Vysoký komisár OSN pre utečencov Filippo Grandi oznámil, že za prvých päť mesiacov tohto roka zomrelo utopením v Stredozemnom mori 2 510 utečencov. V roku 2015 ich za to isté obdobie zahynulo 1 855. Humanitárne organizácie zverejnili fotografiu mŕtveho ročného dieťaťa, ktoré bolo zo Stredozemného mora vylovené. Argumentujú, že Európa musí utečencom umožniť bezpečnú cestu na tento kontinent. Ako sa dá na takúto požiadavku reagovať?
Nový vysoký komisár OSN nadväzuje vo svojej rétorike na svojho predchodcu z UNHCR. Len neviem, či ho ešte niektorý z kľúčových hráčov v migračnej Európe bude počúvať. Dokonca si nie som istý, či by mal. Dookola sa päť rokov opakuje to isté a nikam to nevedie. Spomeňme na tomto mieste taliansku operáciu Mare Nostrum, ktorá zachránila tisícky životov, nepriniesla však ani za mak skutočného riešenia migračnej krízy v strednom Stredomorí. To preto, že nikoho v Taliansku netrápilo a netrápi, čo sa so všetkými desiatkami tisíc v zásade ekonomických migrantov v Európe stalo. Azda s výnimkou juhotalianskej mafie. Juh Talianska časti z nich poskytol nelegálne prácu, ale to len preto, aby spolu s ostatnými smerovali na severné talianske hranice a cez ne do Francúzska, Nemecka, Rakúska či Švédska. Paradoxne práve táto humanita nahrávala pašerákom k ďalším ziskom.
Vytvorenie humanitárnych koridorov je výborná myšlienka v prípade, že migrácia je spontánna, a to v tomto prípade nie je. Je to starostlivo pripravená a operatívne dômyselne menená akcia organizovaného zločinu. Navyše posadnutosť Európskej komisie relokáciami bráni hľadanie akýchkoľvek ďalších, respektíve akýchkoľvek skutočných riešení. K tým by nepochybne patrili humanitárne víza ako národný inštrument, nie ako jednotný európsky. Potom by mohla byť jediným prehľadným a bezpečným regulátorom vstupu ľudí v núdzi na územie európskych štátov. Lenže to evidentne nechce. Pašerácke siete dokážu veľmi obratne manipulovať verejnou mienkou. Samozrejme, že im ide len o zisk, a nie o osud migrantov. Tragické fotografie vítajú. Zaručujú vo výsledku odbyt. Lenže nielen UNHCR, ale najmä EK a čelný predstavitelia Európy im na to z rôznych, prevažne zištných dôvodov skáču, takže žiadne skutočné riešenie neprichádza.
Nie je to dané tým, že je Európa tým všetkým zaskočená?
Keď som už pred rokmi hovoril, o čo v skutočnosti ide, bol môj názor skôr ojedinelý a nevítaný. Dnes sa povie, že pašeráci zarobili šesť miliárd dolárov, a nič. Európa je na rozpadnutie, o týždeň bude o Veľkú – a po následnom odtrhnutí Írska, keď zvíťazí Brexit, už malú – Britániu slabšia, a napriek tomu sa ide ďalej, rovnaké plané reči, nič neriešiace samity a dohody, povzdychy a morálne apely. Navyše je úplne jedno, či napríklad v Rakúsku nakoniec zistili, že prostredníctvom korešpondencie doručené hlasy v prezidentskej voľbe na poslednú chvíľu zvrátili výsledok od jednej katastrofy k druhej. Tradičné politické strany boli jednoducho vymazané a situácia je katastrofálna práve aj z pohľadu riešenia migrácie. Rakúska obranná politika, vytrysknutá v reakcii na slobodných, zase spadla v reakcii na nátlak Nemecka a Talianska a navyše so zeleným prezidentom sa nie je kam ponáhľať.
Ten výsledok je jednoducho perspektívne tragický, pretože posilní ďalšie extrémistické – populistické nálady, a obdobný osud čaká celú Európu. Ona jednoducho nič riešiť nechce, nič nerieši, a tak politická mapa bude prepísaná nakoniec celkom zásadne. Takže hlavnou výzvou pre Európu bolo, aby zostala demokratická a silná, aby si ctila názory svojich občanov, aby vychádzala z odkazu svojich predkov, aby neklamala a neustále hlúpo neopakovala, že niečo musí, aby zostala ostrovom bezpečia v rozbúrenom svete, aby nepodľahla zvrhlo sebadeštrukčnej, najmä bruselskej úradníckej mašinérii. Nič z toho neurobila. Ak si niekto myslí, že keď bude polorozpadnutá, nebezpečná, extrémisticky ladená a absurdne multikultúrne neukotvená a vláčna, že niekomu pomôže, tak sa mýli. Potom už nepomôže nikomu, ani sebe. Vysokí eurokomisári budú môcť vyhlasovať čokoľvek.
Veľký počet utopených je daný tým, že počet utečencov využívajúcich stredomorskú trasu pri ceste do Európy po uzavretí balkánskej trasy v posledných niekoľkých týždňoch aj vplyvom teplejšieho počasia vzrástol. Francúzsky minister vnútra Jean-Yves Le Drian v rozhovore pre francúzske rádio Europe 1 upozornil, že v Líbyi čaká 800-tisíc utečencov, ktorí sa chcú dostať do Európy. Čo by s tým mala alebo mohla Európska únia urobiť?
To všetko je pravda a je hanebné, že francúzsky minister vnútra prišiel na takú triviálnu skutočnosť tak neskoro. Možno raz príde aj na to, koľko desiatok miliónov ľudí je pripravených v celej Afrike, na Blízkom a Strednom východe atď. k odchodu niekam, kde nevedia, čí sú, a napriek tomu sú ešte dosť bohatí a namyslení, napríklad do Európy. Možno príde na to, že v Afganistane je vojna štyridsať rokov, takže ich sťahovanie do Európy v posledných rokoch je dôsledkom najmä niečoho iného než ich desiatky rokov trvajúcej zúfalej situácie. Nemecký minister spravodlivosti Heiko Maas zase prekvapivo prišiel na to, že sme v Európe, a tak vyhlásil, že Nemci zakážu polygamiu. Že vraj zákon je viac než viera. To sú ale objavy. Doteraz v tej bezpečnej multikultúrnej Európe pod taktovkou Merkelovej platilo, že viera je viac než zákon? Táto prax sa vraj teraz, keď už je neskoro, skončí a viacnásobné sobáše už sa uznávať nebudú. Dokonca vraj nebudú už trpieť nútené sobáše, tým menej, keď sa budú týkať maloletých dievčat.
Možno príde aj čas, keď v Dánsku zistia, že ak budú každému utečencovi, ktorý prejaví záujem – rovnako ako Sýrčan, ktorý prišiel predvlani so ženou a ôsmimi deťmi a požiadal o povolenie, aby si priviedol a oficiálne nadviazal na bezodný sociálny systém ďalšie dve manželky a ďalších dvanásť detí, a uspel -, vyplácať dávky na 20 detí a tri manželky, tak to možno raz zo štátneho rozpočtu neutiahnu. Nie je potrebné zdôrazňovať, že nepracuje a keďže je chorý, po dánsky sa učiť nebude, koniec koncov do sociálneho systému už zaintegrovaný je, tak akáže ďalšia integrácia. Európski politici si z nás jednoducho robia bláznov. Zásadne merajú dvojakým metrom. Sú permanentne prekvapení z dosahu svojich vlastných nezmyselných rozhodnutí a hlavne robia Európu stále menej a menej bezpečnou a na svetovom kolbisku stále menej a menej významnou a konkurencieschopnou.
To sú pre budúcnosť všetko hrozivé informácie. Chýba teda Európskej únii vôľa a odvaha začať problém s migráciou nejako razantne riešiť?
Európa neurobila až na drobné výnimky nič pre to, aby mohla niekoho niekam účinne vracať, keď zistí, že utečenec nie je utečenec, ale ekonomický migrant – a tých je väčšina, či rovno ilegálny kriminálny živel. Lenže celé azylové a migračné právo a politika, ktoré ja osobne považujem za archaizmus z mnohých dôvodov takmer neaplikovateľný, nemôže bez účinnej politiky návratu fungovať. Dokonca EÚ nenašla ani silu skonštatovať, že všetkých z celého sveta, ktorí by to právo náhodou mali, jednoducho prijať nedokážeme. Dokonca aj návraty z Grécka do Turecka sú mizivé a samotná dohoda s Tureckom je taký paškvil, že netuším, ako dopadne u príslušnej najvyššej súdnej inštancie EÚ.
Takže ťažko povedať, ako by mala EÚ postupovať, keď racionálne postupovať odmieta a emocionálne politicko-oportunistické postupy nezaberajú a nezaberajú. Pokiaľ nedospejeme k záveru, že máme kam vracať a zároveň že do EÚ vpúšťame len tých, o ktorých máme preverené, prečo prichádzajú, a hlavne že majú nárok na azyl alebo spadajú do kategórie, ktorú jednoducho sami do Európy cielene chceme dostať, tak sa nepohneme z miesta. Nepochybne už teraz vieme, že Kaddáfí bol síce tyran, ale dohody na reguláciu imigrácie do Európy s ním fungovali. A zdá sa, že lacnejšie ako s príkladným demokratom a multikulturalistom Erdoganom. A my budeme musieť nájsť niekoho, s kým sa dohodneme v Afrike. A mne sa zdá, že sme ho nejako zatiaľ nenašli.
A potom je ešte alternatíva, a to ďalšie vojenské intervencie do Líbye, so všetkými nástrahami a dôsledkami, ktoré by európske sily v tejto oblasti čakali. Bohužiaľ, opakovane hovorím, že valletský samit o migrácii z novembra 2015 a všetko, čo nasledovalo po ňom, neviedlo k žiadnemu pozitívnemu výsledku okrem bombastických tlačoviek a uistenia, že je Afrika takmer vyriešená. Samozrejme, že nie je.
Takže tvrdenie generála Juraja Šedivého, že bude potrebné urobiť poriadok v Líbyi a migrantov tam vracať späť, je podľa vás jeden z možných scenárov?
Áno, ale že by som z toho mal radosť, to teda nie. Aby sme niekomu a niečomu pomohli, to by sme si museli najprv veriť, a nielen slniečkarsky bláboliť o rozvojových projektoch. Zatiaľ sme žiadny užitočný nástroj neboli schopní aplikovať. A pritom je ich celkom dosť. Miliardy európskych i národných peňazí zatiaľ nepriniesli ani stotinu toho, koľko sa očakávalo alebo očakávať malo.
Taliansko sa po uzavretí balkánskej trasy stalo znovu tranzitnou krajinou pre migrantov. Generálny tajomník Talianskej biskupskej konferencie, monsignor Nunzio Galantino vyhlásil, že smrť utopených migrantov je „facka do tváre európskej demokracie“, a kritizoval EÚ za to, že zlyhala pri vytvorení „humanitárneho koridoru, stanoveného medzinárodným právom, v krajinách, ktoré chcú prijať migrantov, aby tak podporili ich bezpečný priechod a vyhli sa násiliu, vykorisťovaniu a smrti“. Čo povedať k takému obvineniu?
Áno, smrť utopených migrantov je facka do tváre európskej demokracie. Nie preto, že by sme mali do Európy previesť či previezť každého, komu sa zachce. Musí to byť preto, že Európa zatočí s každým, kto parazituje na ľudskom nešťastí či túžbe. Na to však už čakáme veľmi dlho a asi sa ešte načakáme. Kresťanská či komunistická talianska tradícia teda v dôsledku úplného chaosu a nezodpovednosti v migračných otázkach však stála pri zrode súčasného celoeurópskeho imigračného chaosu. Tak neviem, čo nám vlastne chcú poradiť. Ale s migráciou a bojom proti terorizmu nám zatiaľ veľmi nepomohli. Teraz sa o pomoc v oboch prípadoch hlási talianska mafia.
Monsignor Galantino tiež kritizoval plán úradov začať snímanie odtlačkov prstov migrantom plávajúcim cez Stredozemné more, hneď ako budú vyzdvihnutí zo záchranných člnov, a odsúdil takzvané plávajúce hotspoty s tým, že na lodi nemajú utečenci zabezpečené právo usilovať o azyl. Vzhľadom na to, že v Taliansku je podiel katolíckeho obyvateľstva až 90 percent, možno to brať ako nátlak na ministra vnútra Angelina Alfana, ktorý vraj chápe biskupove slová, ale sám má za povinnosť zabezpečiť, aby boli rešpektované zákony?
Keď sa dvadsať rokov po tom, čo je snímanie odtlačkov prstov integrálnou súčasťou azylovej praxe a jasnou povinnosťou každého členského štátu, zistí, že Talianskom prechádzajú desaťtisíce migrantov bez ich sňatia, Európa robí, že je v šoku, a monsignor ešte radí, ako na to. Všetci to vedeli vrátane EK, ale urobiť niečo s akýmkoľvek talianskym rozhodnutím je, bolo a bude ako pohnúť oslom, ktorý sa rozhodol nejsť. Galantino jednoducho kritizuje všetky povinnosti každej krajiny a keď začne kázať, že je hriechom byť členom nielen Schengenu, ale aj EÚ, tak nad tým začnem vážne premýšľať. A až potom nech si robia Taliani, čo chcú. Inak však jediným dlhodobo udržateľným riešením je, aby prichádzajúci odovzdávali odtlačky prstov predtým, než nastúpia do oficiálnej lode, ktorá ich na základe priznaného štatútu ako legálnych imigrantov bezpečne dovezie do vysnívaného európskeho raja.
Prúd migrantov na balkánskej trase sa výrazne oslabil dohodou Turecka s Európskou úniou. Ale Turecko stupňuje hrozby, že v prípade nezrušenia vízového styku pustí do Európy migračnú vlnu. Ako by mala EÚ postupovať, dať Erdoganovi, čo chce, opevniť grécku či macedónsku hranicu, alebo ešte inak?
Prúd migrantov na balkánskej ceste sa výrazne oslabil najmä vďaka statočnému, a treba povedať Bruselom veľmi kritizovanému, postoju Macedónska. Keby hranice nezavrelo, toľko by nepoklesol. Dohoda s Tureckom je podľa jedných veľký úspech a podľa druhých veľká európska prehra a jasné víťazstvo Turecka. Mňa však nikto nepresvedčí, že v tak policajne organizovanom štáte, akým Turecko bezpochyby je, by sa mohlo len tak stať, že desiatky kilometrov tureckého pobrežia, zhodou okolností toho, odkiaľ je to na grécke ostrovy najbližšie, zostanú mimo pozornosti policajných, pohraničných a pobrežných orgánov. Nie, nie je to náhoda.
Erdogan sa potreboval jasne vymedziť proti európskemu vodeniu za nos, ktoré trvá desiatky rokov bez jedinej výhody pre Turecko. A tak to skúsil a vyšlo to. Európa zaplatí a bude počúvať. Trochu sa to síce na úrovni niektorých národných parlamentov zadrháva, ale nemožno veriť, že by sa bruselskí majstri appeasementu Erdoganovi skutočne postavili. Samozrejme, že zrušenie víz s Tureckom vzhľadom na jeho nedemokratickosť a neplnenie rady, a nielen jednej z viac ako siedmich desiatok podmienok pre ich zrušenie, bude fatálnou chybou, rovnako ako v prípade Ukrajiny a Kosova. Lenže Merkelová a Brusel už to sľúbili, tak sa nedá nič robiť. Možno keď bude v Európe bezpečne ako v Somálsku, zmenia názor.
Ak sa pýtate, či má Európa nejaký plán B, som úplne presvedčený, že Brusel žiadny takýto plán nemá.
Stále sa vyvíja debata o použiteľnosti migrantov. Ide tak o tých, ktorí už v Európe sú, ale aj o tých, ktorí novo prichádzajú. Mení sa situácia s ich zamestnateľnosťou?
Uplatniteľnosť v prípade migrantov na trhu práce je rôzna. Tí, ktorí prichádzajú legálnymi kanálmi, majú zvyčajne individuálny plán svojho uplatnenia. To platilo najmä o tých, ktorí podobnými kanálmi prišli v minulosti a zároveň participovali na úspechu vlastnej integrácie. Uplatniteľnosť tých, ktorých do Európy priniesla vlaňajšia veľká migračná vlna, je, ako sa ukazuje, menej ako malá. Nie div, keď Merkelová povedala, že multikulturalizmus úplne zlyhal, a potom bez akýchkoľvek obmedzení otvorila brány Európy, tak ani veľká byť nemôže. Žiadna politická korektnosť túto skutočnosť dlhodobo nezakryje a teraz by bolo korektné priznať, že situácia je iná, než aké bolo, dokonca vnucované, očakávanie.
Rovnako ako s tou polygamiou či vzťahom a toleranciou k iným náboženstvám, názorom, odlišnostiam, k právu a demokracii či prostému vzťahu k práci ako takej. Bude treba priznať pravdu a navyše skôr, než sa zase objavia pre Európu ekonomicky chudobnejšie roky. Dovtedy tie tri manželky a 20 detí toho nezamestnaného azylanta na sociálnych dávkach zvládneme. Potom však nastane skutočné hľadanie a vytváranie pracovných miest pre tých najmä nekvalifikovaných a neintegrovaných a pre tie deti. Kecy o tom, koľko máme voľných pracovných miest lekárov, programátorov a koncertných majstrov, milióny prichádzajúcich nenasýtia. Je úsmevné, ako anglickí odporcovia Brexitu, najmä z radov britských labouristov na čele s Jeremym Corbynom, už zrazu môžu stáť na jednom pódiu s premiérom Davidom Cameronom. Majú hrôzu, že s odchodom prídu o európske sociálne vymoženosti. Lenže o ne nakoniec prídu rovnako a všetci, pretože ich okrem iného aj v dôsledku neriešenia uplatnenia imigrantov na pracovných trhoch Európy sociálne systémy neutiahnu.
Hovorí a píše sa o tom, ako sa v dôsledku migračnej vlny zvyšuje kriminalita. Máte také informácie a je vôbec správne poukazovať na kriminalitu migrantov?
Kriminalita migrantov je, samozrejme, obrovská, a to aj za stavu, že sa povinne prehliada, že v Rakúsku za znásilnenie dieťaťa padne pre migranta pravdepodobne polovičný trest než pre pôvodné obyvateľstvo, pretože vraj bol v ťažkej životnej situácii, že sa v európskych no-go zónach radšej nič nevyšetruje a až pri teroristickom útoku nastáva prekvapenie, čože sa tam vlastne deje, že sú európske väznice preplnené imigrantmi. Na kriminalitu kohokoľvek je správne poukazovať najmä preto, že rozumný boj proti nej spočíva v prevencii, výchove, nápravných programoch.
Pokiaľ na niečo nepoukazujem, ak sa tvárim, že to neexistuje, pokiaľ si o tom zakážem hovoriť, tak proste nič nezlepším. Je úplne jedno, či ide o imigrantov, či starousadlíkov, alebo tretiu generáciu imigrantov či starousadlíkov. Pokiaľ o tom nechceme hovoriť, seriózne, odborne, nepopulisticky, potom nič nezlepšíme a opäť budeme len prekvapení, zaskočení, vydesení, šokovaní. Z vlastnej hlúposti. Každý, kto sa pohybuje za hranou zákona, potrebuje pomôcť. Nie najskôr zavrieť oči, a keď je to neúnosné, tak ho zatvoriť do väzenia. To čoskoro nebude ich kapacita stačiť. Už teraz nestačí.
