Opíšte svoje pôsobenie na Ukrajine…
Situácia na Ukrajine je naozaj vážna. Nepôsobím vo vzťahu k centrálnej vláde, ale od začiatku na úrovni regiónov. Je to pomoc orientovaná na decentralizáciu kompetencií. Ukrajina sa snaží o proces, ktorý my máme už za sebou. Je to spojené s mnohými problémami a najmä s finančnou decentralizáciou. Ukrajinské regióny sú nesmierne rozdielne, preto k ním nemôžeme pristupovať jednotným spôsobom či receptom. Úroveň rozvoja východnej a južnej časti Ukrajiny je diametrálne odlišná od tých, v úvodzovkách, rozvinutejších regiónov. Naša pomoc je organizovaná pomocou priamych kontaktov, diskusií, spätnej väzby či určitých námetov. Azda to pomôže.
Napriek tomu, že Slovensko s Ukrajinou susedí, bežný Slovák si možno nevie úplne predstaviť, ako to v tejto krajine funguje. Ako by ste opísali pomery u našich východných susedov?
Rovnako ako platí, že sú rozdiely medzi Bratislavou, západným, stredným, južným či východným Slovenskom, tak ešte väčšie priepasti a rozdiely nájdete práve na Ukrajine, medzi Kyjevom a ostatnými regiónmi. Najdramatickejšia situácia je, samozrejme, v regiónoch, kde prebiehajú vojenské konflikty. Problémom sú aj málo rozvinuté časti východnej Ukrajiny, kde je bieda širokospektrálna. Príjmy sú nízke a všadeprítomnými sú aj korupcia a klientelizmus. Tie úzko súvisia aj s oficiálnymi nízkymi príjmami. Práve aj malé firmy zanikajú v dôsledku kritickej ekonomickej situácie a ľudia strácajú zamestnanie. Ukrajina sa teda zmieta vo veľkých ekonomických a sociálnych problémoch.
Spomínate regióny, ktoré zasiahol ozbrojený konflikt. Dostávate sa do kontaktu aj s nimi?
Práve tam som bola na poslednom stretnutí. Oceňujem a vážim si nasadenie niektorých samospráv a mimovládnych organizácií, ktoré sa snažia urobiť maximum, čo je v ich silách a možnostiach, lebo po dvoch revolúciách by si zaslúžili rýchlejší progres. Niektoré reformy sa však skrátka urýchliť nedajú. Chce to obrovskú trpezlivosť a obrovské nasadenie. Musím adresovať kompliment mnohým reprezentantom samospráv, ich spolupráci s občanmi, a tomu, ako sa snažia skoro z ničoho upliesť bič.
Hovoríte, že Ukrajina je zmietaná korupciou a klientelizmom. Práve aj Slovensko či slovenská vláda je obviňovaná najmä opozičnými politikmi z týchto neduhov. Je podľa vás v tomto smere Ukrajina so Slovenskom v niečom podobná?
V rámci korupcie rozlišujme situácie, keď ide o jednotlivé kauzy či individuálne zlyhania a keď ide o poruchy, ktoré označujeme ako systémové. Ak ide o systémové poruchy, je nevyhnutné prijímať zákony a legislatívy, ktoré síce nevyriešia všetko, veď ideálna spoločnosť neexistuje, ale zabránia, aby to bol široko rozšírený jav. Dokonca v niektorých prípadoch normálna súčasť prerozdeľovania verejných financií. Aj Slovenská republika pristúpila k prijímaniu takýchto systémových opatrení. Začali sme so zverejňovaním zmlúv a ak si dobre spomínam, aj s dvanástimi novelami, ktoré napomohli obmedzenie systémových porúch.
V parlamente sa bude v súčasnosti schvaľovať tzv. protischránkový zákon. Môže byť nápomocný, no neodstráni všetky problémy, lebo úhybné manévre typu biely kôň či zriaďovanie fondov musíte strážiť individuálne. Voči predloženému riešeniu by som namietala najmä to, že tam chýba hlavný aktér korupčného správania sa, a to je obstarávateľ. Pozornosť je sústreďovaná najmä na toho, kto sa o verejné financie uchádza. Ten musí všeličo preukazovať a dokazovať a v prípade, že to nie je pravdivé, nastúpia sankcie. Logika ale hovorí, že za verejné financie je zodpovedný obstarávateľ. Ten s nimi narába a u toho sa uchádzajú niektorí ľudia o privilegované zákazky tým, že ho podplácajú. Je to dvojsmerný vzťah, no začína sa u toho, kto je za to zodpovedný. Preto prvý krok, paragraf, ktorý v tomto zákone chýba a preto ho nesmierne oslabuje a bude oslabovať, je povinnosť obstarávateľa preveriť pravdivosť informácií o vlastníckej štruktúre a v prípade nejasností, neprávd či poloprávd treba zastaviť možnosť takéhoto človeka sa uchádzať o tender. Štátna správa a verejná správa má všetky nástroje, aby k takémuto prevereniu došlo. Čiže sa to dá zastaviť v širšom rozsahu, v zárodku. A zodpovednosť by tak padla na obstarávateľa, ktorý pri nejasných vlastníckych štruktúrach pokračoval v súťaži. Práve takáto štruktúra musí byť dôvodom zastavenia účasti v súťaži.
Ako sa ku korupcii podľa vás stavia súčasná vláda?
Je tu krok v podobe tzv. protischránkového zákona, ktorý však v konečnom dôsledku rieši len verejný register vlastníkov.
No ako ste sama spomínali, samotný zákon v boji proti korupcii stačiť nebude…
Samozrejme, že nebude, lebo musí byť sprevádzaný jasným postupom všetkých zložiek, ktoré sú zodpovedné za protikorupčný program. Teda vyšetrovatelia, prokuratúra, polícia a súdnictvo. Ak vám zlyhá ktorýkoľvek z týchto pilierov, tak nemôžeme hovoriť o realizácii protikorupčného zákona. Tým, že si Slovensko pred sebou neustále tlačí nevyriešené kauzy, spochybňuje silu právneho štátu. Každý zákon zostane len na papieri, pokiaľ nie je rovnako voči každému uplatňovaný v praxi.
V predošlých otázkach som narážal aj na kauzu Bašternák, do ktorej má byť údajne namočený aj minister vnútra Robert Kaliňák…
Pán redaktor, pred sebou si tlačíme obrovské pochybenia, spochybnenia a zlyhania právneho štátu. Nedávno sa opäť obnovil problém, ktorým je únos prezidentovho syna Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša. V parlamente bol pokus o nápravu sedemkrát. Sedemkrát! Naposledy sa o to pokúsili teraz v roku 2016 a my ako vláda sme to predkladali v roku 2011. Neprešlo to. Vláda dospela aspoň k morálnej očiste a ospravedlnila sa priznaním účasti štátnej správy na tomto zločine. Vtedy na to reagoval ešte žijúci pán Kováč a povedal: „Ďakujem, ale je to slabá náplasť.“ A mal pravdu! Takže pred sebou tlačíme obrovské množstvo balvanov, ktoré spochybňujú účinnosť právneho štátu. Aby som bola spravodlivá a korektná, tlačíme pred sebou Gorilu, ale aj „hlas podobný Ficovi“, nedokončené prípady emisií či nástenkových tendrov.
Existuje podľa vás určitá hranica, po ktorú sa dajú tieto balvany/kauzy tlačiť?
Nedôvera v právny štát podľa mňa zväčšuje pocit neistoty a nespravodlivosti u každého občana. Stačí byť, v úvodzovkách, veľká ryba, a zákon zrazu pre každého neplatí rovnako. Veľké nedoriešené kauzy prehlušujú vyriešené a navyše tieto vyriešené kauzy s rozhodnutím súdu o nevine vám neočistia meno. Napríklad kauza Osrblie. Tá je permanentne na stole, napriek tomu, že bola okamžite vyriešená. Prišlo rozhodnutie o treste a pomenovalo sa, o aký typ nepriamej korupcie išlo. Napriek tomuto všetkému politické zneužívanie kauzy ďalej pokračuje. Takáto atmosféra, ako aj tlačenie káuz pred sebou, prípadne ich zametanie pod koberec je dôvodom narastania nedôvery voči štandardným politickým stranám a vytvára priestor pre nárast protestných a extrémistických zoskupení. Takéto javy vidieť najmä v krajinách s vysokou mierou korupcie.
Jedenásteho októbra bolo piate výročie pádu vlády, na ktorej čele ste stáli vy. Ako si spomínate na toto obdobie?
Nechcem jatriť staré rany, ale napriek tomu všetko, čo sa v politike odohralo a odohrá, má svoj vplyv na jej budúcnosť. Pád vlády spred piatich rokov mal svoj vplyv na podobu politickej scény počas vtedajších predčasných volieb, ale aj tých nasledujúcich. A to je bez diskusie. Každé rozhodnutie, ktoré urobí vláda či politická strana, alebo vyplýva z kompetencií premiéra, so sebou nesie určité riziká. V politike sa môžete rozhodovať spôsobom získavania maximálnej voličskej podpory alebo spôsobom utrženia čo najmenších strát pre spoločnosť. Pri schválení respektíve neschválení vtedajšej dohody, ktorú sme ratifikovali rok a pol predtým, sme zvážili všetky riziká. Každá zo zúčastnených strán ich prehodnotila a rozhodnutie, ktoré som urobila, bolo v tom momente jediné možné.
Spomínate si na niektoré rozhodnutie z tohto obdobia, ktoré ľutujete alebo by ste ho urobili inak?
Otázky vrátenia sa do tej istej rieky spred piatich rokov sú skrátka nereálne, no otázka, či si človek uvedomuje nejaké chyby, je úplne namieste.
Naučilo vás niečo toto obdobie?
Samozrejme. Vyhodnotenie a reflektovanie určitého postupu sa musí do úvah prenášať každému rozmýšľajúcemu človeku. Bude sa mi do úvah prenášať napríklad aj pokus vymeniť generálneho prokurátora z októbra roku 2010 či otázka schvaľovania ústavného zákona o zrušení imunity poslancov, keď podpora neprišla, stalo sa tak, až keď sa vymenila vláda. Áno, toto všetko sa mi určite bude vynárať v mysli, no rovnako to platí aj o veciach, ktoré sa presadiť podarilo. V tom čase som si napríklad myslela, že personálne obsadenie inštitúcií a dobre napísaný zákon má váhu zhruba jedna k jednej. Dnes tvrdím, že nie.
A čo prevyšuje?
Personálne obsadenie je oveľa podstatnejšie a v priebehu rokov sa to aj ukázalo. Má oveľa silnejšiu váhu. Napokon sa to ukazuje pri každej funkcii počnúc od prezidenta, že je nesmierne dôležité, kto konkrétne v rámci rovnakých úloh a kompetencii danú funkciu zastáva. O to viac to platí pri NAKA, vyšetrovateľoch, polícii, prokuratúre či justícii.
Začiatkom tohto roku Richard Sulík napísal komentár, v ktorom zverejnil SMS komunikáciu tesne spred pádu vašej vlády. Priamo v texte píše, že: „Myslel som si a myslím si to stále, že na premiérsky post sa nehodí. Osloviť ľudí je jedna vec a manažovať vládu a krajinu druhá, výrazne odlišná vec.“ Naštrbili tieto zverejnené názory nejak váš vzťah s pánom Sulíkom?
Tieto výroky pána Sulíka som nekomentovala v minulosti a nebudem ich komentovať ani dnes. Nie je to môj spôsob komunikácie a preto sa doň nenechám vtiahnuť. Každá situácia v živote má toľko interpretácií, koľko má aktérov. Platí, že keď sa daná vec odohrá v danej sekunde, je to fakt, následne na to nastáva interpretácia zúčastnených strán, ďalej interpretácia v novinách a na záver interpretácia komentátorov a politológov. Nakoniec čítate veci a neveríte vlastným očiam (smiech). Takže zostanem pri fakte, že tento príbeh má svojich aktérov, ktorých interpretácia závisí od ich osobného nastavenia, priorít, hodnotového systému, štýlu riadenia a narábania s mocou.
Ako ale vyzerá v súčasnosti váš vzťah s pánom Sulíkom? Komunikujete spolu? Leží vám v žalúdku?
V žalúdku mi môže ležať akurát tak zle strávený obed. Vo vzťahu k bývalým kolegom z vlády takto nerozmýšľam a s viacerými dodnes komunikujem, viac či menej pravidelne. Dnes mám napríklad stretnutie s ministerkou Žitňanskou. Skrátka mi ide o vec. S pánom Sulíkom som o vecných záležitostiach tiež niekoľkokrát komunikovala. Pokiaľ ide o vecné riešenia, z mojej strany s komunikáciou nie je žiadny problém.
O čom sa budete rozprávať s pani Žitňanskou?
Som rada, že sa mi z pozície premiérky podarilo naštartovať tému otvoreného vládnutia. V rámci tejto témy bola realizovaná aj časť z ministerstva spravodlivosti. Je to moja srdcová téma a neznamená to, že som rezignovala na to, ako sa bude vyvíjať, lebo som presvedčená, že to je spôsob, ako obnoviť dôveru v právny štát. Momentálne sa v parlamente nachádza jeden z takých maličkých kamienkov v mozaike, a o ňom som vám už hovorila. Je to tzv. protischránkový zákon. Som presvedčená, že nie je vhodne naformulovaný a je málo účinný.
Takže protischránkový zákon bude gro vášho rozhovoru?
Áno, opäť. Už sme raz o ňom viedli reč. Som však presvedčená, že ak bude prijatý v takejto podobe, tak bude v krátkom čase vyžadovať novelu.
