Nedávno ste konštatovali, že za uplynulých 25 rokov prišlo do Veľkej Británie a na sever Európy viac ako milión Poliakov, Slovákov a obyvateľov pobaltských krajín. Podľa vás sú to teraz práve krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa vyhradzujú voči migrantom. Dá sa toto vôbec porovnávať? Ľudí od nás predsa nevyhnal do zahraničia žiadny vojnový konflikt, ale možnosť voľného pohybu pracovnej sily a tovaru, ktorý si Európska únia (EÚ) vytvorila napríklad aj vďaka Schengenu?
Áno, ale treba rozlišovať. To, na čo som chcel poukázať, je, že krajiny strednej a východnej Európy boli od druhej polovice 19. storočia krajinami migrantov. Z východnej Európy sa emigrovalo, či už zo Slovenska, alebo z Poľska. Bola to masívna emigrácia, ktorá od 19. storočia okrem do západnej Európy smerovala aj do USA a do celej Severnej Ameriky. To boli stotisíce, ba až milióny ľudí. Takže jednak je tu tradícia emigrácie východnej Európy a súčasne sú to krajiny, ktoré neboli zvyknuté, že sa môžu stať krajinami migračnými, teda kde môžu migranti prísť. To je prvá dejinná skúsenosť. Sú to krajiny emigrácie a nie krajiny, do ktorých sa migruje. Druhá vec je, že po roku 1989 búranie hraníc, ostnatých drôtov a voľného pohybu bolo chápané ako veľký výdobytok Novembra, Nežnej revolúcie. Tých 25 rokov mali občania týchto krajín voľnosť a slobodu pohybu a je preto paradoxom, že teraz majú, naopak, tendenciu uzavrieť sa, prípadne postaviť novú hranicu a obmedziť tak tento voľný pohyb. Inými slovami, chceli by obmedziť voľný pohyb pre seba, ako vnútroúniový, ale nevidia, že s tým súvisí zodpovednosť za spoločnú hranicu EÚ a tiež spravovanie migračných tlakov.
Myslíte si, že aj v otázke migrantov treba rozlišovať?
Určite. V dnešnej situácii sa prelínajú dve veci – migranti majú voľnosť pohybu vnútri Únie a je tu tiež kontrola migračných tlakov prichádzajúcich mimo Únie. Pozrite sa na Veľkú Britániu. Tá vedie kampaň, a to nielen v médiách, ale oficiálne má Cameron o tom aj prejavy: „Musíme zastaviť prúd migrantov z východnej Európy – Slovákov, Rumunov, Bulharov. Tí prichádzajú do Británie, lebo sa tam dobre žije a sú tam isté výhody.“ No zároveň hovorí: „Budeme mať tvrdú politiku proti migrantom všeobecne.“ Čiže tieto dve otázky treba, samozrejme, rozlíšiť. Nehovorím, že je to to isté, ale prakticky vo všetkých debatách o migráciách sa tieto otázky prelínajú. A pre mňa je zaujímavé vidieť, že ak dáte možnosť vybrať si: Chcete mať ten voľný pohyb v Európe a podieľať sa zároveň na správe migračných tlakov? alebo Ste ochotní sa toho vzdať a zaviesť novú hranicu?, to je teraz dilema pre strednú Európu. Nie som si istý, akým spôsobom na to odpovedia. Len som videl posledný prieskum verejnej mienky, kde tri štvrtiny Čechov sú ochotné – pokiaľ Schengen nefunguje, pokiaľ jeho vonkajšia hranica nie je ustrážiteľná – znovu zaviesť hranice! To je pre mňa symbolicky zaujímavý moment. Dvadsaťpäť rokov po zrušení hraníc a zavedení voľného pohybu je tu myšlienka, že návrat hranice by bol vlastne menšie zlo, lebo otvorená Európa, do ktorej sme toľko chceli vstúpiť, sa nám zároveň zdá ako nebezpečenstvo. Je otázka, v čom je to nebezpečenstvo a prečo to vnímame ako nebezpečenstvo.
Ako vnímate postoj slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý odmieta kvóty stanovené Bruselom, podobne ako Maďarsko, Česko, Rumunsko a Estónsko a chce dokonca EÚ žalovať za tento spôsob vnútenia kvót na Európskom súde v Luxemburgu. Nemôže podľa vás Fico Slovensko týmto dostať do izolácie?
Samozrejme, je pod veľkým tlakom. A videli ste, že ten tlak v uplynulých týždňoch, najmä posledné dni pred summitom lídrov EÚ, keď hlavne zo strany Nemecka zaznela hrozba, že by krajiny nesúhlasiace s kvótami mohli prísť o pomoc zo štrukturálnych fondov, bol enormný. Je to nový moment, keď zo strany Nemecka a čiastočne aj Rakúska ešte túto skutočnosť takto nikto doteraz neformuloval. Prišiel veľmi otvorený tlak. Slovensko však nie je úplne izolované, lebo sa pridali ďalšie štyri spomínané štáty, ale je asi izolované v tom, že chce začať súdny spor na Európskom súde v Luxemburgu. Je tu konfrontácia myšlienky zvrchovanosti a myšlienky zdieľanej zvrchovanosti vnútri EÚ. To je zásadná debata. Na čo všetko sa vzťahuje zdieľaná suverenita? Pokiaľ máme medzi sebou otvorené hranice – to je aspoň logika toho argumentu –, máme voľný pohyb. Máme teda spoločnú zodpovednosť za vonkajšiu hranicu a súčasne za migráciu. Pokiaľ máte migračnú krízu, ako sa s tým spravodlivo vyrovnáte? Neviem, či kvóty sú z toho to najvznešenejšie, možno sa nájde elegantnejšie riešenie, ale nejaký spôsob prerozdeľovania musíte vymyslieť.
Dobre, tak potom z čoho vyplývajú obavy krajín ako Česko či Slovensko?
To, z čoho naozaj majú strach – a do istej miery tomu možno rozumieť – krajiny strednej Európy a osobitne Slovensko, je obava, že by sa z tohto výnimočného opatrenia stalo akési trvalé spravovanie migračného problému. Ak Európska komisia povie, že je tu 160-tisíc migrantov a budeme ich prerozdeľovať, a medzitým kancelárka Merkelová hovorí o 800-tisíc v Nemecku a iný minister hovorí o milióne iba pre Nemecko za tento rok, tak je všetkým jasné, že pôvodný počet 160-tisíc je iba fiktívne číslo a že už sme niekde úplne inde. A hlavne, myslím si, je tu zo strany krajín strednej Európy obava, že sme v procese, ktorý už nikto nezvláda. Ktorý je jednoducho „out off control“. A to je situácia, na ktorú Stredoeurópania neboli pripravení, pretože oni hľadali v EÚ istotu. Sme v NATO, lebo to je naša bezpečnostná istota, sme v EÚ, lebo to je naša istota voči nejakým vonkajším okolnostiam.
Čo z toho celého teda môže vyplynúť?
Napríklad to, keď zrazu zisťujeme, že byť v Únii môže byť tiež – neistota. A pokiaľ politici – a myslím si, že pán Fico tam smeruje – naznačia, že Únia = neistota, potom sa, samozrejme, posilní trend, ktorý vidíme vo viacerých krajinách a ktorý zosilňuje a hovorí: „ Pokiaľ je možnosť buď hranica, alebo strata kontroly, tak napríklad tri štvrtiny Čechov hovoria, „zavedieme znova hranice“. A pokiaľ by EÚ znamenala nielen výhody, teda voľný pohyb, transfer rôznej finančnej podpory a iných výhod, ale zrazu to bude znamenať aj neistotu, potom nie je vylúčené, že aj v strednej a vo východnej Európe sa posilní protieurópsky smer. Som zvedavý na poľské voľby. Vidíme podľa prieskumov verejnej mienky, že sa posilňujú preferencie strane PiS (Právo a Solidarita), ktorá má národniarsku a protieurópsku dimenziu. Môže ťažiť z tejto situácie. Samozrejme, teraz sa všetci aj v západnej tlači orientujú na Orbána a na Maďarsko, pretože je najviditeľnejší, najradikálnejší vo svojom vyhrotenom odpore voči EÚ.
Vy ste už kritizovali výstavbu plota Maďarmi na hranici so Srbskom. Pritom Viktor Orbán povedal, že nerobí nič iné, iba chráni ako jediný v Európe schengenský priestor. Navyše, dodnes Brusel Orbánovi pri masívnej vlne migrantov do Maďarska nijako nepomohol. Je to oprávnená kritika voči politikovi, ktorý nerobí nič iné, len sa snaží dodržiavať Bruselom dohodnuté pravidlá Schengenu?
To sú dva problémy. Jeden je stavať plot v situácii, keď sa valí humanitárna kríza. Treba tu naozaj rozlíšiť dva problémy. Jeden je ten, ako spravujete problém ekonomických migrantov. Myslím si, že nielen Orbán, ale všade v Európe to hovoria, teda aj vo Francúzsku či v Nemecku, že treba rozlišovať humanitárnu krízovú situáciu a ekonomických migrantov. Jedna vec sú teda ekonomickí migranti a tam treba každú žiadosť o azyl preverovať. Na druhej strane je tu výnimočná situácia, dokonca vojnový stav a podľa Ženevskej konvencie je povinnosť pomáhať vojnovým utečencom. V Sýrii zabili za uplynulé štyri roky štvrť milióna ľudí. Keď sa rúcajú štáty, je vojna a civilné obyvateľstvo uteká, tak máte povinnosť tomu topiacemu sa podať ruku. Nie je to iba povinnosť morálna, ale aj právna vyplývajúca z uvedenej konvencie. Vojenskí utečenci v Európe majú preto právo na azyl.
Ale stále ste nepovedali, či kritika voči Orbánovi je oprávnená. Je?
Dostanem sa k tomu. Problém bol totiž v tom, že sa tu zrazu objavil masívny príliv utečencov zo Sýrie, ktorí utekajú pred vojnou a pod zámienkou, že by to mohli byť ekonomickí migranti, sa postavil plot, ktorý mimochodom možno obísť. Teraz vidíme, že hranica so Srbskom je síce zavretá, no ale jednoducho stačí ísť cez Chorvátsko. Veď len za jeden víkend príde do Chorvátska 10-tisíc utečencov a potom napríklad cez Slovinsko sa dostanú znova do Rakúska. Tým sa teda žiadny problém nerieši. Jeho argument a celá jeho rétorika bola veľmi pochybná, že migranti sú hrozbou pre našu bezpečnosť, pre našu civilizáciu. Tam je celá stredoeurópska rétorika dosť odlišná od toho, čo hovoria v západnej Európe. Ale Obrán má pravdu aspoň v jednom. A síce v tom, že Schengen máme dodržiavať a nedodržujeme ho.
A kto ho nedodržuje?
Predovšetkým ho nedodržuje Grécko ako krajina prvého „kontaktu“, nedodržujú ho Turci, ktorí majú mimochodom na svojom území asi dva milióny utečencov zo Sýrie. Turecko sa rozhodlo púšťať ich ďalej, dokonca podporujú ich ďalšiu migračnú etapu do Grécka. Práve Gréci neaplikovali Schengen, to bola prvá veľká chyba a po druhé, aj Nemecko prestalo aplikovať Schengen. Ak sa Nemecko vyhlási ako hlavný garant dodržiavania pravidiel EÚ, ktoré Grécku hovorí, akú ekonomickú a finančnú politiku má robiť a samo nedodržuje pravidlá, jednostranne ich poruší tým, že otvorí hranice bez potreby kontroly, je to zlé. Teda de facto zruší Schengen, no o pár dní pravidlá opäť zmení, zavrie hranice s Rakúskom, tak v tomto aspoň má Orbán pravdu, keď hovorí: „Ja aplikujem Schengen, to ste vy, čo porušujete pravidlá.“ Tam sú tie dve veci: Orbán hovorí o migrantoch všeobecne a stavia bariéru, ktorá je možno symbolická, ale ktorá nič nerieši. A hlavne používa k tomu rétoriku, ktorá je pre väčšinu Európanov nielen prekvapujúca, ale aj šokujúca. To znamená, že ak máte pred sebou vojnových utečencov, vy sa ich najprv chcete pýtať, aké je ich náboženstvo. To sme v Európe zažili možno v 20. storočí, no to nie je naše najlepšie dedičstvo.
Na jednej strane existuje teda Schengen, pre ktorý museli najmä krajiny strednej a východnej Európy splniť v minulosti veľmi prísne pravidlá, na druhej strane sú tu migranti, ktorí sa cez schengenský priestor pohybujú celkom voľne a nekontrolovaným spôsobom. Je to podľa vás v poriadku a spravodlivé, že tu existuje takýto dvojaký meter?
Chcel som vlastne presne toto povedať, že je tu výnimočný stav, výnimočná situácia. Je tu dokonca celý rad vojenských konfliktov. Máme vojnu v Sýrii, občiansku vojnu v Iraku, zrútila sa nám Líbya. Ale to, o čom hovoríme, povedzme počas posledného polroka, teda o tom veľkom nápore, ten prišiel hlavne zo Sýrie. Celá oblasť Sýrie a aj Iraku, kde sa obyvateľstvo dostalo pod enormný tlak medzi režimom Assáda a Islamským štátom (ISIS) zo strany druhej, preto uteká. Takže je to výnimočná situácia a v takej Schengen naozaj nefunguje. Schengen by mohol fungovať v normálnych podmienkach, no už v minulosti nefungoval ideálne. Najmä Taliani sa na to sťažovali, pretože tá migračná vlna prichádzala predtým zo západnej Afriky, teda cez Líbyu do Talianska. Teraz hovoríme o tej východnej ceste cez Sýriu do Turecka, odtiaľ do Grécka a cez Grécko na Balkán a do EÚ.
Aké riešenie teda vidíte, prípadne aj aké hrozby a obavy sú v hre?
Je tu teda otázka, ktorá je pred nami, teda nielen pred krajinami strednej Európy. Buď sa veľmi rýchlo nájde nová verzia Schengenu – ale skutočne účinná, ktorá bude mať schopnosť fungovať – akýsi nový Schengen, či Schengen II. Krajiny, ktoré nie sú schopné spravovať svoje hranice ako Grécko, budú potrebovať veľkú pomoc. Niečo také treba veľmi rýchlo vymyslieť. Alebo mám obavu, že nielen v krajinách strednej a východnej Európy, ale v nasledujúcich voľbách aj inde v Európe, bude taký mohutný nástup národniarskych či nacionalistických, populistických a protieurópskych štruktúr a zoskupení, že to môže ohroziť súdržnosť EÚ ako takej. Tam je tá obava najväčšia.
Prečo sa podľa vás napríklad Nemci takto správajú?
Jedna vec je, že Nemecko potrebuje pracovnú silu, že má demografické problémy, tomu všetkému rozumiem. A je tu tiež akási historická očista. Áno, kedysi sme dávali do vlakov našich protivníkov, Židov a vozili sme ich v transportoch na východ na vyhubenie do Osvienčimu či inde. Dnes berieme vlaky humanitárnych utečencov z vojnou postihnutých oblastí. Áno, je tu táto humanitárna očista, ktorá je symbolicky významná a obdivuhodná. Ale je tu aj zázemie pre nemecký demografický prepad a ekonomickú potrebu. Kto najviac tlačí na prijatie utečencov? Zväz podnikateľov v Nemecku. To však neplatí na iné európske krajiny. Keď máme inde zamestnanosť 10 až 20 percent, verejná mienka nie je rovnako ladená v tejto otázke. Čiže tam treba, aby Nemecko rokovalo a konalo naozaj „po európsky“. Nemôžeme sa spoliehať na to, že Nemecko presadí svoju koncepciu. Čiže takto nejako to vidím.
No dobre, ale predsa tu musí existovať nejaké riešenie. Aké vidíte vy?
Sme na križovatke, buď vymyslíme rýchlo novú verziu, ktorá bude prijateľná pre všetkých a ktorú budeme dodržovať – Schengen II, pokiaľ nie, vidím to ako otvorenú cestu pre nástup národniarskych a protieurópskch síl v Európe. Urobia z toho svoje hlavné témy. Jednak hovoria: „My sme vám to hovorili.“ Ono úplne stačí, keď to pustíte v televízii, sme v čase, keď obraz zohráva nesmierne veľkú úlohu. Tak buď máte mŕtveho chlapčeka na pláži a, samozrejme, všetci až po britského premiéra Camerona, hovoria: „Ježišmária, toto nemožno pripustiť, nemôžme takto pokračovať!“… A Cameron sám hovorí: „Ja som nechcel žiadnych migrantov, ale teraz, keď vidím chlapčeka na pláži, prebudilo sa vo mne otcovstvo, som tiež otec a musím preto prijať migrantov a teraz prijmeme pár tisíc migrantov do Británie…“ Mimochodom, Cameron chce prijať migrantov priamo z tureckých táborov! Nie tých, čo čakajú v Callais na hraniciach, je ich tam niekoľko tisíc a už celé mesiace čakajú na prestup do Británie. Takže ten obraz funguje takto: humanitárny súcit. Alebo – máte aj iný obraz. Mladí rozhnevaní muži, ktorí útočia na maďarskú hranicu. A naraz tu máte tú druhú verziu: „Aha, je to útok, je to ohrozenie!“… A hneď ako začnete riešiť migračnú politiku iba emóciami, to znamená, že je to iba súcit, ale humanitárny súcit nie je politika! To je prvá pomoc, ale to nie je politika. To nemôže byť náhrada za migračnú politiku, za spravovanie hraníc. Čiže buď je to politika humanitárneho súcitu – a väčšina z nás má bližšie k tomuto súcitu ako k nevraživosti a odporu k tomu. Ale je tu ten druhý obraz toho útoku na hraniciach a ten hnev, ktorý tam je a ktorému môžeme rozumieť racionálne, ale ktorý vzbudzuje iné emócie. A hneď ako ste v politike emócií, v politike strachu, kto bude z toho ťažiť?
Ako v tomto kontexte vidíte budúcnosť EÚ?
Celá EÚ je postavená na tom, že je to racionálny projekt, nie sú to emócie, ale naozaj racionálny projekt, ktorý má zabezpečiť spoločné prístrešie pre rôzne naše problémy, ťažkosti a sváry. Je to proces permanentného vyjednávania, stýkania sa a riešenia problémov. No hneď ako príde z racionálej politiky na povrch politika strachu, emócií, tak sa dostávame do situácie, keď sa otvára veľký bulvár pre nacionalistické a populistické smery, ktoré povedia: „Kto nás ohrozuje? Migranti!“ Ohrozuje to nielen EÚ, ale dokonca našu civilizáciu, ako hovorí Orbán. A kto za to môže? EÚ, ktorá nie je schopná ustrážiť hranice! Takže protimigračná a protieurópska nálada sa spojí a to môže ohroziť samotný európsky projekt.
Pripúšťate, že nástup nacionalistických a protieurópskych síl už nastal, keďže čerstvých príkladov je viac, či už sú to zemské voľby v horných Rakúsoch v Rakúsku, kde zvíťazili nacionalisti ziskom okolo 30 percent, či voľby v Katalánsku, kde zvíťazili tak isto nacionalisti a separatisti smerujúci k odtrhnutiu Katalánska od Španielska? Tendencie presadenia sa nacionalistických strán silnejú aj inde v Európe, teda aj v strednej Európe vrátane Slovenska, či Poľska. Migračná kríza týmto silám vyslovene nahráva, podobne je to aj vo Francúzsku, kde rastie podpora Národnému frontu Marine Le Penovej. Vidíte to ako hrozbu?
Iste. Vidím tu nebezpečenstvo, ktoré narastá od začiatku hospodárskej krízy. Keď v roku 2008 prišla z Ameriky globálna finančná kríza a rozdelila Európu nie už na Východ a Západ, ale na Sever a Juh a južné krajiny sa dostali do finančnej a ekonomickej tiesne. Tam už nie je iba spor o prerozdeľovanie alebo o solidaritu Sever – Juh v Európe, v každej krajine to tak už je. Odrazu vidíme, že Flámi nechcú platiť za Valónov v Belgicku, že Katalánci nechcú doplácať na zvyšok Španielska, že severné Taliansko, kde rastie vplyv strany Severnej ligy, žiada Severnú Padániu a nechce doplácať na chudobný a mafiou ovládaný a skorumpovaný juh krajiny a mohol by som pokračovať. Rozdelenie vo vnútri Európy a vo vnútri každej krajiny existuje, je tam kríza solidarity vnútri našich štátov a vo vnútri EÚ v kontexte spomínanej krízy. A teraz k tomu prišla tzv. druhá vlna, ktorá túto krízu prehlbuje. V inej podobe, ktorou je migračná vlna, ktorá tak isto kladie otázku solidarity a prerozdeľovanie nie už finančného, ale ľudského, teda prerozdeľovania migrantov. Tam je to rozdeľovník Východ – Západ, nie Sever – Juh ako pri finančnej kríze. Čiže Európa, ktorá by bola rozdelená Sever – Juh a Východ – Západ má pnutie na obidve strany a je strašne zložité ukormidlovať spoločný kurz za takýchto podmienok.
Čo môže z týchto pnutí ešte vyplynúť, aké hrozby?
Pokiaľ existujú tieto odstredivé tendencie v súvislostiach, o ktorých som hovoril, napríklad kto na koho dopláca, či kto prijme akých migrantov, koľko ich prijme… V oboch prípadoch to nazvime kríza solidarity vnútri Európy, kríza vzájomnosti vnútri Európy. Kto bude z toho ťažiť? Samozrejme, národniari a populisti. Poznáme ich v strednej a vo východnej Európe, ich najznámejším predstaviteľom je v súčasnosti Orbán. Existujú v rôznych podobách aj inde, aj v západnej Európe, v Anglicku, v Dánsku je to Strana demokratov, ktorá je dokonca vo vláde a majú vyše 20 percent, vo Švédsku odložili voľby, pravica a ľavica sa dohodli, že ich odložia, aby protimigračná strana nezískala potrebné hlasy. A mohol by som menovať ďalej, vo Francúzsku je to pochopiteľne Národný front a Marine Le Penová.
Zastavme sa špeciálne pri Nemecku, lebo ono podobný problém ako menované krajiny nemá. Alebo sa mýlim?
Nie, nemýlite sa. Jediná krajina, ktorá nemá problém s nacionalistickými stranami, je Nemecko. A to je veľmi zaujímavé, že Nemecko ako najväčšia krajina v Únii je v tomto ohľade naozaj výnimkou. Nielenže má hospodárske a demografické dôvody na prijatie veľkej časti migrantov, ale tiež nemá na domácej politickej scéne odpor alebo riziko, ktoré predstavujú vyššie spomínané strany. Samozrejme, je tu Pegida vo východnom Nemecku, ale to je skôr okrajová záležitosť. V Nemecku je koalícia, kde vládne spolu ľavica s pravicou, čo je veľmi dôležité, pretože sa ľahšie presadzuje politika, a keď nemáte protivníka na národniarskej pravici, presadíte si prakticky všetko, o čom som v súvislosti s Nemeckom hovoril. Ale Nemecko nie je vzorcom a etalónom pre celú Európu! Thomas Mann po vojne hovoril: „My potrebujeme európske Nemecko, aby sme nemali nemeckú Európu.“ Dnes máme trochu oboje. Pánboh zaplať, že to Nemecko je európske. Angela Merkelová dokonca zmenila aj svoj postoj voči multikulturalizmu. Dnes máme Nemecko s európskou tvárou, hoci má niekedy pokušenie správať sa akoby svoju predstavu európskej spolunáležitosti muselo nutne presadiť aj voči ostatným a možno nie vždy vie myslieť po európsky, teda myslieť na všetky okolnosti svojich susedov. A to nie je iba myslieť na Orbána, myslel som na problém ako taký. Čo budeme robiť s tým, ak máme Európu rozdelenú na Sever – Juh – ekonomicky a finančne a na Východ – Západ v otázke migrácie? Kto bude tým tmelom? Nemecko samotné nemôže byť tým tmelom. To určite nie. Musí tu vzniknúť niečo širšie, napríklad Weimarský trojuholník – Francúzsko – Nemecko – Poľsko. To je možno do budúcnosti, ale čo musíme riešiť teraz, je nástup európskeho nacionalizmu, čo ale Nemecko riešiť nemusí.
Celkom na záver, ako teda možno súčasnú obrovskú migračnú krízu vyriešiť? V New Yorku sa zišla OSN, stretol sa Obama s Putinom, je jediným riešením urovnanie konfliktov na Blízkom a Strednom východe? Teda porazenie Islamského štátu a skončenie vojny v Sýrii, ale aj v Iraku či v Líbyi? A spolupráca Ruska s USA a EÚ?
Podľa mňa je rozhodujúce zaoberať sa nielen následkami rúcania sa štátov na Strednom východe, ale zaoberať sa najmä príčinami. Dlhodobo nie je možné niečo urobiť proti migračnej vlne, pokiaľ sa neskončí občianska vojna v Sýrii, v Iraku či v Líbyi. To je priorita a práve tam existuje veľký kontrast. V Európe sú krajiny ako Francúzsko, ktoré sú priamo zaangažované v potieraní príčin tohto konfliktu. Je tam schopnosť intervencie, a to aj bez USA, proti príčinám. Pokiaľ sú príčinami Islamský štát alebo iné príčiny, tak jednoducho proti tomu zasiahnu. Nemecko má humanitárnu pozíciu, vzťah a politiku voči prisťahovalcom, ale nikdy sa nezaoberalo príčinami. Pretože Nemecko spravidla je proti intervenciám vojenského typu. Takže tu máme vlastne dve Európy, Francúzsko a Britániu, ktoré boli v minulosti a stále sú schopné a ochotné niečo také robiť – voči Sýrii nakoniec už Francúzi použili svoje stíhacie a bombardovacie lietadlá. Británia je v tom takisto angažovaná a pripravená zasiahnuť. Spoločne s nimi USA. Pochopiteľne, dlhodobo bude dôležité, aké riešenie spoločne nájdeme. Teraz sa Putin snaží povedať Amerike a Európanom: „Pozrite sa, v konfliktoch musíte rozlišovať hlavného a vedľajšieho nepriateľa. Vy ste považovali na začiatku Assáda za hlavného nepriateľa, bola to vaša chyba. Zisťujeme, že Assád neohrozuje vás, on ohrozuje sýrsky ľud svojím bombardovaním. Ale neohrozuje priamo vás! Kto ohrozuje priamo vás? No ISIS, pretože má 15-tisíc džihádistov z Európy a tí bojujú v jeho radoch, a potom vysiela svojich stúpencov robiť teroristické útoky v Európe.” Mali sme ich v tomto roku niekoľko, posledný bol vo vlaku z Bruselu do Paríža, kde Maročan z ISIS bol autorom pokusu o atentát, ktorý našťastie nevyšiel.
Akú úlohu tu teda v súčasnosti zohráva Vladimir Putin?
Máme tu novú situáciu, keď Putin môže Západu povedať: „Dobre, nezhodneme sa, pokiaľ ide o Assáda, ale máme tu hlavného nepriateľa a tým je ISIS.“ Podľa neho treba začať riešiť ten hlavný problém. Čo tým sleduje, to je už iná vec. Sám sa dostane opäť do hry ako veľmoc a ako hráč na Strednom východe, pretože Sýria je pre neho dôležité miesto ako základňa na Strednom východe. Je to súčasne pre neho možnosť – a to možno aj dlhodobo – „Vy ma potrebujete ako partnera na riešenie krízy na Strednom východe. Ale nesnažte sa vyvolávať zbytočne novú studenú vojnu s Ruskom, čosa týka Ukrajiny.“ Teda vzhľadom na východné susedstvo. Tu je odrazu prepojenie tých dvoch kríz, ktoré Európa prežíva vo svojom susedstve – migračná, o ktorej sme hovorili a tiež je tu stále aj tá východná. A rovnako ako Putin hovorí: „Hlavný problém je ISIS, až druhotný je Assád“, rovnako tiež hovorí: „Hlavný problém pre vás je to južné susedstvo, radikálny islam a jeho hrozba pre Európu a len vedľajší problém je Ukrajina, Donbas…“. Takže áno, máme tu novú situáciu nielen vnútri Európy, ale, samozrejme, nová dilema pre Európu vo vzťahu k svojim susedstvám, teda k južnému aj východnému, a teda aj vzťahu k USA a Rusku.
