Európske elity túžia po moslimoch, sú to ideálni poddaní. Hrajú o čas, aby ich prišlo čo najviac, pokým sa ľudia vzbúria. Strach a fanatizmus ako za stalinizmu. Hovorí Petr Hampl

0
Sociológ Petr Hampl (Autor: Lucie Bartoš)

Po silvestrovských útokoch utečencov na ženy v Kolíne nad Rýnom sa zásadne zmenil postoj európskej verejnosti k imigrácii. Z pohľadu sociológa – prečo práve táto udalosť priniesla taký zásadný zlom vo verejnej mienke?

Nemyslím si, že by došlo k nejakému zásadnému zlomu. Ľudia predsa od začiatku vedeli, že keď sa do Európy navalia milióny mladých mužov ovládaných zvrátenou totalitnou ideológiou, ktorí nás ešte navyše nenávidia a pohŕdajú nami, výsledkom bude katastrofa. A presne to sa deje.

Aj politici a profesionálni aktivisti z neziskoviek už od začiatku vedeli, k čomu to môže viesť. Takže opäť žiadna zmena.

Zmenilo sa len to, že na chvíľu povolila cenzúra veľkých médií, takže aspoň na pár hodín sa pravda dostala na televízne obrazovky a na stránky denníkov. Ale nečakajme, že to bude dlhodobé. Cenzúra sa zase rýchlo vráti späť.

Nemecká kancelárka stále drží líniu „utečenci, vitajte“ (aj keď s určitými korekciami), zatiaľ čo medzi verejnosťou stúpa frustrácia. Voľby v Nemecku majú byť pritom až za dva roky a medzi hlavnými politickými silami nie je v podstate žiadna, ktorá by mienke verejnosti vychádzala v ústrety. Aké vyústenia môže mať toto obrovské napätie?

Merkelová má pre túto chvíľu najhoršie za sebou. V kritických dňoch po silvestrovskej noci nedošlo k ďalším kriminálnym činom, demonštrácie sa podarilo potlačiť, žiadny policajný oddiel nevypovedal poslušnosť, takže kancelárka môže pokračovať v doterajšom kurze. To znamená dostať do Nemecka ďalšie milióny imigrantov. Myslím si, že na tom je jej stratégia založená. Ak by za pár rokov Nemci skutočne povstali, budú v Nemecku milióny radikálnych moslimov, mnohí z nich s vojenským výcvikom, a tých bude možné použiť proti pôvodnému obyvateľstvu. Za Merkelovú hovorí aj to, že Nemci nemajú zbrane, zatiaľ čo moslimovia si ich dokážu ľahko obstarať.

Okrem toho sa desiatky miliónov moslimov celého sveta z médií dozvedeli, že v Nemecku môžu beztrestne ponižovať a znásilňovať tamojšie ženy. To pritiahne tých najhorších a najbrutálnejších radikálov. Zároveň môžeme čakať ďalšiu radikalizáciu tých moslimov, ktorí sa v Nemecku narodili.

A môžeme čakať aj ďalšie posúvanie hranice toho, čo moslimom tolerujú. Teraz sú to útoky na ženy na uliciach, za pár mesiacov bude prijateľné, aby moslimský gang vyrazil dvere akéhokoľvek bytu a vzal si všetko, čo bude chcieť. Luxusných štvrtí s ochrankou sa to, pochopiteľne, nedotkne. Zatiaľ.

Aktivizuje sa však aj verejnosť. Dokonca sa hovorí o formovaní domobrany.

Sú to jednotlivé a v podstate izolované aktivity a všetko nasvedčuje tomu, že Merkelovej sa podarilo zastrašiť hlavný prúd nemeckej verejnosti. Ľudia sú zdesení, zúria, ale boja sa otvorene hovoriť, boja sa združovať, boja sa prejavovať solidaritu s obeťami. Svoju negatívnu úlohu zohráva už tradičná nemecká poslušnosť voči autoritám. Navyše sa nemeckej vládnucej elite vypláca, že investovala obrovské prostriedky, aby zdiskreditovala Pegidu a vykreslila obraz nebezpečného fašistického hnutia.

Mimochodom, rovnaký postup využíva aj česká vláda, keď sa snaží presvedčiť verejnosť, že hnutia ako Islám v ČR nechceme a Blok proti islámu sú kriminálnici. Nejde len o dve hnutia. Ide o vyvolanie pocitu, že každý, kto sa stavia na odpor islamizácii, je nebezpečný zločinec.

Takže v tejto chvíli to vyzerá, že pozícia Angely Merkelovej zostáva neotrasená. Ale v skutočnosti je krehká. Stačí jeden mŕtvy a môžeme mať „nemeckú jar“.

V Českej republike od zástancov migrácie často počúvame argument, že sa bojíme niečoho, čo nám nehrozí, keď u nás prakticky žiadni imigranti nie sú. Čo dodať k tomuto uvažovaniu, že by sme sa nemali vzrušovať, kým, povedané slovami Čapka, mloky nebudú v Prahe?

Je to priehľadná lož. Ľudia, ktorí túto nehoráznosť tvrdia, veľmi dobre vedia, že sa to môže zmeniť počas niekoľkých dní. Hranice sú otvorené a polícia je už dnes preťažená. Keby do krajiny vtrhol mnohotisícový dav, nikto ho nezastaví. A to sa skôr alebo neskôr stane. Stačí, aby niekto v arabskom svete upozornil na pôvab českých žien, a budeme ich mať tu. Že tu nie sú vyplácané také štedré dávky ako v Nemecku? No a čo! Islamskí imigranti si bez opýtania vezmú všetko, na čo budú mať chuť.

Situácia je o to horšia, že v Českej republike už vyrástla cieľavedomá a agresívna islamská menšina. Agresori sa tak môžu oprieť o domáceho spojenca s perfektnou znalosťou miestnych pomerov.

Pritom vláda mala na prípravu viac ako pol roka. Ale nepodnikla na obranu krajiny ani to najmenšie. Namiesto toho pripravovala program prevýchovy českej verejnosti, rozdala ďalšie peniaze proimigračným neziskovkám a pokúsila sa dostať do väzenia kritikov svojho postupu.

Keď prezident Miloš Zeman na Vianoce vyhlásil, že „táto krajina je naša“, vzbudil tým značnú nevôľu. O týždeň neskôr Angela Merkelová varovala, že nikto nemá právo privlastňovať si „nemectvo“ a odopierať ho niekomu inému. Ponúka sa otázka, čo vlastne v dnešnej spoločnosti znamená „my“. Ako podľa vás v globalizovanom svete definovať „národ“, aby si ešte podržal svoje atribúty?

Tými atribútmi sú jazyk, dejiny, kultúra a podobné predstavy o tom, aké pomery by v tej ktorej krajine mali panovať. To znamená, že Čechom sa môže stať aj niekto, kto má inú farbu pleti, keď sa naučí po česky a keď si osvojí náš spôsob života. Ale Čechom sa nemôže stať moslim, keď chce svoj islam ďalej praktizovať. Nemusí si v reštaurácii dávať bravčové a každý večer môže tĺcť hlavou do modlitebného koberčeka, ale nie je napríklad možné, aby svoje deti vychovával úplne inak ako ostatní.

To nie je len otázka prichádzajúcich moslimov. Ani dnešné elity už fakticky nie sú české, aj keď tí ľudia vyrástli v českých rodinách a majú doteraz české občianske preukazy.

Pri otázke migrácie dnes zažívame aj dosť nepríjemné veci, ako sú zásahy do základných ľudských slobôd. Vážne sa hovorí o „boji s nenávisťou“ a ospravedlňuje sa tým vymazávanie príspevkov na internete, dokonca aj blokovanie facebookových stránok. To sú veci, ktoré sa nikdy v minulosti nediali. Prečo práve teraz dochádza k takým masívnym útokom na slobodu?

Elity sa snažia získať čas a využiť ho na to, aby doplnili pôvodné obyvateľstvo o státisíce alebo milióny moslimov. Moslimom nebude prekážať korupcia v politike. Nebudú sa zaujímať, koľko peňazí dostáva ktorá neziskovka. Nebudú kritizovať štedré dotácie úplne zbytočnej „umeleckej“ tvorbe. Skrátka, moslimom vyhovuje život v orientálnych despociách. Pre dnešných európskych politikov a aktivistov by boli úplne ideálnymi poddanými.

Preto sa snažia umlčať diskusiu a dúfajú, že pokým si ľudia všimnú, čo sa deje, budú moslimovia v ich krajine pevne usadení.

Zároveň však majú v zálohe druhú stratégiu. Keby si to ľudia predsa len všimli, začne politik pravidelne vystupovať so siláckymi vyjadreniami proti imigrantom, ale krajinu ponechá otvorenú a bezbrannú. To mu pomôže získať ďalší čas.

Mimochodom – je zaujímavé, ako sa pracuje so slovom „nenávisť“. Mohlo by sa zdať, že sa zaň dá schovať akýkoľvek nepríjemný názor. Zaobchádzajú s ním veľmi voľne, ale o to častejšie sa používa ako palica. Ako sa na to pozeráte ako sociológ?

O žiadnu nenávisť nejde. Ide o to, že európske vlády opustili základné princípy demokratického vládnutia a snažia sa ľuďom predpisovať, čo si majú myslieť. S čím vláda nesúhlasí, to sa označuje ako nenávisť.

Je zaujímavé, že správanie dnešných mladých bojovníkov proti nenávisti je až neuveriteľne podobné správaniu mladých komunistov zo Stalinovho obdobia.

Po útokoch v Kolíne médiá niekoľko dní o celej kauze mlčali. Pritom už od prvého januára o týchto udalostiach písali občania na sociálnych sieťach. Lenže správcovia týchto sietí ich názory vymazávali. Čo to vypovedá o dnešnej spoločnosti?

O spoločnosti to nevypovedá nič. Veľa to však vypovedá o korporáciách, ktoré predstierajú, že sa orientujú na zákazníkov, a v skutočnosti sú len predĺženou rukou štátnej byrokracie.

Ukazuje to tiež, že keď niektorá sociálna sieť dosiahne určitú veľkosť a význam, nemôže byť rozhodovanie o nej ponechané čisto manažérom, ale mala by nad ňou byť nastolená nejaká forma verejnej kontroly.

Ešte väčší škandál podľa všetkého nastal vo Švédsku, kde sa agresivita imigrantov zamlčovala úplne cielene niekoľko rokov. Ako zo sociologického pohľadu objasniť situáciu, keď teoreticky vládne sloboda slova, ale v skutočnosti sú niektoré témy prinajmenšom v novinárskej obci všeobecne akceptované ako tabu? Nepredpokladám, že by existovali nejaké kolektívne školenia, kde by im to explicitne zakazovali…

Pretože mediálne prostredie poznám, môžem potvrdiť, že ľudia v redakciách sú pod obrovským tlakom. Ak na niekoho padne čo i len podozrenie, že má iný názor ako oficiálny, môže to byť koniec kariéry. Je to prostredie, kde každý podozrieva a sleduje každého. Znovu sa ponúka to prirovnanie ku komunizmu zo Stalinovho obdobia.

Keď ľudia v televíznych staniciach vykrikujú o slobode slova, rozhodne tým nemyslia, že každý môže prejavovať svoj názor. Myslia tým, že cenzúru majú vykonávať oni a nikto iný.

Nedávno ste predstavili svoju prednášku s názvom „sociologický pohľad na slniečko“. Tak teda – ako zo sociologického pohľadu opísať skupinu označujúcu sa občas ako „slniečkári“?

Pokúsil som sa odpovedať na otázku, prečo je toľko „slniečkárov“ medzi mladými ľuďmi. Dospel som k záveru, že tá základná prapríčina spočíva v tom, že prestali vznikať nové firmy. Myslím skutočné firmy, ktoré niečo vyrábajú alebo poskytujú reálne služby, nie konzultačné práčky peňazí.

Keď nevznikajú firmy, neotvárajú sa nové príležitosti. Mladí ľudia zisťujú, že svet patrí štyridsiatnikom a že v nasledujúcich 20 rokoch sa pre nich neuvoľnia dobré pracovné miesta. Začínajú sa obzerať, kto ďalší im ponúkne príležitosť. A v tom okamihu prichádzajú európski byrokrati spolu so saudskoarabským peniazmi.

Treba zmeniť pomery tak, aby sa začala vyplácať poctivá práca a aby vznikal dostatok takýchto príležitostí pre mladých ľudí.

Vy ste kedysi napísali, že odporcovia imigrácie svojich oponentov nazývajú skôr roztopašne „slniečkári“, zatiaľ čo jej sympatizanti druhú stranu označujú za fašistov alebo nacistov, prinajmenšom hnedých xenofóbov. A vyvodzovali ste z toho, že miera fanatizmu a neznášanlivosti je väčšia na strane slniečkárskych „vítačov“. Stále to podľa vás platí?

Jednoznačne. Znovu sa vraciame k stalinskému obdobiu. Keď vidíte, koľko závislosti, neznášanlivosti a netolerancie je medzi zástancami islamskej imigrácie, s akou samozrejmosťou sú ochotní klamať, ako nerešpektujú žiadne mravné pravidlá… Bolo by to smutné, aj keby v stávke nebola budúcnosť našej krajiny.

A z opačnej strany. Keď normálni ľudia vidia naivnú „slniečkársku“ ideológiu, často sa nemôžu ubrániť súcitu s ľuďmi, ktorí sú takí hlúpi, že sú schopní uveriť klamstvám o nebohých utečencoch. Aj preto ten láskavý nadhľad.

Minule ma v jednom časopise zaujala myšlienka zhrnutá do vety „otec pravdoláskar – synček slniečkár“. V podstate tam bolo povedané, že nejagilnejší príslušníci tejto skupiny vyrastali zhruba na prelome tisícročia v rodinách havlistických intelektuálov a vplyvom prostredia, zmeny historických okolností, ale napríklad aj rebéliou proti oteckami vzývanému boju proti komunizmu sa medzi nimi vyvinulo dnešné „slniečkárstvo“. Dá sa na tejto konštrukcii nájsť niečo zmysluplné?

Určite. Triedna príslušnosť sa predsa do značnej miery dedí. Ak otec nechodil do práce, pohŕdal obyčajnými ľuďmi a dokázal si obstarať štátnu podporu, niet divu, že jeho syn robí to isté. V tom nie je medzi „havlistami“ a „slniečkármi“ žiadny rozdiel. To nie je len prípad mediálne známej rodiny Uhlových – Šabatových. Takých ľudí je oveľa viac.

Situácia je však horšia v tom, že existujú aj mladí ľudia zo slušných rodín, ktorí vidia ľahký život multikultúrnych elít a snažia sa dostať medzi nich. Dostávajú sa tak do sporu so svojimi rodičmi a vo vnútri rodín potom zúria generačné konflikty.

- Reklama -