Exminister Palko tvrdo a otvorene. O moslimoch, liberalizme, Čarnogurskom, Dzurindovi, Rusku, NATO i Turecku

2.8.2016 13:30

STÁLE MÁME ČO POVEDAŤ Ešte nedávno boli v centre diania, poznal ich takmer každý. Z vrcholovej politiky sa však stratili, no práve vďaka tomu môžu naplno povedať svoj názor. Čo dnes robia, čím sa živia a ako vidia svojich nasledovníkov? Čo by robili inak a čo ich štve? Kto im najviac leží v žalúdku? ParlamentnéListy.sk vám v tejto rubrike prinášajú názory osobností, ktoré majú stále čo povedať. Dnes je to exminister vnútra a kresťanský konzervatívec Vladimír Palko.

Exminister Palko tvrdo a otvorene. O moslimoch, liberalizme, Čarnogurskom, Dzurindovi, Rusku, NATO i Turecku
Foto: Peter Števkov
Popis: Vladimír Palko.

Čomu sa aktuálne venujete?

Po odchode z parlamentu v 2010 som začal pracovať vo Fakulte informatiky v Paneurópskej vysokej škole. Učím všetky možné matematické predmety na bakalárskom aj magisterskom štúdiu. Som tu prodekanom pre pedagogickú činnosť. Píšem už druhú učebnicu matematiky, takže zamestnaný som v plnom prúde. Učím ešte v susednej fakulte ekonómie a podnikania, tiež matematiku, ale aj mikroekonómiu rodiny, čo je téma, ktorá ma niekoľko rokov veľmi zaujíma. Tým sa živím.

Zamestnaný som veľmi aj v rodine. S manželkou ošetrujeme moju mamičku, ktorá má alzheimera a žije u nás už päť rokov. Čo sa týka verejných aktivít, tak občas blogujem, píšem články.

Z vašich komentárov ide dojem, že nie ste spokojný s tým, čo tu je, ale obávate sa toho, čo príde...

Svätý Augustín povedal: „Nespokojné je srdce moje, pane, kým nespočinie v tebe.“ V tomto zmysle tu nespokojnosť, samozrejme, je. Občas, keď mám pocit, že niečo treba povedať, tak to spravím. A áno, žijeme v časoch veľkej zmeny paradigmy v celom západnom civilizačnom okruhu. Od strednej Európy cez západnú až po Severnú Ameriku. Všade dochádza k veľkej zmene.

Čím je to spôsobené?

Jednak nemennou konštantou dejín, ktorou je, že stále sa niečo mení (smiech). V tomto zmysle Francisovi Fukuyamovi jeho Koniec dejín veľmi nevyšiel. Dejiny sa nikdy nekončia. Vždy vznikajú nové problémy, ktoré, keď sa neriešia, tak spôsobujú obrovské krízy, a súčasnosť nie je výnimkou. Niekoľko desaťročí od pádu komunizmu a bipolárneho sveta žijeme v systéme v rámci Západu, ktorý nemá svoje meno. Niekto tomu hovorí nový svetový poriadok, iný to nazýva systém politickej korektnosti. Je to niečo ľavicové, čo má svoje dogmy, ktoré sú veľakrát v rozpore s faktmi a vývojom, pričom teraz prežívame obdobie, keď sa chyby a falošnosti dogiem ukazujú. V takých situáciách príde nejaká reakcia. Jednou z nich je príchod úplne nových politických tvárí, ktoré hovoria, že niektoré veci treba radikálne zmeniť. Je to Trump v USA, v Európe sú to strany, ktorým sa niekedy pejoratívne hovorí krajná pravica. Keď nechceme nadávať, tak hovoríme antisystémové strany. Takto prirodzene vzniká nová politická súťaž.

Ste kresťanský demokrat. Táto alternatíva, čo prichádza, sa však ako kresťanská veľmi nezdá.

Kresťanstvo sa na Západe veľmi oslabuje. Niektorí hovoria, že to je koniec kresťanstva na Západe, ale to nie je pravda. Takéto proroctvá sme zažili aj v minulosti. Hovorilo sa, že v komunizme kresťanstvo zanikne, ale nakoniec kresťania porazili komunizmus. Aspoň na Slovensku hrali kresťania rozhodujúcu úlohu v tejto porážke. Na iných kontinentoch má zase kresťanstvo obrovský drive, či už je to Ázia, Južná Amerika, či Afrika.

Koniec kresťanstva v rámci Západu to teda neznamená, ale ide o jeho určité zoslabenie. Už dávnejšie sa začalo aktívne sekulárne prenasledovanie kresťanov. Nedá sa porovnať s tým, čo tu bolo za komunizmu. Je to také mäkké, soft prenasledovanie, kde nejde o život, ale ide o kariéru, prácu, ruinovanie malých podnikateľov. Nedá sa to nazvať inak ako prenasledovanie, čomu sa venuje aj moja kniha Levy prichádzajú.  

Sily hlavného prúdu sú dosť antikresťanské, tieto nové antisystémové sily však nie sú a priori antikresťanské, skôr sú indiferentné v týchto veciach. Ale prílišný kresťanský charakter to mať nebude. Osobne som teda pripravený na to, že tak, ako som niekoľko desaťročí menšinový prúd, tak aj v budúcnosti budem menšinový prúd. Ale to je výzva.

KDH sa nedostalo do parlamentu. Je úpadok kresťanstva v politike pozorovateľný aj na Slovensku?

Netrúfam si hodnotiť, či dochádza k úpadku kresťanstva na Slovensku v nepolitickom zmysle. Je tu veľmi veľa ľudí, ktorí žijú kresťanským životom. Mne sa nezdá, že by po páde komunizmu došlo k nejakému veľkému rozdielu v návštevnosti kostolov. Veľa kresťanov žije vo svojich rodinách kresťanským životom.

Čo sa týka kresťanstva v politike, tak od prvých okamihov zmeny od 89. bolo vidno, že tu bude obrovský tlak proti viditeľnosti kresťanstva vo verejnom živote. Spojenectvo kresťanov a liberálov sa skončilo niekoľko sekúnd po páde komunizmu. Spomínam si, že hneď v začiatkoch KDH sme boli označovaní za čiernu totalitu. A to nie zo strany komunistov, ale liberálov.

Je faktom, že baštou kresťanov bolo KDH. Isteže kresťania pôsobili a pôsobia aj v iných stranách. Jedinou kresťanskou stranou však bolo KDH, pričom vždy vznikalo pokušenie robiť to inak – ku kresťanským hodnotám sa hlásiť len deklaratívne, ale v podstate za ne vôbec nebojovať. Ide napríklad o pokus Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka z 90. rokov, ktorých vtedy dosť podporoval aj Ján Figeľ. Šlo o snahu urobiť z KDH stranu, ktorá by bola kresťanská len deklaratívne. Tento pokus sa nám vtedy podarilo odvrátiť, ale za cenu značného oslabenia KDH. Dovtedy bolo KDH alternatívou k Mečiarovi, odvtedy bolo už len menšou stranou. Došlo tam pritom aj k určitému hodnotovému rozkladu, čo pokračovalo až odchodom KDH z parlamentu. Uvedomte si inak, že v týchto voľbách sa celý zápas o podstatu kresťanskej strany skončil tým, že aj KDH, aj SDKÚ, ktoré malo byť alternatívou, sa ocitli mimo parlamentu. Zoberme si, že ešte v roku 2006 mali KDH a SDKÚ spolu 27 percent.

Tento vývoj sú však len dozvuky veľkého zápasu z 90. rokov. V tomto vidíme, že v politike sa kresťanstvo z parlamentu podarilo úspešne vytlačiť v tom zmysle, že odišli kresťanské strany. Ale bol to aj vnútorný zápas v kresťanskom tábore, taká malá občianska vojna. Nahradené je to potom tým, čo sa podobá na antisystémové strany na Západe.

Dá sa naozaj povedať, že liberalizmu sa podarilo tieto kresťanské strany vytlačiť? V parlamente veľa toho liberalizmu nevidno. Je tam SaS, ale tá je taká svojská.

Liberalizmus je aj Most, aj Procházka, aj časť Obyčajných ľudí. Povedal by som, že ten tábor je veľký. Nemá však jednu stranu, ktorá by niesla tú zástavu. Tou bola SDKÚ. Aj tak nás však čaká obrovská reštrukturalizácia, pretože systém je v stave určitej rozbitosti. Presne ako to bude vyzerať, to ešte nevieme, ide ale o vec najbližších rokov.

Predsedom kresťanských demokratov sa stal Alojz Hlina. Akú budúcnosť KDH prorokujete?

Ja sa snažím KDH nezaoberať. V zásade som sa s tým porátal v mojej knihe. Kríza KDH trvá veľa rokov a ešte nepominula. Neželám im nič zlé a tým by som to asi uzavrel.

Stretávate sa ešte s Jánom Čarnogurským?

Stretávame sa a telefonujeme si pomerne často. Tam bolo niečo, čo sa nazýva Čarnogurského krídlo, ktoré sa sformovalo v druhej polovici 90. rokov ako obrana proti Dzurindovmu pokusu pohltiť KDH. To bol Čarnogurský, Mikloško, ja, Rudolf Bauer, Pavol Minárik. Tento okruh ľudí spolu stále komunikuje. Najčastejšiu komunikáciu mám s Ferom Mikloškom, každý druhý deň.

A zhodujete sa názorovo v rámci tejto skupiny?

(Smiech.) To zase nie, to sa nedá povedať. My sa zhodujeme v tom, že máme voči sebe ľudskú dôveru. Cítime, že sa navzájom nepodrazíme. Existujú však isté názorové rozdiely.

Od Čarnogurského sme sa vlastne učili pomenovávať zmenu paradigmy, ktorá nastáva. On bol prvý, ktorý to pomenoval. Niekedy tesne po 89. povedal, že komunizmus je porazený, ale že západný svet má tiež svoje problémy, ktoré budú narastať a budú tam prúdy, ktoré bude treba poraziť. Pri tomto, čo sa všetko deje, sa potvrdzujú jeho slová.

V niektorých veciach sa líšime. Čarnogurský už roky otvorene hovorí, že je proruský a rusofil. Ja sa necítim proruský, mám skôr potrebu kritizovať nesprávnu politiku Západu aj voči Rusku. Ale to neznamená, že obhajujem Putinove kroky. V tomto je rozdiel medzi Čarnogurským a mnou, pričom Fero Mikloško sa nachádza ešte trochu ďalej od Čarnogurského. Ja sa nachádzam niekde v prostriedku medzi svojimi dvoma politickými učiteľmi.

Bývate už však označovaný ako proruský. Vyjadril sa tak aj šéfredaktor istého známeho týždenníka.

(Smiech.) On kritizoval moju účasť na jednom mítingu. Myslím, že sa nevyjadril, že som proruský. Ja si nespomínam, že by som nejako pochválil Putinovu politiku. Ja sa necítim byť proruský, cítim sa byť človekom Západu. Uvedomujem si ale ťažkú krízu Západu, pomenovávam ju a hľadám nejaké východiská. Ja som nemal problém s rozšírením NATO o krajiny, ktoré civilizačne patria do Západu, teda kde v minulosti prevládalo katolícke a protestantské kresťanstvo. Kritizoval som však pokus Západu o rozšírenie na východ o Ukrajinu, pretože som mal pocit, že takéto krajiny do NATO nepatria. Je to iný civilizačný okruh. Tak ale ako Ukrajina nepatrí do NATO, tak ani Slovensko by nemalo byť vytrhnuté z nášho civilizačného okruhu, teda spojiť sa s Ruskom proti krajinám západného okruhu.

Spomenuli ste Štefana Hríba, aby sme hovorili konkrétne. On kritizoval moju účasť na mítingu, ktorý nebol primárne proti NATO. Ja nehovorím, že NATO treba rozpustiť, hovorím len, že NATO robí chyby. Ten míting bol formálne len za to, aby tu neboli americké vojenské základne, čo si naozaj myslím, že by nemali byť, pretože to podľa mňa nie je potrebné.

Uvedomujem si, že na tieto mítingy chodia skôr ľudia, ktorí sú proti NATO preto, lebo niekedy boli komunistami a prehrali. Neplatí to o všetkých, ale je tam veľa takých. Toto je ich nostalgia. V tomto zmysle cítim aj istú kontroverznosť takýchto zhromaždení.

Ale pravdupovediac, bol som s takýmto typom ľudí na ešte jednom zhromaždení rok predtým, v lete 2013. To bolo v čase, keď slovenské noviny v titulkoch hovorili, že americké bombardovanie Damasku je otázkou niekoľkých hodín. A také niečo som považoval za úplne absurdné. Keď je v Sýrii občianska vojna, kde Asad bráni sekulárny režim, ktorý zabezpečuje ochranu menšín, pričom proti nemu sú vzbúrenci, z ktorých aspoň časť vôbec nie sú žiadni umiernení moslimovia, ktorí chcú sunitský moslimský štát, tak čo by sa stalo, keby bol Asadov režim v tej chvíli povalený? To by bola kópia povalenia režimu Saddáma Husajna, ktorý nebol dobrým vládcom, ale zabezpečoval určitú stabilitu. Jeho povalenie pritom spôsobilo rozvrat veľkého irackého štátu. Ja som si na tej demonštrácii proti bombardovaniu Sýrie uvedomoval, že však ja som tu s mnohými komunistami. Ale potom som si povedal, doparoma, a to je môj problém? Kde sú kresťania, liberáli a rozmýšľajúci ľudia? Prečo sa desať rokov po skúsenosti s Irakom aj oni neozvú, že takáto politika Ameriky nie je šťastná?

Prečo?

To sa pýtam doteraz. Moje rozpaky sú takou mojou malou súčasťou tejto zmeny paradigmy, ktorá prebieha na Západe.

Povedali ste, že do NATO by nemali vstúpiť krajiny, ktoré nie sú v našom civilizačnom okruhu. NATO sa však neprezentuje ako civilizačný spolok. Jeho súčasťou sú aj moslimské Turecko a Albánsko. Keď sme my mali možnosť vstúpiť, tak čo nás oprávňuje Ukrajine túto možnosť odoprieť, pokiaľ to Ukrajinci chcú?

Po prvé, o tom, či niekto bude prijatý do klubu, rozhodujú členovia klubu. Ak niekto povie, že nie, tak to platí. Členstvo v NATO nie je nárokové. Potom je tam ešte jedna podstatná vec. Ukrajina chcela ísť do NATO? Ukrajina nie je jeden človek, jeden politik, ale milióny ľudí. Dal som si tú námahu a minulý rok som si naštudoval, že ako vyzerali prieskumy verejnej mienky na Ukrajine o tom, či ukrajinskí občania chcú ísť do NATO. Šlo o prieskumy Razumkovcenter, ktoré šli až 10 rokov dozadu. Podpora vstupu do NATO tam bola žalostná. Spravidla tam počet odporcov NATO trojnásobne prevyšoval tých, ktorí boli za vstup do NATO. Tak to bolo dokonca aj počas oranžovej revolúcie v 2004. Ľudia tam chceli zmenu a nie skorumpovaný režim. Preto vkladali dôveru do ľudí, ako je Juščenko a Tymošenková. Oni si to ale vôbec nespájali s tým, že by malo dôjsť k nejakej veľkej zmene v zahraničnopolitickej orientácii. O vstup do NATO sa snažila politická elita, ktorá sa vtedy dostala k moci, a spôsobilo to iba zlo. Nerobím si žiadne ilúzie o tom, aké prostriedky používa Rusko. Vždy som tvrdil, že na Donbase pôsobia maskovaní ruskí vojaci. Zároveň ale dodávam aj to, čo elity hlavného západného prúdu popierajú. Teda, že na Donbase sú normálni ľudia, ktorí tam žijú, proti tomu, aby boli súčasťou nejakého Západu a aby sa o nich rozhodovalo vo Washingtone. Oni cítia, že v tomto zmysle patria úplne inde. V tomto zmysle bol pokus o vstup do NATO nezodpovedné dobrodružstvo, ktoré sa skončilo zle.

Ako von z tejto roztržky medzi Ruskom a Západom?

Trošku treba, aby Západ prekonal svoju vlastnú pýchu. Po páde komunizmu sa mocným ľuďom Západu, najmä americkým politikom, zdalo, že svet je teraz celý ich. Oni si neuvedomili, že mnohé veci sa stali vďaka výnimočnej situácii v dejinách – impérium sa rozpustilo samo. Gorbačov ani presne nevedel, že čo robí. Len už neveril starému rigidnému systému a komunistickej ideológii. Pokračoval v tom Jeľcin, ktorý rozpustil Sovietsky zväz v hraniciach, ktoré boli strašne nevýhodné pre Rusko. Ale Západ nevedel oceniť nič. Potom prišiel tretí silný vládca Putin, ktorý sa snažil, aby sa Rusko stalo rovnocenným členom klubu. Potom sa mu ale zdalo, že Rusko vážne neberú, a Rusi začali následne hrať veľmi tvrdo. Tá tvrdá hra je Krym alebo Donbas. Nebolo treba Rusov tlačiť. Je to tiež chyba NATO, že sa nepovažuje za civilizačný klub. Pripomeňme si, prečo NATO vzniklo.

Ako obrana proti Sovietskemu zväzu...

Presne tak, na zadržovanie komunizmu. Nevzniklo ako nástroj na ochranu demokracie, inak by tam nemohla byť Salazarova diktatúra v Portugalsku. Po páde komunizmu sa NATO snaží samo seba pomenovávať ako spoločenstvo, ktoré šíri určitý obraz ľudských práv. To je už súčasťou tej ideológie hlavného prúdu. Jej súčasťou je aj to, že civilizačný okruh nie je rozhodujúci. Turecko môže byť podľa nich v NATO, môže byť v EÚ, ale ukazuje sa, že to je kontroverzné. Práve jeden z ťažkých úderov, ktoré dostala ideológia hlavného prúdu posledné týždne, je aj dianie v Turecku.

Má byť Turecko členom NATO aj po tom, čo sa teraz v tejto krajine deje?

Je členom NATO, tak vyhadzovať ho by bolo komplikovanou záležitosťou. Povedal by som však, že určite treba, aby zostal status quo pri Európskej únii. Turecko nepatrí do EÚ. To nehovorím s nejakou neúctou voči Turkom, že my sme tí vyšší a vy tí nižší. Turecko jednoducho do EÚ nepasuje, lebo je to iný civilizačný okruh. Avšak hlavný prúd, ktorý hovorí o ľudských právach a demokracii, prehral v otázke Turecka, kde tieto veci dostali strašný úder. Erdogan už odstránil z verejnej správy asi 60-tisíc ľudí. Mantrou pre západnú ideológiu je, že médiá sú nedotknuteľné, v Turecku však došlo k obvineniam a zatknutiu desiatok novinárov. Téza, že Turecko môže byť v EÚ, preto padá. Bolo to jasné už pred mnohými rokmi a teraz je to ešte jasnejšie.

Minulé týždne došlo v Európe k početným teroristickým útokom islamistov. Počúvame už obvinenia, že médiá rozosievajú strach len preto, že o tom informujú. Ako sa teda má k tomuto problému Európa postaviť?

Pravdu treba hovoriť vždy. Keď nás niekto zabíja, tak si treba položiť otázku, že kto je ten, kto nám ide po krku. Akoby sme boli stále na začiatku v bode nula, pretože to nevieme povedať. Niektorí hovoria, že toto je zrážka medzi našou civilizáciou a islamom ako takým. Iní hovoria, že to nemá s náboženstvo spoločné absolútne nič, že náboženstvo len zneužívajú niektoré kruhy, ktoré až také náboženské nie sú, a že v zásade islam a kresťanstvo sú si veľmi podobné. To je druhý extrém.

Ja sa domnievam, že pravda je niekde uprostred. Nevedel by som povedať, že sme vo vojne s islamom. To je vyše miliardy ľudí, ktorí žijú v nejakých štátoch, s ktorými predsa nevedieme vojnu. Pripomeniem ešte, že samotný svet islamu je na Blízkom východe v ťažkej občianskej vojne medzi sunitskou a šiítskou vetvou.

Nie sme teda vo vojne s islamom, ale určite nemám problém povedať, že sme vo vojne s jeho radikalizovanou formou. Keď budeme vedieť pomenovať nepriateľa, tak potom môžeme hľadať aj návrhy a opatrenia.

A tie by boli aké?

Je to zapletená záležitosť. My presne nevieme, kto z moslimov žijúcich v Európe sa zradikalizuje a kto zostane normálny. Hovoríme o potenciálnej hrozbe. Jedno z opatrení preto, bohužiaľ, je, radikálne obmedziť migráciu moslimov na Západ. Inak to nepôjde. Ak bude v krajine iba 100-tisíc moslimov a jeden z nich sa rozhodne, že ide s výbušninami zabíjať Európanov, tak bude jedna taká tragédia. Ak je to jeden zo 100-tisíc a bude ich tam milión, tak bude 10 takýchto tragédií. Ak ich bude 10 miliónov, tak bude 100 takých tragédií. Je naše plné právo povedať, že my to tu nechceme, a preto obmedzujeme takúto imigráciu.

Okrem toho sa nepozerajme iba na teror. Pozerajme sa aj, ako sa správajú moslimovia, ktorých by nikdy nenapadlo ísť zabíjať ľudí. Hovorme o desiatkach percent, ktoré síce teror nerobia, ale sympatizujú s tým. Hovorme o moslimských getách, kde má tento teror svoj domov a úkryt. To sme videli vo štvrti Molenbeek pri bruselských útokoch.

Európa by si tiež mala ujasniť, čo s politikou nás voči Strednému východu. Spomínal som udalosti spred troch rokov, keď USA aj Veľká Británia stále chceli bojovať proti všetkým. Aj proti Islamskému štátu, aj proti Asadovi. Ale to celkom nejde, na nejakého koňa musíte staviť. Náš záujem je, aby tam bol mier, a nie vojna. V podstate sme odkázaní spolupracovať s každým, kto vie pozitívne prispieť k vyriešeniu tohto problému. To znamená aj s Ruskom. Veď Rusko vysielalo pred tromi, štyrmi rokmi signály, že Asad by mohol odstúpiť, ak je problémom jeho osoba. Rusi by to dokázali. Dokonca aj samotná asadovská strana nemá dôvod lipnúť na tom, že v čele musí byť Asad a nikto iný. Napätie by sa určite zmiernilo, keby Asad odišiel a sekulárny systém by pokračoval. Táto ponuka Ruska však bola ignorovaná. A tu sa vraciame k tej pýche a pokore, o ktorej som hovoril. Západ mal pocit, že dokáže všetko manažovať sám. Ale v skutočnosti hromadil ťažké chyby, minimálne od toho roka 2003. Čiže treba zastaviť imigráciu, spoznať nepriateľa a ujasniť si zahraničnú politiku voči Blízkemu východu.

Celá záležitosť má však aj istý duchovný rozmer. Trochu s nedôverou sa pozerám na tie nové strany, ktoré označujeme ako krajnú pravicu. Čo oni stavajú proti islamu, keď hovoria o ochrane nášho európskeho spôsobu života? V tomto sme predsa my Európania rozdelení. Máme tu kresťanských konzervatívcov, ktorí si myslia, že rodina je základ, na ktorom by mala krajina stáť. Keď liberáli hovoria o európskom spôsobe života, tak majú skôr na mysli hedonizmus a niečo, čo by som skôr nazval rozkladom. Jednu otázku by si mali položiť všetci Európania: Za čo ste ochotní zomrieť? Neviem, kto by za tento liberálny spôsob života chcel zomierať. Ľudia zomrú za boha, za svoju krajinu a za svoju rodinu. Vidíme to aj v známej knihe francúzskeho spisovateľa Michela Houllebecqa, ktorá sa volá Submission – Podvolenie. Európania učičíkaní médiami sú schopní tak pokojne vplávať do zmierenia sa s tým, že moslimovia si jednoducho krajinu podmania.

Zdá sa, že reakciou Európanov po každom teroristickom útoku je akurát zmeniť facebookový profilový obrázok podľa vlajky štátu, kde prebehol teroristický útok a vypisovať Je suis tamten alebo henten...

A k ničomu to nevedie...

Aké sú vaše najbližšie plány?

Dopísať druhú učebnicu matematiky, plniť si povinnosti v zamestnaní a v rodine a občas si nájsť čas na komentovanie verejného diania.

Nechcete sa vrátiť do politiky?

Politika sa človeka nepýta. Keď ho politika chce, tak ho vtiahne, a keď nechce, tak ho vypľuje. Určite si neorganizujem a neplánujem žiadny návrat do politiky. Či k nemu dôjde, kto to vie dnes povedať. Nechávam to na Pána Boha. 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Peter Števkov

Ďalšie články z rubriky

Kristian Kodet so ženou pre PL: Spoločnosť v USA je rozdelená. Rovnako ako v Česku. Za podporu Trumpa vám rozbijú okno

20:01 Kristian Kodet so ženou pre PL: Spoločnosť v USA je rozdelená. Rovnako ako v Česku. Za podporu Trumpa vám rozbijú okno

ROZHOVOR „Komunisti mi vtedy zakázali na päť rokov vystavovať. Ja som urobil výstavu a to bolo ako r…