Počas uplynulého roka nabralo veľa vecí nielen u nás, ale aj vo svete, značnú dynamiku. Ako vnímate súčasnú situáciu?
Z hľadiska toho, ako vnímam vysokú politiku, mám pocit, že ide o moc, vplyv a peniaze, a keď sa presadí aj niečo dobré, je to len vedľajšia záležitosť. Zmenu vidíme na rýchlom striedaní tém, bola tu Ukrajina a potom zrazu naskočila iná téma – utečenecká kríza – a Ukrajina už nikoho nezaujíma. Zdá sa, že politikom nejde o to ľudí sprevádzať, ale je to len urobiť nejaký výstrel, je to ako zlá novinárčina – otvoria kauzu, ale potom sa tým už nikto nezaoberá a nesleduje ju.
Pokiaľ ide o utečencov, vidím tu vývoj k lepšiemu. Objavujú sa ich konkrétne tváre, príbehy a to, čo vyzeralo ako beztvarý dav, sa mení na konkrétnych ľudí. Zreteľnejšie vidíme, kto tí ľudia sú. To je dôležité. Prináša to však nielen otázky, kto sú oni, ale aj kto sme vlastne my, čo sú tie hodnoty, o ktorých hovoríme, čo je vlastne tá naša kultúra, keď sa tou témou stále šermuje. Celkovo som optimista a myslím si, že všetko má šancu dopadnúť najlepšie, ako sa len dá.
Myslíte si teda, že Európa túto situáciu bez úhony „prežije“, zostane jednotná a zachová si svoj charakter?
Jednotu netvorí podobnosť, ale láska. Ohrozený v Európe bude ten, kto je neukotvený. Či a ako Európa obstojí, neviem. Neviem vlastne, čo to je Európa, každú chvíľu svojho života jednak ako jedinci, jednak ako spoločnosť, stojíme na hrane katastrofy alebo veľkého zázraku, tak je to vždy. Európa môže obstáť alebo sa tiež zrútiť, civilizácie vznikajú, rastú a zanikajú. To je prirodzené.
Je a zároveň to nie je katastrofa, Rímska ríša zanikla politicky, ale nie myšlienkovo. Môže to tiež znamenať úžitok, keď sa budú kultúry navzájom ovplyvňovať a inšpirovať. Neviem, či je to utópia, ale verím tomu. Scenárov je však celá kopa. Teoreticky môžeme z Európy urobiť aj pevnosť, zavrieme hranice, budeme sa izolovať a napríklad násilím brániť v príchode všetkým. Je však potom otázka, či práve to by neznamenalo zánik Európy, ktorá bola postavená na otvorenosti.
V spoločnosti sa ukazuje veľká diferenciácia názorov a extrémy rastú. Ako sa ako katolícky duchovný zachováte, keď vidíte, že niekto ide podľa vás evidentne nesprávnym smerom?
V prvom rade sa, samozrejme, modlím. Všetci sa musíme vyvíjať, meniť a pokojne urobíme veľký kotrmelec, keď zistíme, že niečo bolo zlé. Sám som to zažil, keď som sa v šestnástich rokoch z veľmi, veľmi vlažného kresťana stal skutočným kresťanom, a potom mi spolužiaci hovorili, že mením názory. Ako veriaci a mravný človek by som mal byť ochotný mať rád každého človeka. Nehovorím však, že sa to dá vždy. Ježiš hovorí, že musíme milovať aj svojich nepriateľov, to je skutočná láska. Ak mi na niekom záleží a vidím, že ide zlou cestou, snažím sa mu to nejako vyjaviť, ale nie tak, že mu to otrepem o hlavu. Ideálne je mu to nehovoriť, ale urobiť niečo, z čoho sa mu tá pravda sama vyjaví.
Rozdielnosť názorov sa prejavuje v pohľade na budúcnosť Európy, objavujú sa euroskeptické tendencie, hrozí aj rozpad EÚ. Čo ak sa Európska únia naozaj rozpadne?
Záleží na tom, akú by to malo formu a čo by sa dialo. Aj keď sa mi niekedy nepáči európska byrokracia, myslím si, že Európska únia je v jadre dobrá vec, pretože je správnou reakciou na dve svetové vojny. Z histórie vieme, ako to vyzerá, keď sa štáty nacionálne vymedzujú, to musí viesť ku konfliktom a tomu EÚ bráni. Konflikty sa odohrávajú na nejakých summitoch a nie v zákopoch. Je tiež otázka, čo je to rozvolňovanie Európy. Keby viedlo k tomu, že si každý bude kopať na svojom piesočku, je to riziko a mohlo by dôjsť ku konfliktu aj v samotnej Európe.
Nejde len o Európu, objavujú sa varovné hlasy, že Rusko hodlá obnoviť svoje sféry vplyvu, o ktoré prišiel ZSSR… Sme v takom nebezpečenstve aj my?
Asi by to hrozilo. Bol by som, samozrejme, veľmi rád, keby medzi štátmi existoval taký vzájomný rešpekt, že by bolo možné, aby existoval malý štát bez toho, aby ho mocnejší sused ekonomicky alebo násilím ovládol. To však možné nie je, Rusko nepochybne imperialistické je a slová o sférach vplyvu počujeme aj od jeho predstaviteľov. Výsledkom prvej svetovej vojny bolo rozdrobenie strednej Európy na malé štáty, ktoré bohužiaľ voči veľkým mocnostiam s imperiálnymi chuťami neobstoja. Ak Česko nebude spolupracovať s EÚ, nemá šancu si udržať nezávislosť. Únia je síce založená na určitom obmedzení nezávislosti, ale je to obmedzenie dobrovoľné. Je to ako v manželstve, človek nestráca v manželstve slobodu, ale jej časti sa dobrovoľne vzdáva v prospech celku. Keby EÚ neexistovala, budeme vystavení nedobrovoľnej strate nezávislosti, v tomto smere Rusko predstavuje nebezpečenstvo.
V sýrskom konflikte sa neskrývane stretávajú imperiálne záujmy mocností a niektorí analytici hovoria o tom, že by mohlo dôjsť k vážnemu, svetovému konfliktu…
Nie som znalec Blízkeho východu, v každej chvíli môže vývoj skĺznuť aj ku katastrofe. Môžeme si však spomenúť na kubánsku krízu zo začiatku šesťdesiatych rokov, kedy sa zdalo, že je tretia svetová vojna na spadnutie, a nakoniec sa to vyriešilo. Možnože tá kritická situácia v Sýrii všetko viac otvorí a posunie k riešeniu. Oveľa viac sa obávam javov, ktoré také zreteľné nie sú. Nechcem však strašiť, pretože človeka najviac ochromuje práve strach.
Svetom hýbu aj otázky chudoby, sociálnej spravodlivosti, hovorí sa o otváraní nožníc medzi najbohatšími a zvyškom sveta. Vnímate to ako kľúčové problémy?
Jedna z vecí, na ktorých Európa stojí, je solidarita, to nie je inde vo svete také samozrejmé. Vychádza to zo židovsko-kresťanskej tradície, a pokiaľ má niekto vážny problém, treba mu pomôcť. Okrem toho však treba ľudí motivovať k vlastnej aktivite, je lepšie dať človeku v núdzi udicu než rybu. Ale neviem, ako nájsť taký systém v štátnom meradle, viem len, ako sa o to snažím sám na medziľudskej úrovni. Európa má svoje sociálne problémy, ale v porovnaní so svetom sme najbohatšie štáty a skutočne chudobní ľudia tu nie sú. Neriešime problémy skutočnej chudoby, ale sociálnej nerovnosti. Čo to však znamená ekonomicky spravodlivá spoločnosť?
Komunizmus povedal, že všetci majú mať rovný diel, ale je to naozaj spravodlivé? Je spravodlivé, keď je niekto schopný a pracovitý a má mať rovný diel ako niekto, kto taký nie je?
Nezáleží na tom, aký je kto bohatý, dôležité je, aby aj ten bohatý vedel, čo jeho bohatstvo prináša. Mám príklad známeho Aleša Kubíčeka, majiteľa firmy Balóny Kubíček, ktorý hovoril, že keby len na chvíľu prijal myšlienku, že tá továreň je len jeho, bolo by to zlé. Tá továreň je tu preto, aby dávala prácu ľuďom, ktorí tam robia, aby im dávala radosť z realizácie úloh a pod. On vníma záväzok bohatstva, ktoré má. Iný príklad môže byť oblasť Vysočina, kde sú ľudia relatívne chudobní, ale sú zvyknutí si vzájomne pomáhať, postavia tam vďaka tomu dom oveľa lacnejšie, pretože susedia pomôžu. Nie je to však biznisová výmena, ale vedomie, že si ľudia jednoducho pomáhajú. Hovorím tomu ekonomika daru. Každý človek je niečím bohatý, a pokiaľ budú všetci ochotní to bohatstvo zdieľať, všetkým bude lepšie.
V Európe existuje silný trend rozširovania (a vymáhania) ľudských práv. Zároveň je však terčom kritiky. Ako vnímate tento jav?
Európu určuje niekoľko dogiem, jedna z nich je úplná hyperkorektnosť, ďalšou je presvedčenie, že len experti vedia, ako sa postarať o deti a ako žiť. Niekedy sa to potom aplikuje aj násilne. To sú znaky akéhosi pseudonáboženstva, ľudskoprávnej ideológie a napokon o tom svedčí aj vývoz týchto myšlienok do sveta. Vychádza z presvedčenia, že sekulárna ľudskoprávna spoločnosť je model pre všetkých, a keď ho prijmú, budú šťastní. Je to náboženstvo bez Boha a to je vždy zlé. Ak chcem napríklad pomôcť ľuďom v manželstve, ktoré sa rozpadá, nemôžem im vnucovať svoju predstavu toho, čo je správne. Môžem im len poslúžiť v tom, aby boli schopní komunikovať a sami formulovať svoje problémy. A to platí všeobecne aj v spoločnosti. Nemáme druhým vládnuť, ale slúžiť im. To však v prípade mnohých úradov neplatí.
autor: David Daniel
