Do Nemecka sa presťahovala v roku 2010, keďže tam získala polročnú stáž v politickej inštitúcii. Niekoľko rokov predtým však už v Nemecku absolvovala výmenný študijný pobyt Erasmus. „Keďže sa mi páčilo fungovanie mojej vtedajšej vysokej školy, chcela som sa do Nemecka vrátiť a získať aj praktické znalosti v odbore,“ začína svoje rozprávanie Alexandra.
Za celý ten čas si prešla rôznymi pozíciami v štátnych inštitúciách (ministerstvo výskumu) a v súčasnosti pracuje ako projektová asistentka pre neziskovú organizáciu. Neziskovka sa zameriava na podporu technologického transferu medzi krajinami v Európe a na podporu malých či stredných firiem a výskumných ústavov, ak hľadajú partnerov na spoluprácu v iných európskych krajinách.
V Berlíne nie je rodinkárstvo také rozšírené ako na Slovensku
Po príchode do Nemecka nezažila Saša kultúrny šok. Doteraz však nie je rozhodnutá, či tam chce žiť aj natrvalo. Spočiatku na ňu Nemecko pôsobilo ako krajina, ktorá sa snaží, aby bolo všetko koordinované, administratívne a byrokraticky ošetrené a organizované (čo nemusí byť vždy úspešné). Pŕijemnou zmenou pre ňu bolo, že napr. v Berlíne nie je také rozšírené rodinkárstvo ako na Slovensku, čo však súvisí aj s veľkosťou a so štruktúrou mesta. „Samozrejme, určité pozitívne konotácie voči ľuďom, s ktorými mám väzby, sú prirodzené v každej krajine,“ dodáva. Spomína si na skúsenosť z rodnej krajiny. „Na Slovensku bol problém dostať sa v lete na brigádu do turistického centra, pretože vždy sa našiel niekto zo zamestnancov, kto si zamestnal niekoho známeho.
Veľa ľudí z nových štátov EÚ nemá ani minimálnu snahu začleniť sa do spoločnosti
Stuttgart, teda mesto, v ktorom žije, je jedno z tých, kde je najväčší podiel migrantov v Nemecku. O prácu núdzu nemajú, keďže tam sídlia ekonomické giganty ako Porsche, Daimler a Bosch. Nemci sú podľa Saše vo všeobecnosti slušní a milí. Ale ak človek nenadviaže kontakty s domácimi a nedostane sa do nemeckej partie, úplne akceptovaný nebude nikdy. Ako prisťahovalec z Východu už vôbec nie. Vo veľkých mestách to vraj problém nie je, v menších obciach to však môže viesť k spoločenskej izolácii. „Človek sa musí doslova vtierať. Sám sa pozvať, ak počuje, že idú kolegovia po práci niekam von alebo zorganizovať nejakú aktivitu a ostatných pozvať,“ podelila sa o svoje skúsenosti.
Na druhej strane však treba povedať, že veľa občanov z nových štátov EÚ sa podľa nej ani len nesnaží začleniť do spoločnosti. Pravidelne sa stretávajú v krčmách, ktoré vlastnia ich krajania, dookola opakujú, ako je doma dobre, a spoločne sa sťažujú na to, aký je život v cudzine ťažký. Nezapájajú sa napr. do obecných osláv, kde je bežné, že obyvatelia mestečka niečo navaria, zorganizujú trebárs divadelné predstavenie a zídu sa na námestí. „Nevedia po nemecky a neprihlásia sa ani na kurz, pretože je to podľa nich strata času a nemčina sa im zdá ťažká. Pritom ak človek ukáže, že sa jazyk učí, podpora Nemcov je veľká,“ hovorí Saša. Samu seba označuje za ekonomickú migrantku, no priznáva, že prvotný dôvod jej odchodu zo Slovenska bolo zdokonalenie sa v jazyku a získanie praktických skúseností v obore.
Nemecké médiá informujú o utečencoch pozitívnejšie ako slovenské
Čo si myslí o utečeneckej kríze Saša? Akým spôsobom o tejto problematike informujú nemecké médiá? Je to problematika, ktorá neustále rezonuje. „Osobne mám pocit, že správy týkajúce sa utečencov sú podávané vecným a skôr pozitívnym spôsobom. Určite nie nenávistnou propagandou je možné nájsť v novinách názory za a aj proti,“ konštatuje. Pokračuje, že určitou výnimkou sú noviny Bild, ktoré patria pod Axel Springer Verlag, podobne ako Nový čas. Ďalšie médium, ktoré uviedla, sú Stuttgarter Zeitung – noviny s nákladom asi 180 000 výtlačkov uverejnili prílohu „Vitajte, utečenci“. Informujú o dobrovoľníckych aktivitách, o nových ubytovniach a prechodných ubytovaniach, o tom, koľko dostane utečenec finančný príspevok, koľko je žiadateľov o azyl, ich štruktúru.
Tiež sa dozviete informácie o financovaní – koľko ide peňazí na utečencov z rozpočtu obcí, spolkovej krajiny a podobne. Pokračuje, že nemecké médiá informujú aj o negatívnych javoch, napr. o bitkách v azylových centrách alebo aj o probléme podpaľačstva nedostavaných azylových domov. Jedným dychom dodáva, že tieto aktivity sú vždy verejne odsúdené politikmi a aj novinami. „Človek si veľmi rýchlo môže urobiť prehľad, čo je dôležité, najmä preto, aby sa nešírili rôzne mediálne kačice.“
Saša vysvetľuje, ako je to v Nemecku s udeľovaním azylov. V rámci objektivity je potrebné povedať, že od januára 2015 do júla 2015 bolo približne 40 percent žiadostí o azyl podaných občanmi balkánskych krajín – Kosovo, Macedónsko, Bosna a Hercegovina a Srbsko. Žiadateľ o azyl nemusí vždy spĺnať naše predstavy o Arabovi s igelitkou.
Štatistický prehľad v počte udelených azylov si môžete v nemčine pozrieť TU
Keďže občania týchto krajín (okrem Kosova a Čiernej Hory) sú z pohľadu Nemecka ekonomickými migrantmi (ich krajiny sú podľa nemeckého azylového práva označené ako tzv. bezpečné krajiny), úspešnosť ich žiadostí je okolo 0,1 až 0,3 percenta. Títo ľudia aj tak formálne prejdú azylovým konaním, i keď je jasné, že na konci bude žiadosť o udelenie azylu zamietnutá. Aj tieto žiadosti veľmi vyčerpávajú ľudské a finančné zdroje.
V mojom okolí nie sú utečenci témou dňa
Ako reagujú ľudia v jej okolí na migrantov? „V mojom okolí to nie je téma dňa. Ak sú vôbec nejaké reakcie, tak skôr ponuky pomoci,“ odpovedá Saša. V Stuttgarte je bežné, že tu funguje veľa aktívnych skupín a dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú v utečeneckých zariadeniach bez nároku na honorár, často večer po svojej vlastnej práci. Je ich registrovaných okolo 1 300, neregistrovaných omnoho viac. V online skupinách ponúkajú ľudia zdarma pomoc s nemčinou alebo tlmočenie, návštevu úradov, ponúkajú izby na prenájom a podobne alebo iba civilné aktivity ako spoločný obed u niekoho doma. Mnoho aktivít organizujú cirkevné združenia. Solidarita je veľká.
Slováci sú kresťanmi len vtedy, keď ide o sčítanie obyvateľstva
„Áno, samozrejme, to sledujem,“ prezrádza Saša, či vníma aj reakcie a názory ľudí na utečencov na Slovensku. Z reakcií Slovákov má však zmiešané pocity. „Politickí predstavitelia podľa mňa reagujú oportunisticky a zbabelo. Ak by v Nemecku po proteste pravicových radikálov a ,slušných občanov‘, ktorí potom zaútočia na rodinu s deťmi a na ľudí, čo sa prechádzajú po meste, premiér povedal, že s touto akciou viac-menej súhlasí, pretože on má rovnaký názor, len to nemuseli robiť tak okato, bola by to politická a spoločenská samovražda,“ myslí si Saša. Neprekvapila ju ani reakcia kresťanov z obce Ladce, ktorí nechceli pomôcť kresťanom zo Sýrie. „Je to smutné, ale nie prekvapivé. Slovensko je krajina, kde sa organizujú petície proti hospicom, detským domovom alebo zariadeniam na ochranu obetí domáceho násilia. Slováci sú kresťanmi len vtedy, keď ide o sčítanie obyvateľstva,“ hovorí.
Nedostatočná komunikácia vedie k podpore xenofóbnych hnutí ako PEGIDA
A čo si myslí o tom, ako komunikuje spolková vláda s ľuďmi o problematike utečencov? „V tomto prípade musíme pri nemeckej štruktúre rozlišovať medzi spolkovými krajinami a spolkovou republikou. Hlavne menšie komúny komunikujú neustále. V lokálnych novinách, na webových stránkach, na obecných zhromaždeniach. Samozrejme, nemajú všetky potrebné informácie a nevedia napríklad povedať, aká je celoštátna stratégia, ak vôbec nejaká je.
Tu nastupuje federálna vláda. Aj tá sa snaží komunikovať. Každá vládna frakcia na svojej facebookovej stránke po hlasovaniach ihneď zverejní, aké rozhodnutie bolo prijaté a relatívne rýchlo sa objavia aj na weboch denníkov. No stále je čo zlepšovať. Hlavne chýba verejnosti jasne prezentovaná koncepcia toho, ako chce štát postupovať ďalej a ako má prebiehať plánovaná integrácia. Mnoho vecí robia namiesto štátu doborvoľníci. Verejnosť je taktiež zmätená z protikladných vyhlásení vlád jednotlivých spolkových republík, kde niektoré hlásia stop stav a vyjadrení federálnej vlády. Myslím, že ani Nemecko nemá úplne domyslenú a efektívnu koncepciu. Tú nemá v Európe, pokiaľ ide o novodobé sťahovanie národov, nikto.
Nedostatočná komunikácia vedie k podpore xenofóbnych hnutí ako PEGIDA, ktoré sú, paradoxne, najúspešnejšie v oblastiach, kde je veľmi málo cudzincov ako Sasko alebo Brandenbursko. Napr. v Drážďanoch sa už niekoľko mesiacov pravidelne konajú početné demonštrácie hnutia PEGIDA proti islamizácii Európy. V Stuttgarte sa zatiaľ konala iba jedna. Ale prišlo menej než 200 ľudí a bolo na nej viac odporcov a policajtov ako fanúšikov, a odvtedy sa žiadna demonštrácia nekonala. V „ nových“ spolkových krajinách je účasť dlhodobo vysoká.
Celkovo má PEGIDA omnoho vyššiu podporu v štrukturálne slabých spolkových republikách, najmä vo východnej časti, kde je vysoká nezamestnanosť, mnoho ľudí nemá prácu viac ako dve dekády a v mestách sú celé vysídlené štvrte s prázdnymi bytmi. Častým argumentom je, že berú ľuďom prácu. Ľudia v azylovom konaní môžu pracovať po ubehnutí 3 mesiacov. Musia však prejsť tzv. Vorrangprüfung – teda zamestnávateľ musí dokázať, že nie je možné miesto obsadiť kandidátom z Nemecka alebo krajiny EÚ. Táto podmienka odpadá, ak je žiadateľ v krajine dlhšie ako 15 mesiacov. Od zavedenia minimálnej mzdy sa znížila aj pravdepodobnosť, že títo ľudia budú prijímaní do práce, pretože pracujú omnoho lacnejšie.
Omnoho väčším problémom sú klany z Balkánu
Napriek tomu, že Saša žije neďaleko azylového centra, o svoju bezpečnosť sa nebojí. „Bývam asi 10 minút od relatívne veľkého azylového centra, kde je asi 300 ľudí, a zistila som to až pred tromi mesiacmi. Cestujeme spolu často metrom, nakupujeme v rovnakých supermarketoch a nemám pocit, že ľudia cítia ohrozenie zo strany utečencov. Pálčivejším lokálnym problémom sú napr. veľké klany z Balkánu, ktoré v počte viac ako 40 ľudí cez letné mesiace okupujú časť Zámockej záhrady, kde kempujú, žobrú, spia a vykonávajú svoju hygienu. Polícia, žiaľ, voči nim kvôli voľnému pohybu osôb nemôže efektívne zakročiť, pretože zdržovať sa v parku nie je trestné. Rovnako závažným problémom sú tu vreckári alebo vykrádanie domov východoeurópskymi gangmi, ktoré sú často násilné ako napr. v Meilingene v Bavorsku a v rámci Shengenu ich polícia zatkla až v Rakúsku. Táto kriminalita trápi bežných obyvateľov momentálne viac ako utečenci.“
Žiadny nemecký vrcholový politik necharakterizuje žiadateľov o azyl ako parazitov
Napriek tomu, že sú utečenci vnímaní cez optiku obrovskej solidarity, aj Nemecku je jasné, že tak ako toto leto, to nemôže ísť príliš dlho. Hlavne komúny sú už v koncoch, čo sa týka kapacitných a personálnych možností. Utečenci boli ubytovaní napríklad aj v prístavbe štadiónu prvoligového mužstva VfB Stuttgart. Udeľovanie azylu bolo v Nemecku síce pomalé, ale kritériá neboli také prísne. To viedlo k nahromadeniu žiadostí. Vláda uvažuje o nových modeloch spracovania azylových žiadostí ako napr. vo Švajčiarsku, kde je možné prejsť celé konanie zrýchlene za dva dni.
Minister vnútra Thomas de Maizière sa snaží presadiť zákon, ktorý konanie sprísni, zrýchli a zníži benefity. Sú si totiž vedomí, že mnoho ekonomických migrantov je tu preto, lebo sa dopočuli, že azyl majú takmer istý. No na rozdiel od Slovenska žiadny vrcholový vládny predstaviteľ necharakterizuje žiadateľov o azyl ako teroristov a nepoužíva vymyslené štatistiky na nahnanie hlasov. Čo, samozrejme, neznamená, že celé vládne alebo opozičné politické spektrum reaguje na momentálnu situáciu súhlasne.
Vyhlásenia k násiliu nie sú tolerované
Aj v Nemecku sú silné rasistické prejavy, najmä (a nielen) na sociálnych sieťach, presne ako na Slovensku. Tu však nie sú všeobecne akceptované a tolerované. Vyhlásenia k násiliu nie sú brané ako u nás, ako prejav „iného názoru“ s tichým akceptovaním alebo blahosklonným úsmevom. Nielen politickí a kultúrni predstavitelia sa vyjadrujú proti nenávistným prejavom, ale aj bežná populácia. Je normálne, že ľudia majú z utečencov strach alebo obavy a je normálne chcieť od vládnych predstaviteľov civilizované návrhy riešení . To však neznamená, že sa musí každá diskusia skončiť tým, že sú ľudia urážaní, osočovaní rôznymi nadávkami a je im želaná smrť, hovorí Saša.
