Generál Šándor po vyhrážkach Erdogana dôrazne varuje a upozorňuje na nebezpečenstvo spojené s tureckými komunitami v Európe

21. 3. 2017 11:00

ROZHOVOR „Vyslať ministra zahraničia do inej krajiny bez toho, aby sa tak riešili vzájomné vzťahy, len na agitáciu tureckej menšiny, mi pripadá ako úplne jasné vybočenie z diplomatických mantinelov,“ uvádza generál Andor Šándor, bývalý šéf vojenských spravodajcov v Českej republike a bezpečnostný expert. K postupu Francúzska, ktoré na rozdiel od Nemecka a Holandska vpustilo tureckých politikov do svojej krajiny, aby mohli ovplyvňovať emigrantov v prospech Erdogana, potom dodáva: „Ja si myslím, že to je len ďalší dôkaz toho, že neexistuje žiadna spoločná zahraničná stratégia či politika Európskej únie. Tieto odlišné postoje určite nie sú na prospech Európy.“

Generál Šándor po vyhrážkach Erdogana dôrazne varuje a upozorňuje na nebezpečenstvo spojené s tureckými komunitami v Európe
Foto: Hans Štembera
Popis: Generál Andor Šándor
reklama

Ako vnímate súčasnú vyhrotenú situáciu, najmä medzi Holandskom a Tureckom? Ale aj medzi tradičnými spojencami, teda medzi Nemeckom a Tureckom. Neohrozuje to európsku bezpečnosť? Turci vraj dokonca zastavili prijímanie utečencov a vyhrážajú sa, že ich budú púšťať do Európy.

Asi pred rokom som upozorňoval, že Turecko predstavuje pre Európu oveľa väčšiu hrozbu ako Ruská federácia. Nie som vôbec rád, že sa moje slová tak skoro naplnili, ale je to, bohužiaľ, tak. To, akým spôsobom dnes Turci titulujú Nemecko a Holandsko, nemá obdobu, čím sa dostali nad rámec korektných medzinárodných vzťahov. Je zjavné, že chcú v súčasnosti Európe ukázať v súvislosti s utečeneckou krízou, kto ťahá za kratší koniec. Osobne sa domnievam, že tá ich nátlaková agresívna politika im nemôže dlho vydržať. Samozrejme, že Erdoganove kroky sú namierené na oslovenie domácich voličov v súvislosti s pripravovaným referendom na posilnenie jeho prezidentských právomocí.

Vyslať ministra zahraničia do inej krajiny bez toho, aby sa tak riešili vzájomné vzťahy, len na agitáciu tureckej menšiny, mi pripadá ako úplne jasné vybočenie z diplomatických mantinelov. To je skrátka zlé.

Turci majú v Severoatlantickej aliancii jednu z najpočetnejších armád. Teraz však údajne prerušujú styky s vedením NATO. Nejde o nebezpečnú situáciu? A čo by malo vedenie Aliancie v tomto prípade podniknúť? Zabezpečiť svoje jadrové základne v Turecku alebo aj ďalšie kroky?

Že Ankara má dnes bližšie k Rijádu ako k Londýnu, je určite fakt a to sa bude musieť riešiť na špecifických rokovaniach. Domnievam sa, že do toho vstúpia aj Spojené štáty, aj keď nemôžem vedieť, ako sa konkrétne zachová Donald Trump. Riešiť sa to však bude musieť, lebo Turci napríklad vyhlasujú, že si radšej kúpia rakety od Rusov ako od partnerov z NATO. To symbolizuje ich egoistický prístup v medzinárodnej politike bez ohľadu na svojich spojencov. Aký to bude mať celkový vplyv na Alianciu, je ťažké odhadnúť. Ale čo sa týka jadrových zbraní, tie sú určite zo strany NATO dobre zabezpečené.

Celý problém medzi Tureckom a spomínanými európskymi štátmi vznikol v momente, keď holandské a nemecké úrady nechceli dovoliť, aby tureckí politici šírili Erdoganovu propagandu priamo na európskej pôde medzi svojimi krajanmi, ktorých tam žijú milióny, a zakázali im vstup do svojich krajín. Potom nasledovali hysterické reakcie a vyhrážky zo strany Ankary vrátane vyzývania emigrantov, aby zosnovali násilnú vzburu. Nie je práve toto dobrý dôvod, aby sme bránili väčšiemu množstvu islamských utečencov usadiť sa v Európe?

To už azda nikto u nás ani nespochybňuje, že treba Európu chrániť, zabrániť nekontrolovateľnému vstupu ekonomických migrantov a pomáhať len utečencom bezprostredne ohrozeným vojnovým konfliktom. Samozrejme, s veľkým dôrazom na bezpečnosť, ktorá musí byť pre nás na prvom mieste.

Francúzsko tureckých politikov na agitáciu do svojej krajiny vpustilo, dalo prednosť slobode zhromažďovania, na rozdiel od Nemecka, ktoré vyšlo z princípu suverenity krajiny. Nemala by Európska únia v tomto prípade zachovať jednotný postup? Zvlášť, keď Turecko už pristúpilo k odvetným akciám, napríklad zakázalo prácu rakúskym archeológom ako odpoveď na kritiku Viedne a pozastavilo už spomínané prijímanie migrantov z Blízkeho východu...

Ja si myslím, že to je len ďalší dôkaz toho, že neexistuje žiadna spoločná zahraničná stratégia či politika Európskej únie. Tieto odlišné postoje určite nie sú na prospech Európy. Na druhej strane k tomu treba pristupovať s chladnou hlavou a bez prehnanej hystérie. To turecké referendum má prebehnúť niekedy v polovici apríla a potom sa určite emócie upokoja. Ukázalo sa však, že obyvatelia z tých rozsiahlych tureckých komunít v Nemecku a Holandsku, ktorí sú inak veľmi dobre integrovaní, sa cítia byť viac Turkami, čo môže byť, ako vidíme, za určitých okolností dosť nebezpečné.

Európsky parlament nedávno schválil záväznú smernicu týkajúcu sa obmedzenia poloautomatických zbraní. Aj keď súčasný text dokumentu je nie je taký prísny ako ten pôvodný od Európskej komisie, predsa len zamedzuje novým záujemcom o tieto zbrane ich nákup. Je to podľa vás rozumné za súčasného bezpečnostného stavu v Európe? Na starom kontinente predsa pribúdajú teroristické útoky a Únia, ktorá nie je schopná ani ochrániť svoje hranice, ešte obmedzí svojim občanom možnosť obrany... Čo na to poviete?

No, ja som pri tejto záležitosti trochu skeptický. Nie som vôbec proti tomu, aby boli vytvorené niektoré ozbrojené, podporné zložky, ktoré však musia byť kontrolované štátom. Samostatné ozbrojovanie vo veľkej miere vnímam skôr ako niečo nepatričné, lebo bezpečnosť občanom predsa musí garantovať štát. Možno niekoho naštvem, ale mne sa naozaj nepáči, keď má niekto doma samopal vzor 58, hoci prerobený na jednotlivé rany, lebo sa to často dá vrátiť do pôvodného, funkčného stavu. Naozaj by som sa u nás nechcel dostať do pomerov Spojených štátov z 19. storočia, keď sa hovorilo: „Arizona ostrých mužov pešia zóna.“

Štát sa nemôže dostať do situácie, keď povie občanom, že nie je schopný ich ochrániť, a oni vezmú bezpečnosť do vlastných rúk, z toho by potom vznikol „divoký západ“. Skutočne si musíme dávať pozor, kto môže byť majiteľom takých účinných a nebezpečných zbraní.

Definitívna porážka Islamského štátu je zrejme už len otázkou niekoľkých mesiacov. Upokojí sa tak situácia na Strednom a Blízkom východe alebo môže naopak dôjsť k ďalším sporom medzi veľmocami o vplyv v Iraku a predovšetkým v Sýrii?

Že bude Islamský štát porazený geograficky, teda že budú oslobodené územia, kde vládol, je naozaj len záležitosťou blízkej budúcnosti. Nebol však porazený ideologicky a to bude ešte určitý čas trvať. Radikalizovaných stúpencov má dosť aj v Európe. Zostáva otázkou, čo sa stane, keď bude vytlačený z území ovládaných sunnitmi, ktoré chránil, a ako na to bude reagovať šiítska vláda v Iraku. Či bude pokračovať vo svojej nezmyselnej politike, alebo sú šiíti schopní sa so sunnitmi dohodnúť. Bude záležať aj na tom, kam sa zvyšky islamistov presunú. Či do Jemenu, Líbye, alebo inam. Aj v tejto oblasti sa začína znova posilňovať al-Káida, keď v Afganistane teraz pôsobí okolo dvadsať rôznych teroristických skupín, ktoré musíme veľmi pozorne sledovať.

Situácia na Blízkom východe sa, bohužiaľ, len tak neupokojí, lebo tam je základným problémom to, kto ho povedie. Či to bude sunnitská Saudská Arábia, Turecko, alebo šiítsky Irán – a tento kľúčový spor porážka Islamského štátu nevyrieši.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jan Štěpán
reklama
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Konečným cieľom je zrušiť národné štáty. Markéta Šichtařová stručne a mrazivo o európskej integrácii

23:58 Konečným cieľom je zrušiť národné štáty. Markéta Šichtařová stručne a mrazivo o európskej integrácii

INVENTÚRA MARKÉTY ŠICHTAŘOVEJ Je verejným tajomstvom, že konečným cieľom európskej integrácie je zru…