Odsun sovietskych vojakov a techniky bola zrejme vaša najväčšia kariérna úloha? Ako si na to spomínate?
Keď sme začali budovať iný spoločenský poriadok, aby ten proces bol nevratný, Československá ľudová armáda povedala, že bude podporovať nové demokratické zriadenie. Bolo však treba ešte vyriešiť sovietske vojská a sovietsku armádu na našom území.
Bolo jasné, že pokiaľ tu táto armáda bude, vždy existuje nebezpečenstvo, že celý demokratizačný proces môže byť zvrátený. Keď však Sovietsky zväz aj všetky štáty, ktoré sa zúčastňovali okupácie, povedali, že to bolo flagrantné porušenie medzinárodného práva, nič nám už nebránilo v začatí rozhovorov o odsune sovietskych vojsk.
Nebolo to isteže úplne s hladkým priebehom… Najprv si Sovieti mysleli, že to nebude plný odsun, že sa to podriadi rozhovorom o znižovaní konvenčných zbraní v Európe. Potom, keď sme začali hovoriť, že nie, chceli to robiť päť rokov… Rozhovory sa začali v januári 1990, ja som sa zúčastnil v expertno-vojenskej skupine. Už 19. februára sme pripravili dohodu o odchode sovietskych vojsk, bol som pri tom, keď to parafovala sovietska aj naša strana. Posledný ruský vojak opustil územie v júni 1991.
Vaša manželka vás v práci podporovala. Spomínate, keď ste dostali ponuku na zabezpečenie odsunu sovietskych vojakov, ako ste utekali do kina Hviezda v Trenčíne, kde bola so svojimi žiakmi, aby vám odobrila a povedala svoj názor… Zobrala to veľmi racionálne.
Jej to pálilo lepšie ako mne, ona pochádza z veľmi demokratického prostredia Chovanovcov, ktorí už boli za slovenského štátu v odboji a bola nadšená, že ma poverujú takou funkciou. A to sa potom úplne ináč pracuje, oveľa lepšie.
Spomínate si aj na koniec misie? Keď odišli posledné vojská a ťažká technika a vám bolo zrazu jasné, že áno, podarilo sa?
Už tu ostal nakoniec len generál Vorobjov so svojím šoférom. Bol to úžasný človek, až doteraz je osobnosťou. Keď človek s ním dlho pracoval, človek už ani nemal pocit, že je to okupant, no tak to chodí… Ale – vydýchol som si, že už nič nebráni Československej republike, aby budovala svoj štát a riadila sa v zahraničnej politike už úplne samostatne, lebo Brežnevova doktrína sa skončila.
Čo sa týka vašej profesionálnej kariéry, napriek tomu, že ste boli v minulosti veliteľom pozemných vojsk, teda 4. najdôležitejším človekom, hoci ste v 91. roku vyprevadili posledného sovietskeho vojaka, aj tak ste v armáde v 98. roku boli akoby ponížený. Spravili z vás zástupcu plukovníka.
Vždy som stál na inej strane barikády a nemal som dobrý vzťah k politike Vladimíra Mečiara, to je môj osobný názor. Hoci musím priznať, že keď bol Mečiar ministrom vnútra a keď som prišiel osobne referovať a žiadať ho o pomoc pri odsune, ako minister vnútra sa správal ako generál: vedel vypočuť, vedel zavolať, keď som rozvinul mapu, zavolal si ľudí, bol som nesmierne milo prekvapený, ako to vedel, skutočne mu to šlo.
Ja som sa s tým vyrovnal… Ale – som vďačný bývalému prezidentovi Kiskovi, že na návrh spoločnosti M. R. Štefánika ma tento rok v januári za bezproblémový odsun vyznamenal najvyšším vyznamenaním, ktoré môže dostať vojak – vojenským Radom Ľudovíta Štúra 1. triedy. A na to som nesmierne hrdý. Len dvaja žijúci ľudia za 20 rokov ho majú: generál Naďovič, teda ja a kozmonaut -plukovník Ivan Bella. Bella mi aj hneď volal, keď som bol v Redute: „Sveťo, vítam ťa klube nositeľov tohto radu, sme dvaja.”
Zhodnoťte po tridsiatich rokoch vašimi očami, čo zmena režimu priniesla a či to naplnilo vaše očakávania.
Nečakal som, že sa vrátime k divokému a mafiánskemu kapitalizmu a k trhovému mechanizmu, ktorý všetky výdobytky, ktoré boli za starého režimu, vyleje so špinavou vodou – to sa mi nepáči. A, samozrejme, ma hnevá, ako sa rozkradla republika, ako sa privatizovalo, za Mečiara 33 percent, za Dzurindu, akým spôsobom sme rozpredali naše striebro a zlato.
Nemôžem odpustiť, že železiarne v Košiciach dostali Rezešovci, že Hatinovci sa dostali k Slovnaftu. Tie ich deti sa nám vysmievajú. Oni majú peniaze a nevedia, čo s nimi. Ja, keď som bol mladý človek bez peňazí, musel som sa inak snažiť, aby som dobyl srdce dámy! Ale som optimista, mám ideály a verím, že sa z toho dostaneme, aj z týchto nepríjemností… Vždy sa nájdu ľudia, ktorí vyvedú republiku dopredu z tohto marazmu.
A, samozrejme, udiali sa tu aj dobré veci. V armáde napríklad verím generálovi Mackovi a generálovi Zmekovi. Keby oni dvaja spolu robili, nemám obavu o ozbrojené sily SR.
Autor: Lucia Balichová
