Ako vnímate a hodnotíte vývoj spoločnosti po roku 1989?
Ja som z disidentskej rodiny. Mama bola hovorkyňou Charty 77 a ja som mala 17, keď bola revolúcia, Bola som v úplnej eufórii. Mala som pocit, že všetko bude úplne dokonalé a krásne. Moja mama mi počas tých novembrových dní povedala, že len teraz príde ta veľká práca, že je omnoho jednoduchšie sa voči niečomu vymedzovať, než niečo pozitívne robiť. A mala veľkú pravdu. Nie som skeptická, že by ma opustila radosť z toho, že tu máme slobodu. Máme slobodu prejavu, máme slobodu slova, čo samozrejme má svoje limity, ale stále sa to nedá porovnať s obdobím totality. Ja sa cítim ako slobodný človek, ale samozrejme prišlo na stôl rozčarovanie, pretože do politiky sa čoraz viac a viac dostávali ľudia, ktorým až tak nešlo o tie dobré veci. A ja si veľmi vážim mladých ľudí, ktorí prestali len nadávať a začali sa aktívne podieľať na spoločenskom živote, začali vstupovať do politiky. A myslím si, že vlastne až teraz prišla tá generácia, ktorá je o desať rokov odo mňa mladšia a nie je pošpinená totalitou. Mám v sebe nádej, že to bude lepšie. A teda, že je čo zlepšovať. Hrozne sa hanbím za to, akého máme prezidenta, hanbila som sa aj za toho predchádzajúceho a myslím si, že mladým ľuďom chýba pocit, že nemajú byť na koho a načo hrdí. Viem to od svojich synov. A rozmýšľam, čo mám urobiť, aby tie naše deti mohli mať pocit, že sú hrdí na to, že sú Česi, aby inteligentná mládež neodchádzala von, pretože stratili nádej, že tu môžu niečo zmeniť.
Napriek tomu je česká spoločnosť po stránke tolerantnosti a demokracie vyspelejšia ako slovenská. Čím to je? Tým, že ste bližšie k tomu Nemecku a Rakúsku?
Vlastne ani neviem. Je to možno tým, že sme o kúsok bližšie na západ, možno preto, že u nás žije viac cudzincov ako na Slovensku a najmä Slovensko nie je tak sekulárny štát ako Česko. Ťažko sa to vraví, pretože som veriaca, vyrastala som v katolíckej cirkvi a som pokrstená, deti sú pokrstené, mala som katolícku svadbu. Čím ďalej, tým viac som bohužiaľ, a obávam sa, že oprávnene, kritická voči katolíckej cirkvi. A samozrejme veľmi intenzívne vnímam homofóbiu, ktorá v Rímsko-katolíckej cirkvi je a ani nemôžem povedať, že mi to je ľúto, pretože to je príliš slabé slovo. Mňa to strašne štve, pretože princípom kresťanstva má byť láska a nie nenávisť. A katolíci sú nenávistní proti homosexuálom. A nie je to vec, ktorú by som začala riešiť až po smrti môjho synovca. V blízkej rodine máme párik lesieb, ktoré sú katolíčky a vidím, akú majú strašne ťažkú situáciu a obdivujem ich, že to už dávno nezabalili a neodišli preč.
Po Vašom boku kráčala počas Prag Pride (poz. red.: z ang. pride – hrdosť, pochody za práva ľudí s inou ako heteresexuálnou orientáciou) katolícka mníška sestra Jeannine, ktorá mala v Prahe prednášku, počas festivalu bola aj ekumenická bohoslužba. Čo tých ľudí vedie k revolte voči vlastným predstaviteľom v cirkvách?
Je ich u nás zatiaľ iba hŕstka a myslím si, že pokrokovejšia je v tomto evanjelická cirkev. Aj Logos (pozn. red.: ekumenické kresťanské spoločenstvo pre inak orientovaných ľudí) zakladal spolu s mojou sestrou evanjelický farár Jiří Štorek. Katolícky kňazi sú v tomto oveľa opatrnejší, ale už máme prvých, ktorí sa do tohto zapájajú. Máme dokonca prvého vyoutovaného (poz. red.: z ang. Coming-out – priznanie k homosexualite) katolíckeho kňaza, ktorý, bohužiaľ, bol po štrnástich dňoch od priznania vysťahovaný do Francúzska. Teraz sa vrátil, ale nemá to v cirkvi vôbec jednoduché. Držím mu palce, aby obstál. Ale myslím si, že situácia sa zlepšuje. Keď som bola na prednáške americkej rádovej sestry Jeannine, tak to bolo nesmierne povzbudzujúce. Vravela, že tam majú už stovky farností, ktoré otvorene podporujú LGBTI ľudí, ktoré sa zúčastňujú miestnych pride. Že sú omnoho viac otvorené rádové sestry, než biskupi alebo rádoví kňazi, ktorí sú stále opatrní. Ale to, ako sa zachoval arcibiskup Duka, keď zakázal sestre Jeannine prednášku v katolíckej farnosti u Salvátora, ma naštvalo a urazilo! Neviem, prečo by aktívna rádová sestra, ktorá nie je exkomunikovaná, nemohla mať prednášku v kostole iba preto, že ide o kontroverznú tému. Ak sa totiž začneme v cirkvi vyhýbať kontroverzii, tak dopadneme poriadne zle, pretože všetci z tej cirkvi nakoniec utečú. A myslím si, že aj pápež František je v tomto veľmi povzbudzujúci a kiež by sa biskupi prestali báť, keď majú takú úžasnú hlavu cirkvi. Ale myslím si, že teraz sa to vďaka nemu posúva a bude posúvať ďalej.
Prinútila vás k väčšej aktivite v boji za práva LGBTI ľudí aj tragická smrť vášho synovca, ktorý spáchal samovraždu práve pre to, že je gej a bál sa reakcie okolia?
Doteraz si vyčítam, že som nebola aktívnejšia už predtým, pretože si myslím, že by možno Filip za mnou prišiel a rozprával sa so mnou skôr. Myslím, že on nepochyboval, že mám gejov a lesby rada. Vedel, že mám mnoho takýchto priateľov, poznal naše tety v rodine, vedel, ako sa k nim správame a že ich máme radi. Ale myslela som si, že stačí, keď nerobím rozdiely. Ale nestačilo. Naša spoločnosť je tolerantná, ale tolerantná príliš málo. A najmä by ma naštvalo, keby mi niekto povedal, že ma toleruje. To znie ako, no, ok, ty mi až tak nevadíš. A Filip v tom svojom liste na rozlúčku chcel, aby sme to vykričali do sveta, aby sme hovorili o tom, čo sa stalo a aby sa to nestávalo. Takže nás tým poveril a keďže som mediálne známa, tak som to zobrala dosť na seba, ale zapája sa celá rodina. S Prag Pride sme založili poradňu S farbou von, v ktorej je aktívna aj Filipova mama a sestra. Založili aj Logos v Hradci Králové. Dospievanie je samé o sebe dosť ťažké a o to ťažšie musí byť vyrovnávanie sa so svojou orientáciou v tomto veku. Filip miloval svoju rodinu, deti a nevedel si predstaviť život bez rodiny a detí. Láska, rodina a vzťahy, to je úplne jedno, či je to medzi mužom a ženou, či medzi dvoma mužmi, či ženami. Veľmi by som si želala, aby každý mal tie podmienky rovnaké ako my – hetero.
To znamená, že ste aj za svadby osôb rovnakého pohlavia v kostoloch?
To by bol úplne úžasný cieľ. Bolo by to správne a som rozhodne za! A som aj za adopcie, pretože si myslím, že je množstvo detí, ktoré sú opustené a potrebovali by rodinu a milujúcich rodičov.
A argument, že to narušuje tradičné rodiny?
Po prvé, tých „štandartných“ rodín už u nás veľa nie je. A po druhé, ako a čím to narušuje? Čím ohrozuje? Myslím si, že vôbec ničím. Keď sa nám narodili synovia, tak prvému šla za krstnú mamu jedna lesba z našej rodiny a druhému tá druhá. Brali sme to tak, že ak by sa nám niečo s manželom stalo, tak chceme, aby sa ony postarali o naše deti. A je úplne jedno, že sú to dve baby, ktoré sa majú rady rovnako a možno aj viac ako ja so svojím mužom.
Plánujete sa angažovať aj politicky v právach LGBTI?
Vzhľadom na to, že pracujem v televízií, tak nemám tu možnosť. A ak by som aj chcela, musela by som z médií odísť. A najmä si nemyslím, že politiku by som vedela robiť. Spolupracujem intenzívne s Prag Pride, zapojila som sa do kampane Rovnaké rodiny, rovnaké práva. Snažím sa o osvetu na školách, zúčastňujem sa prednášok. Poradňa S farbou von by sa mala rozšíriť aj na Slovensko, do Poľska, Španielska aj Talianska. Tam vidím svoje možnosti a teší ma, že sa to rozširuje.