Minulý týždeň sa veľmi kriticky vnímalo vypočúvanie NAKA organizátorov protestov Za slušné Slovensko. Prezident Andrej Kiska hovorí, že by mal štát občanov chrániť a nie zastrašovať. Súhlasíte s jeho slovami?
Prirodzene, štát má chrániť všetkých bezúhonných občanov, ale treba si uvedomiť, že v právnom štáte platí jedna zásada, ktorá sa volá rovnosť pred zákonom. Ak po tejto zásade volala aj opozícia, tak nemôže kričať, že ide o zastrašovanie, ak bola použitá proti nej.
V tejto fáze si polícia podľa všetkých dostupných informácií robí ešte stále len svoju bežnú prácu. Dostala podnet na podozrenie z korupcie, tak ho, samozrejme, musí preveriť. Buď sa to zamietne ako neodôvodnené, alebo sa vznesie obvinenie. Dovtedy je to normálny policajný úkon. Podľa mňa je veľmi nebezpečné a nezodpovedné vyvíjať na vyšetrovateľov nátlak, prípadne dopredu konšpirovať, že títo mladí ľudia sú prenasledovaní.
Ak si organizátori protestov predstavujú demokraciu tak, že treba zvolávať demonštrácie len preto, že ich predvolali na výsluch, tak manipulujú davom. A tak je celkom dobre možné, že kým ľudia chodia na námestia v dobrej viere, že voči tomu, čo sa deje v našom štáte, sa treba postaviť, organizátori napojení na prezidenta Kisku sa touto akciou usilovali prekryť raziu v jeho firmách, ktorú niektoré denníky na rozdiel od škandálu s rigoróznou prácou Andreja Danka taktne obišli.
Niektorí to však vnímali tak, že Andrej Kiska sa organizátorov zastal a skritizoval aj slová Roberta Fica. Vy ako kandidát na prezidenta by ste sa ich zastali?
Ja sa ich zastanem v momente, keď nadobudnem dojem, že ide o šikanu a nadprácu zo strany polície. V tomto momente však nebudem šikanovať políciu. Nielen preto, že som kandidát na prezidenta Slovenskej republiky, si ctím zákony v tomto štáte, lebo tie platia pre všetkých. Padni komu padni. Ak nič neurobili, nemajú sa čoho báť. Zatiaľ prebieha štandardný úkon a je naozaj trápne, aby politici ako Miroslav Beblavý kričali, že títo ľudia sú prenasledovaní. To by musel byť prenasledovaný každý, kto je predvolaný na políciu.
Hovoríte, že sa vám zdá, že môže ísť o prekrytie razie v Kiskových firmách. Vy ste dosť veľký kritik jeho výkonu funkcie prezidenta. Súvisí vaša rétorika s tým, že sa voči nemu chcete vyhraniť v prezidentskej kampani?
A voči komu inému sa mám vyhraniť, ak nie voči štýlu doterajšieho prezidenta. Máme tu kandidátov ako Robert Mistrík, Zuzana Čaputová alebo František Mikloško, ktorí tvrdia, že na neho nadväzujú a otvorene ich odporúča aj Andrej Kiska. Ale oni nevykonávajú funkciu, tiež sa zatiaľ nevyhraňujú voči iným kandidátom, hovoria, že to, čo robí Andrej Kiska, je dobré. A ja tvrdím, že nie je, že to chcem robiť inak. Nevidím na tom nič zlé, práve naopak, považujem za férové, ak sa neschovávam za marketingové heslá a volič vie, s kým má dočinenia.
V čom by ste teda chceli byť iný ako on?
Ale ja som iný ako on, a to takmer vo všetkom. Nebudem podliehať zahraničným lobistom, nebudem klamať ľudí, že mám „individuálny pracovný program“, keď oddychujem doma, nebudem chodiť na dovolenky, keď ma bude vlasť potrebovať, nebudem chápať svoju funkciu ako prácu na pol úväzku, nebudem podporovať zbrojenie a štvať ľudí proti Rusku, nebudem zhoršovať naše vzťahy s inými štátmi, nebudem zneužívať nadstranícku funkciu na osobné politické ambície, nebudem udeľovať štátne vyznamenania jednostranne pre svojich kamarátov, nebudem ignorovať štátne sviatky, nebudem zatajovať platy zamestnancov prezidentskej kancelárie, nebudem si robiť zo zahraničných ciest súkromné výlety pre priateľov a nebudem okrádať iných ľudí.
Predovšetkým som však autentický človek, ktorý nepotrebuje kopu poradcov, aby si vytvoril vlastný názor a nepotrebujem čítať každý príhovor z papiera. Mať prezidenta, ktorý sa väčšinou ani intonačne netrafí do prejavu, ktorý mu napísali, nemôže nevyvolať pocit trápnosti. Preto Andrejovi Kiskovi nemôžem uveriť ani vtedy, keď s ním súhlasím a v podstate stále neviem, kto to je, lebo sa zdá, že plní záujmy niekoho iného.
{video id=”22″ /}
Najdôležitejšou úlohou prezidenta je byť vyvažujúcou silou medzi zákonodarnou a výkonnou mocou, on má byť tou povestnou poistkou systému bŕzd a protiváh. Toto všetko v dnešnej polarizovanej spoločnosti potrebujeme viac ako soľ a toto všetko nemôžete dobre vykonávať, ak je vaším skrytým zámerom prevziať vládnu moc v krajine.
Hlava štátu má byť tmelom spoločnosti, ktorá jej vie ukázať cestu zo začarovaného kruhu. Vytvoriť štátu jeho filozofiu, jeho zakladateľskú myšlienku, ktorá dokáže spojiť všetkých ľudí a posilniť Slovensko – to je úloha skôr pre intelektuálov ako pre ekonómov a právnikov, ktorí túto krajinu za uplynulé desaťročia materiálne zničili a morálne zdevastovali.
Napokon aj prezidenta treba hodnotiť podľa jeho konkrétnych výsledkov, nie podľa jeho mediálneho obrazu. Môžete byť miláčikom národa, ale ak český prezident nosí z Ruska a Číny mnohomiliónové obchody a ten náš z Mexika ovracané lietadlo, ak majú ostatní stredoeurópski lídri na Valnom zhromaždení OSN desiatky stretnutí a ten náš len posedenie s kamarátom Porošenkom, ak svoju funkciu vykonáva len tri dni v týždni a všetci sa mu skladáme na jeho cesty za rodinou, toto predsa nie sú zanedbateľné veci, ktoré si médiá môžu dovoliť blahosklonne prehliadať a opakovať propagandu, že máme najlepšieho prezidenta na svete, ktorého nám všetci len závidia. Je to mýtus, ak nie otvorená lož.
Volám len po tom, aby si médiá vykonávali svoju úlohu, lebo hodnotiť akéhokoľvek politika treba na základe jeho výsledkov, nie fotiek s detičkami a psíkmi. Jediným Kiskovým výsledkom je neúmerné zvyšovanie zbrojenia, americká vojenská prítomnosť na Slovensku a pestovaný kult osobnosti, aký sme tu v novodobej histórii Slovenskej republiky ešte nemali.
Podľa viacerých bolo najväčšou chybou, že Kiska sa stal prezidentom bez predchádzajúcej politickej skúsenosti. Vy napriek vašim odborným znalostiam ste tiež nikdy neboli pri moci v politike. Nemôže to byť aj vaším nedostatkom?
Pod politickou skúsenosťou by sme nemali mať na mysli dlhoročné parazitovanie na štáte v rôznych funkciách, ale dostatočné znalosti politických procesov. Tie ja skúmam, komentujem a analyzujem už vyše dvadsať rokov. Mám o politike hlbšie znalosti ako väčšina z tých, ktorí ju dnes vykonávajú.
Problémom Andreja Kisku je, že sa v politike ocitol ako Alenka v ríši divov, nevedel o nej absolútne nič a dodnes sa musí aj v základných veciach opierať o svojich poradcov. Pozrite sa, aké zmätky narobil s otázkou Kosova, ktoré chcel najprv uznať, kým mu nevysvetlili, kde je sever. Musel si za pochodu vytvárať názor na veci, o ktorých nikdy nerozmýšľal, a preto je ľahko ovplyvniteľný. Takéto zmätky sa vo funkcii najvyššieho ústavného činiteľa nesmú vyskytovať.
Vy vyčítate Kiskovi, že je proamerický. Vám naopak vyčítajú, že ste príliš proruský.
Ja nie som proruský. Toto je obyčajná nadávka. Keď hovorím, že chcem byť priateľom s Ruskom, tak je na tom niečo zlé? My chceme byť ich nepriatelia? A prečo? Čo nám robia? To, že majú konflikt s Američanmi, sa nás predsa netýka.
Vždy som bol slobodný človek, a preto si nedám do hlavy tlačiť kaleráby, keď viem, že je to propaganda. Žijeme obdobie novej fázy studenej vojny, keď sa za všetkým hľadá Putin a Rusko. Ak sa ozvem voči nespravodlivosti a zaujatosti európskych lídrov, lebo je to v súlade so zdravým rozumom, tak to neznamená, že som proruský. Keď uznávate, že Rusko má svoju váhu na medzinárodnej scéne, tak to predsa nemôže znamenať, že tento postoj je nezlučiteľný so západnými hodnotami.
Som proeurópsky v tom zmysle, že naše a európske záujmy budú prirodzene vždy odlišné od ruských aj amerických. Do politiky musíme vrátiť pojem štátny záujem, pretože sme ho nahradili iba záväzkami voči spojencom. Potom sa stane to, čo pred pár dňami vo Washingtone, kde Miroslav Lajčák povedal, že Slovensko nie je za spoločnú európsku obranu. Kto o tom rozhodol? V mene koho hovorí, keď o tom u nás neprebehla žiadna politická či odborná diskusia? V čase, keď Francúzsko a Nemecko robia suverénnejšiu politiku a rozhodli sa ísť cestou európskej armády, tak my sme sa ukázali ako trojský kôň Spojených štátov v strednej Európe? To je úplne nezodpovedné až šialené a môže to mať ďalekosiahle následky.
Práve Andrej Kiska zdôrazňoval, aby sme si držali naše záväzky aj voči Severoatlantickej organizácii a dávali viac peňazí do armády.
Od začiatku s tým nesúhlasím. Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru každoročne štatisticky meria výdavky jednotlivých štátov na zbrane. Okrem iného hovorí, že už 1,5 percenta HDP na armádu je hranica, za ktorou sa začína militarizmus.
Všimnite si, že keď sú u nás diskusie o rozpočte, tak sa v jednotlivých rezortoch vedie boj o každé euro, ktoré treba zdôvodniť. V prípade armády sme však jednoducho stanovili sumu, ktorú od nás požadujú Spojené štáty americké. Bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia priorít a potrieb. A vzápätí letí Miroslav Lajčák za oceán, aby poslušne ako služobníček podal hlásenie, že si Slovensko svoje záväzky splnilo. To je proste hanba, ak svoj štátny rozpočet podriaďujeme diktátu amerického Pentagónu. Takto sa suverénny štát nespráva.
Ak Nemecko, ktoré je na tom ekonomicky podstatne lepšie, odmietlo dať dve percentá do armády, tak neviem, prečo by sa s tým malo ponáhľať Slovensko, ktoré má krachujúce zdravotníctvo a školstvo. Hovorme o armáde, ale nestanovujme čísla vopred, naopak počúvajme vojakov, čo potrebujú. Kupujeme zbrane, ktoré nepotrebujeme a vojaci nemajú ani na základné vybavenie. A potom sa čudujeme, prečo ministerstvo nedokáže získať nových záujemcov o službu v ozbrojených silách.
Dá sa však robiť úplne suverénna politika z hľadiska toho, že skutočne niekam patríme a naozaj máme aj nejaké záväzky?
Skutočné záväzky sú len právne. My sme viazaní Severoatlantickou zmluvou, ktorá však explicitne uvádza len jeden jediný záväzok, ktorý musíme plniť, a to je riešiť konflikty mierovou cestou v súlade s medzinárodným právom. A práve ten sme už niekoľkokrát porušili. Nie je tam ale žiaden záväzok, že musíme zvyšovať zbrojenie na dve percentá HDP. Je to vymyslený politický cieľ, ku ktorému nás dotlačilo USA, hoci sa nedá právne vynútiť.
Teraz sa pripravuje globálna dohoda o migrácii. Minister Lajčák argumentuje, že táto zmluva je nezáväzná. Je to pravda, pretože formálne nikto od nás nemôže chcieť vyžadovať plnenie zmluvy. Keďže ale máme zbabelé politické elity, ktoré záväzok považujú za pioniersky sľub, tak si môžeme byť istí, že nás budú tlačiť do plnenia tejto dohody. Už teraz nás prezident Kiska a predstavitelia niektorých mimovládnych organizácií moralizujúco vydierajú, že ak sa nepripojíme, prestaneme byť dôveryhodní pre našich partnerov. Takže o to ide? Byť za pekných? To je dosť nízky cieľ.
Takže, keď budeme mať lepšie politické elity, tak môžeme byť suverénnejšou krajinou bez ohľadu na to, kam patríme?
Ale to, kam patríme geopoliticky, civilizačne či politicky predsa neznamená, že sme nesvojprávni. Mám pocit, že mnohí zabudli na to, že NATO nie je nadnárodná organizácia, ale spojenecká zmluva suverénnych štátov. Mnohí sa tvária, že keď sme v NATO, musíme poslúchať, čo chce Brusel a Washington. Ale toto je princíp vazalstva, nie spojenectva. My môžeme pomáhať spojencom v úplne iných oblastiach. A to aj robíme. Ale nemali by sme podpisovať zmluvy, ktoré sú zmätočné a v ktorých neexistuje vnútropolitický konsenzus. To najmenej, čo už aj tak dosť polarizovaná spoločnosť potrebuje, sú nové kultúrne vojny.
Nemali sme teda so spojencami stáť na jednej strane aj v prípade vyhostenia ruských tajných s diplomatickými pasmi po kauze Skripaľ? Nešlo by v prípade otravy Skripaľa o akt solidarity voči spojencom?
Nie. Aký akt solidarity? Zatiaľ som počul len obvinenia, nie relevantné dôkazy. Ja si ešte pamätám bývalého šéfa americkej diplomacie Colina Powella, ako sa zosmiešnil 5. februára 2003 v OSN, keď tvrdil, že Irak má továrne na výrobu chemických zbraní na kolieskach. Ak existuje nejaké poučenie z Iraku, tak to má byť práve to, že všetky obvinenia treba dôkladne preveriť a konať až na základe nevyvrátiteľných dôkazov. Nemôžeme slepo veriť všetkému, čo povedia veľmoci, ktoré majú vždy iné záujmy ako malé štáty.
Vážme si, že Slovensko je výnimočné v tom, že má veľmi dobré vzťahy s mnohými konfliktnými stranami. Napríklad Rusko – Ukrajina, Srbsko – Chorvátsko či Izrael – Palestína. Nie je to samozrejmosť, už v prípade susedného Česka, ktoré je výrazne proizraelské, to neplatí. Mali by sme využívať túto komparatívnu výhodu na to, aby sme ponúkali Slovensko ako „posla dobrej vôle“. Keby som sa stal prezidentom, tak by som inicioval, aby sa Slovensko stalo mierovým štátom, neutrálnym priestorom pre mierové rokovania v Európe. To je naša úloha a nie vyhrocovať vzťahy na základe toho, čo nám nahovoria Briti alebo Američania.
V prípade Ruska a Číny sa ale poukazuje na nedodržiavanie ľudských práv a že z toho dôvodu by mali byť ekonomické záujmy druhoradé.
Pre taký malý štát, akým je Slovensko, by malo platiť, že nesmieme byť pápežskejší ako pápež. Ak by bola naozaj všeobecná doktrína demokratických štátov, že dávame na prvé miesto ľudské práva, tak nepoviem ani slovo, pretože ide o hodnotu, ktorú si treba vážiť. Všetci ale vidíme, že v Číne si podávajú kľučky najväčšie štáty sveta.
Navyše, kým budeme spojencom Saudskej Arábie, jedného z najkrvavejších režimov sveta, nemáme právo poučovať Rusko o demokracii. Nemá zmysel hovoriť o ľudských právach, pokiaľ ich nebudeme vyžadovať aj od spojencov. Dokonca aj Turecko je na tom v rebríčku demokracie oveľa horšie ako Rusko, ale pre Andreja Kisku je Turecko ostrovčekom stability a Rusko nepriateľom. Absurdné.
Ak sme zhovievaví k Turecku či Saudskej Arábii, buďme pragmatickí aj voči Číne. Jej výsledky za posledných tridsať rokov sú impozantné, je to štát, ktorý vytrhol sto miliónov ľudí z pásma chudoby. Kto iný to dokázal? Lebo aj sociálne práva sú ľudské práva, no tie ignorujeme. Dôvod je jasný. Z ľudskoprávnej agendy sa stala selektívna ideológia, ktorá má za úlohu udržiavať americkú hegemóniu. To sú skôr mocenské ako humanistické ciele.
Myslím si, že Čína vie počúvať, keď ju nepoúčame. Rovnako sa to dá povedať aj o Rusku. Rusi reagujú na spoluprácu, nikdy nie na vydieranie a už vôbec nie na sankcie. Potrebujeme urýchlene zmeniť prístup, lebo pre politiku Andreja Kisku, ktorého počas jeho funkčného obdobia neprijal vo svojom sídle žiaden štátnik z kľúčových svetových mocností, sme stratili niekoľko rokov.
Druhú časť rozhovoru s kandidátom na prezidenta Eduardom Chmelárom o svojej kandidatúre, Kiskovi, Harabinovi alebo o tom, či žiadal podporu od Danka a SNS, si prečítate v pondelok.
