Exprezident Gašparovič prezrádza pre PL.sk nepoznané kapitoly zo svojho života: Stranícku legitimáciu som nikdy nemal

21.10.2015 12:30

ROZHOVOR Prečo Václav Havel odvolal Ivana Gašparoviča z funkcie federálneho generálneho prokurátora? Fragment tlačovky deň po odvolaní a otázka jednej novinárky: “Pán prezident vás odvolal, lebo ste vraj nič nerobili." Na čo som sa opýtal: „Toto povedal?“… "Áno, toto povedal pán Žantovský, jeho hovorca," znela odpoveď. “To skutočne toto povedal?“ opýtal som sa ešte raz. „Áno, povedal." „Tak to som rád, že aspoň na záver môjho pôsobenia pán prezident povedal pravdu," znela moja reakcia. Rozľahlo sa ticho, na čo som povedal: „Áno, pán prezident povedal pravdu, lebo ja som vo väčšine prípadov nerobil to, čo on chcel." Tak zneli slová vtedy čerstvo odvolaného federálneho generálneho prokurátora. Nepoznané kapitoly života Ivana Gašparoviča pred a tesne po Novembri ´89 v prvej časti exkluzívneho rozhovoru, prvého obsiahleho po jeho vážnych zdravotných ťažkostiach. V krátkom čase sa v druhej časti rozhovoru okrem iného dozviete o jeho pôsobení v HZDS, vo funkciách predsedu parlamentu i o desiatich rokoch v prezidentskom kresle.

Exprezident Gašparovič prezrádza pre PL.sk nepoznané kapitoly zo svojho života: Stranícku legitimáciu som nikdy nemal
Foto: Juraj Víg
Popis: Bývalý prezident Ivan Gašparovič
Po skončení práva na Univerzite Komenského v Bratislave nasledovala práca na Okresnej prokuratúre v Martine, neskôr na Mestskej prokuratúre v Bratislave. Bolo to v druhej polovici 60. rokov. Bolo vašim cieľom pracovať ako prokurátor?
 
Vždy som mal pri štúdiu väčší záujem o oblasť trestného práva, kriminalistiky a kriminológie. Najbližšie k tomu v rámci reálnej práce bola určite prokuratúra, bezpečnostná problematika a, samozrejme, aj súdy. Lenže v tom čase si človek nejako nemohol vybrať po skončení školy miesto, boli vtedy tzv. umiestenky. Mal som ale to šťastie, že som dostal umiestenku práve na prokuratúru, pôvodne do Žiliny. Ale jeden môj kolega, ktorý už bol ženatý, mal už deti a býval v Žiline, dostal umiestenku do Banskej Bystrice a poprosil ma, či by sme si ju nevymenili. Tak sme si ich vymenili a dostal som sa na Krajskú prokuratúru do Banskej Bystrice Lenže už o mesiac som rukoval na povinnú základnú vojenskú službu, tak Banská Bystrica ma v rámci pôsobnosti kraja pridelila na Okresnú prokuratúru v Martine. Tam to bolo veľmi zaujímavé, lebo som nemal kde bývať, prokuratúra vtedy sídlila v starej historickej budove Matice slovenskej, v jednej kancelárii som dostal stôl, ktorý bol súčasne aj mojou posteľou. Bolo to preto, lebo do začiatku vojenskej služby mi nechceli prideliť žiadne ubytovanie, tak mesiac som býval v kancelárii v Martine.
 
A kedy sa to zmenilo?
 
Počas vojenčiny som sa oženil, manželka ešte študovala posledný ročník na SVŠT v Bratislave, tak som požiadal prokuratúru, či by som nemohol dostať miesto v Bratislave. V tom čase boli práve voľné miesta na Mestskej prokuratúre (MP), tak ma tam vtedajší generálny prokurátor preložil. Začala sa moja práca na prokuratúre. Bolo však zaujímavé, že vtedy zasa ochoreli viacerí pracovníci prokuratúry v Trnave, tak som tam nastúpil najprv na zastupovanie na jeden mesiac, no bol z toho neskôr celý rok. Čiže rok som dochádzal z Bratislavy do Trnavy.
 
Neskôr na jeseň v roku 1968 ste sa dostali na Katedru trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty UK v Bratislave, pričom ste vstúpili do KSČ, odkiaľ vás však po pol roku vylúčili. Čo to pre vás v tom čase znamenalo? Bolo jasné, že na vysokej škole bolo takmer podmienkou byť v strane… Veľmi vám to skomplikovalo život?
 
Otázka nie je celkom dobre postavená, v roku 1968 som bol na MP v Bratislave. V tom čase sa už konal obrodný proces Pražskej jari. Už bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ Alexander Dubček a jeho vízia do budúcnosti - socializmus s ľudskou tvárou – bola zaujímavá pre celé Československo. Na všetkých pracoviskách sa hľadali možnosti, ako pomôcť Dubčekovi. V tom čase na prokuratúre vo všetkých vedúcich funkciách – od okresných až po Generálnu – podobne aj na súdoch, boli všetko kádre, ktoré študovali právo na tzv. právnických školách pracujúcich, ktorých sme volali PŠP-áci.  Za rok zmaturovali, urobili si právnickú fakultu v skrátenom konaní a hneď ich menovali do vedúcich funkcií. Na MP v Bratislave pôsobilo niekoľko mladých právnikov. Tento systém vedenia prokuratúry a súdov sme považovali za neudržateľný s tým, že by ďalej nemal fungovať. Tým nechcem všetkých týchto ľudí dať do jedného vreca, lebo aj medzi nimi boli ľudia pragmaticky zmýšľajúci a chápajúci trestné právo a vedeli sa prispôsobiť realite zákona. Stretli sme sa aj s pánom Dubčekom a povedali sme mu, že mu chceme pomôcť.
 
Ako na to reagoval váš zamestnávateľ?
 
Na MP v Bratislave, keď sa to dozvedeli tí starší, ktorí tam robili dlhšie, prišli za nami, či nechceme vstúpiť do strany. Samozrejme, že to nebolo jednoduché, lebo tam bolo potrebné najprv dva roky byť kandidátom a mať súčasne troch ručiteľov. My sme to absolútne nespĺňali, to bolo niekedy v marci ´68. Napriek tomu nás presviedčali, že nás aj bez tejto podmienky zoberú, lebo aj oni chcú zmenu. Nakoniec sa teda stalo, že nás formálne prijali (v máji ´68) do strany, no to bolo všetko, pretože v auguste už prišli sovietske vojská a všetko sa skončilo. Medzi tým sme dostali za úlohu napísať protestnú rezolúciu do OSN proti vstupu vojsk. Prišli previerky, a v krátkom čase nás vylúčili zo strany. Stranícku legitimáciu som nikdy nemal a ani som ju nikdy nevidel. Nikto z nás, teda nielen ja, ale napríklad Štefan Friedl, ktorý bol neskôr krajský prokurátor, Vojtech Bacho, neskorší slovenský generálny prokurátor, sudca Ivan Feješ, Ľubica Zlochová, sudkyňa Krajského súdu a ďalší. Všetkých nás vylúčili zo strany.
 
Čo bolo ďalej?
 
Keď som videl, že moje účinkovanie na prokuratúre sa určite končí, dozvedel som sa, že Právnická fakulta UK má vypísaný konkurz na Katedru trestného práva, kriminalistiky a kriminológie, prihlásil som sa a konkurz vyhral. Ak si dobre pamätám, bolo to v októbri alebo v novembri ´68, keď som tam nastúpil. Čiže takto som sa dostal na Právnickú fakultu, samozrejme, s tým, že moje predchádzajúce postoje mali dozvuky. Na fakulte som sa prakticky nemohol v ničom angažovať, bol som odborným asistentom, mal som riadne semináre aj prednášky, no do žiadnych akademických funkcií som nemohol ísť. Mal som navyše aj veľké problémy, pokiaľ išlo o odborný rast.
 
Čiže mohli ste pôsobiť na škole ako nestraník, neponúkli vám neskôr členstvo v strane?
 
Nie, nikdy. Až v roku 1990 všetkým vylúčeným učiteľom na fakulte túto možnosť ponúkli, myslím si že dvaja kolegovia túto možnosť využili :-). Poctivo som si tam odpracoval celé roky ako nečlen strany. Jediné, čo som mohol robiť, bola funkcia tajomníka katedry. To bolo v praxi všetko – administratíva, inými slovami celý organizačný život katedry. Bola to veľká zodpovednosť, ale nikto to robiť nechcel. Až po rokoch, keď sa táto funkcia na katedre stala platenou, ma v tom momente funkcie zbavili a nastúpil na toto miesto niekto iný.
 
Čiže prakticky až do Novembra ´89 ste mohli ako nestraník pôsobiť na katedre?
 
Mal som šťastie, že vedúcim katedry bol profesor Schubert, tiež jeden z tých, ktorí právo vyštudovali formou, ako som už povedal. Lenže medzičasom získal profesúru a doktorát vied a môžem povedať, že bol jeden z tých, ktorý sa úspešne adaptoval aj do vedecko-pedagogického prostredia. On bol potom aj predsedom základnej organizácie KSČ na univerzite. Jemu ďakujem, že som tam mohol zostať. Viem, aj mi to pripomínal, že minister spravodlivosti Király, ktorý bol do roku 1990 námestníkom krajského prokurátora v Bratislave, na profesora Schuberta tlačil, aby ma prepustil. Napriek tomu ma profesor Schubert na katedre nechal učiť ďalej. Bolo to možno aj preto, lebo dobre ohodnotil moju prácu ako tajomníka, keďže sme stále organizovali súťaže o najlepšiu katedru či fakultu a naša katedra bola prakticky stále vyhodnocovaná ako najlepšia katedra na fakulte. 

November ´89

Ako vás teda zastihol November ´89? Je zrejmé, že ešte na katedre, ale aké to vtedy bolo z vášho pohľadu?
 
Viac-menej sa so mnou spojili študenti na Právnickej fakulte. Bol za mnou vtedajší predseda akčného študentského výboru Krivák, ktorý bol akousi spojkou medzi učiteľmi a študentmi. A v tom čase sme sa s profesorom Karolom Plankom a Katarínou Tóthovou rozhodli, že založíme na fakulte medzi učiteľmi VPN. Prostredníctvom toho sme sa zapájali do práce hnutia, čiže toto boli prvé porevolučné začiatky.
 
V júni 1990 ste sa stali federálnym generálnym prokurátorom. Zrazu ste sa ocitli v tzv. veľkej politike. A hneď na takom významnom poste, teda v najvyššej prokurátorskej funkcii. Ako sa to stalo?
 
Prezident Václav Havel vymenoval generálnych prokurátorov, na Slovensku sa ním stal JUDr. Tibor Böhm, do funkcie federálneho generálneho prokurátora vymenoval košického advokáta Pavla Sitára, ktorý ale vo funkcii vydržal asi týždeň, lebo sa musel vzdať funkcie. Čiže vytvoril sa priestor na vymenovanie nového, dočasne ním bol poverený doktor Tibor Böhm, vtedajší slovenský GP. Viem, že ním aj veľmi chcel byť. Dostal som sa však na tú funkciu ja (na návrh vtedajšej slovenskej vlády). 
 
Ako? 
 
Nepripravoval som sa na žiadnu politickú funkciu. Bol som vtedy prorektorom na Univerzite Komenského. A bol som rád, život medzi študentmi je zaujímavý a inšpiratívny. Situáciu zmenilo pozvanie do budovy SNR. Tu sa uskutočnil rozhovor s ponukou môjho menovania do funkcie federálneho GP. Pamätám si, že pri rozhovore boli prítomní J. Čarnogusrký, F. Mikloško, P. Zajac, V. Mečiar a ešte dvaja, traja ďalší. Nechcelo sa mi odísť z fakulty. Požiadal som o čas na rozmyslenie, aj s prípadným súhlasom, ale zostať na GP v Bratislave. 
 
Aký bol potom ďalší vývoj? Predsa hlavné slovo mala zrejme Praha či nie?
 
O týždeň mi na katedru naozaj volali z Prahy, ozval sa pán Karel Schwarzenberg ako kancelár Václava Havla – to bol štvrtok alebo piatok – že v pondelok o jednej sa mám hlásiť u prezidenta Havla, ktorý ma vymenuje do funkcie federálneho generálneho prokurátora. Spýtal sa ma, či sa mám ako dostať do Prahy a ani som si neuvedomil a odpovedal som: „Áno, mám, samozrejme."  Ani som si neuvedomil, že som takto súhlasil.
 
V marci 1992 vás vtedajší federálny prezident Václav Havel odvolal z tejto funkcie, údajne pre vašu pasivitu predovšetkým v kauze Tisovej vily v Trenčíne, odkiaľ na pokyn Vladimíra Mečiara zmizli desiatky spisov zväzkov bývalej komunistickej ŠtB. Bolo to naozaj tak? Bol to hlavný dôvod odvolania?
 
Vtedy vo veľkej väčšine platila ešte stará legislatíva. Vláda, federálny a republikové parlamenty nestihli prijať nové zákony. Veľmi ťažko sa zodpovedným orgánom rozhodovalo. Politická atmosféra bola veľmi nervózna. Táto kauza sa ani nespomínala, pretože ju prešetrovali orgány činné v trestnom konaní na Slovensku. Federálna generálna prokuratúra s tým nemala prakticky nič, lebo regionálne aj kompetenčne to patrilo na Slovensko. Vtedy sa konalo vyšetrovanie v tejto kauze a trvalo ešte aj v čase, keď som skončil ako generálny prokurátor. Až keď sa po mne stal generálnym prokurátorom pán Martin Lauko (KDH), ten túto kauzu zastavil. Takže moje odvolanie s tým nemalo nič spoločné, ale, ako som sa neskôr dozvedel, bolo to na žiadosť KDH, aby ma prezident zbavil tejto funkcie.
 
No dobre, ale aký bol teda pravý dôvod, prečo sa tak stalo?
 
Na Slovensku existovali niektoré problémy v súvislosti s KDH a prácou na ŠtB, takže to odvolanie súviselo s tým, ale nechcem to podrobne opisovať. V tom čase som predložil správu generálneho prokurátora a federálny parlament ju neprijal, odložil ju a dal prepracovať. Prezident Havel ma odvolal v pondelok, v stredu malo zasadať Federálne zhromaždenie, kde sa mala prerokovať nová správa a mal som signály, že bude prijatá. To som povedal aj prezidentovi, že pripravujem túto správu a tam sa rozhodne, či padne návrh na moje odvolanie, alebo nie. „Ja vás potrebujem odvolať hneď," povedal Havel. „Hneď? A prečo?“, spýtal som sa. „Môžete si dať dôvody rodinné, zdravotné alebo aké len chcete,“ zaznela odpoveď. „Pán prezident, zdravotne som na to veľmi dobre, rodinu mám usporiadanú (čo vy nemáte ani jeden, čo tu sedíte – myslel som si v duchu…), takže nevidím dôvod, prečo by som mal byť odvolaný,“ znela moja reakcia. „Tak vás musím odvolať!“, reagoval Havel. „A kedy“, pýtal som sa. „Teraz hneď!“, odpovedal… Tak som povedal, že je to jeho vôľa a opýtal som sa, kto príde namiesto mňa. „To vám nemôžem povedať“, odpovedal. Keď som namietal, že táto funkcia by mala byť obsadená na druhý deň, tak Havel po krátkom váhaní a po porade so svojim hovorcom, odpovedal: „Príde sem namiesto vás doktor Lauko“. A ja som sa usmial. Na otázku, prečo sa smejem, som iba odpovedal: „Učil som ho, je to môj študent, no nič viac vám nepoviem“, a skočil som.
 
Znie to teraz po rokoch ako istá fraška, či nie?
 
Pre niekoho možno. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali, boli tam novinári, každý čakal senzáciu, preto som sa opýtal: „Je tu plno novinárov, čo poviem? Budeme na seba útočiť?“ Havel odpovedal: „Nie, to určite nie“ a tým skončil. „Tak poviem, že ste ma odvolali a tým to skončí“. Aj som teda povedal, že pán prezident ma odvolal a nepočkal na zasadanie Federálneho zhromaždenia. Tým sa to celé skončilo. Na druhý deň boli tlačovky a jedna novinárka povedala: “Pán prezident vás odvolal, lebo ste vraj nič nerobili.“ Na čo som sa opýtal: „Toto povedal?“…  "Áno, toto povedal pán  Žantovský, jeho hovorca,“  znela odpoveď. “To skutočne toto povedal?“, opýtal som sa ešte raz. „Áno, povedal“. „Tak to som rád, že aspoň na záver môjho pôsobenia pán prezident povedal  pravdu,“ znela moja reakcia. Rozľahlo sa ticho, na čo som povedal: „Áno, pán prezident povedal pravdu, lebo ja som vo väčšine prípadov nerobil to, čo on chcel." No a pokiaľ išlo o Mečiara a stíhanie za kauzu vynesenia spisov ŠtB z Tisovej vily, trestné stíhanie zastavili za pôsobenia Lauka.
 
Prečo sa na Slovensku nikdy v praxi neuplatnil tzv. lustračný zákon? Hoci podľa vtedy platnej legislatívy platil aj na Slovensku, no chýbal údajne vykonávací predpis, ktorý by to umožnil? Nebola vôľa očistiť sa od ľudí spolupracujúcich s bývalou ŠtB? Alebo to bol naopak zámer, aby mohli pôsobiť vo verejnej sfére?
 
S lustračným zákonom boli problémy už pri jeho prijímaní vo Federálnom zhromaždení a aj neskôr po jeho prijatí, teda najmä v tom, že ako sa správať k ľuďom, ktorí neprejdú lustráciami. Či zverejňovať ich mená, alebo nie. S týmto mal z tohto pohľadu dosť veľký problém Alexander Dubček. Mal pocit, že by nebolo dobré, aby sme vytvárali atmosféru u ľudí, ktorí neprejdú lustráciami, aby trpeli ich deti či rodiny. Okolo toho bola stále politická aj mimopolitická debata. Nakoniec ale lustračný zákon prešiel a začal sa realizovať aj na Slovensku, kde sa ale „zastavil“ po tom, ako sa niektorí, ktorí boli lustrovaní pozitívne, odvolali na súd a súdy rozhodli v ich prospech. Stávalo sa to najmä u policajtov, kedy ich museli prijať späť do zamestnania, čiže boli s tým – ako ste naznačili – vykonávacie problémy. A niečo také konkrétne na usmernenie realizácie tohto zákona skutočne chýbalo. A chýba to dodnes, hoci v súčasnosti lustračný zákon už neplatí.
 
A nebolo to vtedy napríklad aj preto, lebo medzi tými, ktorých označili za spolupracovníkov ŠtB, bol napríklad aj Ivan Čarnorurský a jeho brat Ján bol predsedom vlády, takže sa to spájalo aj s tým, že tam nebola aj preto politická vôľa. Pripúšťate to?
 
Preto asi návrh na moje odvolanie vychádzal z KDH! Bolo vtedy totiž viacero podozrení, že ľudia, ktorí sa vtedy zapojili do obrodného hnutia, boli v minulosti zaznamenaní na zoznamoch ŠtB ako spolupracovníci alebo agenti. Tu nemyslím len na KDH. To ich pozadie preto nemuselo byť celkom čisté. Nebránim sa ani takému názoru, že tí, ktorí o tom mohli rozhodovať a boli v pozíciách, keď mohli ovplyvniť legislatívu, tak realizáciu tohto zákona „nepretláčali“ a nesnažili sa ju uplatňovať.
 
A keď tak s odstupom času to celé hodnotíte, myslíte si, že to bola chyba, že sme sa nevyrovnali s našou minulosťou a neočistili sa od týchto ľudí?
 
Tu by sme museli hovoriť o konkrétnych ľuďoch. Vo všeobecnosti by som asi ťažko jednoznačne povedal, že áno alebo nie. Pokiaľ hovoríme o konkrétnych ľuďoch, tak tam sa dá povedať áno, malo sa postupovať rigoróznejšie.
 
V registračných zväzkoch ŠtB je aj vaše meno. Ste tam vedený pod krycím menom Skupina ako – preverovaná osoba so zápisom 4. 1. 1982... To znamená, že ste neboli vedený ako žiadny dôverník ani spolupracovník. Čo to znamená – "preverovaná osoba"? Prečo sa o vás zaujímala bývalá ŠtB?
 
To nebolo konkrétne na mňa, pričom som o tom vôbec ani nevedel. Ale prišiel za mnou bývalý šéf SIS Ladislav Pittner – a to už som bol prvé volebné obdobie prezident SR – s materiálom na skupinu ľudí. Týkalo sa to tej našej činnosti, keď sme chceli navrhnúť odvolať predsedov súdov a vedúcich prokuratúr v 68-om roku. Čiže mali sme tam záznam ako „preverované osoby“, teda ako nespoľahliví. Vtedy som sa prvý raz dozvedel, že som tam, ale tak, ako hovoríte, bol to práve opak – teda boli sme nespoľahliví pre akúkoľvek prácu vo verejných funkciách.  
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Lepšoľudia sú pokrytci, kriváci. Zeman má pravdu. EÚ zahníva, eurofili nehája občanov. Poriadna nakladačka docenta Ševčíka

0:00 Lepšoľudia sú pokrytci, kriváci. Zeman má pravdu. EÚ zahníva, eurofili nehája občanov. Poriadna nakladačka docenta Ševčíka

ROZHOVOR „Ale Miloš Zeman má pravdu, že poväčšine sú to osoby, ktoré sa snažia za každú cenu vnucova…