Čo s nimi urobíme? Pýta sa Andor Šándor, čo s moslimskými vrahmi u nás. A dodáva: Afganistan? Treba sa snažiť to tam ukončiť

7.1.2019 0:00

ROZHOVOR „Osobne sa netajím názorom, že sa treba snažiť konflikt (v Afganistane) ukončiť. Také výlevy niektorých našich politikov, že tam budeme musieť byť ďalších desať rokov, považujem za absolútne chybné táranie a nezmyselné hazardovanie nielen s finančnými zdrojmi, ale aj so životmi našich vojakov,“ hovorí v rozhovore pre Parlamentné listy český generál v zálohe, uznávaný bezpečnostný poradca a bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR Andor Šándor. „Sýria, Afganistan, ak k tomu dôjde, mexický múr, obchodná vojna s Čínou, uzavretie novej obchodnej dohody s Kanadou a Mexikom ukazujú, že Trump všetko smeruje k svojmu heslu Amerika na prvom mieste, voči vlastným voličom. Robí to jasne a veľmi pragmaticky s cieľom svojho znovuzvolenia. Či sa nám to v Európe páči, alebo nie. To mu je tak trochu jedno. Má svoje priority a za nimi ide,“ konštatuje.

Čo s nimi urobíme? Pýta sa Andor Šándor, čo s moslimskými vrahmi u nás. A dodáva: Afganistan? Treba sa snažiť to tam ukončiť
Foto: Hans Štembera
Popis: Andor Šándor

Na úvod sa opýtam na vašu novú knihu Planeta Země – kruté místo k žití, ktorá teraz vychádza. Čo sa v nej čitatelia dozvedia?

Knižka je takým mojím zamyslením nad historickým kontextom vývoja ľudstva od pätnásteho storočia. Za posledných päťtisíc rokov, keď sa opisuje história, sa len päťsto rokov nebojovalo. Snažím sa povedať, či súčasnosť má potenciál na nejaký vážny konflikt. Hovorím tam o islame, zaoberám sa Nemeckom, Ruskom, Čínou, Spojenými štátmi v kontexte od minulosti do súčasnosti. Knižka má trinásť kapitol. Sú tam analýzy, historické udalosti, súčasný vývoj a ako sa to môže prejaviť dnes. Pre mnoho ľudí môže byť do istej miery všeobecnou náhradou dejepisu. Snažím sa vyjadrovať aj k súčasnej záhube zvanej politická korektnosť. Že nie sme ochotní a schopní nazývať veci pravými menami, čo vedie nevyhnutne k tomu, že keď je nejaká hrozba a nesprávne ju pomenujeme, logicky na ňu nemôžeme nájsť adekvátnu odpoveď. Mierne sa zamýšľam aj nad tým, prečo v krajine, ktorá je relatívne tolerantná k rôznym menšinám, musí niekto svoju inú sexuálnu orientáciu nazývať „pražská pýcha“. Čo vyzerá, že my, ktorí sme z nášho pohľadu normálni, sme nejaký odpad. V tých trinástich kapitolách sa zamýšľam nad tým, v čom žijeme, vrátane Európskej únie.

Na konci roka 2018 vyvolal veľkú odozvu plán Donalda Trumpa stiahnuť vojakov zo Sýrie. Trump čelí kritike, že v Sýrii uvoľňuje miesto Putinovi a Iránu, prípadne ešte Turecku. Je teda rozhodnutie o ústupe USA múdre?

Treba vnímať kontext tohto rozhodnutia. Prichádza na začiatku tretieho roka Trumpovho prezidentovania. Je v duchu predvolebných sľubov. Navyše si naozaj nepamätám, že by bol nejaký americký prezident zvolený či znovuzvolený na nejakej zahraničnopolitickej téme. V Spojených štátoch bude vždy rezonovať domáca politika. Ide o pracovné miesta, boj s Čínou, ochranu pracovného trhu, ochranu života vojakov a ich návrat domov, America First. Myslím, že sa dohodol s Tureckom, uvoľnil mu miesto. Turci budú riešiť svoju obsesiu s Kurdmi s ich ambíciami na nezávislý štátny útvar, pretože výrazné posilnenie autonómie sýrskych Kurdov by viedlo k väčšiemu posilneniu ambícií tureckých Kurdov. To je pre Turecko to hlavné. Samozrejme, s tým prísľubom, že Turci sa postarajú o Islamský štát, čo podľa mňa mohli urobiť už dávno, keby mu nevyhovovalo, že bojoval proti Asadovi. Zároveň Turecko nebude až tak rýpať do Saudskej Arábie, pokiaľ ide o vyšetrenie vraždy novinára Chášukdžího a predovšetkým viny princa Mohammeda bin Salmana. Čo je jasný geopolitický záujem Spojených štátov. Takže by som v tom nevidel len tak nejaké avanturistické rozhodnutie Donalda Trumpa na záver roka, ale je v tom možné vidieť akcent jeho priorít. Z medzinárodného hľadiska môžeme toto rozhodnutie hodnotiť nie príliš pozitívne.

Nemyslím si, že tým uvoľňuje miesto Rusku. To je tam pevne uchytené. Rusko bolo jediný legitímne pôsobiaci štát na území Sýrie, pretože bolo pozvané vládou Bašára Asada. Nemyslím si ani, že by sa tým zvýraznila rola Iránu, ktorý hrá vážnu a silnú úlohu v sýrskej politike už dlho. Je to len ukážka toho, že Spojené štáty za Donalda Trumpa nebudú bojovať s každým v záujme niekoho iného. To je trend, ktorý on nastolil. Pri hodnotení Trumpa niekedy zabúdame, že sa v mnohom snaží plniť predvolebné sľuby, ktoré dal voličom. Bez ohľadu na to, či by sa nám to páčilo. Nemyslím si, že stiahnutie Spojených štátov dramaticky ovplyvní vývoj na severe Sýrie. Bude záležať na tom, ako tvrdo tam Turecko zakročí proti sýrskym Kurdom a ako to bude konvenovať so záujmami Ruskej federácie, ktorá do toho bude nepochybne hovoriť. Zohľadniť tam všetky veci bude ťažší problém, pretože geopolitické záujmy jednotlivých aktérov sú v mnohom rozdielne. Ale je zrejmé, že Kurdi boli predaní. Splnili svoju úlohu v boji proti IS a už v záujme „vyšších“ cieľov nie sú potrební. Pokrytectvo? Áno, ale aj pravá tvár medzinárodnej politiky.

Bašár Asad

Bašár Asad. Zdroj: TASR

Je v samotnej Sýrii v podstate už vojna na konci?

Občianska vojna vo veľkej časti Sýrie je na konci. Príde však na rad ešte ťažšia vec. A to je národné uzmierenie a obnova zničených častí krajiny. Je otázka, ako sa medzinárodné spoločenstvo bude dívať na legitimitu Bašára Asada, čo bude do značnej miery tomu uzmierovaniu pomáhať alebo nie. Zatiaľ to vyzerá, že starí nepriatelia v regióne sa uzmierujú. Sunnitské monarchie znovu otvárajú svoje zastupiteľské úrady v Damasku. Nie je to láska. Asad je šiítsky alavita, ich nepriateľ. Ak mu pomôžu, pragmaticky, nie z lásky, znížia vplyv Iránu. To je hlavný arcilotor regiónu v očiach sunnitských monarchií. Aj keď vo veľkej časti krajiny utíchli zbrane, ešte to neznamená, že je koniec rozdielnym geopolitickým záujmom jednotlivých hráčov. Čo asi bohužiaľ nepovedie k očakávanému výsledku – stabilite; ale je to realita daného regiónu. Bude naďalej nestabilný a prinášať problémy pre Európu.

Dá sa podobný americký krok ako v Sýrii – teda stiahnutie vojakov – očakávať aj v Afganistane?

Donald Trump v predvolebných sľuboch hovoril aj o Afganistane. Teraz prenikajú informácie, že stiahne až dve tretiny vojakov z Afganistanu. To znamená, že zo súčasných štrnástich tisíc by išlo o veľkú časť. Je to nepochybne výrazom toho, že si Donald Trump uvedomuje, že vojensky, silou sa Afganistan udržať nedá. Je nutné hľadať nejaké národné uzmierenie aj za účasti Talibanu. O tom niet pochýb. Toto rozhodnutie Trumpa je opäť smerované k vnútornej domácej politike. Je odrazom jeho vnímania toho, do akej miery je úspech vôbec možný. Američania v Afganistane, ale aj v Iraku utopili stovky miliárd dolárov, ktoré nepochybne chýbajú inde. Ale verím, že nejakým spôsobom odráža aj výsledky rokovaní medzi Spojenými štátmi a Talibanom, ktoré prebiehajú v Katare aj inde. Že je tu tendencia riešiť tento nekončiaci sa konflikt iným spôsobom ako vojensky a inak, ako sa to deje doteraz. Je celkom evidentné, že sa stále nedarí nájsť riešenie za súčasnej situácie. Ak to USA urobia, bude zaujímavá reakcia českej vlády a prezidenta, ktorý veľmi hlasno obhajuje našu účasť v tejto misii. Možno si uvedomíme, ako je to vlastne s tým, že v krajine pod Hindúkušom bojujeme za bezpečnosť Prahy.

Osobne sa netajím názorom, že sa treba snažiť konflikt ukončiť. Také výlevy niektorých našich politikov, že tam budeme musieť byť ďalších desať rokov, považujem za absolútne chybné táranie a nezmyselné hazardovanie nielen s finančnými zdrojmi, ale aj so životmi našich vojakov. Áno, treba sa snažiť, aby bol Afganistan stabilný po odchode vojakov, aby sa nevrátilo obdobie 90. rokov minulého storočia, keď bol zázemím al-Káidy. Je pravda, že je to zložité. Ešte by som k tomu dodal, že Američania si aj po stiahnutí vojakov chcú nechať vojenské základne v Afganistane s ohľadom na geopolitickú situáciu – blízkosť Ruska, Číny aj Iránu, čo však Taliban príkro odmietol. Tadiaľ cesta nevedie, že by Taliban súhlasil s tým, aby akékoľvek cudzie vojská zostali na území Afganistanu.

Ako som však už povedal – Sýria, Afganistan, ak k tomu dôjde, mexický múr, obchodná vojna s Čínou, nové obchodné dohody s Kanadou a Mexikom ukazujú, že Trump všetko smeruje k svojmu heslu Amerika na prvom mieste, voči vlastným voličom. Robí to jasne a veľmi pragmaticky s cieľom svojho znovuzvolenia. Či sa nám to v Európe páči, alebo nie. To mu je tak trochu jedno. Má svoje priority a za nimi ide.

Pre svet sú a vždy boli dôležité americko-ruské vzťahy. Vladimir Putin poslal Donaldovi Trumpovi novoročný list, v ktorom ho vyzýva na široký dialóg. V liste zdôraznil, že vzťahy Ruska a Ameriky sú „najdôležitejším faktorom strategickej stability a medzinárodnej bezpečnosti“. Môžeme v roku 2019 očakávať vrelejšie vzťahy medzi oboma krajinami? Alebo je to málo pravdepodobné?

Doteraz kvalitu vzťahov medzi Washingtonom a Moskvou do značnej miery limitoval – okrem Muellerovej vyšetrovacej komisie – americký Kongres. To sa teraz zmení zrejme ešte k horšiemu. Kongres je už v rukách demokratov, ktorí sa budú snažiť prezidentovi urobiť politické peklo na zemi. Myslím si však, že Donald Trump by chcel mať lepšie vzťahy s Ruskom. Ale to, ako tú hru s Ruskom hrá, ukazuje, že on nepovažuje Rusko za veľký bezpečnostný problém. Tým je pre neho oveľa viac Čína a jej ambície v celom priľahlom ázijskom regióne. Posledný verbálny útok na Taiwan je dokladom narastajúcej asertivity Pekingu. S Ruskom by chcel, samozrejme, hovoriť. Ale záleží na tom, ako mu bude zväzovať ruky demokratický Kongres, ktorý po ňom pôjde, ako som už povedal, teraz ešte oveľa viac. Je otázka, aké bude mať možnosti. Netrúfam si odhadnúť, ako sa to bude vyvíjať.

Bolo by dobré, aby sa s Ruskom viac hovorilo. Podmieňovať to tým, že by malo Rusko vrátiť Krym, je nereálne. Rusi Krym nikdy nevrátia, hoci z hľadiska medzinárodného práva došlo k jeho anexii nezákonne. Na druhej strane, v prípade Krymu a jeho nezávislosti prebehlo niekoľko politických rozhodnutí a referend v minulosti, ktorých začiatok je už na konci sovietskej éry a ktoré môžu relativizovať medzinárodné odmietnutie posledného referenda, ktorým sa Krym navracia pod vládu Moskvy. Otázka je, čo ukážu ukrajinské prezidentské voľby, či zvíťazí Tymošenková a pôjde viac poruke Rusku. To všetko sa uvidí. Myslím, že pre vzťahy s Ruskom bude veľmi dôležité, ako sa bude vyvíjať práve kríza okolo Ukrajiny. Podmieňovať schôdzku s Ruskom zo strany Spojených štátov tak, že sa stretnú, až Rusi prepustia zajatých ukrajinských námorníkov, mi príde ako hlboká neznalosť ruskej povahy. Hlboké podcenenie ruskej pozície. To jednoducho Rusi nikdy neurobia. Môže sa hovoriť o tom, že sa tým môže prezident Putin zaoberať po tom, ako prebehne súd s tými námorníkmi, ale dovtedy ich celkom nepochybne Rusi nepustia.

Donald Trump a Vladimir Putin

Donald Trump a Vladimir Putin. Zdroj: TASR

Terorizmus je veľkým problémom aj Európy, ani predvianočný čas sa nezaobišiel bez útokov teroristov. Dá sa s faktickou porážkou Islamského štátu čakať, že ich bude ubúdať, pribúdať alebo to na nich nemá vplyv?

Nie je to úplne presné. Bola porazená geografická dimenzia Islamského štátu z veľkej časti, ale nie úplne. My presne nevieme, kde všetci tí ľudia sú. Či sa skrývajú v púštnych oblastiach Iraku tam, kde sa dali dohromady pod vedením Abúa Musu Zarkáwího. Vieme, že niektorí sú niekde na severe Sýrie. Ale hlavné je, že sa nepodarilo poraziť ideológiu Islamského štátu. V tretej generácii moslimských prisťahovalcov v Európe je veľa ľudí, ktorí sú odhodlaní proti nám bojovať, majú pocit, že Západ je v kontaktnej vojne s islamom, sú citliví na niektoré prejavy zahraničnej a vojenskej politiky Západu predovšetkým v oblasti Blízkeho východu a severnej Afriky. Osobne si myslím – a môžem sa mýliť –, že nehrozí obdoba 11. septembra. Al-Káida určite nie je v takej figúre, aby ho mohla opakovať. Je to dané aj tým, že bezpečnostné opatrenia na letiskách sa v mnohom zdokonalili. Avšak také prejavy, ako sú pobodanie troch ľudí v Manchestri, útoky, ktoré sme videli v Štrasburgu, Berlíne aj inde, sa budú opakovať. Vo Francúzsku je čoraz väčší problém s bezpečnosťou s ohľadom na prejavy islamského terorizmu. To je jednoducho fakt.

Nemalo by žiadny zmysel si nahovárať, že je vyhrané, že sme svoju prácu splnili. Dnes sa rieši, ako integrovať bojovníkov Islamského štátu, ktorí sa vrátia a odpykajú si trest. To je veľký problém. Je otázka, či sme schopní všetkých týchto ľudí vrátiť späť do spoločnosti. A pri tom poslednom prípade v Štrasburgu sa ukazuje, že nemáme vôbec pod kontrolou, čo robia ľudia, keď sú vo väzení mnohokrát len za bagateľnú kriminálnu činnosť. Kde sa stávajú obeťami vymývania mozgov a radikalizácie. To sú problémy, ktoré nie sme schopní riešiť. Je však evidentné, že to samotné podhubie, ktoré máme na území západnej Európy, vrátane pretrvávajúcej nestability Blízkeho východu, severnej Afriky a niektorých krajín sahelu, sú dostatočnými koreňmi na to, aby sme sa aj naďalej obávali islamského terorizmu bez ohľadu na to, či sa všetci bojovníci, ktorí prežili, vrátia domov alebo nie. Je to vec, s ktorou musíme počítať.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Oldřich Szaban
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Za Krym sankcie, teraz nič. Erdogan nás drží za gule. Na*ratý Lumír Němec: Utečencov možno riešiť! My radšej platíme

0:01 Za Krym sankcie, teraz nič. Erdogan nás drží za gule. Na*ratý Lumír Němec: Utečencov možno riešiť! My radšej platíme

ROZHOVOR Otvorí Erdogan stavidlá a pošle do Európy milióny utečencov? „Platíme mu obrovské peniaze. …