Ekonóm Ižip otvorene: Spojené štáty po druhej svetovej vojne zásobili celý svet dolármi a z toho žijú dodnes

6.9.2018 0:00

ROZHOVOR Väčšina všetkých úverov a obchodných vzťahov je naviazaných na dolár. Finančný systém je nastavený tak, že dlh musí rásť. Spomalenie rastu znamená príchod recesie a finančných problémov. Záchrana Talianska by bola nepredstaviteľne drahšia než v prípade Grécka. Je otázne, či by to dokázala eurozóna vôbec ustáť. Varuje ekonóm Ronald Ižip v rozhovore pre PL.sk.

Ekonóm Ižip otvorene: Spojené štáty po druhej svetovej vojne zásobili celý svet dolármi a z toho žijú dodnes
Foto: archív Ronalda Ižipa
Popis: Ronald Ižip
Po problémoch Grécka, ktoré len minulý mesiac ukončilo čerpanie medzinárodnej pomoci, sa nový problém vynára v Taliansku. Môže byť odmietavý postoj súčasnej talianskej vlády voči fiškálnym opatreniam Bruselu ešte väčší problém, ako bolo pred desiatimi rokmi Grécko?
 
Grécko je malá ekonomika. Aj keď malo veľké problémy, nemali výrazný vplyv na eurozónu, dali sa ustáť. To bol však iba náznak toho, že sa môže stať niečo väčšie – môže prísť k nákaze. V tom čase sa problémy Grécka rozšírili aj do ostatných periférnych krajín eurozóny. Skončili však s tým, ako Európska centrálna banka (ECB) začala s nákupom dlhopisov (kvantitatívne uvoľňovanie). Vtedy problémy ustali, no nevyriešili sa. Taliansko je teraz krajinou, ktorá môže v tomto smere nadviazať na Grécko a problém oveľa viac zvýrazniť. Talianska ekonomika totiž už nie je taká malá ako tá grécka. V tomto prípade hovoríme o dvoch biliónoch eur vládneho dlhu. Keby sa dôvera v krajinu stratila, záchrana Talianska by bola nepredstaviteľne drahšia. Je otázne, či by takýto negatívny scenár dokázala eurozóna vôbec ustáť.  
 
Taliansko bude na budúci rok po odchode Veľkej Británie z EÚ treťou najväčšou ekonomikou Únie. Je spor medzi Rímom a Bruselom skôr ekonomický alebo politický, keď vezmeme do úvahy, že taliansku vládu tvoria strany označované za populistické a krajne pravicové?
 
Nerád by som sa zamotával do toho, čo je a čo nie je populizmus. Podľa mňa funguje svet veľmi jednoducho: Pokiaľ sa darí ekonomike, tak ľudia budú voliť pravicové strany  liberálne či konzervatívne  a pokiaľ sa ekonomike nedarí, tak ľudia budú voliť ľavicové a nesystémové strany. Taliansko je jedna z mála ekonomík sveta, ktorá za posledných desať rokov po finančnej kríze ekonomicky poklesla. To znamená, že taliansky rast je mizerný a spôsobuje politické napätie. Vláda je vlastne iba zrkadlom toho, ako sa darí ekonomike. Tá talianska má mandát na to, aby priniesla zmeny, ktoré by pomohli ekonomický stav opraviť. Tieto zmeny musia byť radikálne. Taliansko prijalo euro 1. januára 1999 a je v eurozóne už takmer dve dekády. Dlhodobé problémy krajiny znamenajú, že politika eurozóny Taliansku nevyhovuje a treba jej ekonomiku upraviť tak, aby mohla fungovať v prospech Talianov. Spor s EÚ preto bude len narastať, pokiaľ globálna ekonomika, ktorá by potiahla aj Taliansko, nebude prudko rásť. 
 
Pred pár rokmi však talianske banky dostali významnú finančnú injekciu, aby sa dostali z krízy. Nepomohlo toto opatrenie?
 
Pred pár rokmi sa hasili tie najväčšie „požiare“, ktoré vznikli počas krízy. Banky, pri ktorých hrozilo, že skrachujú, dostali finančné injekcie, ale to nemení nič na tom, že keď vezmeme pomer zlých bankových úverov k bankovej bilancii, tak Taliansko je vo svetovom meradle jedna z najproblematickejších krajín sveta. Problémy sú teda obrovské  hovoríme o stovkách miliónov eur, ktoré treba do systému doplniť. Tým, že aj vláda má v Taliansku obrovský dlh, je veľmi ťažké tieto problémy vyriešiť. To, čoho sa obávam, je, že momentálne sa problémy vo svetovej ekonomike rozširujú a Taliansko môže byť vstupnou bránou, cez ktorú sa globálne napätie znova dostane do Európy. Taliansko môže rýchlo byť trójskym koňom nových európskych problémov. 
 
Potrebuje teda Taliansko viac šetriť alebo viac investovať, ako to chce robiť talianska vláda?
 
Taliansko chce robiť to, čo robí Trump. On sa rozhodol, že navýši vládne investície a tým pádom aj vládny dlh. Rozhodol, že zníži dane, aby sa naštartovala ekonomika, a sľubuje si od toho veľký rast podobný tomu z čias prezidenta Reagana. Podobne sa na to díva aj talianska vláda, ktorá chce tiež naštartovať domácu ekonomiku a rast aj na úkor vyššieho dlhu, ktorý by bol splácaný vyššími príjmami z ekonomického rastu. Je to však veľmi záludná vec, pretože pri takom veľkom dlhu, ako má Taliansko, je otázne, či je možné tento dlh ešte zvyšovať bez toho, aby sa to neodrazilo na dôvere v zdravie krajiny. Taliansko má vládny dlh okolo 120 percent HDP (dvakrát viac ako Slovensko). Spojené štáty však majú vlastnú menu a to znamená, že sú v oveľa lepšej situácii ako Taliansko. Problémy Talianska sú pravdepodobne riešiteľné iba dlhodobou vnútornou devalváciou (podobne ako Grécko) – rapídnym znížením životnej úrovne. 
 
Už sme spolu viackrát hovorili o začínajúcej obchodnej vojne, ktorú vedie Donald Trump voči EÚ. Je to po uvalení ciel na európske autá dovážané do USA ešte vážnejšie alebo je to len ďalšie v rade opatrení, s ktorými sa dokáže Európa vyrovnať?
 
Trump bojuje na všetkých frontoch a Európa je jedným z nich. Po výraznej eskalácii napätia sa americký prezident snažil istým spôsobom predať na európskom trhu tovary, ktoré sa nebudú predávať na čínskom trhu. Ak sa mu to nepodarí, pretože Európa si bude chrániť svoju poľnohospodársku výrobu, bude to mať následky. Trump vie, že najzraniteľnejším miestom Európy je automobilový priemysel. Zatiaľ clá nie sú ešte schválené, ale ak by sa tak stalo, malo by to vplyv na rast HDP. Samé o sebe by to nemusela byť katastrofa, ale realita je iná. Momentálne sme vo fáze neskorého ekonomického cyklu, čo znamená, že problémy sa kumulujú a každý ďalší problém, ako je zavedenie ciel na autá, alebo problémy bankového sektora spolu vytvárajú mozaiku, ktorá nevyzerá dobre. Hrozí, že obchodné vojny zvýraznia problémy, ktoré momentálne vo svetovej ekonomike sú. Trumpove obchodné vojny urýchľujú tento proces.
 
Už ste spomenuli Čínu, s ktorou má Trump tiež obchodný spor. Ako veľmi to môže poškodiť čínsku ekonomiku a naopak, ako môžu odvetné opatrenia Pekingu uškodiť Spojeným štátom?
 
Čína je v podstate len ďalšou súčasťou sveta, ktorá má problém, na rozdiel od USA, ktoré teraz celkom slušne rastú. Nezabúdajme, že súčasný ekonomický rast USA je tvorený najmä škrtmi a vládnymi deficitmi. Keď Trump investoval 1,5 bilióna dolárov do ekonomiky, tak sa to muselo niekde odraziť. Americká ekonomika preto rastie, ale sotva udržateľne. Ekonomika rastie už desať rokov a je čas, keď bude musieť začať spomaľovať – nedá sa rásť večne. Najviac sa to odrazí na Číne. Pretože práve Čína má veľké množstvo zombie firiem s obrovským množstvom zlých korporátnych úverov. Čína vždy potrebovala, aby svet rástol a pokiaľ spomaľuje, čo sa momentálne deje, tak to práve ju bude bolieť najviac. Obchodné vojny nemajú svojich víťazov.  
 
Čína je po USA druhou najväčšou ekonomikou na svete. Čo môžu spôsobiť dlhodobé obchodné spory medzi týmito dvomi veľmocami? Je to iba spomalenie rastu alebo niečo horšie?
 
Spomalenie globálneho ekonomického rastu sa môže zdať ako vec, ktorá nie je dramatická, ale to by bol omyl. Finančný systém je nastavený tak, že dlh musí rásť, a to exponenciálne. To znamená, že spomalenie rastu je v zásade to isté ako pokles. Z tohto hľadiska spomalenie rastu znamená príchod recesie a finančných problémov nielen v Číne, ale aj v ďalších častiach sveta. Rozvíjajúce sa trhy sa rúcajú a Čína tam hrá veľkú úlohu práve v tom, že bola importérom mnohých tovarov a surovín všetkých týchto krajín. Pokiaľ sa zníži jej ekonomický rast, tak to ovplyvní aj celý zvyšok sveta. Skôr či neskôr sa to preleje aj do rozvinutých krajín, vrátane USA. 
 
Ako je možné, že pri tých všetkých spomínaných problémoch, Číne sa darí obchodovať v Afrike?
 
Treba sa na to pozrieť z dvoch rôznych uhlov. Ten prvý je, že Čína investuje viac-menej ako krajina, ale EÚ a USA investujú cez korporácie. To znamená, že autonómne rozhodnutie je na korporáciách, ktoré považujú Afriku za rizikovú oblasť. Čína ako krajina má väčšiu silu veci ovplyvniť. Druhý uhol je, že tieto investície nie sú náhodné  ide o dlhodobú čínsku stratégiu. Je to nová hodvábna cesta  stratégia, ako prekonať Spojené štáty v ekonomickej oblasti. Čína v podstate teraz robí to, čo robili Spojené štáty po druhej svetovej vojne, keď zásobili celý svet dolármi a z toho žijú dodnes. Väčšina všetkých úverov a obchodných vzťahov je naviazaných na dolár. Čína sa snaží spraviť niečo podobné pomocou juanu. Peking obchoduje v afrických krajinách spôsobom, že rozdá úvery štátom v juanoch a oni si za ten úver kúpia tovary z Číny, ktoré využívajú na stavbu tovární, infraštruktúry a podobne. Toto je vzťah, ktorý vyhovuje Číne, ktorá si v Afrike vytvára finančných vazalov. Nie je to nič prekvapivé, naopak, môžeme to nazvať novodobým finančným kolonializmom. Dlh v cudzej mene vždy bol a ostane tým najväčším finančným problémom. V podobnom duchu fungoval dolár (cez Marshallov plán), funguje eurozóna (cez spoločnú menu), tak bude fungovať aj svet v budúcnosti (napríklad cez juan). Taká je realita dlhových peňazí.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Alibizmus, ježkovia a veveričky... Chmelár tvrdo nielen o Kiskovej strane

7:00 Alibizmus, ježkovia a veveričky... Chmelár tvrdo nielen o Kiskovej strane

ROZHOVOR Sme alternatívou voči neokonzervatívnej i neoliberálnej politike, hovorí o pripravovanej st…