Expert: Rozpad EÚ? Rýchly a divoký, pripravte sa

10.1.2019 10:10

ROZHOVOR „Práve ruská intervencia v Sýrii sa dá použiť ako ukážka toho, ako má veľmoc zasahovať. Teda rozhodne, cieľavedome a efektívne, nie polovičato a nedôsledne, čo je práve to, čo smutne často charakterizuje americké zásahy,“ hovorí vojenský a bezpečnostný expert Lukáš Visingr. Zároveň však zdôrazňuje, že pre Spojené štáty je ich pozícia svetovej mocnosti číslo jeden mimoriadne nevďačná. V rozhovore pre PL tiež tvrdí, že Európska únia je v ťažkej kríze. Jej rozpad vraj môže nastať rýchlo a takmer živelne, „navyše by sa v niektorých krajinách mohli začať aj vnútorné konflikty, a preto by sme sa mali pripravovať aj na vysoko turbulentný vývoj“. Takzvaný starý svet, ktorý zanechali druhá svetová vojna a studená vojna, je podľa neho už preč.

Expert: Rozpad EÚ? Rýchly a divoký, pripravte sa
Foto: Archív
Popis: Lukáš Visingr

V jednom z minulých rozhovorov ste mi povedali: „V zahraničnej politike Spojených štátov bola vždy prítomná veľká miera idealizmu, to znamená šíriť hodnoty, často aj na úkor realizmu, teda hájiť záujmy. Typickým príkladom sú pokusy inštalovať demokraciu západného strihu v krajinách, kde pre ňu nie sú podmienky. Americkí prezidenti takisto často opakujú vietnamskú chybu, vstupujú do vojny bez jasného politického cieľa a nariaďujú viesť boj takzvane s jednou rukou za chrbtom, lebo síce nevedia stanoviť cieľ, ale zato hovoria generálom do toho, aké majú voliť vojenské prostriedky. Aj preto podporujem Donalda Trumpa, pretože ten zjavne necháva vojakom oveľa viac slobody konania.“ Ako v súvislosti so svojimi slovami vnímate úmysel Donalda Trumpa stiahnuť vojakov zo Sýrie?

Musíme si uvedomiť, že angažmán v Sýrii sa začalo už za prezidenta Obamu a, bohužiaľ, nesie aj jeho charakteristický podpis. Vtedajší riaditeľ vojenskej rozviedky DIA generál Michael Flynn totiž tvrdil, že Spojené štáty by tam buď mali intervenovať so všetkou silou, zvrhnúť Asada a nainštalovať spriatelený režim, alebo nezasahovať vôbec, ale rozhodne nič medzi tým. Obama sa však rozhodol práve pre to polovičaté riešenie, ktoré situáciu skôr skomplikovalo. Tragikomické peripetie, ktoré sa týkali podpory a výcviku takzvanej umiernenej opozície, asi nie je nutné pripomínať.

Američania potom začali veľmi silno podporovať sýrskych Kurdov, lenže tento krok mal skôr núdzovú motiváciu, pretože Kurdi tam predstavujú jedinú viac-menej autonómnu sekulárnu silu, ktorá zároveň nestojí priamo na strane režimu, takže ich prostredníctvom by tam Američania mali aspoň nejaký vplyv, teda ak by o neho stáli. Ale teraz sa zdá, že Trumpovi už definitívne došla trpezlivosť, že už nechce ďalej riskovať a že dá prednosť pragmatickej dohode s ďalšími veľmocami. V tom prípade pôjde scenár v kurdskej histórii smutne obvyklý, lebo to teraz vyzerá, že boli skrátka opäť účelovo použití v mocenskej politike a bez veľkej ľútosti odhodení.

Teraz Trump čelí kritike, že uvoľňuje miesto Putinovi a Iránu, prípadne ešte Turecku. Je teda rozhodnutie o ústupe Spojených štátov múdre? Ako by sa k tomu mala postaviť západná koalícia?

Vzhľadom na veľmi obmedzenú povahu amerického angažmán v Sýrii bolo evidentné, že Spojené sily tam nebudú hrať kľúčovú úlohu, a ani by som nepovedal, že by Donald Trump o nejaký významný vplyv v Sýrii stál. Americké strategické záujmy tam sa limitne približujú nule, naopak pre Rusko je to vysoko významný spojenec. Musíme si však uvedomiť, že nevieme, čo sa odohralo takzvane za kulisami, respektíve na čom sa Trump dohodol s Putinom a s Erdoganom. Pre Spojené štáty je v Sýrii skutočne dôležitá len jediná vec, to jest to, aby tam nezískal príliš silné pozície Irán, čo je v podstate aj v záujme Moskvy, takže v základe akejsi dohody Trump – Putin môže byť záruka, že Rusko po konsolidácii Sýrie neumožní prílišné posilnenie vplyvu Teheránu.

Donald Trump a Vladimir Putin

Donald Trump a Vladimir Putin  Zdroj: TASR

Okrem toho stále nie je jasné, čo bude robiť Turecko a ako dlho chce v Sýrii pôsobiť, pretože Baššár Asad má, samozrejme, v pláne obnoviť kontrolu nad celým územím štátu, takže Turkov tam určite nechce. A ďalšia vec je, že zatiaľ neexistuje žiadny časový harmonogram amerického odchodu, môže to zabrať povedzme ešte niekoľko mesiacov, a preto majú Kurdi dosiaľ šancu, kým budú musieť začať prosiť v Damasku o pomoc. Európske štáty – najmä Francúzsko – síce vyjadrujú Kurdom podporu, ale osobne veľmi pochybujem, že majú vôľu a kapacity na niečo konkrétne.

Podľa generála Stanleyho McChrystala sa skončilo stiahnutie vojsk zo strany USA v posledných šiestich desaťročiach vždy zle. Tvrdí, že vznikla strata stability v danom regióne. Hrozí podobná vec aj v Sýrii alebo tam poriadok nastolí Rusko, prípadne niekto iný? A je strata stability a následné problémy dôsledkom opúšťania území alebo dôsledkom amerických zásahov?

To, že v Sýrii nastolí poriadok Rusko, respektíve sýrska armáda s ruskou a iránskou podporou, je už celkom nepochybné. Iránske Revolučné gardy na zemi a ruská letecká ofenzíva boli kľúčové pre obrátenie trendov vo vojne a už je blízko víťazstvo Asadovho režimu. Práve ruská intervencia sa dá použiť ako ukážka toho, ako má veľmoc zasahovať, teda rozhodne, cieľavedome a efektívne, nie polovičato a nedôsledne, čo je práve to, čo smutne často charakterizuje americké zásahy.

Pre Spojené štáty je však ich pozícia svetovej mocnosti číslo jeden mimoriadne nevďačná. Ako som hovoril v jednom minulom rozhovore, či už Američania zasiahnu, alebo nezasiahnu, vždy budú čeliť tvrdej kritike, že mali postupovať opačne. Podľa môjho názoru Amerika väčšinou, nie vždy, zasahuje v podstate so správnymi úmyslami, lenže často veľmi rozpačito a príliš v rukavičkách. Situácia sa potom skomplikuje, Američania sa zľaknú a začnú hľadať cesty, ako vycúvať, tým však situáciu často ešte viac zhoršia. Kórea, Vietnam, Somálsko, Afganistan, Irak, Sýria, všade je to ten istý vzorec. V čisto vojenskej rovine bývajú americké zásahy mnohokrát ukážkové, ale to, čo nasleduje v rovine politiky, nebýva žiadna sláva. Niekde som videl aj výstižné podotknutie, že Amerike sa spoľahlivo darí vyhrávať vojny a prehrávať mier.

V novoročnom liste svojmu americkému náprotivku vyzval Vladimir Putin na široký dialóg. Podľa Putina sú totiž vzťahy medzi Ruskom a Amerikou „najdôležitejším faktorom strategickej stability a medzinárodnej bezpečnosti“. Cyril Svoboda mi v rozhovore povedal, že tým Putin jasne ukazuje, že Európska únia pre neho nie je a nikdy nebude taký dôležitý partner, ako sú Spojené štáty. Súhlasíte s tým? A je to v rámci vzťahov mocností v poriadku?

Rusi hľadia na medzinárodnú scénu klasickým realistickým spôsobom, v ktorom hrá hlavnú rolu vojenská sila, a preto niet divu, že na prvé miesto kladú vzťahy s Amerikou, pretože tieto dve veľmoci vlastnia drvivú väčšinu všetkých atómových zbraní. Myslím, že Putinov list naráža aj na Trumpovo rozhodnutie odstúpiť od zmluvy INF a na rozhovory o zmluve New START, ktorú Moskva považuje za vysoko dôležitú práve v rámci strategickej rovnováhy. Európska únia nemôže byť zmysluplným partnerom pre nikoho, pretože je to spolok štátov, ktoré majú mnohokrát skrátka príliš rozdielne záujmy, a to vrátane vzťahov voči Rusku.

Nie je podstatné, či je to v poriadku, je to jednoducho len opis reality, respektíve realistického fungovania medzinárodnej scény, pretože na tej majú najsilnejšiu rolu hlavné veľmoci a ich záujmy. Obnovuje sa schéma, ktorá sa v angličtine označuje ako „great power competition“, teda súperenie veľmocí, a je úplne evidentné, že Európska únia je na fungovanie v tejto schéme tragicky nespôsobilá. Idealistické predstavy o akomsi liberálnom svetovom poriadku sa ukazujú ako odtrhnuté od reality a svoje záujmy dokáže ubrániť a presadiť iba ten, kto bude postupovať s maximálnou asertivitou.

Končiaca nemecká kancelárka Angela Merkelová v prejave vyhlásila, že Nemecko sa pokúsi celosvetovo prevziať väčšiu zodpovednosť pri riešení globálnych problémov. Chce tak reagovať na oslabovanie Európy na svetovom kolbisku? A je to rozumné?

Je otázkou, či Európa ako celok niekedy mala reálny vplyv, lebo v skutočnosti to bol vždy skôr vplyv dominantných európskych mocností, ale v každom prípade mi pripadá absurdné, že by sa práve Nemecko malo snažiť o prevzatie väčšej zodpovednosti. Za súčasnými tenziami v Európskej únii je práve najmä snaha Nemecka vnucovať svoje predstavy ďalším krajinám, takže by som povedal, že pre Európu a svet by bolo najlepšie, keby Nemecko prevzalo väčšiu zodpovednosť predovšetkým za to, čo sa teraz deje na jeho vlastnom území. Začať by malo masovou imigráciou, islamizáciou a už skoro každodenným násilím zo strany imigrantov.

Angela Merkelová

Angela Merkelová  Zdroj: TASR

Za pozornosť by určite stáli aj stupídne regulácie, ktoré škrtia automobilový priemysel, vďaka ktorému sa Nemecko stalo veľmocou. Nemci by tiež mali niečo urobiť s idiotským plánom vypnúť atómové elektrárne, inak sa Nemecko ocitne bez zaistenia dodávok elektriny. Bundeswehr má síce veľa hlúpostí typu uniforiem pre tehotné, ale má v prevádzke len zlomok svojich tankov, stíhačiek a vojnových lodí. Takto predsa nevyzerá veľmoc, ktorá by mala prevziať väčšiu zodpovednosť za svetové udalosti, to je len tragikomická paródia a odstrašujúci príklad totálnej degradácie niekdajšej veľmoci.

Ako sa dívate na špionáž zo strany Číny a na problémy s firmou Huawei, ktorá bola označená českým Národným úradom pre kybernetickú a informačnú bezpečnosť za bezpečnostné riziko? Ide o reálnu hrozbu? Ako sa to dá porovnať s kauzou Prism, na ktorú upozornil americký whistleblower Edward Snowden?

Čínske spravodajské služby sú nepochybne veľmi aktívne, ale to, pochopiteľne, platí aj o službách ďalších veľmocí. Ak sa niekto čuduje existencii rôznych foriem špionáže, možno sa asi len usmiať jeho nevedomosti či naivite. Špionáž je druhé najstaršie remeslo sveta a na jej podstate sa nič nezmenilo už tisíce rokov, moderné informačné technológie predstavujú len nové a nové metódy, ako utajeným spôsobom získavať informácie. Odhalenia Edwarda Snowdena preto neznamenali vlastne nič až tak prekvapujúce, napokon o tom, že NSA podobné veci robí, už sa špekulovalo dlho.

A rovnako sa už niekoľko rokov hovorilo o tom, že niektoré výrobky z Číny majú aj skryté funkcie tohto druhu. Teraz sa to povedalo oficiálne, čo však treba brať aj v kontexte prebiehajúcej obchodnej, spravodajskej a technologickej vojny medzi Západom a Čínou. Podľa mňa to kybernetickí odborníci tušili alebo vedeli už dlho, ale teraz jednoducho prišiel politický pokyn to takto povedať najširšej verejnosti. V každom prípade dominancia firmy Huawei v odbore BTS, teda toho, čo sa bežne nazýva „mobilné bunky“, je skutočne veľmi nezdravá, takže dúfam, že táto kauza prinajmenšom dopomôže k etablovaniu väčšej konkurencie.

Nejde v podstate o to, že vlády všetkých mocností majú otvorenú cestu do veľkých technologických firiem a my si len vyberáme, či chceme, aby nás radšej odpočúvali Američania alebo Číňania?

Myslím, že toto je veľmi výstižné. Spravodajské služby si vždy nájdu nejakú cestu, ako sa dostať do súkromia tým, o ktorých majú záujem, ale to ešte neznamená, že by sme im to mali uľahčovať. Ťažko by som vymyslel niečo potenciálne viac deravé, ako je čínsky mobil so systémom Android, ale Huawei a Google, pochopiteľne, nemajú na zber informácií monopol. Apple, Facebook a ďalšie firmy toho zbierajú prinajmenšom rovnaké množstvo, a čo je skrátka kúzelné, robia to s plným súhlasom používateľov, ktorí im ochotne hovoria oveľa viac, ako by povedali nejakému vládnemu úradníkovi.

Ak sa niekto čuduje, že Google alebo Facebook poznajú okrem iného jeho zdravotný stav, peňažný príjem, politické názory či umelecký vkus, mal by sa najprv zamyslieť nad tým, prečo im to sám povedal. To, že vyhľadávače či sociálne siete zbierajú dáta o používateľoch, je integrálnou súčasťou ich funkcie, otázkou je len to, na čo tie dáta potom použijú. Ľudia sa ochotne vzdávajú svojho súkromia, čo, samozrejme, veľmi pomáha tým, ktorí nimi chcú manipulovať pri volebných a komerčných kampaniach. Ja osobne nemám ani Facebook, ani telefón so systémom Android či iOS – našťastie totiž existujú aj iné smartfóny. Ale ak bez toho niekto nevie žiť, potom je to jeho slobodná voľba a musí počítať s následkami.

Čo by sme si mali v roku 2019 želať, čo sa týka geopolitického hľadiska? Na čo si dať pozor, čomu sa brániť?

Dovolím si tu použiť myšlienku amerického geopolitického analytika Georga Friedmana, ktorý pred niekoľkými dňami napísal, že takzvaný starý svet, ktorý vytvorili druhá svetová vojna a studená vojna, je preč, a to nenávratne. Čoraz viac ľuďom je to jasné, a hoci mnohí smútia za oným starým svetom a chceli by ho nejako vrátiť, už niet cesty späť. Rok 2019 to ukáže veľmi jasne, ale ten nový svet sa ešte len rodí. Nový medzinárodný poriadok ešte zďaleka nie je etablovaný, a aj keď sa niektoré veci javia ako jasné, vôbec to tak nemusí byť.

Čína je veľmocou na vzostupe, má však veľa vnútorných problémov a jej vzostup sa môže rýchlo zmeniť na spektakulárny krach. Zrejme zosilnie snaha odvolať Donalda Trumpa, ale americká politika sa od základu zmenila a európske krajiny konečne musia pochopiť, že obdobie absolútnych záruk spoza Atlantiku je preč.

Európska únia je v ťažkej kríze a myslím, že poslednú šancu na záchranu toho pozitívneho, čo integrácia Európy priniesla, predstavujú májové voľby do Európskeho parlamentu. Rozpad Európskej únie však môže nastať rýchlo a takmer živelne, navyše by sa v niektorých krajinách mohli začať aj vnútorné konflikty, a preto by sme sa mali pripravovať aj na vysoko turbulentný vývoj. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako veľká hrozba, totiž môže znamenať aj veľkú príležitosť.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Zuzana Koulová
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

To je to, proti čomu chcem dnes bojovať, vysvetľuje Gašpar. Policajný exprezident je veľmi konkrétny

0:01 To je to, proti čomu chcem dnes bojovať, vysvetľuje Gašpar. Policajný exprezident je veľmi konkrétny

ROZHOVOR Politika ani kandidatúra vo voľbách nie je mojou prioritou, opakuje pre ParlamentnéListy.sk…