Kdekoľvek sa cudzinec po Sýrii za Asada pohol, bol si istý, že je v bezpečí. Cestovateľ v rozhovore pre PL.sk prezradil aj to, ako sa to v krajine celé začalo

10. 1. 2016 18:00

ROZHOVOR Cestovateľ a milovník krajín Blízkeho východu Tomáš Kučírek zažil Sýriu v rozkvete a v začiatkoch jej pádu. Ako sa cítil v Damasku, čo hovorí na Asada a aký bol rozdiel v uliciach predrevolučnej a revolučnej Sýrie? V rozhovore pre ParlamentnéListy.sk sa dozviete z prvej ruky o krásach Blízkeho východu, ale aj o jeho odvrátenej stránke.

Kdekoľvek sa cudzinec po Sýrii za Asada pohol, bol si istý, že je v bezpečí. Cestovateľ v rozhovore pre PL.sk prezradil aj to, ako sa to v krajine celé začalo
Foto: Tomáš Kučírek
Popis: Provládna demonštrácia. Tieto sa objavovali v roku 2011 v Damasku pravidelne. Boli reakciou na tie nesúhlasné. Proti týmto pochopiteľne nikto nezasahoval.

Vašou vášňou je Blízky východ. Navštívili ste Libanon, Sýriu, Jordánsko... Ako sa toto vaše hobby formovalo? Prečo práve tieto krajiny? Ako sa to celé začalo?

Spočiatku nešlo o hobby, ale hlavne o štúdium. Na výške som si zvolil arabčinu ako druhý jazyk. Mali sme možnosť vycestovať na študijný pobyt do Sýrie. Chcel som spoznať arabský svet, a tak som to využil. Lákal ma svet Orientu. Mal som o ňom romantické predstavy a fascinovala ma história moslimského sveta.
V roku 2008 som sa spolu s tromi ďalšími spolužiakmi dostal do Sýrie prvýkrát. Prihlásili sme sa na intenzívny kurz arabčiny na Damašskej univerzite a v krajine sme strávili jeden mesiac. Neskôr som sa do Sýrie vrátil.

Fotogaléria: - Potulky po Blízkom východe

Ilustračná fotografia
Trh Hamidíja v centre Damasku.
Ulica v Damasku a na jej konci budova historickej ...
Už neexistujúci Baalov chrám v Palmyre. V minulom ...
Tento oblúk v Palmyre už tiež neexistuje.
Staré mesto Damasku.

Čím si vás krajiny Blízkeho východu najviac získali a aké boli ciele týchto návštev?

Získali si ma ľuďmi, kultúrou a možnosťou neustále niečo objavovať. Je to iný svet. Zakaždým, keď som tam šiel, naučil som sa niečo nové. Všetko funguje akoby bez systému, od dopravnej premávky až po vládu. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. A moje ciele? Bolo to štúdium arabčiny, ale aj návšteva pamiatok, cestovanie, spoznávanie kultúry. Sýria bola prvou krajinou na Blízkom východe, ktorú som objavil. Precestoval som aj Egypt, Izrael a Libanon. V Jordánsku som v rámci PhD študoval zmeny beduínskej kultúry.

Damask.

Centrum Damasku a polovyschnutá rieka Barada. (Foto: Tomáš Kučírek)

Ste rodený Európan a zamilovali ste si Blízky východ. Čím sa podľa vás líši svet Západu, Európy od takej Sýrie? Spozorovali ste tam nejaké rozdiely napríklad v mentalite, v morálke, etických hodnotách... Vedeli by ste konkrétne pomenovať plusy a mínusy Blízkeho východu? A v čom napríklad prevyšuje krajiny Európy či Slovenska?

Nebudem hovoriť o plusoch a mínusoch, lebo to by bolo hodnotenie cez optiku našej kultúry. V kultúre má každý jeden prvok zmysel, aj keď ho na prvý pohľad nevidíme. Naša kultúra vychádza z iného základu ako tá sýrska, takže sú v mnohých veciach iné. My sme väčší individualisti, zatiaľ čo Arabi si viac zakladajú na oddanosti k hlave rodiny, kmeňa, štátu. Sú užšie spätí s náboženským životom. Väzby v rámci širšej rodiny sú silnejšie a jednotlivec je neustále vystavený prísnej sociálnej kontrole. Na rodine si zakladajú viac ako na čomkoľvek inom a deti sú pre nich najväčšou hodnotou.

Čo máme spoločné? Tak napríklad Sýria bola súčasťou antického gréckeho, rímskeho a byzantského sveta. Kresťania tvoria desatinu jej obyvateľov, takže kresťanské tradície vidno aj v Sýrii.  Z mojej skúsenosti viem, že Sýrčania sú pohostinní, priateľskí a nápomocní. Radi sa zabávajú a sú tolerantní voči cudzincom.

V čom je podľa vás u bežného obyvateľa Slovenska najčastejšia dezinformácia či mylná predstava o krajinách Blízkeho východu, moslimoch či islame?

Že všetci chcú zmeniť náš svet, že väčšina sú nábožensky konzervatívni a v každom vidíme atentátnika. Mal som pocit, že sa to postupne u nás mení k lepšiemu a sme menej zadubení. Najmä mladí ľudia majú čoraz väčší prehľad. O to viac ma prekvapili nenávistné protiutečenecké prejavy, s ktorými sa nedávno roztrhlo vrece. Nesúhlas a strach pochopiť viem, ale kde sa vzala všetka tá nenávisť, to nechápem. Možno je to spôsobené obavami z neznámeho. Možno príliš silnou predstavou vlastnej výnimočnosti.

Do Sýrie ste sa viackrát vrátili, prečo práve do tejto krajiny a čím vás najviac oslovila práve ona?

Ako povedala moja prvá učiteľka arabčiny z Damašskej univerzity: „Každému, kto sem príde, sa veľa vecí na Sýrii nepáči, ale aj tak sa sem všetci vrátia.“
V mojom prípade to sedelo. Vrátil som sa tam ešte trikrát a keby v krajine nevypukla vojna, určite by som tam šiel znova. Žiaľ, už to nikdy nebude možné. Sýria, ako som ju spoznal ja, už viac neexistuje. Vojny prídu a odídu, no pochybujem, že bude mať Sýria ešte niekedy rovnakú podobu.
Sýriu nazývajú aj kolískou civilizácie. Vznikli tu mnohé kultúry, ktoré definovali aj náš západný svet. Bola to nádherná krajina, nádherní ľudia. Asi preto ma oslovila.

Hovoríte, že poslednýkrát ste tam boli pred prevratom. Cítili ste, či sa atmosféra v krajine nejako menila alebo vyhrocovala? Aký postoj mali radoví ľudia k Asadovmu režimu?

Situácia bola zrazu veľmi napätá. Ľudia nevedeli, čo sa bude diať. Obávali sa. Zmizli im z tvárí úsmevy, život sa stíšil. Jedna strana v správach tvrdila niečo a druhá zasa pravý opak. Človek sa cítil ako uväznený v Orwellovom románe 1984. Čo ma ale prekvapilo, bolo, ako ľudia o režime a zmenách začali rozprávať nahlas. To bolo predtým nemysliteľné. Krajina sa rozdelila na dva tábory. Jedni videli v Assadovi stabilitu a bezpečie, preto nechceli do ničoho vŕtať. Tí druhí chceli využiť Arabskú jar a chceli reformovať 40 rokov starý systém.

Ako ste vy ako turista vnímali Asadov režim?

Ako turistovi mi Asadov režim vyhovoval. Netvrdím však, že bol dobrý či zlý pre Sýrčanov. To rozhodnutie patrilo najmä im. Vo veľa veciach bola sýrska vláda pokroková, zároveň bol v krajine vďaka silnému bezpečnostnému aparátu pokoj. Kdekoľvek sa cudzinec po Sýrii pohol, mohol si byť istý, že je v bezpečí. Či to bolo hlavné mesto, alebo púšť na východe. Nikto si nič nedovolil. Kriminalita bola nízka a cudzinci boli nedotknuteľní. Trest by bol totiž príliš vysoký. Vravelo sa, že na ulici bolo toľko tajných policajtov, koľko bolo na nej plagátov prezidenta. A to bolo často naozaj veľa. Tiež sa povrávalo, že Sýria bola taká bezpečná, že ste si pokojne mohli nechať niekde položený vak a vrátiť sa neskôr, nikto vám ho nezobral. Raz som si to nechtiac odskúšal, keď som si zabudol večer na lavičke v parku mobil. O hodinu neskôr ma tam stále čakal.

Mali ste priateľa v sýrskej opozícii... Aký mal postoj k tomu, ako sa vyvíjala situácia v krajine?

Keď sa spätne na to pozriem, povedal by som, že bol naivný v očakávaniach, všetci sme takí boli. Do opozičných činností sa zapájal aktívne. Pochádzal z jedného z ohnísk sýrskej revolúcie. Chcel zmeniť režim v krajine. Mal dosť postoja vlády k vlastným ľuďom, korupcie a diktatúry. V minulom čase hovorím zámerne. Nech boli jeho predstavy o zmene akékoľvek, žiaľ, pre ne obetoval život. Keď sa demonštrácie začali postupne meniť na ozbrojené povstanie proti režimu, nechcel ostať bokom. Bol presvedčený a chcel za to, v čo veril, bojovať. Zastrelili ho o dva roky neskôr počas bojov v Aleppe.

Zažili ste ako turista či študent Asadov režim „na vlastnej koži“? Myslím skôr všímaním si médií, ľudí atď.

Celkom na vlastnej koži asi nie. Do roku 2011 som ho nijakým spôsobom nevnímal. Dovtedy o ňom nikto ani nehovoril. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď som sa do krajiny vrátil počas revolúcie. Ľudia otvorene rozprávali o chybách režimu a o zmene. Niečo také bolo predtým nemysliteľné. Tí, čo boli v opozícii, sa báli. Veľa nepohodlných ľudí jednoducho zmizlo. Zrazu to bolo pre ľudí, ktorí s režimom nesúhlasili, hodné risku. Veci sa dali do pohybu a oni to chceli využiť. Počul som príbehy o streľbe na demonštrantov, o mučení, zatýkaní, popravách, bombardovaní Asadovou armádou. Ja som to priamo nezažil, ani som nemohol. Zdržiaval som sa v Damasku, kde bol vtedy relatívny pokoj. Počúval som. Ak by som sa do opozičných aktivít zaplietol a prišli by mi na to, zrejme by ma z krajiny vyhostili.

Aký bol podľa vás najväčší problém ľudí s Asadom. V čom bol zakopaný pes celej nevraživosti voči nemu?

Na začiatku asi korupcia, klientelizmus, obmedzené možnosti podieľania sa na politickom živote, pomalé zavádzanie reforiem a nedodržiavanie ľudských práv zo strany silových zložiek. V podstate podobné ako pri ostatných režimoch, ktoré sa v tom čase menili. Revolúcie v Tunisku, Egypte, Líbyi v roku 2011 ukázali mladým Sýrčanom, že zmena je možná. Sýria bola stabilná, bezpečná, ale nebola demokratická. Toto boli dôvody, prečo ľudia začali s protestmi. Reakciou boli tvrdé zásahy ozbrojených zložiek, ktoré si vyžiadali množstvo životov. V tom bode už nebolo cesty späť.

Zažili ste na Blízkom východe niekedy naozaj vyhrotenú situáciu?

Počas rokov ciest iba jedinú. Smolu som si vybral až predminulý rok v Iráne, kde nám počas expedície Lada svetom pri prepade ukradli auto. Boli sme azda prví cudzinci, ktorým sa niečo také v Iráne stalo. Na starej Lade sme cestovali cez Balkán, Turecko, Irán ku Kaspickému moru a potom cez centrálnu Áziu a Rusko domov. Všetko sa konalo podľa plánov. Iránu sme sa vôbec neobávali, lebo je to jedna z najbezpečnejších krajín v regióne. Aj naše prvé skúsenosti s krajinou a ľuďmi boli len pozitívne. Hlavné mesto je ale vždy iné. Uprostred Teheránu, na rušnej štvorprúdovke na nás začali z auta mávať mladíci, aby sme zastavili a odfotili sa s nimi. Nemali sme dôvod byť podozrievaví. Toto sa nám stávalo v Iráne každý deň niekoľkokrát. Urobili sme chybu a zastavili. Chalani sa s nami pofotili, prehodili pár slov, no potom jeden z nich nasadol do nášho auta.

Krádež auta v Teheráne.

Kučírek pohotovo odfotil krádež ich auta v Teheráne. (Foto: Tomáš Kučírek)

S nožom v ruke nás vyhádzal von, naštartoval a zmizol. Jeho kumpáni ho v druhom aute hneď nasledovali. Ostali sme stáť uprostred pätnásťmiliónového mesta len v oblečení, čo sme mali na sebe a s dokladmi schovanými pod ním. V polovici cesty sa nám rozplynula pred očami nádej. Nevedeli sme, čo budeme robiť, ako sa dostaneme domov a boli sme neskutočne sklamaní. To najkrajšie nás malo ešte čakať.

Našťastie, s pomocou našej ambasády a iránskej polície sme auto po pár dňoch našli. Síce "vykuchané" a bez všetkých našich vecí, ale pojazdné. Dali sme ho dokopy a trip sme dokončili. V tých istých tričkách a žabkách ďalšie dva týždne. Všetko dobre skončilo a napriek tejto skúsenosti si stále myslím, že sú Iránci najvrúcnejší ľudia z celého Blízkeho východu. Mali sme len smolu. Po tom všetkom, čo som na Blízkom východe zažil, som prekvapený, že až teraz.

V roku 2013 som zase ja na vlastnej koži zažil protesty v Istanbule voči Erdoganovej vláde v Turecku. Na davy ľudí helikoptéry zhadzovali tzv. pepper. Akýsi „slzák“, horeli aj autá, unimobunky… V čom sa podľa vás takýto turecký protest líši od toho sýrskeho? V čom sa najviac líšil postoj sýrskej vlády k demonštráciám, napríklad od tej tureckej, ktorá sa v podstate neprepracovala k ničomu vážnejšiemu, k žiadnej Tureckej jari, aj keď tam nejaký náznak bol...

Ostrou streľbou. To bol základný problém Sýrie. Režim bol príliš zvyknutý, že ľudia držia jazyk za zubami. Mysleli si, že tým pádom môžu zakročiť akokoľvek. Preto použili proti demonštrantom silu. Streľba do davu, zatýkanie, mučenie. Veď celú revolúciu odštartovalo zatknutie detí v meste Daraa. Písali protivládne grafity po stenách. Polícia ich zatkla a mučila. V súvislostiach s vypuknutím Arabskej jari to bolo pre Sýrčanov priliatím oleja do ohňa.  
Dnes je ťažko povedať, či niekto strieľaním po demonštrantoch a ozbrojených zložkách konflikt úmyselne pomohol vyprovokovať. Z vlastnej skúsenosti a s istotou však môžem povedať, že časť populácie krajiny chcela zmenu a chcela ju pokojnou cestou.

Aký máte názor na zapojenie sa amerických či ruských jednotiek pri oslobodzovaní Sýrie?

Neviem, kto má právo zasahovať, kto má pravdu, ale som si istý tým, že konflikt v Sýrii trvá päť rokov len pre stret záujmov týchto veľmocí. Ich neschopnosť dohodnúť sa v podstate zničila jednu krajinu. Hlavne by som nenazval aktivitu ani jednej strany ako oslobodzovanie. Kým sa USA, Rusko, Irán, Turecko a Saudská Arábia nedohodnú, vojna v Sýrii sa neskončí. Stále tam budú prichádzať džihádisti a zbrane.

Čo hovoríte na zahltenie internetu rôznymi informáciami (či dezinformáciami) o sýrskej kríze?

Čo sa týka informácií, je to normálne, o tému je väčší záujem. Dezinformácie majú svoj dôvod tiež, sú súčasťou propagandy istých skupín, ktoré nimi chcú podporiť svoj názor a nemajú na to fakty. Prípadne sú výplodom slabomyseľných ľudí.

Islamský štát je celkom horúca téma súčasnosti. Stretli ste niekoho, kto mal napríklad výrazne radikálne názory v oblasti viery či postoja voči Západu alebo si islam a Korán vykladal skôr tou extrémnejšou formou, ktorá prináleží napríklad IS?

Vôbec. Sýrsky režim chcel mať Sýriu ako sekulárny štát. Náboženstvo malo svoje pevné miesto v spoločnosti, štát však garantoval minoritám náboženské slobody a nikto nesmel do nich zasahovať. Desať percent populácie tvorili kresťania, ktorí žili úplne v pokoji. Ak niekto otvorene vyjadroval radikálne názory, skončil pravdepodobne v jednej z Asadových väzníc.

Jeden rok som sa zapísal do islamskej školy v Damasku. Chcel som to skúsiť. Môžem povedať, že ma tam ako „kresťana“ plne akceptovali a nemal som jediný problém. Sýrčania boli naozaj priateľskí.

Ďalšou naozaj pikantnou témou je utečenecká kríza. Keď ste boli v Sýrii v roku 2011, už vtedy ste videli nejaké náznaky? Alebo sa to naplno rozbehlo až začatím ozbrojeného konfliktu?

Ak niekto vtedy odišiel zo Sýrie do Európy, bolo to v drvivej väčšine z individuálnych dôvodov a nešlo o utečencov. Celý problém so sebou priniesla až vojna, ktorá si vyžiadala cez 250-tisíc mŕtvych a vyhnala z domovov viac ako polovicu populácie 23-miliónovej Sýrie. V médiách vidíme, ako to v Sýrii teraz vyzerá. Môže sa tým ľuďom niekto vôbec čudovať, keď utekajú preč?

Na Blízkom východe ste boli v prvom rade ako turista. Navštívili ste aj Palmýru, ktorá je v súčasnosti už v podstate minulosťou. Ako sa pozeráte na IS a ich zúčtovávanie sa s minulosťou? Čo hovoríte na fundamentalistov a čierny trh? Že v podstate nejde vždy len o islam, ale aj o peniaze...

Na tom je len vidno, že rady IS netvoria poväčšine Sýrčania. Tí by sa takého barbarstva na vlastnom kultúrnom dedičstve nedopúšťali. Je to celé smutné. V Palmýre som bol niekoľkokrát. Bolo to naozaj krásne miesto.

Komplex chrámov v Palmýre.

Už neexistujúci Baalov chrám v Palmýre. V minulom roku ho IS vyhodil do vzduchu. (Foto: Tomáš Kučírek)

Nie som si istý, či vôbec ide o islam. Je pravda, že v islame je zakázané uctievanie idolov a sám prorok Muhammad zničil po dobytí Mekky modly starých božstiev. To bolo v období nástupu novej viery. Dnes sa v chrámoch v Palmýre už nikto pohanským bohom neklaňal. Navyše prežili 1400-ročnú prítomnosť islamu na Blízkom východe a nikomu neprekážali. Myslím si, že šlo viac o demonštráciu sily. Vedeli, že sa nás to dotkne. Psychologická vojna. Keby boli takí presvedčení o potrebe ničenia pohanských pamiatok, tak by neničili nielen tie nehnuteľné, ale aj tie drobné, ktoré dnes pre profit predávajú na čiernom trhu.

Ste aj zakladateľ stránky Blízky východ.eu. Čo bolo jej cieľom a ako si žije v súčasnosti?

Na začiatku vznikol ako moja diplomová práca. Nadchol som sa pre Blízky východ a chcel som o ňom ľudí u nás viac informovať, zužitkovať skúsenosti a formou článkov sa o ne podeliť. Nápad to bol dobrý, nemali sme vtedy žiadnu priamu konkurenciu. Takto výhradne sa Blízkemu východu nik nevenoval. Mali sme aj dobrý tím editorov, ktorí sa pravidelne v arabských krajinách pohybovali a písali o nich. Vznikal tak unikátny obsah. V poslednom čase sa aktivita na webe znížila. Všetci sme začali robiť niečo iné a na web neostáva toľko času. Obsah, ktorý sme vytvorili, tam však ostáva.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Pavel Knapko
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Baránek: Mne informácia, že Fica idú stíhať, pripomenula 80. roky. Zúri tu vojna medzi konzervatívcami a neomarxistami, žiadni liberáli

0:01 Baránek: Mne informácia, že Fica idú stíhať, pripomenula 80. roky. Zúri tu vojna medzi konzervatívcami a neomarxistami, žiadni liberáli

ROZHOVOR Obvinenie expremiéra Roberta Fica nepovažuje za dobrú správu. „Informácia, že Fica idú stíh…