Do Bieleho domu vo Washingtone nastúpi republikán Donald Trump. Ako by mohla vyzerať jeho zahraničná politika?
V každých voľbách, nevynímajúc americké prezidentské, je jedna vec predvolebná rétorika a druhá reálna politika. V kampani bolo povedané, pravda, mnohé, ale politika sa teraz bude hlavne vytvárať podľa toho, aký tím si Donald Trump zvolí a ako bude nútený manévrovať vo vzťahu k rôznym záujmovým skupinám a k americkému Kongresu. Je ale pravda, že konkrétne v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky je Trumpov výber asi obmedzenejší, lebo už pred voľbami dal rad prominentných zahraničnopolitických a bezpečnostných expertov najavo, že je pre nich Trump svojou politikou a rétorikou neprijateľný. Kontúry toho, ako bude Trumpova politika voči svetu vyzerať, uvidíme konkrétnejšie tak v polovici budúceho roka. Rozhodne by som zatiaľ nerobil závery v zmysle, že pôjde o dramatickú zmenu v americkej zahraničnej politike. Musíme vyčkať.
V jeho predvolebnej rétorike však padlo niekoľko predsavzatí. Ústretová politika voči Kremľu, tvrdší boj proti islamskému extrémizmu a dostavanie vyššieho múru na hranici s Mexikom. Možno očakávať, že nimi naplní aj svoju reálnu politiku?
Budem stále opatrný. Jedna vec je však podľa mňa zásadná. Donald Trump oslovil určitý segment populácie USA, ktorý je nespokojný s establishmentom, so svojou sociálnou situáciou a tak ďalej. Ak chce tomuto elektorátu dať v priebehu svojho prezidentovania, čo sú iba štyri roky prvého obdobia, nejaký hmatateľný dôkaz, že sa jeho situácia zlepšila, tak na to musí dať peniaze. Takže počítajme. Súčasná angažovanosť USA vo svete je enormná. Vojny v Afganistane a v Iraku dodnes stáli americký štátny rozpočet vyše štyri bilióny dolárov, čo prepočítali experti z Harvardu. Dokonca uvádzajú, že horná hranica by mohla byť až šesť biliónov. A keď si uvedomíme, že americký dlh je devätnásť biliónov dolárov, tak ide o pomerne veľkú sumu. To môže Trumpovi a americkej politike zväzovať ruky z hľadiska nejakých zahraničných aktivít, intervencií a tak ďalej. Skôr sa môže snažiť viac investovať peniaze doma a tým znižovať zahraničné angažmá USA. Risknem hypotézu: Trump môže usúdiť, že tam, kde nebudú bezprostredne ohrozené strategické záujmy USA a kde USA nebudú vidieť nejaký benefit, tak sa tomu nebudú venovať tak intenzívne ako dnes. Môže to byť Blízky východ či Ukrajina. Uvidíme.
Naozaj si myslíte, že sa Trump vymaní z objatia vojenskej lobby a bude sa oveľa viac zaoberať vnútornou, napríklad sociálnou politikou USA?
Vplyv vojensko-priemyselného komplexu je v USA veľký, to je úplne evidentné. Dwight Eisenhower to skoro pred šesťdesiatimi rokmi naznačil celkom jasne, keď odchádzal z Bieleho domu, a nič sa na tom nemení. Popredný americký bezpečnostný expert Robert Kaplan však prišiel ešte v auguste tohto roka so zaujímavým záverom, že americká stredná trieda, ktorá väčšinou doteraz podporovala vojenské intervencie vo svete, to teraz nemusí úplne podporovať, resp. tolerovať. Jednoducho preto, že je stále chudobnejšia a toto môže považovať za nerozumnú politiku, ktorá má dôsledky aj na ňu. Trump, ak chce vyhrať ešte druhé volebné obdobie, musí tieto nálady obyvateľstva reflektovať. Myslím si, že to jeho politiku ovplyvňovať môže.
Myslíte si, že donúti európskych spojencov, aby dávali v rámci NATO viac financií do svojich armád?
Všetko sa točí okolo výdavkov na obranu a záväzku dávať na ne dve percentá HDP. Summit NATO vo Walese v roku 2014 to formuloval ako záväzok. Nemali by sme ale byť veľmi prekvapení tým, čo Trump hovorí, Európania boli varovaní a káraní oveľa skôr. Spomeňme napríklad na bývalého ministra obrany Gatesa. Ten amerických spojencov v Európe varoval, že ich politika vedie k demilitarizácii a odzbrojeniu Európy.
Na druhej strane si nie som úplne istý, či sú európski spojenci úplne pripravení, aby dávali dve percentá HDP na vojenské rozpočty. Jednak ich v tom zväzujú ekonomické problémy, ktoré majú. Dilema – tanky alebo maslo – tak bude politicky vždy veľmi zradná. A potom si nie som istý, nakoľko by niektoré krajiny boli schopné absorbovať v rezortoch obrany také obrovské balíky peňazí. V prípade Česka ide o zhruba130 miliárd korún. Na druhej strane je pravda, že je naďalej neúnosné, aby Spojené štáty pokrývali rozpočet NATO z osemdesiatich percent. Na konci studenej vojny to bolo fifty-fifty, päťdesiat na päťdesiat, medzi Európu a USA. Keď si ale vezmeme súhrn vojenských rozpočtov európskej (zatiaľ) dvadsaťosmičky, tak sa dostávame niekde k hranici 180 až 200 miliárd eur ročne. Takže je aj namieste uvažovať skôr o tom, či výrazne nezefektívniť vynakladanie týchto nemalých finančných prostriedkov v rámci Európy, keď vojenské schopnosti sú za tieto peniaze rádovo niekoľkonásobne menšie ako v prípade USA.
Niektorí politici stále hovoria o európskej armáde. Ako sa na túto možnosť pozeráte?
O európskej armáde sa síce vedie určitá debata, zatiaľ by som ale povedal, že je to len určitá vízia. Určite je namieste o možnosti vzniku európskej armády premýšľať. Ide ale o postupný a neľahký proces. Začať sa musí napríklad s tým, že Európa potrebuje väčšiu strategickú autonómiu, preto dobre rozumiem spoločnému vyhláseniu v tejto veci, českého a francúzskeho ministra zahraničia. Dôležité je mať také schopnosti a kapacity, ktoré umožnia Európe rýchlo zareagovať aj v oblastiach, kde má bezprostredný strategický záujem, a kde ho napríklad nemajú USA. Je to jednoznačne otázka Afriky, hlavne severnej Afriky a Sahelu, a časom určite aj Blízkeho východu. Európa je síce globálna mocnosť bez štátu, ale so spoločnou menou. Logicky by sa k tomu mohla pridať aj spoločná armáda, ktorá by sa mohla v tomto neistom svete stať pre Európu i ďalším významným integračným prvkom.
Rusko, ako aj Čína, posilňujú svoje vojenské sily. Sú ale obkľúčené americkými vojenskými základňami. Je v poriadku, keď ich pre Krym a Tibet považujeme za protivníka či drsnejšieho nepriateľa, ale v ekonomických vzťahoch by sme sa chceli priateliť? Jedno vytvára ministerstvo obrany a NATO, druhé vyžadujú záujmy malého Česka. Ako vy vnímate tieto nesúladné pohľady, prípadne protiklady?
Podobné protiklady existovali aj počas studenej vojny, keď sa zváral princíp obchodných záujmov a politických a bezpečnostných záujmov. Myslím si, že dnes to nie je inak. Písal som o tom v jednej svojej štúdii, keď Američania vo vzťahu k Číne riešia dilemu – ako s ňou výhodne obchodovať a zároveň ju geopoliticky zadržiavať. Objem obchodu USA – Čína sa pritom počíta v rádoch stoviek miliárd dolárov ročne a neustále stúpa. Realitou súčasného globalizovaného sveta je, že niekoho musíte považovať za súpera i partnera zároveň. Ide potom o to nastaviť mechanizmy spolupráce, ktoré môžu minimalizovať nezhody alebo im predchádzať. Za pozitívne vnímam mechanizmy, ako je napríklad platforma G20, kde okolo pomyselného okrúhleho stola sedí dvadsať najsilnejších svetových ekonomík. Existuje aj množstvo bilaterálnych formátov aj medzi USA a Čínou, kde sa riešia komplikované otázky obchodných a bezpečnostných vzťahov.
Globalizovaný svet sa však na druhej strane lacných čínskych výrobkov bojí. Trebárs v prípade ocele už dnes dávajú európske oceliarne jasne najavo, že dotovaným cenám tejto suroviny z Číny nebudú môcť konkurovať. Myslíte si, že volanie po návrate ťažkého priemyslu do USA a Európy je dnes vôbec možné uskutočniť?
Nie som ekonóm, ale napriek tomu poviem svoj názor. Nemyslím si, že deindustrializácia Európe a USA veľmi pomohla. V prípade Česka je vidieť, že je dobre, že tu je priemyselná základňa, ktorá tu bola vždy a stále existuje. Som rád, že sme nepodľahli ilúzii, že sa všetci vrhneme na služby. Musí tu byť reálny sektor, ktorý vyrába nejaké hodnoty.
Je jasné, že ho treba pre niektoré oblasti USA, ktoré boli závislé od automobilového priemyslu, kde bola masívna miera deindustrializácie zničujúca. Priniesla so sebou sociálne napätie a rozpad miest. Zoberme si napríklad zadlžený Detroit. Z tohto hľadiska mala byť otázka zachovania priemyselnej výroby v niektorých krajinách premyslená viac. Akokoľvek rozumiem argumentu, že niektoré výroby je lepšie mať v Číne alebo v Ázii. K tomu ale dodám, že v Číne sa budeme stretávať čoraz viac s faktom, že priemerné mzdy budú vzhľadom na ekonomický rast zákonite stúpať a miera výhodnosti preniesť tam nejaké výroby, napríklad z Európy, nepotrvá večne. To sa týka aj ďalších rozvíjajúcich sa ekonomík, ktoré budú postupne nadobúdať na sile, porastie v nich stredná trieda. To bude ďalšia výzva pre svet.
Takže by sme si mali hospodársku výrobu hýčkať a do budúcnosti naopak navracať do našich krajín aspoň časť ťažkého priemyslu?
Vidím to zase ešte z inej stránky. Dôležité je, aby sme v Česku mali priemyselné odvetvia s vysokou pridanou hodnotou. To je úplne zásadné. Teda nielen montážne, ale aj výroby, ktoré kopírujú súčasné moderné trendy z hľadiska tých najviac rozvíjajúcich sa odvetví. Prosto hi-tech. Je dôležité, aby tieto trendy Česko zachytilo. Je dobre, že sme v pelotóne krajín, ktoré chcú profitovať zo štvrtej priemyselnej revolúcie.
- Reklama -
