Jozef Banáš: Bojím sa, že výdobytky roku 1989 blednú pred tým, čo ponúkal socializmus. Zadlžený drží hubu a krok a o to mocným ide

1
Jozef Banáš (Autor: TASR)

Za posledných tridsať rokov prešli česká aj slovenská spoločnosť veľkou premenou. Vy ste kedysi vyhlásili, že Dubček sníval o socializme s ľudskou tvárou, zatiaľ čo Havel o kapitalizme s ľudskou tvárou, pričom oba tieto sny sa ukázali ako utopické. Myslíte si, že sny ľudí z námestí počas novembrových udalostí roku 1989 o zmene poriadkov v krajine sa naplnili? Nechceli možno niečo iné?

Dovolím si doplniť, že aj idealista Kristus sníval o kráľovstve Božom, teda takisto ideálnom duchovnom stave človeka, a ako skončil? Tí, ktorí dávali prednosť materiálnym hodnotám, ho ukrižovali. Podotýkam však, že neodsudzujem ani tých, ktorí zlikvidovali alebo odstavili idealistov a hľadačov pravdy, ako boli Sokrates, Kristus, Jan Hus, Jeroným Pražský, Petr Chelčický, Galileo, Bruno, Kopernik, Rousseau, Luther, Tolstoj, Gándhí alebo aj Dubček či Havel. Tí, ktorí ich likvidovali, si počínali v súlade s hodnotami, ktoré vyznávali, teda s materialistickými hodnotami, a to bez ohľadu na to, či išlo o náboženských, politických, alebo ekonomických vodcov. Jednoducho ich odstránili, pretože sa obávali o svoje majetky a svoju moc. Takže hovorím rovnako ako mnohí ďalší, že sa sny z námestí v novembri 1989 nenaplnili z jednoduchého dôvodu – nesnažili sme sa o zmenu hodnôt, o posilnenie duchovných princípov, ale len o naplnenie materiálnych hodnôt. Nežná revolúcia 1989 sa tak zaradila do dlhého radu podobných revolúcií, ktoré priniesli jedinú markantnú zmenu – nastúpili noví mocní. Ale v civilizácii, ktorá vyznáva len mamonu, sa ani nič iné nemohlo stať. Uisťujem vás, že 99,9 percenta tých, ktorí dnes nadávajú na politikov, by sa správalo úplne rovnako, ako sa správajú politici, ak by sa dostali do aktívnej politiky.

Kam sa posunuli v porovnaní s obdobím pred novembrom 1989 Česko aj Slovensko v takých oblastiach, za ktoré je (spolu)zodpovedný štát, teda hlavne zdravotníctvo, školstvo, bezpečnosť, spravodlivosť alebo sociálne zabezpečenie?

Od pádu totality došlo k nespornému pokroku a kvalitatívnemu posunu, ale takmer výhradne v oblasti súkromného majetku. Je nepochopiteľné, ako môže byť oblasť zdravia predmetom podnikania. Je neprípustné, aby sa na zdraví ľudí zarábalo – či už ide o majiteľov nemocníc, zdravotníckych zariadení, ale aj poisťovní. Tlak majiteľov nemocníc a poisťovní fakticky núti lekárov meniť svoje poslanie. Nesnažia sa pacienta vyliečiť, ale udržiavať ho v stave chorých. V Bhutáne sa za lekára považuje len ten, kto nemá žiadnych chorých pacientov. Prvoradá musí byť prevencia, teda snaha, aby ľudia nemaródili. Už len tá skutočnosť, že šport patrí do rezortu školstva, je absurdná. Šport má byť v rezorte zdravia, zdôrazňujem, zdravia, nie zdravotníctva. Zdravotníctvo by sa malo nazývať chorobníctvo, pretože sa tam starajú už len o chorých, ale nám musí ísť predovšetkým o to, aby ľudia chorí neboli. Najväčším nepriateľom lekára sú mŕtvi a zdraví, pretože na tých nezarobí. A keď ste chorý, ste manipulovateľný a ovládateľný.

Rovnako je to so vzdelaním. Čím ste hlúpejší, tým ľahšie vás ovládajú. Politici aj médiá. Prečo by sa politici mali snažiť, aby boli ľudia vzdelaní? Boli by sami proti sebe. Sociálne zabezpečenie dnes sa vôbec nedá porovnávať s tým za socializmu, sociálne nožnice sú veľké a stále sa otvárajú. V spoločnosti, v ktorej sú modlami majetok a moc, sú ľudia bez majetku a moci na okraji spoločnosti a majú pocit menejcennosti. Bytová výstavba je tiež postavená na princípe pôžičiek, takže keď chceš mať byt, musíš si požičať – a už ťa majú. Človek, ktorý je zadlžený, drží hubu a krok a o to mocným ide. Obávam sa, že hlavný výdobytok pádu totality – vytvorenie priestoru pre tvorivých a schopných ľudí – začína strácať atraktivitu v porovnaní so stratou výdobytkov, ktoré ponúkal socializmus.

Máme sa najlepšie, ako sa kedy ľudia v tomto geografickom priestore v histórii mali, ako s obľubou vyhlasujú niektorí politici?

Máme sa dobre z materiálneho hľadiska – to je ten náš geografický priestor –, ale aj to len tí, ktorí sa boli schopní zaradiť do pelotónu, v ktorom vládnu ostré lakte. Obávam sa, že takých je menšina. Objektívne treba priznať, že sa skutočne máme materiálne lepšie, ale v systéme, kde stále súťažíme, sledujeme po očku suseda či kolegu a štve nás, že on toho má viac. V systéme, kde vládnu materialistické hodnoty, človek šťastný nikdy nebude, pretože pod vplyvom hodnôt budete chcieť mať stále viac. Tak sa ľudia snažia byť ešte výkonnejší, zarábať viac a končí sa to tak, že sú doslova vykorisťovaní, trávia v práci dlhé nadčasové hodiny na úkor rodín. Bohatnú, ale sú menej šťastní. Netušia, že duch je nekonečný, hmota je limitovaná.

Sú preto ľudia šťastnejší, že si toho môžu dopriať viac ako predchádzajúce generácie?

Bol som nedávno v indickom štáte Bihár. Je to jeden z najchudobnejších štátov Indie. Videl som tam veľkú biedu, neporovnateľnú s tými najchudobnejšími u nás. Keď sme sa my, ľudia z Európy, takmer pohoršovali nad ich biednou životnou úrovňou a ľutovali ich, oni sami nás s úsmevom doplnili: „Nespýtali ste sa nás, či sme šťastní…“ Otázka šťastia začína dominovať aj v západnej civilizácii, ľudia začínajú byť z neustáleho naháňania sa a súťaženia unavení. Bhután je v Ázii na jednom z posledných miest, pokiaľ ide o HDP na obyvateľa, ale pokiaľ ide o index šťastia, sú jeho obyvatelia prví. Naopak Japonsko je v HDP prvé, ale podľa indexu šťastia na druhom konci poradia. Áno, máme neporovnateľne viac, ako mali predchádzajúce generácie, ale sme šťastnejší?

Čím sú k tomu materialistickému poňatiu života a pachteniu za stále novými a novými vecami tlačení? Kto a čo je na vine, že spoločnosť ide týmto smerom? Alebo to súvisí s prirodzenou túžbou mať sa lepšie?

Téma „pachtenia“ sa za materiálnymi statkami je primárna v oblasti západného civilizačného okruhu. Všetky vojny, križiacke a iné dobyvačné výpravy či revolúcie vzišli z kresťanského civilizačného okruhu a ich motivácia bola vždy rovnaká – ovládať a vyrabovať druhých. Každého, kto sa postavil proti majetkovej nerovnosti, nemilosrdne odstránili. Najznámejším príkladom je Kristus, ktorého ušľachtilé učenie dogmatická cirkev postavila na hlavu tak dokonale, že dnes bohatne v mene Krista. Rousseau vo svojej Rozprave o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi tvrdí, že majetková nerovnosť ľudí nie je ľudskou prirodzenosťou, ale je produktom spoločnosti, ktorá túto nerovnosť zakladá. Mám naliehavý pocit, že téma „pachtenia“ sa za hmotnými statkami bude aktuálna dovtedy, kým budú aktuálne hodnoty našej kresťansko-komunisticko-kapitalisticko-materialisticko-konzumno-reklamnej civilizácie. Všetky autority a inštitúcie, predovšetkým médiá v západnej civilizácii, dvadsaťštyri hodín denne ženú ľudí k súťaživosti, chtivosti, závisti, túžbe po úspechu, sláve, bohatstve. Našťastie sú aj iné civilizačné okruhy – budhistický, hinduistický, moslimský tak nepoznám –, v ktorých dominujú iné hodnoty.

Bol som viackrát v budhistických a hinduistických krajinách a tam našťastie ešte stále dominujú duchovné hodnoty a na ešte väčšie šťastie sa im darí materiálnym hodnotám odolávať, respektíve ich veľmi šikovne zlaďovať s duchovnými hodnotami. Systém, v ktorom sú prioritné len materiálne hodnoty, je odsúdený na zánik. Vidíme to v stále rastúcom počte tých, ktorí hľadajú iné hodnoty, než je neustála honba za peniazmi, aby mohli splácať úvery a úroky, ktoré im vnútil systém. Zisťujeme, že medzi bohatstvom a šťastím nie je priama úmera. V USA sa národný produkt zvýšil od roku 1960 trojnásobne, ale index šťastia jednotlivca ani o percento. Treba si uvedomiť, že keď je človek zadlžený, nevzdelaný a chorý, je neslobodný, a teda manipulovateľný. O to presne mocným v materialistickej civilizácii ide.

Do našich životov čoraz viac zasahuje obrovský rozmach najrôznejších technológií. Aké sú podľa vás ich najmenej priaznivé dosahy na spoločnosť?

V spomínanom Bhutáne – spôsobu života tejto najšťastnejšej krajiny na svete sa venujem vo svojom románe Kód 7 – majú vládnu komisiu zloženú z odborníkov z rôznych oblastí, ktorá posudzuje, či je daná nová technológia človeku viac na úžitok, alebo viac na škodu. Je to veľká dilema. Nožom môžete krájať chlieb, ale aj zabiť, mobilom môžete zvestovať dobré aj zlé správy, kamerou si môžete natočiť krásy prírody, ale aj tajne svojho oponenta. Takže zase sme pri kľúčovej otázke – aké hodnoty vyznáva ten, kto technológie používa. Vyznávač zla nebude nožom krájať chlieb pre svojho blížneho, ale zabije ho ním. Preto sa musíme naprv venovať hodnotám a až potom technológiám.

Je strata súkromia a sledovanie takmer na každom kroku nevyhnutnou daňou technickému pokroku, ale aj najrôznejšiemu ohrozeniu, ktorému sme v týchto nepokojných časoch vystavení?

Už som hovoril a budem to stále opakovať, že je to o hodnotách. Keď sú mocní tohto sveta vyznávačmi tmy, zla, mamony, boja, trestu, tak budú nechávať svojich potenciálnych oponentov sledovať. A to bude v našej civilizácii dovtedy, kým budeme orientovaní dostredivo – brať, brať, brať. Musíme to zmeniť na dávanie, potom si budeme viac dôverovať, milovať sa, pomáhať si, prejavovať súcit. Len je to veľmi ťažké, pretože na to, aby sme s dôverou a láskou siahli po holubovi šťastia, musíme z dlane vypustiť vrabca mamony. Tohto rizikového okamihu sa všetci bojíme, a preto radšej ukazujeme na druhých, aby sme sami seba videli v lepšom svetle.

Opakovane sa mi stalo, že som videl v autobuse s kočíkom mamy, ktoré namiesto toho, aby sa venovali druhému dieťaťu približne predškolského veku, ktoré so sebou mali, s niekým telefonovali. Ide o jav, ktorý niečo vypovedá o možnom vývoji vzťahov v rodine a v spoločnosti?

Tie matky za to veľmi nemôžu, možno práve vybavovali termín u lekára, vysvetľovali manželovi, kde má večeru, alebo sa len tak bavili s kamarátkou, ktorá je v podobnej situácii, a keď si vzájomne vylejú srdce, tak sa im uľaví. Opakujem – keď zmeníme hodnoty, keď začneme vyznávať súcit, pomoc, porozumenie, tak sa oslobodíme a tí, ktorí nás chcú ovládať, budú bezradní. Počas svojho stretnutia s dalajlámom som mu argumentoval, že musíme bojovať za mier. On sa usmial a opravil ma: Nič nemusíte, stačí, keď si budete rozumieť a tolerovať sa. V Bhutáne nepoznajú starobince, pretože je spoločensky neprípustné, aby sa mladí nepostarali o starých, nepoznajú sirotince, pretože je spoločensky neprípustné, aby sa rodina nepostarala o siroty. Skrátka majú iné hodnoty.

Čo môžu sociálne siete, na ktorých medzi sebou ľudia čoraz častejšie komunikujú bez toho, aby sa fyzicky stretávali, znamenať pre vývoj a charakter spoločnosti?

Pochopil som, že komunikácia na sociálnych sieťach so sebou nesie viac negatív ako pozitív. Sociálne siete sa stali stokou, doslova kanálom ľudského mentálneho odpadu. Toľko zlej energie, ako je na sociálnych sieťach, nie je ani v krčme, kde sa pobijú chlapi. Tam si dajú po hube, pretože sú tvárou v tvár, neanonymne, takže je to férový súboj. Na sociálnych sieťach sa ukrývajú väčšinou zbabelci vedení jediným – zlom a vlastnou frustráciou. Nesledujem diskusie na sociálnych médiách zo zdravotných dôvodov.

Musím však zdôrazniť, že všetko je tak, ako má byť. Základným princípom našej existencie je rovnováha a toľko, koľko je dobra, musí byť aj zla. Keby nebolo bodliakov, nevedeli by sme, že ľalia je krásna. Človek má však jednu výhodu – možnosť slobodnej voľby. A je na ňom, či sa postaví na stranu bodliaka, alebo ľalie.

 

- Reklama -

1 komentár

  1. Pozdravujem Vás pán Banáš. Inteligentne stevystihol mnohé bo+ačky ktoré teraz máme a predtým smeich nemali. Ale takako aj uja,aj Vy :položme sirukuna srdce- urobili smeniečo za to, (okrem slov)m aby vzdelávanie neprestávalo?? Kapitalizmus potrebuje hlúpe a poslušné ovečky je to tak. A my, ktorí to vidia a azda by vedeli s tým aj pohnúť, sa na to iba prizeráme, akoby sa nás to netýkalo. Skúsme spolu podumať všetci,čo máme Vami tu vyslovený názor, ako to zlepšiť. Ja som pripravený prednášať- a bezplatne alebo za miniímálny plat.

Comments are closed.