktorej súčasťou je aj druhý pilier. Ako to vnímate?

Ide o čistý bohapustý populizmus, ktorý v konečnom dôsledku poškodí ľudí. Občania, ktorí s tým súhlasia, vôbec nevnímajú, že dôchodkový strop začne fungovať až za 10-20 rokov a že to vôbec nijako neovplyvňuje situáciu súčasnosti, keď sa dôchodkový vek predlžuje, lebo ľudia žijú dlhšie.

Keby niekto reálne považoval za problém rýchlosť predlžovania dôchodkového veku, tak by skôr navrhoval spomalenie jeho predlžovania a nie zavedenie dôchodkového stropu, ktorý sa nijako nedotkne tých, ktorí v najbližších rokoch odídu do dôchodku. Veľmi negatívne sa však dotkne tých, ktorí pôjdu do dôchodku o dvadsať a viac rokov, pretože im zníži dôchodky. Záťaž nakoniec ostane na budúcich vládach, ktoré sa budú musieť zadlžovať alebo dvíhať odvody, čo zníži čisté mzdy a čo bude mať negatívne dôsledky na ekonomiku a spomalí rast životnej úrovne.

Predseda OZ KOVO Emil Machyna v rozhovore pre Parlamentné Listy reagoval na podobné názory ekonómov slovami, že nevie predvídať budúcnosť a ak niekto tvrdí, čo bude za 35 rokov, tak klame alebo má vešteckú guľu.

Pán Machyna by sa mal dovzdelávať v ekonomike, pretože na to nepotrebujete žiadnu vešteckú guľu, stačí len kalkulačka. Je predsa logické, že ak sa predlžuje vek dožitia, ľudí v dôchodkovom veku bude stále viac a keďže rodiny nemajú osem detí, ale jedno-dve, tak ľudí v aktívnom veku bude čoraz menej. Tí to jednoducho nedokážu utiahnuť, lebo menej pracujúcich ľudí sa bude musieť skladať na dôchodky omnoho väčšieho množstva dôchodcov, ako je to dnes.

Machyna navyše skritizoval druhý pilier, ktorý je podľa neho najväčší biznis pre správcovské spoločnosti a ktorý by okamžite zrušil. Bolo správne rozhodnutie zaviesť druhý dôchodkový pilier?

Pre Roberta Fica bolo zrušenie druhého piliera priorita. Niekoľkokrát sa to aj pokúsil, dokonca klamal a šíril poplašné správy. Podal som na neho vtedy aj trestné oznámenie, ktoré, samozrejme, prokuratúra hneď zamietla pod koberec. Fico sa neštítil ničoho, aby zničil túto reformu. Je to však jediná reforma, ktorá pretrvala, aj keď s určitými zmenami, pretože nič lepšie nedokázali vymyslieť. Druhý pilier je postavený na zdravých nohách, keď ľudia šetria sami sebe. Každý mesiac im zadarmo pribudne na účet 4,5 % z hrubej mzdy, ktoré sa investujú a zarábajú ľudom ďalšie peniaze. Je to najlacnejšie sporenie a investovanie. Poplatky správcovským spoločnostiam sú najnižšie v rámci celého sveta. Je to lacnejšie ako náklady Sociálnej poisťovne. Ide teda o veľmi úspešný projekt, o čom svedčí aj fakt, že je v ňom zhruba 1,5 milióna ľudí. Na svojich súkromných účtoch majú už vyše osem miliárd eur. Navyše sa postupne zvyšuje príspevok na ich osobné dôchodkové účty, čo sa mi podarilo presadiť ešte ako opozičnému politikovi.

A na záver, aký je život expolitika?

Taký, aký každého iného človeka. V mnohých ohľadoch je však dobré oddýchnuť si od politiky, lebo keď je tam človek príliš dlho, hrozí, že prestane reálne vnímať svet okolo seba.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ondrej Šprlák
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Kiska, Skripaľ, bombardovanie Juhoslávie. Miloš Zeman na PL znovu mnohým zdvihne tlak

0:00 Kiska, Skripaľ, bombardovanie Juhoslávie. Miloš Zeman na PL znovu mnohým zdvihne tlak

ROZHOVOR Šéf NATO Jens Stoltenberg sa správa alibisticky, keď sa snaží ospravedlňovať bombardovanie …