Funkčná európska federácia si vyžaduje mocenské ústupky zo strany Berlína a Paríža. Inak pôjde len o nemeckú hegemóniu. To odmietam, hovorí Chmelár

30.12.2017 0:01

ROZHOVOR Partnerom päťmiliónového Slovenska nikdy nebude 85-miliónové Nemecko, tvrdí Eduard Chmelár a dodáva, že rozvíjať v EÚ vzťahy na báze rovnosti a spoločných záujmov je za súčasných podmienok nemožné. Zahraničná politika USA pod vedením Donalda Trumpa je podľa analytika agresívna a nepredvídateľná.

Funkčná európska federácia si vyžaduje mocenské ústupky zo strany Berlína a Paríža. Inak pôjde len o nemeckú hegemóniu. To odmietam, hovorí Chmelár
Foto: Archív Eduarda Chmelára
Popis: Eduard Chmelár, politický analytik
Čo bol podľa vás najvýznamnejší krok Európskej únie v uplynulom roku a prečo? 
 
To je ťažká otázka. Nemyslím si, že súčasní európski lídri robia dobré rozhodnutia. Väčšinou sú málo prezieravé a z niektorých vyslovene trčí bezradnosť. Preto za ten najpozitívnejší moment považujem septembrový prejav nového francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona na parížskej Sorbonne.
 
 
Emmanuel Macron Zdroj: TASR
 
Nesúhlasím síce so všetkým, ale bol to prejav, o ktorom má zmysel diskutovať, ktorý po rokoch stagnácie ukázal, že o Európe je možné a dokonca potrebné uvažovať vizionársky. Dôvodom na mierny optimizmus je aj to, že predstavitelia EÚ si opatrne začínajú uvedomovať to, na čo apelujem už celé roky – že Európska únia musí postupovať samostatnejšie, že musí definovať vlastné záujmy, ktoré sú geopoliticky, ekonomicky i hodnotovo rozdielne ako záujmy USA, Ruska alebo Číny. V tomto bode však vykročili úplne zlou nohou, keď v novembri schválili Stálu štruktúrovanú spoluprácu EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany – PESCO. 
 
Prečo? Ste predsa známy tým, že presadzujete systém samostatnej európskej obrany.
 
To je práve ten problém – PESCO k nej nevedie. Nie je to žiadny krok k vytvoreniu európskej armády. Táto dohoda bude znamenať predovšetkým eskaláciu európskeho militarizmu a ústup od chápania EÚ ako mierového projektu. Kým doteraz sa radikálne zvyšovanie vojenských výdavkov dalo skryť len za akýsi vágny „politický záväzok“, schválením tejto medzinárodnej dohody sa pre nás stane enormné zbrojenie právne záväzným.
 
Skorumpovaní politici a zbrojárski lobisti nás jednoducho vlákali do pasce, aby sme sa pod zámienkou zvyšovania európskej bezpečnosti zaviazali k tomu, čo sme sľúbili Američanom, ale čo je čoraz viac štátov neochotných plniť, pretože tieto záväzky sú nelogické, iracionálne a nad možnosti ich štátnych rozpočtov. Predovšetkým budeme musieť pravidelne zvyšovať vojenské výdavky – ako hovorí prvá z 20 podmienok, ku ktorým sa zaviazali zmluvné strany. Minimálne 20 percent týchto výdavkov sa musí investovať do nákupu nových zbraní. Nejde pritom o iniciatívu, ktorá by sa zrodila v štruktúrach EÚ.
 
V skutočnosti ide o projekt NATO opierajúci sa o Lisabonskú zmluvu, ktorá sa zaviazala, že akákoľvek vojenská spolupráca v rámci EÚ bude podriadená Severoatlantickej aliancii. V skutočnosti ide len o menšie preformátovanie projektu NATO, ktoré vyhovuje najviac zbrojárskym firmám a zahraničnej politike USA. Inými slovami – oni sa budú menej starať o našu bezpečnosť a my sa budeme viac angažovať v ich vojenských záujmoch. V konečnom dôsledku to bude znamenať hlavne ďalšie zaťaženie vojenských rozpočtov členských štátov EÚ.
 
Čím si teda vysvetľujete, že na našej politickej scéne panuje zhoda, že PESCO je krok správnym smerom?
 
Neinformovanosťou, zbabelosťou, ale aj obchodnými či skupinovými záujmami. Všimnime si najprv, kto túto iniciatívu privítal. Boli to všetci politici, ktorí doteraz odmietali akúkoľvek zmienku o potrebe vytvorenia spoločnej európskej obrany. Bol to generálny tajomník NATO, ktorý sa ešte pred rokom ponáhľal na zasadnutie ministrov obrany členských štátov EÚ do Bratislavy iba preto, aby im vyhovoril čo i len pomyslenie na európsku armádu. Štátny tajomník ministerstva obrany Robert Ondrejcsák, ktorý dostal takmer hysterický záchvat zakaždým, keď niekto spomenul osamostatnenie európskej obrany, sa tentoraz chvastá, že sám na rokovaní v Paríži k tejto iniciatíve prispel.
 
A aj prezident SR Andrej Kiska je z týchto plánov nadšený. Nákup nových zbraní označil za „záväzok voči našim spojencom“ a vo svojom prejave v Európskom parlamente sa vyjadril k doterajšej mierovej činnosti EÚ až pohŕdavo. Povedal, že nie je udržateľné, aby EÚ bola naďalej dobrodincom rozdávajúcim peniaze po svete, ale aby sa premenila na „silnejšieho globálneho hráča“. Hneď však vysvetlil, čo tým myslí. Rezolútne odmietol myšlienku európskej armády a privítal PESCO ako spojenie zdrojov na vojenské výdavky.
 
Ak teda nie PESCO, o čo by sa mala opierať európska bezpečnosť?
 
K úlohe Európy môžem iba zopakovať jednu zásadnú vec: Európska integrácia vznikla ako mierový projekt. Filozofia európskej obrany a bezpečnosti stojí a musí stáť na iných pilieroch, ako je militarizmus a vojenské intervencie. Ak sa Andrej Kiska vysmieva z rozvojovej pomoci, ktorá je aj tak žalostne nízka, tak treba zdôrazniť, že keby sme tie finančné prostriedky, ktoré plánujeme nelogicky investovať do šialeného množstva vojenskej techniky, vložili do ekonomickej a sociálnej stabilizácie Blízkeho východu, severnej Afriky, ale aj Ukrajiny, dosiahli by sme neporovnateľne vyšší stav udržateľnej bezpečnosti ako vojenskými prostriedkami.
 
Posledné dve dekády nás mohli presvedčiť, že vojenské intervencie nikde na svete nepriniesli ani upokojenie, ani stabilizáciu situácie, ale len rozvrat, chaos, násilie a biedu. Vyšším stupňom bezpečnosti nie je vyššie zbrojenie, ale zmena filozofie zo zahraničných intervencií na obranu vlastného územia, z vývozu vojen na vývoz prosperity a stability. Potrebujeme garantovať obranu územia EÚ, nie útočiť na iných. A ak už, tak sa potrebujeme pripraviť na najnovšie kybernetické hrozby, nie nakupovať drahú a zbytočnú výzbroj. Takto sa v 21. storočí neubránime. PESCO je slepá ulička a všetci, ktorí si želajú mier, zastavenie rozvratu a znižovanie zbrojenia, by túto štruktúru mali odmietnuť.
 
Ktoré tohtoročné opatrenie EÚ si z vášho pohľadu zaslúži najväčšiu kritiku? 
 
O jednom som už hovoril – je to PESCO ako pasca militarizmu. Rovnako však krútim hlavou aj nad postojom Bruselu, ale aj všetkých európskych vlád – lebo takto treba chápať zodpovednosť v EÚ – ku katalánskej kríze. Ak ľudia vidia, že Európska komisia zasahuje proti vývoju v Poľsku, ale zatvára oči pred škandalóznym väznením katalánskych politikov alebo pred otrasnými podmienkami, v ktorých držia utečencov na gréckych ostrovoch, závažným spôsobom to znižuje dôveru v európske inštitúcie. Nechať Kataláncov napospas španielskej represii bola hrubá politická chyba, bolo to najtvrdšie opustenie európskych hodnôt za posledné desaťročia.
 
Vidíte to aj v spravodajstve mainstreamových médií, ktoré komentovali výsledky predčasných katalánskych volieb ako patovú situáciu alebo div nie víťazstvo unionistov, pritom pravda je kruto odlišná: pri rekordnej voličskej účasti (82 percent) utrpel španielsky premiér Rajoy zdrvujúcu porážku, jeho Ľudová strana spadla na historické dno (získala len tri mandáty) a separatisti si udržali napriek hlučnej antikampani väčšinu. Rajoy však arogantne vyhlásil za víťaza volieb unionistickú stranu Občania, ktorá však nedokáže vytvoriť novú vládu, čím len potvrdil, že najväčším problémom situácie v Španielsku je on sám. Pre Brusel by to mal byť budíček, lebo to, o čo v Katalánsku v skutočnosti ide, nie je ani tak nezávislý štát ako suverenita ľudu. A ak sa Európska únia obráti ľudu chrbtom, trpko to oľutuje, nielen v tejto krajine.
 
 
Sú návrhy na vytvorenie Spojených štátov európskych, ako ich predniesol šéf nemeckých sociálnych demokratov Martin Schulz reálne naplniteľné v blízkej budúcnosti, teda do roku 2025? 
 
Pomôžem si slovami českého prezidenta Miloša Zemana, že nikto ideu európskej federácie nezdiskreditoval viac ako Martin Schulz. Myšlienka zjednotenej Európy bola postavená na čoraz užšej demokratickej spolupráci rovnoprávnych národov, nie na diktáte rozhodujúcej veľmoci na kontinente. Keď vo voľbách porazený a odmietnutý nemecký politik káže Európe, že komu sa jeho nápad nepáči, môže odísť, nadväzuje tým skôr na tradíciu Henricha II., Viliama II. a Hitlera, nie Monneta, Schumana a Spinelliho.
 
 
Martin Schulz Zdroj: TASR
 
Pritom aj ja sám som presvedčený, že jediným zmysluplným a efektívnym riešením európskeho vývoja je demokratická federácia. Lenže väčšina ľudí buď nevie, čo si pod ňou predstaviť, alebo sa tejto idey vyslovene bojí – keďže máme skúsenosti len s jej sovietskym modelom. Uvažovať dnes o funkčnej federácii znamená robiť mocenské ústupky predovšetkým zo strany Berlína a Paríža, a na to obe európske veľmoci nie sú pripravené. Bez tejto zmeny pomeru síl však nepôjde o európsku federáciu, ale nemeckú hegemóniu, a to odmietam.
 
Vytvorenie Spojených štátov európskych by znamenalo koniec spolupráce v rámci EÚ, ako ju poznáme dnes. Dokážete si predstaviť, že by to v Európe fungovalo podobne ako v USA, keď vezmeme do úvahy množstvo národov a rozdielnych jazykov? 
 
Nielenže si to dokážem predstaviť, ale už som o tom v médiách viackrát hovoril. Súčasný integračný model je povýšením nemeckého a francúzskeho nacionalizmu na úroveň európskej hegemónie, nič viac. Žiaden európsky ľud, iba poníženie európskych národov na satelity Nemecka a Francúzska. Európska súdržnosť však môže existovať len tak, keď sa jej jednotlivé súčasti budú cítiť slobodné a samosprávne. Riešenie ponúkol holandský obchodník, dedič pivovarníckeho impéria a proeurópsky politický aktivista Freddy Heineken, ktorý v spolupráci s profesorom dejín na univerzite v Leidene Wimom van den Doelom vypracoval plán, ktorý na základe historickej, kultúrnej a etnickej citlivosti rozdelil Európu na 75 regiónov.
 
Základným princípom tohto usporiadania bolo, že absencia veľkého a mocného štátu dáva európskemu spoločenstvu väčšiu šancu na stabilitu, rovnosť, mier a jednotu. Preto by žiaden z regiónov nemal mať viac ako 10 miliónov a menej ako päť miliónov obyvateľov. To znamená, že členmi EÚ by neboli Nemecko, Francúzsko, Španielsko alebo Taliansko, ale Bavorsko, Normandia, Katalánsko, Lombardia a podobne. Heineken vychádzal z predpokladu, ktorý má dnes väčšiu platnosť ako pred štvrťstoročím, keď svoj plán zverejnil: že európske štáty sú príliš malé na to, aby riadili medzinárodné vzťahy, ale príliš veľké na to, aby spravovali každodenný život.
 
Toto prináša aj praktické problémy. Partnerom päťmiliónového Slovenska nikdy nebude 85-miliónové Nemecko. Rozvíjať v takto usporiadanom spoločenstve vzťahy na báze rovnosti a spoločných záujmov je jednoducho nemožné. Ak chce byť Európa efektívna, musí decentralizovať veľké národné celky. Čím je moc bližšia, tým je transparentnejšia, demokratickejšia a zodpovednejšia.
 
Môžeme očakávať, že na budúci rok budú pokračovať snahy o užšiu integráciu v rámci EÚ v tom duchu, že štáty, ktoré budú proti, zostanú vytlačené na periférii?
 
Vzhľadom na silný tlak na vytvorenie proeurópskej vlády v Nemecku sa to dá očakávať, ale neverím, že takýto model môže dlhodobo fungovať. Máme totiž diametrálne odlišné pohľady aj na to, čo je to užšia integrácia.
 
Ako hodnotíte rok Donalda Trumpa vo funkcii? Priniesol viac pozitívneho alebo negatívneho do globálnej politiky? 
 
Keďže som už pred rokom varoval pred ilúziami a prehnanými očakávaniami, môžem poukázať len na svoje vtedajšie rozhovory a názory. Vo všetkých ukazovateľoch sa zahraničná politika pod jeho vedením zhoršila. Je agresívna a nepredvídateľná. Čo je však ešte horšie, pribudlo k tomu odstúpenie od parížskej klimatickej dohody, čo bude mať na ľudstvo tie najťažšie dôsledky, len si to väčšina z nás ešte neuvedomuje. Pokračuje dlhodobý pokles záujmu Spojených štátov o dianie na našom kontinente.
 
 
Donald Trump Zdroj: TASR
 
Podľa novej Národnej bezpečnostnej stratégie, ktorú nedávno Donald Trump predložil Kongresu USA, je na prvom mieste záujmu Washingtonu pacifická oblasť, až za ňou nasleduje Európa, Blízky východ je dokonca tretí. Z toho možno usudzovať veľa vecí. Dnešné Spojené štáty sa nevedia pozerať na svet komplexne. Z ich pozície je to jednoducho buď vojna, alebo mier. Lenže vo svete prevládajú oveľa pestrejšie konkurenčné spory. Preto je Rusko alebo Čína na poli medzinárodných vzťahov efektívnejšie, kým štáty NATO za všetkým hľadajú len nepriateľov a sprisahanie.
 
Uznanie Jeruzalema hlavným mestom Izraela zo strany USA, respektíve Donalda Trumpa, ktorý odmietol podpísať odklad schváleného presunu americkej ambasády do tohto mesta, ako to robili jeho predchodcovia, vyvolal kritiku aj z vašej strany. Prečo tento krok považujete za nesprávny? 
 
To je už dnes hádam zrejmé na prvý pohľad aj laikovi – v dôsledku tohto rozhodnutia sa na Blízkom východe rozpútala nová vlna násilia. Treba si uvedomiť, že okupáciu východného Jeruzalema v dôsledku šesťdňovej vojny z roku 1967, ktorá je takým istým porušením medzinárodného práva ako anexia Krymu, svetové spoločenstvo nikdy neuznalo. Trumpov krok je podobne absurdný a škandalózny, ako keby si Spojené štáty zriadili svoje veľvyslanectvo v Rusku na Kryme. 
 
Jeruzalem má mimoriadny význam, preto aj jeho postavenie by malo byť mimoriadne. Podľa môjho názoru lepším riešením ako rozdeliť Jeruzalem na dve časti je dať tomuto posvätnému mestu štatút samostatného štátu podobne, ako ho má Vatikán. Mierové spolužitie židov, kresťanov a moslimov v ňom by mohlo pôsobiť ako modelový príklad vzťahov na celom Blízkom východe.
 
Čo však nefunguje celkom určite, sú takéto neuvážené jednostranné kroky náboženských fanatikov a pseudohistorické vyjadrenia politikov. Keď niekto opakuje po izraelskom premiérovi blud, že Jeruzalem je hlavné mesto Izraela už 3000 rokov, stačí si otvoriť Bibliu, je to taký istý nezmysel, ako by som povedal, že Kyjev je hlavným mestom Ruska už 1200 rokov, stačí si otvoriť Nestorove Povesti dávnych liet. Mimochodom, ak mám byť historicky presný: Jeruzalem nebol ani hlavným mestom starodávneho Izraelského kráľovstva, bol ním Nábulus. Jeruzalem bol hlavným mestom Judska. Ale to sú už len detaily.
 
Dôležitejšie je, čo tento krok Spojených štátov ukázal. Spôsob, akým sa vo Valnom zhromaždení OSN otvorene vyhrážali chudobným štátom, že im zastavia finančnú pomoc alebo svetovej organizácii, že jej prestanú platiť príspevky, bola v dejinách vlastná skôr tyranským režimom. Po tom, čo si Washington dovolil v OSN, by si všetok ten balast liberálnych fráz mohol odpustiť, aby bolo všetkým jasné, s akou mocou máme dočinenia.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Svet Západu odchádza, uvádza docentka Švihlíková. A jasne hovorí, čo teraz príde

0:01 Svet Západu odchádza, uvádza docentka Švihlíková. A jasne hovorí, čo teraz príde

ROZHOVOR Ustupovať v obchodnom spore so Spojenými štátmi nebude pre Európsku úniu z hľadiska taktiky…