Pred pár dňami ste spustili petíciu za zrušenie jedného volebného obvodu a jeho nahradenie ôsmimi podľa počtu krajov. Prečo chcete takúto vážnu zmenu volebného systému?
Dali ste tomu veľmi správny prívlastok – vážna zmena. Lebo vo svojej podstate je dlhoročný stav veľmi vážny a ukazuje sa, že Slovensko potrebuje vážne systémové zmeny.
A táto petícia je jednou z nich. Keď sa pozrieme naokolo, zistíme, že sme jediná krajina s jedným volebným obvodom pre parlamentné voľby. Všade inde je viac obvodov, čo podporuje profesionalizáciu politiky a jej reálne ukotvenie v regiónoch.
Systém, ktorý máme, spôsobuje poslaneckú anonymitu, ľudí zastupujú politici, ktorí sú v parlamente hlavne vďaka dobrému číslu na kandidátnej listine, a nie preto, lebo ich tam poslali preferenčnými krúžkami voliči.
Evidentne stroskotalo primerané zastúpenie poslancov z regiónov a to spôsobuje ďalšie vzďaľovanie sa politikov voličom v území.
Namýšľať si, že ľudí na severovýchode Slovenska zastupuje poslanec z Kopaníc, ktorý zrejme ani nevie, kde je napríklad Vyšný Komárnik, alebo čakať od poslanca z Bratislavy, že bude poznať problémy a východiská pre ľudí na Kysuciach, je nesprávne.
Naposledy sa systém menil v roku 1998, keď štyri volebné obvody nahradil jeden. Aké boli výhody predchádzajúceho modelu?
Najskôr si musíme uvedomiť, že začiatok 90. rokov bol o eufórii a neraz aj nesprávnom pomenovaní našich vlastných očakávaní.
K tomu ešte treba pripočítať vtedajšiu spoločenskú a politickú situáciu, procesy transformácie na demokraciu a fakt, že samospráva sa ešte iba kreovala na nových princípoch.
Preto bol prirodzený tlak na to, aby boli politici čo najbližšie k ľuďom a parlament mal cez svojich členov priamy kontakt s regiónmi.
Treba však otvorene konštatovať, že vtedajší systém viacerých volebných obvodov umožňoval, aby napríklad za východné Slovensko kandidovali ľudia reálne žijúci v Bratislave. Čo nebolo férové.
Takže vtedajší systém spájal parlament s regiónmi, ale vykazoval konkrétnu chybovosť.
Bolo potrebné ho vylepšiť, a nie zrušiť a nahradiť jedným volebným obvodom, ktorý, mimochodom, v roku 1998 odsúdili všetky demokratické strany, ktoré sa formovali ako alternatíva proti vláde Vladimíra Mečiara.
Od tohto pána expremiéra máme dar, ktorý by sme mu konečne mali vrátiť. Nepotrebujeme centrálne značky, ale etablované strany.
Dá sa podľa vás konštatovať, že preferenčný hlas v dnešnej podobe nemá potrebnú silu na presadenie ľudí a potrieb z regiónov?
Preferenčné krúžkovanie je falošná nádej. Občas sa niekomu zadarí preskočiť poradie a dostať sa do parlamentu.
Je to zriedka, a keď máme hovoriť o referenciách voličov, tak práve výber spomedzi prirodzených osobností na kandidátnych listinách v krajoch dá skutočnú váhu preferenciám.
Nechceme tak veľa, iba dať reálnu váhu voličskému rozhodovaniu.
Povedzme si rozdiel medzi súčasným systémom s jedným obvodom a vaším návrhom s ôsmimi?
Úspech strany musí závisieť od toho, čo ponúknu kandidáti v regiónoch. Nie od toho, ako sa kandidátka zvezie na lídrovi.
To je zásadný rozdiel medzi tým, čo máme a spôsobilo koróziu systému, a tým, čo potrebujeme, teda systémom, ktorý bude zrozumiteľný a dôveryhodný.
Ak sa pozrieme na kandidátne listiny, je evidentné, že sa zostavujú v straníckej centrále a neraz sa do parlamentu dostanú tí, ktorí pohoreli v komunálnych voľbách, lebo ľudia im nedali dôveru a zrazu si zaslúžia, aby pôsobili v parlamente?
Iba preto, lebo majú dôveru úzkeho straníckeho vedenia? To je jeden z mnohých dôkazov, že súčasný systém vyhovuje viac stranám ako ľuďom.
Ktoré dnešné parlamentné strany by mali najmenšie a najväčšie problémy so zmenou?
S petíciou prichádzame teraz, aby boli silným názorovým prúdom pre marcové voľby a preto, aby sa strany začali pripravovať na to, že v ďalších voľbách predstavia silných, dôveryhodných kandidátov s dobrým životným príbehom, ktorých ľudia v regióne ocenia a vyšlú do parlamentu.
Takže tento systém nie je o tom, aké problémy narobí stranám, ale aké problémy si urobia strany, keď sa budú naďalej izolovať od regiónov.
Tento návrh dáva väčšiu možnosť aktivistom z regiónov a ľuďom, ktorí majú skúsenosti s komunálnou politikou. Teda majú lepšie lokálne skúsenosti. Nemusí to však dávať záruku celospoločenského záujmu…
Miestna územná samospráva je najnižšia úroveň praktickej politiky a lakmusový papierik nálad ľudí. Nemyslím si, že viac volebných obvodov bude automaticky výťah pre každého starostu a primátora do politiky.
Mnohí po tom ani netúžia. Samospráva je aj priestor pre občiansku angažovanosť, je neustálym priestorom na hľadanie kompromisu medzi možným a požadovaným.
A to, že to robí dobre, dokazuje viac ako 62-percentná dôveryhodnosť medzi ľuďmi. Takže keď chceme vylepšovať systém, musíme sa inšpirovať tam, kde dobre funguje a ľudia mu veria.
Teda zmeny musia prichádzať z regiónov, lebo praktické skúsenosti a občianska angažovanosť sú najlepšie devízy.
Spomínali ste argument, že strany by museli do ďalších volieb po prijatí zákona vychovať lídrov, pripraviť sa na zmenu. Čo keď to ale nechcú? Niektoré ani nemajú regionálne štruktúry.
Na Slovensku sa dlhodobo hovorí o štandardných a neštandardných stranách. Napokon, sám ste nasmerovali pozornosť na malé a veľké strany. Ale to nie je správny uhol pohľadu.
Politické strany musia spĺňať základné parametre. Nemyslím to len z hľadiska dodržiavania zákonov alebo stanov, či ďalších vnútorných dokumentov.
Mám na mysli snahu o prirodzenú reprodukciu, nové myšlienky, užitočnú agendu, prácu na výchove nových lídrov, nástupcov.
Inak zostanú tam, kde sú ako značky, ktoré sa viažu na stranícku centrálu a niekoľko mediálne exponovaných ľudí. Po roku 1990 sme znovuobnovili samosprávu, neskôr sa k nej pridali samosprávne kraje.
Štát sa postupne vzdal časti moci, zodpovednosti a kontroly, ale absolútne v tomto procese odignoroval vývoj.
Partaje sa nepripravili na túto reformu svojimi vnútornými zmenami.
Namiesto toho vidíme strany závislé od lídra, ktoré počtom členov a divným štýlom aktivity, bez reálneho ukotvenia v regiónoch v mnohom pripomínajú start-upy, klastre, jednoosobové “esero” a podobne.
Výsledok sa dostavil v podobe nedôvery, nízkej profesionalizácii, komunikácii na sociálnych sieťach namiesto priamej komunikácie v regiónoch.
Dokonca mnohé strany sa vykašľali na svoje základné spoločenské funkcie. Nie sú schopné nominovať členov do volebných komisií.
Na sociálnych sieťach ich zháňajú a lákadlom má byť finančná odmena, ktorá sa s tým spája.
Keď sa pozrieme na okresné volebné komisie, v ktorých sa pôsobenie ani nehonoruje, štát musí delegovať úradníkov, lebo strany tam nikoho nenominujú.
Tieto a ďalšie dôvody odkrývajú realitu a dokazujú skorodovaný systém.
Prečo prichádzate s petíciou necelý rok pred voľbami? Nie je to neskoro?
Veľmi dlhé roky sa touto témou zaoberám, publikujem na túto tému a čakal som, či na to strany budú reagovať. Nič. Radšej otočia hlavu na opačnú stranu.
Preto táto petícia a práve pred voľbami môže vzniknúť veľký tlak, dopyt od ľudí, že chcú a potrebujú zmenu.
Mimochodom, strany dostanú šancu, aby vedeli, že marcové voľby sú posledné v jednom volebnom obvode a mali by využiť čas na to, aby sa do tých ďalších volieb skutočne ukotvili v regiónoch.
Nech tam pre svoje myšlienky nájdu dôveryhodných, úspešných ľudí, aby ukázali, že v parlamente presadzujú nie to, čo si myslia centrály, ale to, čo potrebujú ľudia práve tam, kde aktívne pôsobia.
Skúsenosti so zmenami vo volebnom systéme v minulosti aj v zahraničí boli komplikované. Neobávate sa tohto aspektu?
Je prirodzené, že obavy sprevádzajú každú zmenu. Je to aj určitý ľudský postoj. Veď nikto z nás nechce ísť bezhlavo do zmeny, ak si nie je istý, že to bude zmena k lepšiemu.
Práve zahraničie dokazuje, že viac volebných obvodov je správne.
My dokazujeme, že pre jeden volebný obvod sme smutný unikát.
Ak naokolo strany dopriali ľuďom viac volebných obvodov a u nás sa to v roku 1998 zošnurovalo jedným volebným obvodom, asi chybu nerobia okolité štáty, ale problém je na našej strane.
Úspech do určitej miery závisí aj od porovnávania. Preto keď sa aj v tomto budeme porovnávať s inými štátmi, zistíme, že zrušenie jedného volebného obvodu je nevyhnutné a užitočné.
Strany to prinúti myslieť inak. Regionálne. Nemieša sa však argument o potrebe regiónov s komunálnymi voľbami alebo voľbami do VÚC?
Súhlasím. Strany to prinúti myslieť inak. A nastavia sa regionálne, čo znamená, že umocníme lokálpatriotizmus a VÚC, teda kraje získajú väčšiu vážnosť.
Už to nebude o tom, že regióny a parlament, ale regióny v parlamente. A to bude zásadný dôvod na zmenu myslenia, lepší štýl práce, vecnosť a silnejšiu argumentáciu.
Napokon, ľudia získajú reálny priestor na to, aby mohli komunikovať so svojimi skutočnými zástupcami v parlamente.
VÚC ako druhá úroveň samosprávy na tom tiež získa, lebo sa im podarí vykročiť z anonymity, a vďaka väčšej pozornosti sústredenej na regióny kraje nebudú pôsobiť fantómovo.
Niektoré strany SaS, OĽaNO môžu mať problémy v regiónoch, nikdy touto cestou nešli, aj keď každá z iného dôvodu. Prečo by mali ony s tým súhlasiť? Na prijatie zákona síce nepotrebujete ústavnú väčšinu, ale nebojíte sa odporu strán?
V demokracii sú bežné zlyhania. Napríklad, keď si ľudia v slobodných voľbách zvolia extrémistov. Ale o zlyhaní môžeme v demokracii hovoriť aj vtedy, keď sa prijímajú pravidlá, ktoré viac vyhovujú politikom ako ľuďom.
Takže ak bude táto zmena kritizovaná, tak nás iba utvrdí, že v politike pôsobia subjekty, ktoré majú radšej svoje ciele ako potreby ľudí.
Len 235 preferenčných hlasov získala Darina Gabániová, ktorá sa poslankyňou stala minulý týždeň. Myslíte si, že ona bude hlasovať za takúto zmenu?
V parlamente je veľa poslancov, ktorí vo voľbách získali stovky alebo niekoľkotisíc hlasov, čo je v porovnaní s 5,4-miliónovým Slovenskom neuveriteľne málo.
Preto máme iba dve možnosti: buď strany a ich zástupcovia v parlamente pripustia, že táto zmena je nevyhnutná, alebo budeme naďalej vídavať v národnej rade poslancov, ktorí zastupujú vďaka dobrému miestu na kandidátke a malej legitimite celé Slovensko, alebo takých, ktorí získali silný mandát v regióne, kde ich poznajú a kde ľudia budú požadovať prácu s výsledkami.
Rokovali ste už s nejakými poslancami, aby si oni tento návrh osvojili a posunuli ho cestou poslaneckého návrhu?
Neviem si predstaviť rokovanie s poslancami o petícii, v ktorej prosím ľudí o podporu na zmenu.
Napokon táto petícia je dôkazom, že každý, kto ju podporuje, si musí ukrojiť kúsok zo svojho času, aby sme urobili to, čo už dávno mali zmeniť poslanci parlamentu.
Bratislavský kraj, ktorý je počtom tretí najmenší, zastupuje 54 poslancov, teda viac ako poslancov z troch najväčších krajov spolu, dva najmenšie kraje na Slovensku majú v dnešnom parlamente také isté zastúpenie ako dva najväčšie kraje. Prečo vôbec došlo k takémuto nesúladu medzi sociodemografiou a realitou?
Odpoveď je veľmi jednoduchá a potvrdzuje to trend od každých parlamentných volieb od roku 2002 – centrály strán koncentrujú moc na úkor regiónov.
Dôkazom toho je aj fakt, že dva najmenšie kraje, Trenčín a Trnava majú spolu 24 poslancov a pritom rovnaký počet majú dva najväčšie kraje na Slovensku. Týmto stavom sa parlament vzďaľuje regiónom.
A strany v decentralizovanom štáte idú presne opačne. Preto je problém v tom, že iba málokedy sa stretnú potreby regiónov s parlamentnou agendou.
Súhlasíte s názorom, že zmena spôsobí aj súboj myšlienok s regionálnych záujmami?
Zmena musí spôsobiť súboj myšlienok. Keď teraz pôjde do parlamentu pripravený človek s najčistejšími myšlienkami, systém ho zomelie. Chyba nebude u nového poslanca, ale v systéme.
Preto tu musia začať zmeny. Každá nová myšlienka bude novou agendou, reálnymi témami a mnohé regióny nemajú protichodné potreby, akurát sú doteraz na vedľajšej ceste.
A to je ďalší problém. Záujmom regiónov je reflektovať na potreby územia a ich presadenie musíme očakávať od tých, ktorých si vyberieme v regióne, a nie od tých, ktorí sú naviazaní na stranícku centrálu.
To tu máme doteraz.
Richard Sulík namieta, že pri parlamentných voľbách nejde regionálne záujmy, ale ide o záujmy a zákony celého Slovenska…
Richard Sulík už ako končiaci europoslanec mal vedieť, že EÚ sa nikdy neformovala ako spoločenstvo krajín, ale regiónov. To sú hnacie motory rastu a rozvoja.
Alebo si to uvedomuje a týmto postojom sa iba vyhovára, lebo zrejme jeho strana nie je a nikdy ani nebola reálne ukotvená v regiónoch.
Napokon, stanovy tejto strany to dokazujú a to znamená, že ich vnútorný život je naviazaný na centrálu a v regiónoch má hlinené nohy. Na nich nemôže stáť žiadna stabilná ani štandardná strana.
Aj jeho partaj však má dostatok času, aby tieto svoje evidentné slabé stránky mohla premeniť na výhodu v budúcnosti, keď sa začne etablovať v regiónoch.
Podľa vášho návrhu by nemali niektoré strany, označované za extrémistické, takú šancu na počet mandátov, ako majú dnes. Je to riešenie tejto otázky?
Extrémistom voliči zavreli brány radníc a obecných úradov v komunálnych voľbách. Ani v rámci VÚC im nevyjadrili podporu. Lebo ich doma poznajú a vedia, čo sú zač.
Preto je jasné, že jedna tvár nebude stačiť a ďalších sedem lídrov krajských kandidátov nebudú mať, a budú im tiež chýbať ďalší skutoční kandidáti v regiónoch. Takže toto je skutočná hrádza proti extrémizmu.
Téma zmeny súčasného jednoobvodového volebného systému sa opakuje, ale v iných podobách, rozdiely sú v počtoch obvodov, spôsobe celého volebného systému. Prečo je najlepší ten váš model?
Tento model je východiskom z problémov. Je vylepšením súčasného systému a ponúka ľuďom priestor vyberať si politikov u seba v regiónoch. Neútočí na strany, ale je snahou o vylepšenie ich činnosti.
Slovensku ponúka to, čo reálne potrebuje, a to je zásadná a užitočná zmena parametrov, pretože doterajšie vykazujú veľkú chybovosť a spôsobujú problémy.
Nie je výhoda dnešného stavu práve v jeho jednoduchosti a zrozumiteľnosti?
Volebné pravidlá sú pravidlami hry. Tá bude taká kvalitná, ako budú tieto pravidlá férové.
Preto by som okrem jednoduchosti, čo znamená, že volíme tých, ktorých poznáme, a zrozumiteľnosti, ktorú treba vidieť v tom, že do parlamentu pôjdu strany vďaka menám z regiónov, vidím aj adresnosť, ktorá nahradí súčasnú poslaneckú anonymitu.
