Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii sa hovorilo aj o minských dohodách. Každá strana konfliktu to vidí inak. Ale je pozitívne aspoň to, že existujú? Hovorí sa aj o tom, že keď pozorovatelia OBSE „pracujú“, boje utíchajú, a keď odídu mimo regiónu, opäť prepukajú…
Rozdielny výklad minských dohôd v podstate panoval od samého začiatku, ako o tom svedčí skutočnosť, že sa bez ohľadu na dohodnuté prímerie ďalej bojovalo napríklad o Debaltsevo. Namiesto toho, aby sa ťažká vojenská technika stiahla o 30 km za líniu každej z bojujúcich strán, ruské tanky T-72B3 sa presúvali k Debaltsevu, pretože podľa jedného z vodcov separatistov Alexandra Zacharčenka sa prímerie na túto oblasť nevzťahovalo. Dodnes tam neutíchli zbrane rovnako ako presuny vojakov a vojenskej techniky – a to z oboch strán. Ale to je relatívne čiastková záležitosť, podstatnejšími otázkami bolo riešenie budúcnosti separatistických oblastí – zmena ukrajinskej ústavy, voľby do miestnych orgánov, nové usporiadanie vzťahov s Kyjevom a nakoniec aj obnovenie štátnych hraníc. Reforma ústavy sa síce uskutočnila, ale neuspokojila ani jednu stranu. Voľby sa síce konali, ale nie v tých oblastiach, na ktorých najviac záležalo. Rovnako ako v podstate zlyhala misia OBSE, na dôkaz čoho z nej odstúpila švajčiarska delegátka, pretože nemohla plniť svoju funkciu.
Máme teda plakať nad minskými dohodami – boli dve, druhá z 12. februára 2015 – ako nad rozliatym mliekom? Uvedomme si jednu skutočnosť: dohodli ich síce hlavy štátov Nemecka, Francúzska, Ruskej federácie a Ukrajiny, ale podpisovali iní – Heidi Tagliaviniová za OBSE, Leonid Kučma za Ukrajinu, ruský veľvyslanec v Kyjeve Mikhail Zubarov a separatistickí vodcovia Alexander Zacharčenko a Igor Plotnickij. Už v tom bol istý problém: ich hlavnými garantmi sa nestali tí, ktorí ich dohodli. Keď to prirovnám k inej situácii, napríklad konferencii v Teheráne a Jalte za 2. svetovej vojny, tam sa garantmi dohodnutého stavu stali tí, ktorí ho dohodli, teda šéfovia USA, Veľkej Británie a ZSSR, nielen ich splnomocnenci či bývalí šéfovia, ako je to v prípade Kučmu. Je to logické, partneri rokovaní v Minsku si uvedomovali, aké ťažké bude ich realizovať, a prečo by si teda svojimi podpismi kazili svoj politický štít.
To je jedna stránka veci. Tou druhou, podstatnejšou, je to, že minské dohody neriešili – a ani nemohli – problém konfliktu vo východnej Európe v súvislosti s celkovou situáciou Ukrajiny, jej perspektív a, samozrejme, aj z hľadiska vzťahu svetových mocností a blokov, vojenských alebo politických, ktoré sa vytvorili. A v tom sa ich záujmy rozchádzali – nemyslím si, že Putin si prial priamo anexiu týchto území, Krym bol inou záležitosťou, ale rozhodne mu záleží na tom, aby sa tam vytvorilo spoľahlivé nárazníkové pásmo, ktoré by nedovolilo NATO priblížiť sa k ruským hraniciam. Členom NATO, naopak, išlo o to, aby si v nejakej forme zaistili tento dotyk a kedykoľvek by potrebovali, mohli Rusko, obrazne povedané, poškrabkať na tomto citlivom mieste.
Spomínam si, ako krátko po rozpade ZSSR povedal Michail Gorbačov v súkromnom rozhovore americkému prezidentovi G. Bushovi: „Urobili sme vám to najhoršie, čo sme mohli: zbavili sme vás nepriateľa.“ V tom sa Gorbačov zmýlil. USA a ich spojenci si nepriateľa znovu vytvorili a, samozrejme, takisto si ho vytvorila aj druhá strana. Ani sa príliš nenamáhali, kto ním bude, starí protivníci sa im na to hodili najviac. A vidíte, ako to krásne funguje: americké a NATO jednotky sa presúvajú k ruským hraniciam, Moskva prijíma odvetné kroky, sankcie sa stupňujú, prehlbuje sa politický rozkol, dokonca viac ako za studenej vojny – americký a ruský prezident nemali vážny rozhovor už šesť rokov. To sa od roku 1955, od Ženevy, nestalo ani raz. Takže v tieni minských dohôd sa pohybuje iný tieň, podstatne temnejší a nepreniknuteľnejší. Že si to odnáša Ukrajina? Kto z tých, ktorí o nej rokujú, vie čosi viac, než že je to výborná tenisová lopta, s ktorou si môžu pinkať cez imaginárnu sieť novej železnej opony, ktorá sa úplne nezadržateľne opäť naťahuje, hoci o niekoľko stoviek kilometrov bližšie na východ? Rozdiel je ešte jeden: mám dojem, že v tom „starom období“, nech už to bolo akokoľvek kruté, na čele stáli politici, ktorí si nedovolili prekročiť deliacu bielu čiaru. Teraz takú istotu nemám. Bielu čiaru nikto zámerne nenamaľoval.
Vidíte v ostatných dňoch nejaký posun vo vzťahoch Rusko – USA? Bolo odstúpenie bezpečnostného poradcu prezidenta Trumpa pre kontakty s Vladimirom Putinom nutné?
Pokiaľ viem, bezpečnostný poradca prezidenta Trumpa neodstúpil preto, že mal kontakty s Ruskom, ale že zamlčal ich rozsah. Veď Trump o nich vedel a napriek tomu ho vymenoval. Viete, to je zase to naše skratkovité myslenie: podozrievame každého, kto sa začne kamarátiť s druhou stranou, bez toho, aby sme skúmali, čo sa za tým skrýva. Veď vrcholní štátnici oboch strán, či už to bol Reagan, Bush a ďalší na americkej strane, alebo Brežnev, Gorbačov a ďalší na druhej strane, si po niekoľkých stretnutiach začali tykať, pozývať si partnerov k sebe do súkromia a nikto nespustil rev, že to je neprístojné. Sovietsky veľvyslanec Dobrynin a poradca amerického prezidenta Kissinger sa dokonca oslovovali drahý Henry, milý Tolya, a aj napriek tomu v nich nikto nevidel potenciálnych špiónov druhej strany. Uvediem ešte názornejší, hoci dnes už takmer neznámy príklad Armanda Hammera. Tento americký podnikateľ, ktorý sa stal jedenástym najbohatším mužom sveta a financoval vo svojom čase volebné kampane všetkých amerických prezidentov, sa po ich zvolení stal dôverníkom pre ich vzťahy s Moskvou a nikto z politikov v ňom nevidel „čierneho koňa“. A to bol Američan, ktorého dokonca ako prvého – a dvakrát – osobne prijal Lenin a vytvoril komisiu, aby mu uľahčila podnikanie v ZSSR, kde zostal až do konca dvadsiatych rokov. Potom sa koncom roka 1960, po amerických voľbách, v ktorých bol zvolený za prezidenta John Kennedy, jachty oboch mužov náhodne zrazili, a tak sa vzájomne zoznámili. Keď sa Kennedy dozvedel o Hammerovej biografii, požiadal ho, či by mu mohol pomôcť nadviazať neoficiálne kontakty s Moskvou. Hammer zašiel do Londýna k svojmu známemu antikvárovi, odkúpil od neho dva neznáme Leninove rukopisy a s nimi sa vybral do sovietskej metropoly, aby ich osobne odovzdal Chruščovovi. Tým si otvoril dvere do Kremľa a dohadoval tajné kontakty lepšie ako ministri zahraničných vecí aj pre ďalších amerických prezidentov, ktorí sa nechceli spoliehať na svoj byrokratický aparát. Tak lietal Hammer vo svojom súkromnom boeingu medzi svetovými metropolami s tajným poslaním a len tak mimochodom si pritom vybavoval aj svoje obchodné záležitosti – napríklad stavbu závodu na umelé hnojivá v Rusku za 20 miliárd dolárov. Nielen do Bieleho domu, ale aj do Kremľa mal stále dvere otvorené, a keď sa začali summity Reagan – Gorbačov, bol ich čestným hosťom, pretože obe strany si ho vážili za to, čo pre ich stretnutia a spoluprácu urobil. To len novinári písali o tom, že je zrejme sovietskym agentom, najvyšším činiteľom oboch strán to ani nenapadlo, pretože vedeli, že človek Hammerovho formátu by ani špiónom byť nemohol – aspoň si neviem predstaviť styčného dôstojníka, ktorý by ho mal riadiť, keď ho riadili najvyšší činitelia oboch strán k vzájomnému prospechu.
Mimochodom, zoznámil som sa s ním v jeho moskovskom päťizbovom byte oproti Tretiakovskej galérii a na palube jeho lietadla a napísal som o ňom knihu. Jej rukopis mám už takmer dvadsať rokov a žiadne nakladateľstvo sa neodhodlalo ho vydať. Argumenty sú: ako písať o človeku, ktorý sa stretol s Leninom, ako vydať niečo o niekom, kto sa bohvieako stal miliardárom, a konečne, ako vôbec písať o niekom, koho u nás takmer nikto nepozná? To je skutočne pravda – našich prezidentov nikdy neplatil a v Československu bola raz, v roku 1986, jeho najväčšia súkromná svetová zbierka umeleckých diel, ktorú nechal putovať po svete, aby sa len neváľala v jeho losangeleskej galérii v mrakodrape, ktorý nechal sám postaviť. Že napríklad venoval milióny na boj proti rakovine, že platil celý americký tím, ktorý zachraňoval obete ožiarené pri černobyľskej havárii, a že bol vôbec jednou z najpozoruhodnejších sivých eminencií dvadsiateho storočia? Títo eminenti sú vždy podozriví, tak nech odpočívajú v pokoji a neprovokujú nás svojimi činmi, ktoré menili dejiny.
Bitky prebiehajú aj vo virtuálnom, elektronickom svete. Okrem údajných útokov z Ruska na americké voľby tu boli aj hakerské útoky na ukrajinské elektrárne. Myslíte si, že ide naozaj o organizovanú prokremeľskú skupinu alebo je všetko trochu inak?
Každá doba pracuje s prostriedkami, ku ktorým sa rozvojom vedy a techniky dopracovala, a naša civilizácia dospela do štádia, keď zrejme elektronika ovládne naše storočie. A nielen elektronika, ale aj genetika a ďalšie vedné odbory. Keď veda odkryla nové taje jadrovej energetiky, bolo logické, že tie ovládli aj politiku druhej polovice minulého storočia. Vytvorili novú svetovú rovnováhu – strachu. Elektronika možno vytvorí takisto novú, tak prečo ju nepoužiť aj v politike? Viete, akú rolu už zohrala miniaturizácia technických výdobytkov – na odpočúvanie, kamerové sledovanie, na všetko špinavé, čo sa hodí pre politický boj. Američania si postavili novú budovu veľvyslanectva v Moskve, pretože v tej pôvodnej sa dalo z budovy oproti sledovať podľa chvenia okenných tabuliek, čo si šepká americký veľvyslanec so svojimi poradcami a návštevníkmi.
Od počiatku existencie štátov bolo snahou ich predstaviteľov dozvedieť sa čo najviac o úmysloch tých druhých a, pokiaľ možno, ovplyvňovať ich politiku. Robili to podplatení šašovia na kráľovských dvoroch, trubadúri so svojimi piesňami, rozhlasové a televízne stanice, letáky a vôbec tlačoviny a pod. Sú ľudia, ktorí to robia v službách svojich panovníkov, a sú takí, ktorí robia to isté zo svojho presvedčenia, niekedy až fanatického. Súčasných hakerov môžu inšpirovať štátne orgány, ako aj ich snaha predviesť sa, čo všetko dokážu. Väčšinou ide o oboje. Čudoval by som sa, keby sa o to pokúšali hakeri len jednej národnosti. Menej ma prekvapuje, keď sa zverejňujú len tí z jednej národnosti, pretože aj to sa hodí. Pre jedných, že si nikto nemôže byť istý, pre druhých ako dôkaz, že protivník skutočne existuje, aj keby sme si ho mali vymyslieť – a, chvalabohu, v tomto prípade nemusíme. Pre tretích, že keď sa niečo vyvinie inak, než si prajeme, máme argument, na koho to zviesť. V ére Nixona plnili podobnú rolu takzvaní opravári, dnes sme ďalej, nepotrebujeme sa tajne vkrádať do cudzích kancelárií a montovať tam ploštice, oveľa pohodlnejšie je z pohodlia domova sledovať internetovú korešpondenciu kohokoľvek a mať potrebné dôkazy ako na dlani.
To je jeden aspekt tohto problému. Druhý spočíva v samotnej podstate veci: Začíname už pochybovať o účinnosti našej demokracie a veriť, že ju môže narušiť kadejaký haker? Pre istotu, nech je to len ruský, tým sa dá mnohé vysvetliť. A veriť, že naši hakeri, ktorí napádajú bankové kontá, by sa nikdy neznížili k tomu, aby svoj um podriadili politike? Alebo že by to azda nedokázali? Alebo všetky ostatné režimy okrem ruského sú také veľkorysé, že by niečo podobné voči iným štátom nepoužili? Že radšej k ich hraniciam pošlú tanky a vojakov, ale, preboha, nie hakerov?! Alebo si myslíme, že ruský režim je v takej pevnej pozícii, že by ho žiadny hakerský útok nenarušil? Pozrite sa, kam až môžu špekulácie o možnom hakerskom ovplyvňovaní zájsť!
Nezabúdajme na jednu skutočnosť: od chvíle, keď vznikla diplomacia, existoval vždy jej podporný jav – tajné služby. Možno dokonca ešte skôr. A tá nepracuje s najnovšími poznatkami?
Ale nechcem celú problematiku zúžiť len na tento aspekt. Práve naopak, pre svet to znamená nové a možno ešte vážnejšie nebezpečenstvo, než boli tie predchádzajúce. Už boli prípady, keď sa hakeri dostali ku kódom, na základe ktorých možno odpáliť rakety z amerických jadrových ponoriek. Pretože budeme čím ďalej, tým viac prechádzať na to, že všetko za nás budú riadiť počítače, hrozí skutočné nebezpečenstvo, že v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti skutočne vyradia z najdôležitejších rozhodovaní ľudský faktor.
Uvediem opäť konkrétny príklad, ktorý nie je zo sveta sci-fi, ale reálne existoval. V období studenej vojny a najväčšieho ohrozenia možnosťou zničujúcej jadrovej vojny v ZSSR vymysleli program Perimeter. V jeho rámci boli na obežnú dráhu vypustené družice s názvom „komandiri“, ktoré by v prípade, že by americký jadrový úder na ZSSR vyradil všetky sovietske vedenia a velenia, na seba prevzali úlohu vrchného veliteľa a dal by všetkým zvyšným raketám príkaz, aby vyleteli na vopred zadané ciele v USA. To už by im nikto nenariadil, konali by čisto na základe programu, ktorý im bol zadaný. Celý tento systém bol vypnutý až s nástupom Gorbačova. Napísal o tom jeden z jeho najbližších spolupracovníkov a môj priateľ Andrej Gračov v knihe Skaza sovietskeho Titanicu, ktorej preklad som pred niekoľkými dňami dokončil a kniha by mala vyjsť tento rok v nakladateľstve Grada.
Ukrajina si prežila ďalšie protesty. Pravý sektor v Kyjeve žiadal razantnejší postup úradov a silových zložiek na východe krajiny. Došlo až k potýčkam s políciou. Bude takáto situácia pokračovať aj naďalej? Bude jar na Ukrajine nevyspytateľná ako toto obdobie?
Už som sa zmienil o tom, aká znepokojujúca je situácia na Ukrajine. A nielen na jej východe, myslím tým celkovo fakt, že reformy, keď sa nejaké prijímajú, sú polovičaté a ich prijatie ani zďaleka neznamená, že budú aj realizované. Sledujem tamojší vývoj pravidelne cez internet a tiež na základe korešpondencie s mojimi priateľmi. Mal by som tam aj ísť, vyšla mi tam v preklade knižka o banderovcoch a rád by som ju uvidel a pobesedoval o nej. A nielen o nej, ale vôbec o situácii, pretože dnes už sa ani mailom všetko nezveruje a je to ťažkopádne, dávam vždy prednosť osobnému styku. Už som sa niekoľkokrát zmienil o svojom vzťahu k tejto krajine a vážne ma znepokojuje predovšetkým skutočnosť, že u väčšiny súčasných politikov nevidím jednak nejakú jasnú víziu, jednak odhodlanie ju napĺňať. Ako keby takmer všetkým vyhovoval tento stav bezvládia či mnohovládia, ktorý postihuje najmä prostých občanov, ktorí nemajú žiadnu možnosť vývoj ovplyvniť. Dokonca ani voľbami. Tak, ako som videl na univerzitách tabuľky so sumami dolárov, za koľko sa dá kúpiť skúška, či dokonca titul, rovnaké existujú pre funkcie poslancov, štátnych a verejných činiteľov, dokonca diplomatov. A to je vždy cesta do pekiel, pretože ten, kto si nejakú funkciu zaplatí, ju rozhodne nebude vykonávať pre blaho iných, len pre svoje vlastné. Tým sa trochu vraciam aj k vašej prvej otázke o minských dohodách: Ako môžu byť plnené, keď tí, ktorí ich majú napĺňať, si svoje posty kúpili, aby napĺňali niečo úplne iné a niečím úplne iným? Nechcem z niečoho podobného viniť všetkých, o to menej potom mojich priateľov, ale rozhodne ma to znepokojuje podstatne viac ako roztržky s políciou, ktorá je na tom s úplatkárstvom rovnako. Nemôžem nespomenúť jedného z mojich najbližších priateľov Sergeja, ktorý bol zhruba pred rokom zavraždený za doposiaľ neobjasnených okolností. Neuvádzam jeho plné meno, jeho syn stále rieši problémy, ktoré mu z toho vznikli.
Za týchto okolností sa zložito pracuje aj tým, ktorí by naozaj chceli niečo zmeniť k lepšiemu. Pritom Ukrajina toho aj v minulom storočí prežila tak veľa, že jej azda to utrpenie už stačí. A na druhej strane, má taký potenciál, že by mohla byť jednou z najprosperujúcejších európskych krajín. Lenže okrem týchto vnútorných problémov sú aj tie vonkajšie – ako som už uviedol, že sa stala tenisovou loptou vo veľkej mocenskej hre iných. Takže neviem, či skutočná jar bude už táto alebo až niektorá budúca. Som optimista a vždy v pohári s vodou vidím, že je aspoň spolovice plný, ale tu si nie som istý, či v ňom vôbec voda je.
Rusko malo vždy tesné väzby na Francúzsko, už od cárskych čias. Prečo sa Francúzsko výraznejšie neangažuje v rusko-ukrajinskom konflikte ako sprostredkovateľ či v otázke Krymu?
Francúzsko sa v ukrajinských záležitostiach angažovalo, jeho prezident Hollande bol jedným z účastníkov minských schôdzok, na ktorých sa vypracovali dohody, o ktorých som sa už zmienil. Ale čo sa týka Krymu, považovalo túto záležitosť za istý „vnútorný konflikt“, hoci postsovietsky, a k takým vždy zachovávalo neutrálne stanovisko. Napríklad sovietsku inváziu do Československa v auguste 1968 prirovnal vtedajší prezident de Gaulle za „dopravnú nehodu“, pretože sa týkala vnútornej záležitosti sovietskeho bloku a preňho boli podstatnejšie francúzsko-sovietske vzťahy. Či presnejšie, vzťahy s Ruskom, ktoré – ako sám poznamenávate – majú oveľa hlbšie historické korene. A nielen v politike, ale najmä v kultúre. Vezmite si len, koľko francúzskych literátov malo alebo doteraz má za manželky ženy z Ruska či Ukrajiny – a naopak! A tiež, napríklad najobľúbenejším Mitterrandovým autorom bol Tolstoj. De Gaullovou a Mitterrandovou základnou pozíciou pre formovanie budúcej podoby spolupracujúcej Európy bola vízia o spojenectve Francúzska so severovýchodným európskym partnerom Ruskom. A z druhej strany: prvá zahraničná cesta Gorbačova po zvolení do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ smerovala do Francúzska rovnako ako jeho posledná pred odchodom z funkcie. Pri ceste z Madridu sa zastavil v septembri 1991 v Latche na súkromnú návštevu Mitterranda v jeho súkromnom sídle, aby mu okrem iného poďakoval za starostlivosť po augustovom prevrate. Spoločne rozvíjali už od roku 1985 víziu budúcej Európy – Mitterrandovu konfederáciu a Gorbačovov európsky dom s dvoma vchodmi. To bolo ešte v čase rozdelenia Európy a práve obe idey mali spoločné jadro v možnosti, ako toto rozdelenie preklenúť.
V Paríži vždy s nenaliehavosťou sledovali, ako sa ho v rôznych etapách snažila SRN predbehnúť v stavaní mostov na východ. Len čo to bolo možné, naprávali toto zaváhanie, ako o tom svedčila aj Mitterrandova návšteva Prahy v decembri 1988. V čase, keď západná Európa bojkotovala Husákov režim ako najdogmatickejší, Mitterrand sa vydal na svoju druhú cestu do Československa – prvá bola v roku 1967, keď mal trojhodinový rozhovor s Antonínom Novotným. Podmienil ju však oficiálnymi raňajkami s našimi disidentmi, ktorých privítal na francúzskom veľvyslanectve slovami, že v nich víta budúcich vodcovských činiteľov našej republiky. Aká symbolická bola jeho vízia! S Václavom Havlom zosnovali kontúry budúceho európskeho zjednotenia, do Prahy zvolali na jún 1991 celoeurópsku konferenciu, podobnú tej, ktorú usporiadal v roku 1948 v Haagu Winston Churchill. Uvediem jeden detail, ktorý mi zveril Vladimír Knap, náš veľvyslanec v Phnom Pénhe v šesťdesiatych rokoch. Keď princ Sihanuk predstavoval generálovi diplomatov akreditovaných v Kambodži, de Gaulle sa zastavil pri Knapovi a spýtal sa ho, kedy konečne zriadime Francúzsky inštitút aj v Bratislave. Jeho pamäť je až neuveriteľná, ale tiež to, ako myslel na francúzsky vplyv aj vo východnej Európe, vtedy takej uzamknutej sovietskym zámkom. To som odbočil od Ruska, ale súvisí to s ním a ide o Gaullovu politiku, ktorá vždy videla Európu „od Atlantiku po Ural“ a nikdy bez ruskej účasti.
Pred niekoľkými dňami ste pokrstili svoju knihu o najdlhšie „slúžiacom“ francúzskom prezidentovi Françoisovi Mitterrandovi. Ten výrazne pomohol aj českému disentu. Keď ho porovnáte s ďalšími prezidentmi krajiny galského kohúta až do súčasnosti, ako tí „druhí“ obstoja?
Hlavný krst knižky sa uskutočnil 13. septembra minulého roka v Jazzovej sekcii, kde stojí aj Mitterrandova busta, jediná mimo francúzskeho územia. Konal sa pri príležitosti 100. výročia Mitterrandovho narodenia – 26. októbra 1916, a pozval som naň a na konferenciu o Mitterrandovi v senáte prezidentovho najbližšieho spolupracovníka Huberta Védrina, za Chiraca ministra zahraničia a dodnes sivú eminenciu francúzskej diplomacie. Vo Francúzskom inštitúte prebehol jej druhý krst a bola to aj symbolická udalosť.
Tak ako majú Alpy svojich velikánov – Mont Blanc a Mont Rosa, Francúzsko minulého storočia malo svojich dvoch najväčších politikov, de Gaulla a Françoisa Mitterranda, najdlhšie slúžiaceho prezidenta v celej histórii krajiny (spolu mala 21 prezidentov). Už v roku 1975 som napísal knižku o de Gaullovi, a aj preto som bol pozvaný na medzinárodnú konferenciu k 100. výročiu jeho narodenia, ktorú organizovalo UNESCO. Rozhodol som sa napísať aj o jeho večnom rivalovi, ale súčasne v mnohom následníkovi. Moja prvá knižka o ňom, Růže pro prezidenta, vyšla u nás v roku 1996. Mitterranda som dobre poznal aj osobne – od nášho spoločného obeda v roku 1969 v hoteli Lutetia cez naše stretnutie v Prahe a aj môj týždenný pobyt v Elyzejskom paláci, ktorý mi v roku 1988 umožnili. Píšem o tom preto, aby som zdôraznil, že som ho mohol spoznať priamo z rôznych uhlov pohľadu a jeho prostredníctvom aj Francúzsko. De Gaullovým súperom bol od ich prvého stretnutia v Alžíri v roku 1943, ale zásadne sa to prejavilo v druhom kole prezidentských volieb v roku 1965. Vtedy generálovi radili jeho poradcovia, aby sa proti Mitterrandovi vytiahli niektoré sporné okamihy, napríklad vyznamenanie, ktoré za vojny dostal od Pétaina, alebo fingovaný atentát l’Observatoire v roku 1958, ale de Gaulle to vtedy odmietol slovami: „Nehádžte špinu na človeka, ktorý raz môže byť prezidentom Francúzska.“ Táto politická kultúra, inde nevídaná, sa mi zapáčila, pretože aj Mitterrand prejavoval k de Gaullovi hlbokú úctu za to, ako sa usiloval o veľkosť svojej krajiny, a každý rok osobne kládol kvety pri jeho hrobe v Colombey-les-Deux-Eglises. Tento rešpekt sa premieta aj do vzťahu Francúzov k najvyššiemu politikovi krajiny, ktorý – na rozdiel od nás – má od roku 1958 podstatne viac právomocí. Neprekážali im dve rodiny, s ktorými Mitterrand žil viac ako dvadsať rokov, neprekážali im tri Sarkozyho ženy počas jeho prezidentovania či súčasne v prípade prezidenta Hollanda, neprekážajú im mnohé iné veci, o ktorých sa ani nepíše, aj v rámci istej politickej kultúry, ale ktoré by inde vyvolávali škandály. Napokon, francúzske médiá boli azda jediné na svete, ktoré pri afére Clintona s Lewinskou unissimo hájili prezidenta a naopak, kritizovali jeho vyšetrovateľov. Pre Francúzsko nie je dôležité súkromie, napokon to je chránené aj zákonom z roku 1977, ešte zosilneným v roku 2001, o prísnom oddelení verejnej a súkromnej činnosti aj pre verejných a štátnych činiteľov, ak dokážu hájiť záujem Francúzska. A ten zostáva nemenný, nech už je na čele ktokoľvek: aby bolo Francúzsko známe vo svete, aby malo postavenie hodné veľmoci, hoci ňou už dávno nie je. Aj preto si udržiava jadrovú silu za drvivej podpory obyvateľov, pretože bez nej by malo horšiu pozíciu ako napríklad Nemecko. A to, hoci priateľské, je vždy istým sokom Francúzska. Spomínam si na Mitterrandovo – a Thatcherovej – zdesenie, keď padol Berlínsky múr a pripravovalo sa nemecké zjednotenie. Dokonca súkromne žiadali Gorbačova, aby proti tomu využil sovietske jednotky v NDR. Stotisíc francúzskych rodín si doteraz vymieňa deti s nemeckými rodinami na prázdninové pobyty v rámci vzájomného zmierenia, ale nedajbože, aby nemčina bola vo svete hlasnejšia ako francúzština.
Je pred francúzskymi prezidentskými voľbami a Marine Le Penová bude horúcim želiezkom v ohni. Socialisti prepadajú na plnej čiare. Bude Francúzsko riadiť nová Johanka z Arku?
Pre francúzskych voličov je istým problémom to, čo je vlastne základným problémom celej Európy: priemernosť až podpriemernosť súčasných politikov. Žiadny Mont Blanc či Mont Rosa, možno len Sněžka. Aj preto je asi možný taký fenomén neopotrebovanej Marine Le Penovej, hoci by to bolo vôbec prvýkrát, keď by si do prezidentského kresla v Elyzejskom paláci sadla žena. Inak ich tam bolo až dosť – okrem de Gaullovej vlády, keď tam slúžili len tri, a to ešte v podradných funkciách a už vôbec nie v milostných. Ale zvykli si na to, že Mitterrand vymenoval takisto prvýkrát v histórii za ministerskú predsedníčku Cressonovú, ale po roku ju prepustil, pretože rokovania vlády vraj menila na happening.
Podstatnejšie je to, že žiada Francúzsko očistiť od cudzincov, čo je problém, ktorý sa tiahne desaťročia, a hrozí, že v blízkej budúcnosti bude mať polovica obyvateľov inú farbu pokožky. Napokon už v roku 1935 stál Mitterrand v prvom rade demonštrantov, ktorí žiadali, aby Francúzov liečili len francúzski lekári a nie prisťahovalci. Teraz už nejde len o lekárov, na mnohých školách je polovica žiakov a študentov nefrancúzskeho pôvodu. Som dosť presvedčený, že Le Penová prinajmenšom postúpi do druhého kola. Má aj zahraničnú podporu, napríklad filiálka ruskej banky v Paríži jej na volebnú kampaň požičala tri milióny eur. A vzhľadom na to, ako sa v USA dostal do Bieleho domu Donald Trump s podobnými názormi, nevylučujem, že súčasná vlna prisťahovalcov môže výrazne zmeniť politickú mapu Európy. Ale prognostike som sa nikdy nevenoval a prepáčte mi, že ani v tomto prípade nebudem uvádzať tip. Skôr budem dúfať, že moje tipy nevyjdú.
