Majú sýrski rebeli a ISIS možnosť, ako sa proti ruskému letectvu brániť?
V obmedzenej miere áno. Určite majú nejaké protilietadlové guľomety a kanóny a samozrejme aj nejaké prenosné protilietadlové riadené rakety. Toto je známe, pretože už sa im podarilo zostreliť niekoľko lietadiel a vrtuľníkov Asadovho letectva. Sú to však zbrane, ktoré sa dajú používať len proti nízko lietajúcim cieľom. Ak Rusi vykonávajú presné bombardovanie statických cieľov pomocou navádzanej munície, ako sú spomínané “satelitné bomby” KAB-500S, môžu lietať pokojne vo väčších výškach, kde nie sú veľmi ohrození. Ale ak vykonávajú priamu leteckú podporu pre spojenecké sily na zemi, musia sa pohybovať oveľa nižšie, aby mali prehľad o situácii na bojisku, a potom sa ocitajú v ohrození tými zbraňami, ktoré som spomenul. Je tu však jeden paradox. Niektoré z tých zbraní sú korisť získaná v bojoch s armádami Sýrie a Iraku, niečo islamisti zakúpili na čiernom trhu od rôznych ozbrojených skupín, napríklad z rozobraného arzenálu Kaddáfího Líbye, ale to nie je všetko. Veľa opozičných skupín podporujú bohaté arabské monarchie, ako sú Katar, Saudská Arábia alebo Spojené arabské emiráty, a je dosť pravdepodobné, že aj tieto krajiny im poslali niečo zo svojej výzbroje.
Mohli by im teda arabské monarchie poskytnúť zbrane proti ruskému letectvu?
Viacero týchto skupín žiada svojich „sponzorov“ práve o protilietadlové zbrane, aby sa mohli lepšie brániť ruským lietadlám. Niektoré z týchto bohatých arabských krajín si zadovážili od Ruska práve aj moderné prenosné protilietadlové rakety Igla. Takže je tu celkom reálna možnosť, že Rusi tam budú čeliť špičkovým raketám, ktoré islamistom dodali krajiny, ktoré tieto rakety pred niekoľkými rokmi kúpili v Rusku.
Rusko zaútočilo v Sýrii aj raketami odpálenými loďami Kaspickej flotily. Čím je táto správa zaujímavá?
Predovšetkým je to vôbec prvá takáto operácia ruského námorníctva, prvé použitie protizemných striel s plochou dráhou letu v sovietskej a ruskej histórii. Doteraz toto robili len Američania a Briti, a preto je logické, že Rusi si to chceli tiež skúsiť, jednak „pre seba“, a, samozrejme, aj preto, aby dali svetu najavo, že to tiež dokážu. Použili strely Kaliber-NK, ktoré majú dolet vyše 2500 km, ale známejšia je exportná verzia Club, ktorá má dolet limitovaný na 300 km. Tieto strely sa vyskytujú v rade variantov, dajú sa vypúšťať z pozemných platforiem, lodí, ponoriek i lietadiel a môžu, ak je to potrebné, niesť aj jadrové hlavice. V podstate je to obdoba tých známych amerických striel typu Tomahawk. Teraz Rusko ukázalo, že nesporný americký náskok v tejto kategórii zbraní aspoň čiastočne stiahlo. A aj keby bolo pravdou, že niekoľko ruských striel nedosiahlo ciele a zrútilo sa niekde v Iráne, tak čo? Na tej základné veci to nič nemení. Americké Tomahawky tiež niekedy zlyhajú, ale aj tak ide o mimoriadne účinné a obávané zbrane. Teraz preto môžeme viac-menej to isté konštatovať aj o ruskej strele Kaliber. Mimochodom, veľmi ma pobavili preklady tých správ v slovenských médiách, kde sa písalo, že strely vypustili štyri ruské „raketové krížniky“.
Prečo?
Kde by sa asi v Kaspickom mori vzal nejaký krížnik? Nie je tam dokonca ani žiadny torpédoborec. Rusi na to použili jednu fregatu a štyri korvety (alebo skôr veľké člny). Ale šlo ešte o jednu „premiéru”. Je to prvý prípad, keď sa do boja zapojili plavidlá vyrobené už v Ruskej federácii. Všetko, čo sa používalo v boji skôr, a to vrátane konfliktu s Gruzínskom v roku 2008, boli lode postavené ešte v ére Sovietskeho zväzu. Takže to, čo Rusi predviedli, je na jednu stranu pôsobivá ukážka nových zbraní, ale tiež varovanie pre nich samotných, že ich námorníctvo povážlivo zastaráva, a že by mali ďaleko viac tlačiť na programy stavby nových moderných hladinových lodí.
Čo Rusko sleduje narušovaním tureckého vzdušného priestoru?
Otázka znie, či tým naozaj niečo zámerne “sleduje”, alebo to bolo jednoducho nedopatrenie, ktoré sa pri intenzívnych bojových operáciách stávajú. Ak príjmeme tézu, že to bol zámer, potom sa ponúka to isté vysvetlenie, ako v prípade narušenia vzdušného priestoru krajín NATO a EÚ na severe Európy. Ide vlastne o takú špecifickú formu prieskumu, pri ktorej sa majú zisťovať postupy a reakčné časy protivzdušnej obrany tej príslušnej krajiny, ktorej vzdušný priestor je narušený. A viem si predstaviť, že niektorí ruskí piloti dostali okrem útočných úloh proti islamistom tiež úlohy overiť, ako dobrá je protivzdušná obrana Turecka. Pochopiteľne, to ale nesie nejaké riziká, čo napokon platí o celej sýrskej kampani. Musíme si uvedomiť, že sa tam teraz pohybujú lietadla desiatok krajín, sú tam krajiny NATO, sú tam arabské štáty, teraz Rusko, obmedzene možno aj Irán a Izrael, takže logicky narastá riziko nejakých nechcených incidentov, ktoré by však mohli mať katastrofálne následky. Nejde o to, že by niekto chcel začať vojnu, ale pri nejakom stretnutí môže dôjsť k manévrom, ktoré si druhá strana zle vyloží, niekomu takpovediac “zlyhajú nervy” a vystrelí, druhá strana, samozrejme, reaguje, nasledujú ďalšie reakcie a eskalácia. Toto zaručene nikto nechce.
Ako tomuto katastrofálnemu scenáru zamedziť?
Je nanajvýš žiaduce sa konečne dohovoriť na nejakej efektívnej koordinácii a komunikácii aspoň medzi západnými štátmi a Ruskom, ako to už s Ruskom urobil Izrael. Že rôzne mocnosti majú na konflikt v Sýrii rôzne názory, je pochopiteľné, ale mala by existovať aspoň elementárna snaha sa dohovoriť, aby sa zamedzilo incidentom, o ktoré nestojí nikto.
Myslíte si, že si Rusko môže dlhodobé angažovanie v Sýrii finančne dovoliť?
Toto je zložitá otázka. Ruská ekonomika teraz nie je práve v najlepšej kondícii, čiastočne z vnútorných príčin, čiastočne pre sankcie a čiastočne pre pokles cien ropy, ak však padne politické rozhodnutie, že sa kampaň v Sýrii povedie dlhšie obdobie, tak sa peniaze nájsť musia. Logicky za cenu toho, že budú chýbať inde, teda napríklad vo verejných službách, čo by, samozrejme, popularite Vladimíra Putina veľmi neprospelo. Na Západe je dnes veľmi rozšírený názor, že prezident Putin je absolútny diktátor a Rusi za ním kráčajú ako tupé bezduché ovce, ktoré majú mozog beznádejne vymytý propagandou, čo je podľa mňa úplne nezmyselné.
Prečo?
Propaganda Kremľa určite tvrdo pracuje, ale nemá všemocný efekt. O tom svedčia aj prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých Rusi silne podporujú angažmán v prospech proruských síl na Ukrajine, ale voči kampani v Sýrii majú postoje skôr skeptické až odmietavé. Ukrajina je susedský a takpovediac „bratský” štát, pre ktorý je Rus ochotný si na určitý čas utiahnuť opasok, lenže Sýria je úplne iný prípad. Vladimír Putin má obrovskú podporu u Rusov vďaka mnohým úspechom doma i vo svete, lebo dokázal konsolidovať Rusko a znovu mu získať rešpektovaný veľmocenský status, ale verejná mienka je niekedy vrtkavá a na neúspechy môže zareagovať aj kruto. Ak by teda ruská operácia v Sýrii bola neúspešná, alebo ak by sa veľmi dlho ťahala a predražovala by sa bez toho, aby priniesla viditeľné výsledky, tak sa asi začne stále výraznejšie objavovať prízrak Afganistanu. Sovietske pôsobenie v tejto krajine bolo desivo nepopulárne a extrémne nákladné, nič neprinieslo a nakoniec významne prispelo ku kolapsu ZSSR. Toto snáď Vladimír Putin opakovať nechce.
Ako hodnotíte reakciu USA na ruské nálety?
Neprekvapuje ma, ale musím podotknúť, že keby sa celá situácia odohrávala v opačnom garde, tak by asi Moskva reagovala podobne, ako teraz reagujú západné štáty. Jednoducho sa tu ukazuje, že jedna veľmoc mala v určitom regióne nejakú stratégiu, ktorá ale z niekoľkých dôvodov a v niekoľkých rovinách zlyhala. Mám teraz na mysli podporu USA a Európy voči celej „arabskej jari“ a potom konkrétne angažmán v prospech sýrskej opozície. Rusko ale vsadilo na inú stratégiu, ktorá sa teraz ukazuje ako prezieravejšia, a navyše tejto stratégii dodáva ďalšiu rovinu tým, že sa vojensky angažuje v prospech sýrskeho režimu, o ktorého zvrhnutie Západ usiloval alebo snáď stále usiluje, hoci je teraz už asi jasné, že sa sýrsky režim zo systémového hľadiska udrží, aj keby napríklad sám Asad odstúpil. Takže sa asi nedá čudovať, že ten, ktorého stratégia zlyhala, reaguje negatívne.
Aká bola reakcia Izraela?
Pre mňa ako pre sionistu je, samozrejme, veľmi dôležité, ako reagoval Izrael. Zdržal sa akýchkoľvek vyhrotených emócií a v pokoji začal s Moskvou rokovania o koordinácii vojenských akcií, aby nedošlo k nejakým omylom. Pre Izrael je napokon príznačný aj vysoko opatrný až odmietavý postoj voči celej „arabskej jari“. Pre Izraelčanov je Asad síce nepriateľ, ale stále je to aspoň nepriateľ známy, predvídateľný a racionálny, zatiaľ čo islamisti sú úplne iná kategória, a to aj tí tzv. umiernení. Pre Izraelčanov by bolo počas tých asi štyri a pol roka, čo už konflikt v Sýrii trvá, veľmi jednoduché podporiť sýrsku opozíciu a pomocou nej zvrhnúť Asada. Koniec koncov, je to predsa spojenec Iránu a Hizballáhu, t. j. dvoch veľkých nepriateľov židovského štátu. Ale Izraelčania zjavne nič podobného nikdy nemali v úmysle, pretože si veľmi dobre uvedomujú, že napriek všetkým problémom, ktoré pre nich Asad môže znamenať, platí, že tí, kto by Asada zrejme nahradili, by zaručene boli ďaleko horší.
Situácia v Sýrii a v Iraku je mimoriadne komplexná, ako si myslíte, že sa to nakoniec skončí?
Práve preto, že je tak komplexná, sa dajú niektoré veci predikovať naozaj veľmi ťažko. Ale niektoré výsledky sú už jasné. V prvom rade je to absolútne fiasko Obamovej naivnej a idealistickej politiky voči Blízkemu východu, pokiaľ teda nejaká taká prepracovaná politika vôbec kedy existovala a nešlo len o zúfalé a zmätené tápanie. Stiahnutie vojakov z Iraku, podpora “arabskej jari” a následne sýrskej opozície, zhoršenie vzťahov s Izraelom, „jadrová dohoda“ s Iránom (zrejme uzavretá v úplne naivnej nádeji, že by sa tento teokratický režim mohol stať akýmsi partnerom alebo spojencom), to všetko sa ukazuje ako reťazec chýb s katastrofálnymi následkami. Americký vplyv v regióne dramaticky upadol a veľa krajín už si realizuje úplne samostatnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, bez toho, aby ich názor Washington moc zaujímal, najmä Turecko, Saudská Arábia alebo Izrael. Je paradoxné, že Izrael má dnes asi lepšie vzťahy s Ruskom ako s USA. Z Iraku už je celkom jasne klientsky štát Ruska a k niečomu podobnému mieri aj Egypt, dokonca aj konzervatívne arabské monarchie sa zrejme chystajú na veľký nákup ruských zbraní. Rusko totiž ide vysoko pragmaticky a vyžaduje len spoľahlivé platenia. Pri Moskve skrátka nehrozí, že pozdrží realizáciu kontraktu pre sťažnosti na stav ľudských práv. Každopádne však nezávidím budúcemu americkému prezidentovi, ktorý to všetko bude musieť nejako napravovať. Ale ešte jednou dôležitou vecou som si úplne istý. Islamský štát bude nakoniec porazený a islamizmus bude zničený. Je to násilná, nenávistná, expanzívna, despotická a totalitná ideológia, ktorej ide o ovládnutie a zotročenie sveta. S ničím menším sa nikdy neuspokojí, a buď ten cieľ dosiahne, alebo bude raz a navždy rozdrvená a vyhladená. Iný výsledok skrátka z princípu nie je možný, tak ako nebol možný pri nacizme. Už sama povaha nacizmu vylučovala, že by sa s ním dalo dlhodobo koexistovať. A o islamizme platí to isté.
- Reklama -
