Čo hovoríte na výsledky víkendového zjazdu Alternative für Deutschland? Frauke Petryová nebude hlavnou postavou volieb. V minulom rozhovore sme sa bavili, že AfD je v kríze. Vyriešil zjazd problémy strany alebo ich prehĺbil?
Programový zjazd AfD v Kolíne nad Rýnom, ktorý sa konal 22. až 23. apríla, splnil obe svoje úlohy – odsúhlasil volebný program a zvolil vedúce duo pre volebnú kampaň. Spolupredsedníčka AfD Frauke Petryová už pred zjazdom oznámila, že do tímu, ktorý povedie stranu do volieb, nehodlá kandidovať – vzhľadom na jej pokročilé tehotenstvo to musíme kvitovať ako rozumné rozhodnutie. Pretože aj druhý spolupredseda Jörg Meuthen sa rozhodol nekandidovať, následne došlo k zvoleniu dvojice Alexander Gauland – Alice Weidelová.
Obaja sú známe tváre AfD a členovia spolkového predsedníctva a zdanlivo ideálny „pár“ – muž a žena, 75-ročný Gauland, relatívne mladá Weidelová, ostrieľaný politický „kozák“, bývalý člen CDU, a erudovaná ekonómka. Ale aj keď sa zjazd končil takmer v euforickej atmosfére a manifestačným potvrdzovaním jednoty, treba si všimnúť, že predchádzajúce ťažké vnútorné spory znemožnili, aby stranu viedol do volieb jeden človek, takže toto riešenie je tak trochu núdzové. Okrem toho sa obávam, že za voľbou Weidelovej stojí aj všadeprítomný nemecký feminizmus. Totiž strach, aby voľbou napríklad jediného Meuthena, ktorý predniesol na zjazde strhujúci, mnohými potleskmi prerušovaný prejav, nedala AfD príležitosť odporcom, aby ešte zosilnili svoje absurdné výhrady k údajnému „frauenfeindlichkeit“, teda nepriateľstvu strany k ženám.
Čo si myslíte o obvinení médií, že AfD sa viac posunula k tolerovaniu nacistických tendencií?
Médiá a ostatné politické strany už dávno ociachovali AfD ako pravicovo nacionalistickú stranu so sklonom k antisemitizmu. Tejto palice nad hlavou sa už AfD nezbaví, pretože tá je súčasťou koncentrovaných snáh establishmentu stranu zlikvidovať. Typické bolo, že ihneď po zjazde napríklad Frankfurter Allgemeine Zeitung priniesol portrét Weidelovej, v ktorom napísal, že to vôbec nie je len umiernená pragmatická ekonómka, ale aj zásadná odporkyňa islamu, a teda vlastne stúpenkyňa nacionálne konzervatívneho politického postoja.
Mimochodom – Alexander Gauland, ktorý bude v tom vodcovskom duu hrať zrejme prvé husle, vo svojom záverečnom prejave vyhlásil, že AfD je „strana stredu“. To považujem za fatálny ústup z pôvodnej pozície, keď AfD chcela zaujať miesto na pravici alebo aspoň na pravom strede, uvoľnenom drastickým posunom CDU doľava. Je to zároveň výsledok nepredstaviteľného tlaku, ktorému je vystavená AfD a každý, kto sa pokúša rehabilitovať pravicu a konzervativizmus v Nemecku.
Čo hovoríte na násilnosti okolo zjazdu spôsobené ľavicovými aktivistami?
Predsedníctvo AfD poslalo 11. apríla list prezidentovi Nemeckej spolkovej republiky Steinmeierovi, v ktorom ho upozornilo na snahy krajnej ľavice zjazd AfD znemožniť, čo znamená, že občanom štátu sa upiera výkon ústavne garantovaných práv. Zároveň mu pripomenulo, že vo svojom nástupnom prejave hovoril o „rešpekte pred všetkými demokratickými stranami“ a potrebe vzájomne si načúvať. Lenže vedenie Alternatívy pre Nemecko dobre vie, že Steinmeier považuje celú AfD za nacionalistickú luzu, ktorá nemá právo na nič – nanajvýš sa sama rozpustiť, takže išlo o obyčajné gesto.
Inak namiesto avizovaných 50-tisíc účastníkov protestných akcií ich tam nakoniec prišlo asi „len“ 10-tisíc. No v dojemnej zhode proti „fašistom“, „ohrozujúcim ústavu, mier, prosperitu a tak ďalej“, protestovali zástupcovia všetkých politických strán možno s výnimkou CDU, cirkví, odborov a mnohých najrôznejších spolkov. Podobne kedysi KSČ za normalizácie mobilizovala Národný front na odpor proti agentom imperializmu a disidentom, ktorí narušovali pokojné budovanie socializmu.
Objavila sa správa, že Petr Bystroň sa stal objektom záujmu nemeckej kontrarozviedky pre podporu organizácie Identitárne hnutie Bavorsko (IBB). Podľa BfV toto zoskupenie „prejavuje silnú príbuznosť s nacionalistickou ideológiou krajnej pravice“…
Áno, Petrovi Bystroňovi, predsedovi bavorskej AfD, pred niekoľkými dňami uložili dohľad bavorského krajinského úradu na ochranu ústavy. Pokiaľ viem, je to prvý politik AfD, ktorý bol takto postihnutý. Je to veľmi nebezpečný krok, ktorý nemecké úrady v minulosti opakovane použili proti strane, ktorú chceli zlikvidovať ako údajnú hrozbu demokracie – napríklad proti Republikánom v 80. rokoch a Spolku slobodných občanov v 90. rokoch, ale aj proti strane Zelených v jej začiatkoch.
U Bystroňa boli ako dôvod uvedené jeho sympatie k takzvanému identitárnemu hnutiu, teda nepočetnej skupine mladých Nemcov, ktorí chcú zachovať európsku, to jest tradične kresťanskú a belošskú identitu Nemecka. Pre vládnuce multikultúrne elity je to však smrteľný hriech, pretože ich cieľom je pravý opak, teda túto identitu rozvoľniť a tradičných Nemcov ako národ prevrstviť pestrým amalgámom zo všetkých možných národov a náboženstiev. Keďže v programe AfD sa uvádza, že identita má okrem vzdelania a kultúry zásadný význam pre súdržnosť nemeckej spoločnosti a že islam k Nemecku nepatrí, je možno otázkou času, kedy bude celá AfD podrobená dohľadu vnútornej rozviedky. A to by bol zrejme začiatok jej konca.
Aká je teraz situácia v Nemecku okolo migračnej krízy a aká je v Nemecku nálada verejnej mienky?
V súčasnosti sú počty ilegálnych prekročení hraníc (ide najmä o hranicu so Švajčiarskom) relatívne nízke – stovky, maximálne pár tisíc za mesiac. Médiá robia, samozrejme, všetko pre to, aby Nemcov uchlácholili, že sa už vlastne nič nedeje. A politické strany s výnimkou zelených extrémistov sa budú pred voľbami tejto téme takisto radšej vyhýbať. Hlavnou správou však je, že asi 267 000 Sýrčanov v Nemecku požiadalo o povolenie príchodu svojich príbuzných, na čo majú právny nárok. Ide len o to, koľko ich bude. Establishment nepochybne presunie rozhodnutie až na povolebné obdobie – potom budú Nemci konfrontovaní možno s ďalším miliónom prisťahovalcov, pričom si len znova vypočujú, že „to zvládneme“.
Zvládajú „to“ aj elity, aspoň podľa najnovších prieskumov, v ktorých je Merkelová opäť suverénne najobľúbenejším politikom v krajine. A to aj napriek tomu, že nedávno 54 percent Nemcov uviedlo, že krajina už žiadnych ďalších utečencov prijímať nemôže, lebo na to nemá kapacity (v roku 2015 to bolo 40 percent). Stav, keď sa politik, ktorý spôsobil migračnú katastrofu fatálnych rozmerov (Thilo Sarrazin označil vo svojej poslednej knihe rozhodnutie Merkelovej otvoriť v roku 2015 hranice za najväčší sociálny experiment v Európe od roku 1917), môže za rok a pol po tom tešiť podpore viac ako 60 percent občanov, je možný len v Nemecku. V krajine, ktorej mentalitu utvára nenapodobiteľný mix katastrofálnych dejín, zlého svedomia, silne vyvinutej stádovosti, mimoriadnej ekonomickej výkonnosti a presvedčenia o vlastnej schopnosti byrokraticky a administratívne zvládnuť „všetko“.
Ako by ste okomentovali výsledok prvého kola francúzskych prezidentských volieb? A má podľa vás Le Penová vôbec šancu? Keď sa na to pozrieme všeobecnejšie, nevyzerá to tak, že takzvané politické elity po šoku, ktorý pre nich znamenal brexit, Trump, vzostup preferencií Hofera, AfD, Wildersa a Le Penovej, začínajú znovu konsolidovať svoju moc a túto „rebéliu“ nespokojných patriotov „zvládnu“?
Nadšenie nemeckých a ďalších európskych médií po víťazstve Macrona v prvom kole francúzskych prezidentských volieb bolo nefalšované. Po dvoch studených sprchách z minulého roka (brexit, Trump) prišla séria víťazstiev „proeurópskych“ síl v Rakúsku, Holandsku a teraz vo Francúzsku. Okrem toho sa stúpenci EÚ radujú z údajne spontánneho vzniku občianskeho hnutia Pulz Európy, ktoré pred niekoľkými týždňami usporiadalo demonštrácie v európskych mestách; je príznačné, že väčšina z nich sa konala v Nemecku, zrejme tej „najeurópskejšej“ západnej krajine.
Inak sa zdá, že odchodom Británie z EÚ sa v západnej Európe, možno s výnimkou Rakúska, vyčerpal potenciál euroskeptických a voči ľavičiarskemu progresivizmu rezistentných síl. Obávam sa, že to dáva za pravdu hlasom, ktoré nad islamizovanou a kultúrne ochabnutou západnou Európou už zlomili palicu, ako napríklad Rakúšan Michael Ley vo svojej knihe Poslední Európania – Nová Európa, ktorá vyšla tento rok. Nádej na záchranu svojej pôvodnej kultúry a národnej identity majú podľa neho už len postkomunistické krajiny, ktoré boli za železnou oponou ochránené pred multikultúrnou prevýchovou a prílevom moslimov. So zreteľnou alúziou na Rakúsko-Uhorsko však zahŕňa Ley medzi „zachrániteľné“ krajiny aj svoju rodnú krajinu.
