Ekonóm Ševčík: Zrušte sankcie proti Rusku. Rusov sa nedotkli. Havlova hlúposť, že sme odišli. Čakajú nás problémy

14.5.2018 0:00

ROZHOVOR Európska únia zišla zo svojej pôvodnej cesty. Je preregulovaná a plná sociálneho inžinierstva. Na starobu si to uvedomuje aj Miloš Zeman. Eurozóna je zlý politický projekt a je ťažké z neho vystúpiť. Francúzsko je už pätnásť rokov v neustálom deficite, v Európe môže zlyhať bankový sektor. Zástancovia EÚ, ako je Tomáš Prouza, sa dlhodobo mýlia. Nafukuje sa bublina, pre chudobnejších a strednú triedu Čechov je ťažké zohnať vlastné bývanie. Naši výrobcovia môžu nájsť nové príležitosti v Číne, Indii alebo v Rusku. Keď sme v deväťdesiatych rokoch z ruského trhu odišli na základe Havlových tvrdení, naše miesta hneď zabrali Nemci a Francúzi. To všetko v rozhovore pre ParlamentníListy.cz komentuje Miroslav Ševčík, ekonóm a dekan Národohospodárskej fakulty VŠE v Prahe.

Ekonóm Ševčík: Zrušte sankcie proti Rusku. Rusov sa nedotkli. Havlova hlúposť, že sme odišli. Čakajú nás problémy
Foto: Hans Štembera
Popis: Miroslav Ševčík
Bývalý český premiér a eurokomisár V ladimír Špidla pre A2larm povedal, že svet sa ocitol v momente radikálnej spoločenskej premeny. Podľa neho je úlohou politikov prichádzajúcu zmenu moderovať. Pri tom by rád ctil základné hodnoty sociálnej demokracie, ako je sloboda, solidarita a rovnosť. Chce človeka zbaviť ekonomického a politického otroctva, čo by podľa neho sociálna demokracia mala riešiť prevedením kapacity štátu na vyššiu úroveň, ako je dnes. Kľúčovú úlohu podľa Špidlu bude hrať Európska únia a jej hlbšia politická integrácia. Je skutočne zosilnená európska integrácia tým, čo nás vyvedie z hroziaceho nebezpečenstva?
 
Po prvé si myslím, že Európska únia zišla zo svojej pôvodnej cesty, ktorá bola postavená na voľnom pohybe tovaru, služieb, práce a kapitálu. Zatiaľ nebola schopná vytvoriť ani poriadne fungujúci vnútorný trh a celá tá činnosť spájajúca sa s tzv. pozitívnou integráciou, ktorá však býva negatívnym procesom, ktorý je byrokratický a prináša so sebou vznik zbytočných inštitúcií a zbytočných rozhodovacích procesov, vrhá Európsku úniu späť. Európska únia v súčasnosti stráca konkurencieschopnosť a nie je schopná sa vyrovnať so základnými problémami, ktoré sa s ňou ťahajú už najmenej druhú dekádu. Nachádza sa v dlhovej pasci, aj keď sa o tom teraz veľmi nepíše. Nachádza sa v preregulovanom štádiu ekonomiky, utápa sa v nezmyselných projektoch, ktoré jej aj do budúcna nedávajú šancu súperiť s tými najrýchlejšie sa rozvíjajúcimi oblasťami sveta. Európska únia sa teda, bohužiaľ, nachádza v nezávideniahodnej situácii. To, čo hovorí pán Špidla, tak EÚ má v podstate vo väčšine krajín vytvorený štát blahobytu. Bohužiaľ, je rozsah štátu blahobytu dlhodobo neufinancovateľný. Nič na tom nemení ani to, že sa pár krajín po mnohých rokoch výrazných deficitov dostalo v roku 2017 v hospodárení do kladných čísel.
 
Je teda Európska únia schopná zabezpečiť pracovné miesta a sociálnu rovnosť?
 
Súčasná Európska únia kladie dôraz práve na sociálnu rovnosť a často preháňa výdavky bez toho, aby to zodpovedalo existujúcej produktivite a elementárnym zákonom efektívnosti. EÚ so svojou preregulovanosťou pracovného trhu nie je schopná vytvárať také množstvo pracovných príležitostí ako napríklad USA. Zdôrazňujem, že sa v súvislosti s automatizáciou a digitalizáciou ide o bežný prejav vedecko-technického pokroku. Keď niekto hovorí o nejakej priemyselnej revolúcii 4.0, tak to je mýlenie si pojmov. EÚ má, samozrejme, ešte obrovské rezervy, časť pracovnej sily, ktorá by prišla o miesto v tzv. starých odvetviach, sa transformuje na pracovnú silu, ktorá bude poskytovať svoje schopnosti v oblasti služieb. Koniec koncov aj posledné výdobytky vedy smerujú k tomu, aby dochádzalo k hodnotnejšiemu životu jednotlivých sociálnych skupín a nie, aby sa vytvárali zbytočné pracovné miesta, ktoré sú spojené s byrokraciou a míňaním verejných peňazí.
Vrátim sa teda k hroziacemu zániku pracovných miest a citujem Vladimíra Špidlu: „Je jasné, že dôjde k zániku veľkého počtu pracovných miest; iné miesta budú naopak vznikať, ale saldo nie je jasné. Odhady sa líšia – jedni tvrdia, že zanikne okolo štyridsať percent miest, iní hovoria, že asi desať percent. Každopádne sa to bude týkať ohromného množstva ľudí.“
 
Zdieľate Špidlove obavy?
 
To je naopak pozitívny proces, že zanikajú miesta v neproduktívnych odvetviach. To nie je revolučný, ale evolučný vývoj, ktorý nastáva v obdobiach, keď vznikajú nové objavy, keď sa posúva automatizácia a robotizácia sa používa vo väčšom rozsahu. Tohto procesu by som sa nebál, pokiaľ však nebudú vytvárané umelé pracovné miesta, ktoré povedú napríklad k ešte väčšiemu sledovaniu obyvateľov a ktoré sa budú hradiť z verejných financií získaných z vreciek daňových poplatníkov.
 
Vladimír Špidla sa v rozhovore venoval aj osobe Miloša Zemana. Povedal o ňom, citujem: „Miloš Zeman, samozrejme, nie je vôbec žiadny sociálny demokrat. Čo si o tom myslíte? Je Miloš Zeman sociálny demokrat?
 
Miloš Zeman je hlavne pragmatik. Miloš Zeman má sociálne cítenie, ale keby na začiatku deväťdesiatych rokov bolo miesto v pravici, rovnako dobre mohol byť pravicovým politikom a ekonómom. Pretože tam to miesto nebolo, a pretože tu ležala výzva zdvihnúť z blata sociálnu demokraciu, tak Miloš Zeman túto výzvu uchopil a v podstate sa pasoval do úlohy sociálneho demokrata, aj keď mnoho jeho názorov je bližších skôr takému tomu sociálnemu demokratizmu Tonyho Blaira, o ktorom sa nedá povedať, že je úplný ľavičiar. V niektorých svojich názoroch na súčasné problémy sa blíži skôr pravicovo zmýšľajúcim voličom ako k tým úplne ľavicovým. Samozrejme, niekedy má nápady podobné skôr charakteru kolektivistických vízií a romantických predstáv sociálneho inžinierstva, ale čím je starší, tým viac si uvedomuje nerealizovateľnosť niektorých utopických myšlienok či už marxistov, alebo neomarxistov.
 
Ako sa pozeráte na prebiehajúci spor o hĺbku európskej integrácie? Vladimír Špidla povedal: „Ak integrácia narazí na výrazný odpor stredovýchodnej Európy, je jasné, že nás nechajú stáť opodiaľ. Asi nás nevyhodia, ale EÚ nás jednoducho nechá vysublimovať. Otázka znie kruto realisticky: Ak chcem udržať stabilitu eurozóny, musím ju integrovať. Môžeme to zhrnúť do sloganu: Buď euro, alebo vojna. Málokto si totiž dokáže predstaviť, čo by rozpad eurozóny, prípadne EÚ spôsobil. Nastal by ohromný politický chaos s občianskymi vojnami a hrozivými konfliktmi.“
 
Eurozóna je nadmieru zlý politický projekt, nie je to ekonomický projekt. Nemyslím si, že by nutne muselo dôjsť k nejakým vojnovým konfliktom, keby eurozóna v súčasnom stave zanikla. To ešte neznamená, že sa rozpadne aj Európska únia. Z eurozóny je však veľmi ťažké vystúpiť, musel by to byť riadený proces všetkých. Naopak, ak by politický establišment priznal pochybenia pri realizácii tohto neúspešného projektu, tak by mohol dať nový impulz dobrovoľnej integrácii a konečne možno dobudovaniu tých nižších foriem integrácie, ktoré nikdy dobudované neboli a na ktorých zlých základoch sa potom stavali vyššie formy integrácie, vrátane politickej únie, respektíve hospodárskej a menovej únie. Snahy presvedčiť občanov Európy, niekedy aj donucovacími prostriedkami na to, aby realizovali politickú úniu, považujem za chybné a z dlhodobého hľadiska sú nepriateľské aj voči samotným občanom krajín Európskej únie. Môžu spôsobiť ďalšie zaostávanie za vyspelými svetovými centrami ekonomiky.
 
Nie všetci sú však k budúcnosti EÚ skeptickí. Niekdajší štátny tajomník pre európske záležitosti Tomáš Prouza (ČSSD) pred týždňom napísal na svoj Twitter: „Toto všetkých tých prorokov konca EÚ a krachu EÚ asi dosť naštve: Vlani v eurozóne i celej EÚ klesal deficit aj dlh, 12 krajín malo prebytkový rozpočet a Slovinsko vyrovnaný. Som zvedavý, akú rozprávku si pre nás vymyslia teraz.“ V akej kondícii sú teda skutočne únijné ekonomiky, napríklad z hľadiska zadlženosti?
 
Tomáš Prouza sa celkovo dlhodobo mýli. Pár krajín, mnohé aj po desiatke rokov či dokonca dlhšom čase, sa dostalo do plusových čísel. Pán Prouza ale nepovedal, že celkový deficit únijnej dvadsaťosmičky bol mínus jedno percento a pri eurozóne mínus 0,9 % podielu na HDP. Pravdou je, že niektoré krajiny v minulom roku po mnohých rokoch dosiahli nepatrné kladné hospodárenie.
 
Teda tých dvanásť krajín, o ktorých sa zmieňuje, boli prevážené tými zvyšnými?
 
Väčšina krajín európskej dvadsaťosmičky je v deficite, a to v nie nízkom. Niektoré krajiny dlhodobo nespĺňajú Maastrichtské kritériá. Portugalsko, Španielsko, tesne k nesplneniu týchto kritérií má Francúzsko, ktoré je už pätnásť rokov v neustálom deficite. Dá sa povedať, že Taliansko dokonca dlhšie ako pätnásť rokov, rovnako tak Rakúsko. Čiastočne aj Fínsko má už desať rokov deficit. Neviem teda, o akom významnom úspechu pán Prouza hovorí, toto hodnotenie vytrháva z kontextu a budúci rok to môže byť úplne obrátene.
 
To ma privádza k ďalšej otázke. Vo Fínsku sa konal od januára 2016 pilotný experiment s univerzálnym nepodmieneným príjmom pre všetkých občanov bez ohľadu na to, či daný človek pracuje, alebo nie. Vláda však tento experiment tento rok v apríli predčasne odpískala. Je to cesta do budúcna?
 
Je to sociálne inžinierstvo, je to absolútne chybný koncept tých, ktorí nemajú nič lepšie na práci a vymýšľajú takéto "volebné trháky". Koniec koncov predčasné zrušenie tohto experimentu hovorí samo za seba.
 
Hovorí sa o dlhu Francúzska, o slabých nemeckých a talianskych bankách. Čo považujete za najväčšie ekonomické riziká pre súčasnú Európsku úniu?
 
Vidím v blízkej budúcnosti možné zlyhania celého finančného sektora v Taliansku, Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, ale sú do toho namočené aj niektoré nemecké banky. Samozrejme, Európska centrálna banka sa to snaží ututlať a retušovať svojou dlhodobo nezodpovednou politikou kvantitatívneho uvoľňovania peňazí. Vedľajším produktom tejto politiky je to, že banky nakupujú štátne dlhopisy. Vlády tak nie sú donútené na zodpovednejšiu politiku. Banky totiž majú peniaze na to, aby tieto dlhopisy nakupovali. Keby neexistovalo kvantitatívne uvoľňovanie peňazí a banky tieto peniaze nemali, tak by nebolo za čo tie dlhopisy kupovať, prípadne by sa museli zvýšiť úrokové sadzby. Tu jednoznačne môžeme sledovať proces monetizácie štátneho dlhu, čo je jedno z najväčších ekonomických ziel, ktoré sa môže diať. Tie peniaze sa umiestňujú aj do nákupu cenných papierov, čo spôsobuje neadekvátny rast akciových indexov, predovšetkým v USA. Tým sa čiastočne nafukuje bublina, ktorá tiež môže spľasnúť. Ďalej sa to prejavuje v pomerne rýchlom raste cien nehnuteľností a poľnohospodárskej pôdy, tento jav zažívame na úplnej väčšine územia Českej republiky. Títo sociálni inžinieri by si mali uvedomiť, že je to asociálne. Znižuje to pre sociálne slabších a strednú skupinu obyvateľstva možnosť získať vlastné bývanie, ale aj nájomné bývanie, lebo suma na nájom sa odvíja aj od ceny nehnuteľností.
 
Ako sa darí zotaviť južným členom Európskej únie, teda Grécku, Španielsku, Taliansku?
 
Grécko, hoci v minulom roku zaznamenalo prebytok rozpočtov, v žiadnom prípade nie je z problémov vonku. Ak by sa mal riešiť grécky dlh štandardným spôsobom, tak je v podstate neuhraditeľný. Vymýšľajú sa rôzne iné spôsoby, ktoré však z dlhodobého hľadiska nebudú fungovať. Grécko má ešte stále nadhodnotené svoje dôchodky, reformy sa nerobia príliš do hĺbky. Vzhľadom na to, že ani grécka ekonomika nerastie nijako výrazným tempom, nemožno očakávať nejakú významnejšiu zmenu. Čo sa týka Talianska, Španielska a Francúzska, tam bude pomerne značný problém s finančným sektorom a do budúcnosti môže byť problém aj s ďalšími sektormi ekonomiky. Koniec koncov vidíme, ako socializácie a nepodarená politika začleňovania migrantov vo Francúzsku vedie k sociálnym nepokojom, ktoré sa rozsahom blížia možno až k nepokojom pred päťdesiatimi rokmi v roku 1968.
 
Pri Španielsku hrá úlohu aj chronická nezamestnanosť alebo možno nezamestnateľnosť mladých...
 
To je významný problém v Španielsku a Grécku. V Španielsku sa nezamestnanosť mládeže blížila až k 50 percentám, v súčasnosti klesla na zhruba 40 percent. V Španielsku je okrem tohto problému aj problém vnútornej nekonzistencie a snahy o oddelenie Katalánska a v nedávnej minulosti aj Baskicka. Tieto dezintegračné procesy sa môžu prehĺbiť a vytvoriť ďalšie priekopy v samotnom Španielsku.
 
Ako by ste komentovali správu týždenníka Euro, ktorý napísal, že za štyri roky bude Česko mať vyššiu kúpnu silu ako Taliansko? Je to vôbec nejaká výhoda?
 
Samozrejme, bola by to výhoda, ak by to nastalo. Zvýšila by sa životná úroveň občanov Českej republiky. Musel by však pokračovať ekonomický rast, ktorý zažívame v posledných dvoch rokoch. Nesmelo by to sprevádzať nejaké razantné zvyšovanie inflácie a muselo by dôjsť aj k tomu, že časť ziskov, ktoré sa produkujú na území Českej republiky a v súčasnosti odtekajú do zahraničia, by mali zostať v Českej republike, aby sa reinvestovali a tým sa podieľali na zvyšovaní národného bohatstva. Rádovo sa to blíži už k 300 miliardám korún ročne. Zvýšilo by to, samozrejme, aj hrubý domáci produkt a umožnilo by to zvýšiť aj mzdy v celom rade zamestnaneckých skupín.
 
Ako by sme tieto peniaze mali v Česku udržať?
 
To je otázka. Najlepšie je vytvoriť také podmienky, aby tí, ktorí ich v ČR realizujú v podobe zisku, ich tu chceli nechať.
 
Všetci hovoria, že ekonomika rastie o päť percent. Ako dlho to ešte môže trvať?
 
To môže skončiť už tento či budúci rok. Záleží na mnohých faktoroch. ČR je veľmi vysoko závislá od exportu. Dôležité je udržanie dynamiky exportu. Bude to teda záležať aj na vývoji v Nemecku, aj keď časť nášho tovaru je z Nemecka opätovne vyvezená. Lepšie by pre nás bolo, keby sme vyvážali priamo do tých krajín, kde náš tovar rovnako končí. Osobne si myslím, že by čiastočne pomohlo napríklad aj zrušenie sankcií voči Rusku. Rusov sa nijako významne nedotkli, naopak im čiastočne ekonomicky pomohli. V mnohých oblastiach sa stali sebestační, naopak subjektom, ktoré tam vyvážali, to spôsobilo problémy, museli hľadať nové trhy, a nie vždy sa tieto nové trhy podarilo nájsť.
 
Má do budúcnosti zmysel ekonomická orientácia na východ? Rusko, Čína – je to skutočne trh budúcnosti?
 
Ja by som to možno ešte rozšíril. Trhy nie príliš vzdialenej
budúcnosti sú India a Čína. Obe krajiny s viac ako miliardou obyvateľov. Ak by niekto povedal, že to sú nevýznamné trhy, tak by som sa musel spýtať, prečo sú nevýznamné. Tieto trhy nie sú plne nasýtené a dajú sa tam nájsť miesta pre našich výrobcov s úspešným umiestnením ich výrobkov. Rusko je menšia krajina, ale opäť je tam vyššia nenasýtenosť v tých nepríliš rozvinutých oblastiach. Aj ruský trh možno považovať za perspektívny trh a je zbytočné odtiaľ odchádzať. Keď sme odtiaľ odchádzali na začiatku deväťdesiatych rokov na základe prihlúplych tvrdení politikov, vtedajšieho prezidenta Havla, tak naše miesta okamžite obsadili výrobcovia z Francúzska, Nemecka a z ďalších krajín, takže to bola totálna hlúposť. Za veľmi perspektívny považujem ešte, ale skôr v dlhšom časovom horizonte, trh Afriky. V Afrike sa v súčasnosti rodí najviac ľudí. Sú to chudobné oblasti, ale niektoré krajiny pochopili budúci veľmi perspektívny vývoj v rádoch desaťročí. Nie je to otázka jednej dekády. Afrika je dnes ale už obsadená, predovšetkým Číňanmi, čiastočne Rusmi a aj Indovia sa v tomto teritóriu veľmi angažujú. Je teda zbytočné, aby sa Európania alebo Česká republika nesnažili udržať a prípadne aj rozšíriť trhy, ktoré tam mali z minulosti.
 
Nie je teda škoda ničiť si vzťahy s Čínou vo chvíli, keď Čína ovláda s nadsádzkou "polovicu Afriky"?
 
Áno, samozrejme, bola by to škoda.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Kiska, Skripaľ, bombardovanie Juhoslávie. Miloš Zeman na PL znovu mnohým zdvihne mandle

0:00 Kiska, Skripaľ, bombardovanie Juhoslávie. Miloš Zeman na PL znovu mnohým zdvihne mandle

ROZHOVOR Šéf NATO Jens Stoltenberg sa správa alibisticky, keď sa snaží ospravedlňovať bombardovanie …