Imigranti očami toho najpovolanejšieho. Riaditeľ Migračného úradu pre PL vysvetlil, čo hrozí Slovensku

0
Bernard Priecel,riaditeľ Migračného úradu (Autor: Jozef Hübel)

V uplynulých dňoch ste v Bruseli absolvovali spoločne s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom stretnutie ministrov vnútra EÚ. Jednoznačne sme tam odmietli kvóty. Aké iné riešenie má Slovensko v talóne?

Dosť málo sa o tom hovorí a ľudia, ktorí tomu veľmi nerozumejú, sa odrazu dostávajú do polohy expertov. Je veľmi podstatné povedať, ktoré kvóty sa odmietajú. V prvom rade odmietame príkazový systém. Jednotlivé krajiny si najlepšie poznajú svoje ekonomické či mentálne možnosti a kapacity. Historicky Slovensko nikdy nebolo cieľovou krajinou a vyzerá to tak, že ani nikdy nebude, pretože vždy sú a budú v popredí krajiny s najvyššou životnou úrovňou. Je to dosť prirodzené a v podstate sa ani osobám v pohybe nečudujem, že majú záujem okrem záchrany života  ak si môžu vybrať a čo si podľa Charty ľudských práv a slobôd majú právo si vybrať –, takže Slovensko to nebude možno nikdy, možno dlhodobo.

Čo teda Slovensku prekáža na kvótach?

Slovensko odmieta kľúč, podľa ktorého sa kvóty prideľujú. Premiér a minister vnútra varujú, že napríklad o rok nám môže byť pridelených napríklad 50-tisíc, že je pre nás taká záťaž, ktorú nedokážeme pri našich súčasných možnostiach zvládnuť. Osobne by som dokonca išiel ešte ďalej, no nie v polohe strašenia, skôr reality podľa údajov, ktoré sa občas objavujú a podľa počtu osôb, ktoré sú na úteku. Slovensko sa nemôže stať krajinou na prijatie 100-tisíc utečencov, to jednoducho nevieme splniť, preto podľa mňa veľmi správne ústami politickej reprezentácie systém kvót odmietame. Zabúda sa na to  a minister vnútra to v Bruseli jasne povedal –, my neodmietame realizovanie azylovej politiky, sme otvorení každému, kto je prenasledovaný, kto potrebuje medzinárodnú ochranu, budeme ju poskytovať bez rozdielu náboženského presvedčenia, rasy či štátnej príslušnosti. Ale odmietame diktát, diktát bohatých veľkých krajín, pretože často sú možno aj ony samy autormi problémov, ktoré sú teraz vo svete.

Médiá často hovoria o dvoch pojmoch – migranti a azylanti. Aká je táto kríza, migračná či azylová?

Keď sa začala súčasná kríza v Stredomorí, aj ústami vysokých predstaviteľov OSN sa hovorilo o migračnej kríze. Azyl nebol v tom čase ohrozený, preto išlo o migračnú krízu. Osobne si myslím, že stále ide o migračnú krízu a jej súčasťou sú aj ľudia, ktorí prepĺňajú azylovú kapacitu jednotlivých krajín. Zlyhal systém ochrany európskych hraníc, zlyhal systém migračných politík jednotlivých krajín, zlyhal systém diplomatický, ktorý mal na základe dlhodobých varovných signálov reagovať na to, že k takému niečomu môže dôjsť. Zlyhal diplomatický systém, ktorý rozhoduje o kvalite ľudí v pohybe. Čiže je to stále migračná kríza, nie azylová.

Aké reálne možnosti má v súčasnosti Slovensko, aby pomohlo migrantom, ktorí to naozaj potrebujú? To znamená, aké kapacity máme pripravené?

To je veľmi ťažká otázka, čo sú to kapacity, lebo hovoriť o tom, či máme kapacity 100, 200, 500 alebo 1 000, to je celé lotéria, pretože dobrovoľne ešte pred určením prerozdeľovacích kvót sme sa prihlásili k počtu 200. My pochopiteľne kapacity máme aj oveľa vyššie, ale chceme ich využívať na realizovanie normálneho azylového a migračného systému. Čiže nebránime sa tomu, ak k nám budú prichádzať, nechajú sa zaevidovať, pretože najväčšie nešťastie toho, čo sa teraz deje, že v EÚ nevieme, kto prichádza, za akým účelom prichádza. Prepĺňajú preto systém, ktorý potom nie je možné využívať pre tých, ktorí naozaj potrebujú ochranu.

Premiér Rober Fico avizoval, že musíme brať vážne výsledok miestneho referenda v Gabčíkove, v ktorom obyvatelia odmietli utečenecký tábor v tejto obci. Nie je to pre vás škrt cez rozpočet? Pretože ste určite rátali s kapacitou možno aj 500 miest…

Nemyslím si, že by to bol nejaký škrt cez plány, ktoré sme mali. Nie som politik, preto mi neprináleží komentovať vyjadrenia politikov, pretože som štátny úradník, povinný realizovať politické rozhodnutia reprezentantov, ktorí sú pri moci. Nemyslím si, že by premiér hovoril niečo, čo je v rozpore s výsledkom spomínaného referenda, rešpektuje ho. Prijímajú sa opatrenia na zvýšenú ochranu občanov, zvyšujú sa počty policajtov na mieste, rokovali sme s Rakúšanmi, ktorí prisľúbili, že budú posielať rodiny s deťmi. Hlavný odkaz premiéra bol v tom, že vláda nerezignovala a neznamená to tiež, že utečenci tam nebudú umiestnení. Budú a čaká sa na to, kedy Rakúšania začnú k nám posielať vybrané osoby. Z našej strany je všetko pripravené. Osobne to bolo pre mňa veľké prekvapenie, to referendum, pretože doteraz sme 14 rokov bez problémov Gabčíkovo prevádzkovali, samotné Gabčíkovo z toho malo profit a nikdy tam neboli žiadne problémy.

Najnovšia výzva Bruselu znie – rozdeliť si 160-tisíc migrantov namiesto 40-tisíc. Aký je v prípade Slovenska naozaj reálny počet, ktorým sme schopní pomôcť?

K číslu 160-tisíc sa treba postaviť reálne. To číslo je vymyslené a nereálne. Určite treba začať, aby jednotlivé krajiny začali preberať počty, ktoré prisľúbili prebrať. Napríklad maďarský minister vnútra jasne povedal, že jeho krajina si nepraje byť zahrnutá do toho počtu 160-tisíc počtom 50-tisíc určených pre Maďarsko, pretože sa tam nenachádza 50-tisíc utečencov. Na maďarskom území, tí, ktorí požiadali o azyl, to sú možno stovky utečencov! Maďari by nemali žiadny problém s osobami, ktoré by zotrvávali na ich území, no podľa mojich informácií ani na území Grécka či Talianska nie sú žiadne desiatky tisíc ľudí umiestnených, takže – nie je čo deliť! Tí ľudia sa valia, valia sa ako lavína aj na základe toho, čo povedala nemecká kancelárka Angela Merkelová, koľko ľudí môže prísť do Nemecka a Nemci sú teraz zaskočení tou masívnosťou a jednoducho nevedia plniť to, čo vyvolali. Lebo tú vlnu tak trochu spustili aj oni. Osobne sa nestotožňujem s takými veľkými sociálnymi presunmi, skôr by Európa mala viac pomáhať tretiemu svetu, aby sa rozvíjal, aby sme mu pomáhali a aby si občania v ich krajinách zlepšovali životnú úroveň, nie zhoršovali. Únikom mozgov totiž dochádza k zhoršovaniu kvality života.

Mnohí si myslia, že máme páky na to, aby sme rozlíšili tých, ktorí naozaj potrebujú pomoc, lebo im hrozí v ich krajinách istá smrť, a medzi tými, ktorí utekajú z ekonomických dôvodov. Tou pákou by mal byť práve váš Migračný úrad. Ste na to pripravení personálne aj technicky?

Sme na to pripravení a dlhodobo dokazujeme, že vieme rozlišovať a definovať ľudí, ktorí utekajú pred prenasledovaním, a medzi ľuďmi, ktorí majú ekonomické záujmy. Čiže často to nie sú ľudia priamo ohrození na živote, sú to ľudia, ktorí sa dostali do prvej bezpečnej krajiny. To, že potom idú ďalej, spôsobuje ekonomické problémy. Nedávno som sa dozvedel, že napríklad potravinová pomoc utečeneckým táborom v Turecku sa znížila až o 60 percent! Počujete dobre… Preto zrazu začali problémy v táboroch najmä s jedlom a tí ľudia, ktorí sa v Turecku zdržiavajú v nejakých stanových táboroch, si naozaj nezaslúžia, aby tam hladovali. Preto bez ohľadu na to, či bol alebo nebol prijatý rozdeľovací mechanizmus, krajiny EÚ sa dohodli, že treba začať – ak už nie v krajinách pôvodu, tak určite v krajinách prvého zachytenia v táboroch –, aby sa zaručila pomoc a bezpečnosť ľudí v pohybe. Teda v Turecku, Jordánsku, v Libanone, aby sa zvýšila pomoc. My sa k tomu intenzívne hlásime, že sme pripravení na takúto pomoc, aby ľudia nemuseli tie krajiny opúšťať. To je podľa mňa aj správne riešenie. Nesprávnym riešením je „presádzať“ celé národy a poviem to úplne sprosto – takéto sťahovanie národov robil Stalin. A Stalin nikdy nebol demokrat, bol to krvavý zločinec, ktorý menil dejiny národov. A myslím si, že dejiny nárov takýmto spôsobom by sa meniť nemali.

Je známe, že migranti platia prevádzačským gangom veľké peniaze – od 500 aj do 5 000 eur. Nie je namieste odhaľovať skôr prevádzačské gangy, ako „trestať“ tých, ktorí im zaplatili napríklad tým, že ich pošleme tam, odkiaľ prišli?

To nie je trestanie ani snaha vracať tých ľudí, odkiaľ prišli. Vracaní budú ľudia, ktorí majú štatút ekonomických migrantov. EÚ a ministri vnútra deklarujú snahu bojovať s prevádzačskými gangmi. Je to totiž systém, ktorý za relatívne malé výdavky dokáže priniesť obrovské zisky, stačí, že máte nejakú drevenú pramicu, naložíte na ňu ľudí a zrazu ste bohatý človek. Je to jedna zo zásadných otázok, ktorú musíme vyriešiť zo strany všetkých členských krajín EÚ.

Slovensko nie je práve cieľovou krajinou na udelenie azylu, záujem migrantov je na 99 nasmerovaný do Nemecka, Anglicka, Francúzska, Holandska či do Švédska. Vlani požiadalo u nás o azyl len čosi vyše 300 žiadateľov, dostalo ho iba 14 a 99 dostalo tzv. doplnkovú ochranu. Je to veľa či málo?

Jedna tretina z celkového počtu dostala doplnkovú ochranu. To je obrovský počet. Niektorým neprajníkom alebo ľuďom, ktorí žijú na participácii s utečencami, sa to zdá málo, lebo menej sa dostane aj im. Ale oficiálne ak si vezmeme, že z 300 takmer 100 dostalo ochranu, to je super!

Aký je aktuálny stav počtu žiadateľov o azyl u nás?

Nepoviem vám to takto z hlavy, ale sú to veľmi nízke počty, odhadujem, že je to niečo okolo stovky. Je to jednak výsledok perfektného zabezpečenia východnej hranice, a jednak toho, že Slovensko má dlhodobo stabilizovanú azylovú politiku. Takže azyl u nás môže dostať naozaj iba osoba, ktorá je prenasledovaná.

Keď teraz Nemecko zavrelo hranice, podobný krok avizuje aj Rakúsko. Nebojíte sa, že migranti sa budú snažiť využiť práve Slovensko ako alternatívnu trasu do Nemecka cez Česko?

Je to možné aj pravdepodobné, ale Slovensko aj Česko majú pripravené koridory na to, aby sa migranti mohli rýchlejšie dostať do Nemecka. Takže sme na to pripravení, ale realita môže byť celkom iná, ak by sa napríklad objavila taká 170-tisícová lavína ako v Maďarsku. Raz sa ma jeden generál pýtal, čo budeme robiť, keď k nám príde 300-tisíc ľudí z Ukrajiny, keď sa objavila ukrajinská kríza. Odpovedal som mu: „Naložím auto a idem na Západ“…

Ani v susednom Rakúsku, ktoré možno považovať za naozaj vyspelú krajinu, počet žiadateľov o azyl osciluje okolo tisícky. Keď teda nie je záujem o Rakúsko, bude o Slovensko, ktoré je známe prísnymi azylovými podmienkami?

Tu ani teraz nejde o to, či máme alebo nemáme prísne azylové podmienky, tu ide o to, ako sa tí ľudia cítia byť ohrození a ako sa v ktorej krajine cítia bezpečne ekonomicky. Z dvoch hlavných dôvodov pôjdu ďalej do Nemecka, či do Švédska. Prvým je to, že tam majú v drvivej väčšine svoje rodiny a druhým je to, že pôjdu za lepším životom. Raz mi jeden čečenský utečenec, ktorý mal odtrhnuté nohy mínometom a bol na vozíčku, mal 4-člennú rodinu so sebou, keď sme mu dávali azyl, tak mi povedal, že on u nás azyl nechce, že chce ísť do Švédska. Zaplatil si aj prevádzačov, lebo podľa neho Švédi majú neporovnateľne lepší zdravotný a sociálny systém ako Slovensko. To sa nedá poprieť! Švédsko je v modrých číslach, my sme v červených. Podobne Nórsko, či Holandsko sú v modrých číslach. Toto je fakt a to sa nedá zmeniť. Preto, ak západní politici dajú migrantom pridelené miesto a krajinu, vôbec si neuvedomujú, že porušujú základnú Chartu ľudských práv a slobôd, teda to, že budú rešpektovať elementárne ľudské práva týchto ľudí. Raz som dokonca počul z úst jedného vysokého západného politika, že utečenci si nebudú vyberať krajiny. Myslel som, že zle počujem. Potom o čom to je? Tomuto naozaj prestávam rozumieť.

Ako spolupracujete so svojimi maďarskými a rakúskymi partnermi? Koordinujete svoje kroky? Vymieňate si denne informácie?

Kroky navzájom koordinujeme a myslím si, že máme absolútne príkladnú spoluprácu. Tak policajné zložky, ako aj azylové úrady. Poskytujeme napríklad 500 postelí a uhrádzame všetky výdavky spojené s ubytovaním a so stravovaním ľudí, ktorí budú umiestnení na Slovensku. Spolupráca je príkladná.

Ako ste schopní preveriť pôvod a minulosť žiadateľov? Kto má a kto nemá nárok na udelenie azylu?

Azyl sa udeľuje podľa Ženevskej konvencie, môže sa udeliť ešte aj z dôvodu humanity, čo väčšinou aj bohaté krajiny robia. Čiže ak je niekto niekde prenasledovaný z dôvodov náboženských, politických, rasových, či k príslušnosti k nejakej minoritnej skupine, týka sa to najmä homosexuálov, tak takým azyl spravidla udeľujeme. Azyl sa neudeľuje v prípade, ak je vojnová situácia v krajine. Ženevská konvencia rieši prípady ľudí, ktorí sú individuálne prenasledovaní, lebo vojnový stav je všeobecná situácia. Vojnové situácie sa práve riešia poskytovaním dočasných ochrán. Tú poskytujeme napríklad Sýrčanom, Afgancom, Iránčanom, či utečencom z Pakistanu. Rozlíšenie týchto ľudí je ďalšia vec. Žijeme dobu internetu, keď sa dá fabulovať a je zasa na nás, aby sme vedeli tú fabuláciu overiť.

Ako to v praxi vyzerá?

Je faktom, že mnohí do azylového konania nevstupujú s dokladmi totožnosti, celkom vedome ich schovávajú alebo odhadzujú, tvrdia, že o ne prišli, lebo museli utekať. Nie je to celkom pravda, lebo väčšina ľudí nosí osobné doklady pri sebe, aj keď sa deje hocičo. Skrývajú teda vedome svoju identitu, takže my musíme vychádzať z informácií, ktoré nám poskytujú a vieme rozlíšiť, či taký človek hovorí pravdu alebo nie. Pokiaľ nehovorí pravdu a klame, nie je dôvod na poskytnutie medzinárodnej ochrany.

Humenné, Opatovská Nová Ves, Rohovce, Gabčíkovo – to sú miesta, kde máme kapacity na dočasné umiestnenie migrantov. Ako dlho trvá celá procedúra udelenia azylu?

Procedúra má podľa zákona lehotu pol roka. To je tých 180 dní, dokedy sa musí prvostupňový súd rozhodnúť. Niekedy to trvá aj dlhšie, keďže sa tí ľudia často odvolávajú a tým predlžujú čas celej procedúry. Majú napríklad bezplatných advokátov, no snahou je pochopiteľne v konečnom efekte dostať azyl.

Môžete vylúčiť, že stanový tábor s kapacitou cca 600 miest v Malackách nie je určený pre utečencov?

Určite nie je určený pre utečencov. Skôr sme si modelovali schopnosť postaviť tam prechodné zariadenie, ktoré by malo slúžiť vo veľmi obmedzenom počte na okamžité zachytenie ľudí v prípade poskytnutia okamžitej humanitnej pomoci. Ak by sa stalo napríklad to, čo sa stalo v Maďarsku na stanici v Budapešti, aby tí ľudia nemuselki prespávať na ulici, ale aby mali strechu nad hlavou a možnosť základnej hygieny. Takže to nie je tábor pre utečencov.

Určite bude zaujímavé vedieť, koľko vyjde slovenského daňového poplatníka jeden utečenec?

Je to otázka, na ktorú sa nedá jednoznačne presne a objektívne odpovedať, vychádza to toľko, koľko je definované v rozpočte na túto kapitolu. Na jedného utečenca kolíšu tie náklady v pomerne veľkom intervale, pretože denne dostáva stravu za približne 9 eur, mesačne je to asi 270 eur. Ale ak sa k tomu priráta pranie posteľnej bielizne, či opotrebenie objektov, platy všetkých zamestnancov Migračného úradu, k tomu ešte zdravotná starostlivosť, tak čísla sú celkom iné. Pohybuje sa to od 700 do 1 000 eur mesačne a paradoxne, čím je menší počet tých ľudí, tým sú náklady vyššie, niekedy to vyjde aj na 1 500 eur. Lebo réžia sa vždy rozpočítava na počet utečencov. Čím je počet nižší, tým je réžia vyššia.

Český Zväz priemyslu a dopravy v týchto dňoch vydal vyhlásenie, že v Česku sú schopní zamestnať až 5 000 sýrskych migrantov v českom priemysle. Vieme, že na Slovensku je situácia so zamestnanosťou o čosi horšia ako u našich susedov, je tendencia, aby ľudia s udeleným azylom našli u nás pracovné uplatnenie?

Pre tých, ktorí u nás získajú azyl, je veľmi dobré, ak sa zapoja do pracovného procesu. Momentálne má Slovensko dostatok možností zapojiť do práce týchto ľudí, no nie vždy to využívame. Napríklad ľudia zo Sýrie majú často dostatočnú kvalifikáciu aj vzdelanie. Sýria a Libanon sú také výkladné skrine arabského sveta a Stredného východu a je, žiaľ, smutné, aký majú títo ľudia osud. Sýria mala totiž vyššiu životnú úroveň ako Slovensko, bol som tam a vždy som túto krajinu obdivoval najmä za jej multikulturálny potenciál i bohatstvo, kde vedľa moslimskej mešity bol kresťanský kostol, či židovský chrám. Je preto tragédiou, že v tejto podobe už táto krajina neexistuje.

Čo by mala EÚ v najbližšom období urobiť, aby sa situácia aspoň sčasti upokojila, prípadne zlepšila? Ide zima, títo ľudia nebudú môcť zostať pod holým nebom?

Určite sa musí vrátiť masívna pomoc do krajín, ktoré sú prvými bezpečnými krajinami vedľa Sýrie, teda Libanon, Turecko, Jordánsko. Intenzívne sa musí vrátiť humanitárna pomoc najmä do Turecka, či už pre samotné tábory, alebo pre obce v blízkosti týchto zariadení. To je základ. Viem, že v krátkom čase sa nepodarí zlikvidovať Islamský štát, ale treba vyvíjať enormnú snahu, aby sa tento režim nemohol posúvať ďalej. Ukončiť vojnu v Sýrii a predovšetkým intenzívna pomoc spomenutých krajinám, to je základ. A tiež vytvorenie funkčných azylových systémov v Grécku a Taliansku.

A čo Maďarsko? Ako vnímate situáciu u nich?

Priznám sa, je mi smutno, keď sú Maďari takým „fackovacím panákom“ v EÚ, pričom si to absolútne nezaslúžia! Lebo Maďari sú prvou krajinou EÚ, ktorá sa snaží robiť to, čo im predpisuje schengenský kódex. Teda snažia sa utečencov zaevidovať, pritom Maďari sú za hlupákov, čo si vôbec, ale vôbec nezaslúžia.

A celkom na záver?

Spomínam si na slová bývalého ľavicového československého disidenta Petra Uhla, ktorý ešte začiatkom 90. rokov vyslovil zaujímavú myšlienku, ktorá sa teraz napĺňa. V jednom článku napísal, že súčasné migračné prúdy predznamenávajú veľké sťahovanie národov, a to také sťahovanie, ktoré zmetie západnú civilizáciu do Atlantiku.

- Reklama -