Posledný pol rok ste strávili v Dánsku. Aký máte pocit z tejto krajiny?
Dánsko ako krajina funguje výborne. Dáni si dokázali vytvoriť, ja to nazývam kolobeh dobrých vecí. Je to systém, ktorý je spravodlivý, funkčný, ľudia tam dodržiavajú slovo a rešpektujú sa navzájom. Dánsky systém je založený na vysokých daniach a to je to, čo ich robí šťastnými. Možno sa to môže zdať niekomu nezmyselné, ako môžu byť ľudia s vysokým daňovým zaťažením šťastní, vďaka daniam sú však sociálne a finančné rozdiely minimálne a to robí ľudí štastnými.
Približne rok ste žili vo Veľkej Británii. Keď porovnáte tieto dve krajiny, v čom vidíte najväčšie rozdiely?
Britská vláda sa skôr snaží o zvýhodňovanie podnikateľského prostredia. Tam to funguje opačne ako v Dánsku – nízke dane a väčšie výhody pre podnikateľov ako pre zamestnancov.
Vo Veľkej Británii sa už dlhodobo diskutuje o možnosti vystúpenia z EÚ. Ako vnímate celospoločenskú debatu o tejto téme?
Povedal by som, že je to podobný scenár ako to, či sa osamostatní Škótsko od Veľkej Británie a stane sa suverénnym štátom. Osobne si myslím, že Británia dokázala rozbehnúť kvalitný zahraničný obchod s krajinami Únie, teraz sa tá debata sústreďuje na to, do akej miery vystúpiť z EÚ. Je tam skrátka veľa otázok, či zachovať voľný obchod, členstvo v parlamente… Spoločnosť je v tejto otázke skutočne rozdelená v pomere 50 na 50.
Aké sú najsilnejšie argumenty bežných Britov na zotrvanie v EÚ. A tiež opačne, čo tvrdia tí, ktorí si želajú vystúpenie kráľovstva z Únie?
K najsilnejším argumentom Britov, ktorí sú za vystúpenie z EÚ, patrí predovšetkým akási hrdosť na svoju históriu. To znamená, Britániu v minulosti vnímali ako obrovskú svetovú veľmoc, ktorá mala svoje kolónie po celom svete. Briti boli zvyknutí, že sú „pánmi“. A z toho pramení tá nespokojnosť. Psychologicky sa totiž cítia, že sú len jedným článkom nejakej veľkej skupiny.
Prešla by som k tzv. návratovej politike štátu z dielne rezortu školstva. Vláda vyčlení každoročne milión eur, aby prilákala, resp. motivovala absolventov zahraničných vysokých škôl a tiež mladých vedcov. Mladým absolventom ponúkne pracovné miesto v štátnej správe. Vy teoreticky patríte do tej prvej cieľovej skupiny. Čo si o tomto nápade myslíte?
Teraz som v polovici bakalárskeho štúdia. Pokiaľ by som zostal vo Veľkej Británii, tam úplne postačuje prvý stupeň vysokoškolského štúdia. Ja si chcem urobiť aj magisterské štúdium. Vo vzdelávaní jednoducho nie sme dobrí. Myslím si, že spomínaný zákon je postavený v prvom rade na finančnom základe, nie na tom, aby mladých ľudí naozaj pritiahol domov. Väčšina mladých ľudí, ktorí odišli študovať do zahraničia, má obrovské študentské pôžičky. Takže na rovinu, tých 10-tisíc eur jednorazového príspevku, ktorý im vláda ponúka, im nepomôže a ich životnú situáciu to k lepšiemu nezmení. Pokiaľ sa teda rozprávame len o čisto finančnej motivácii, o ktorej vo väčšine zákon hovorí, tak tá motivácia je naozaj malá. Okrem toho, príspevok je jednorazový a nesystémový. Myslím, že ten zákon je celkom dobrý pre vedeckých pracovníkov, kde je tá tarifa príspevku vyššia (50-tisíc eur), ale nemyslím si, že pre absolventa ekonomiky, technických vied, má zmysel z tohto pohľadu sa na Slovensko vrátiť.
Čo by pre študentov zahraničných univerzít bolo podľa vás skutočným riešením a motiváciou vrátiť sa do svojej domoviny?
Očakávania mladých absolventov zahraničných univerzít, aby sa vrátili späť na Slovensko, v prvom rade nie sú peniaze. Myslím si, že mladý človek, ktorý vyštudoval kvalitnú školu v zahraničí, potrebuje akceptáciu svojich názorov. Takže, keď príde na Slovensko s „novým videním sveta“, je nevyhnutné, aby dostal šancu presadiť inovatívne myšlienky. Pokiaľ sa takýto človek zamestná na ministerstve, donesie tam nové idey, nemyslím si, že dostane priestor ich aj uplatňovať. To je prvý problém. Druhý problém je, že absolventi zahraničných vysokých škôl po návrate na Slovensko často dostanú nižšiu pozíciu v štátnej správe, to znamená, že nemajú šancu o niečom rozhodovať a ani navrhovať riešenia. A posledným problémom je, že podnikateľský sektor si absolventov dokáže oveľa lepšie zaplatiť ako štát. Tým skutočným riešením je podľa mňa podobná schéma, ako niekedy fungovala grantová schéma so štátnou podporou na ministerstve financií. Tento grant ponúkal študentom možnosť zaplatenia vysokoškolského štúdia v zahraničí, musel sa však zaviazať, že po ukončení štúdia sa na minimálne tri roky vráti na Slovensko a takýmto spôsobom si svoj „dlh“ odrobí.
V čom vidíte najväčší “kameň úrazu”?
Nepotrebujeme dávať jednorazovú finančnú odmenu človeku, ktorý sa vráti, lebo je to nesystémové a nezmyselné. To, čo by skutočne ten mladý človek potreboval, je, aby sa mu zaplatili náklady za štúdium s podmienkou návratu na Slovensku. Problém tohto zákona vidím aj v tom, že bol robený štýlom o nás bez nás. Neviem, že by organizovali nejaké besedy s dotknutými študentmi a niekto by sa ich pýtal na ich názor. Myslím si, že je to narýchlo pripravený zákon, ktorý potrebovali zbúchať raz-dva, len aby preukázali snahu pritiahnuť späť absolventov zahraničných škôl. Mala byť skutočne intenzívna komunikácia medzi študentmi, ktorí odišli študovať a medzi zákonodarcami, ktorí predkladali daný zákon.
Chodíte na Slovensko prednášať stredoškolákom o možnosti štúdia v zahraničí. Majú mladí ľudia záujem o štúdium za hranicami?
Áno. Myslím si, že to najlepšie, čo môže mladý človek urobiť, je odísť študovať do zahraničia a potom sa vrátiť na Slovensko a využiť získané vedomosti. A tu by mohla byť vláda naozaj nápomocná. Na to, aby sme dokázali byť skutočne konkurencieschopnou ekonomikou, mala by sa zvýšiť flexibilita štátnej správy. Okrem toho sa zabúda na samosprávy. Nechceme šikovných ľudí aj v mestách a obciach? Len na ministerstvách v Bratislave? S čím sa v zákone tiež nepočítalo, sú neziskové organizácie, ktoré tiež potrebujú know-how.
Aké sú podľa vás najväčšie problémy vzdelávacieho systému na Slovensku?
Jednoznačne obrovská teoretickosť. Na zahraničných univerzitách je to štúdium omnoho praktickejšie. Slovenské školstvo učí poslušnosti. Problém školstva je aj v nedostatočnom financovaní. Školstvo nikdy nebolo pre žiadnu vládu prioritou. Teraz sme napríklad zobrali školstvu a pridali sme ministerstvu vnútra, aby sme mali ešte viac policajtov, ešte viac sledovacích informačných prostriedkov. Čiže je to o prioritách. Učitelia majú veľmi stabilné príjmy, neodvíjajú sa od výkonu alebo spokojnosti študentov.
Ako vidia mladí ľudia, s ktorými sa stretávate za hranicami, Slovensko? Aké sú ich najčastejšie reakcie, resp. otázky?
Predovšetkým my pre nich nie sme stredná Európa, ale východná. Stretávam sa s reakciami, že nás vnímajú, akoby sme boli minimálne level za Západom. Spomínam si, že sa ma napríklad jeden Francúz pýtal: „Ako vy na tom Slovensku vlastne žijete? Máte vy doma telku?“ Tak som sa ho opýtal, či to myslí vážne. Tí ľudia majú mnohokrát pomýlený názor, čo sa deje na Slovensku.
Nielen na Slovensku, ale aj v rámci Európy sa posledné mesiace živo diskutuje o téme migrantov či utečencov. Vy žijete v multikultúrnom prostredí. Aký máte názor na túto problematiku?
V Oxforde som žil so všelijakými nacionalitami od Pakistancov cez Rusov až po Indov a ja som si s nimi veľmi dobre rozumel. Zároveň musím dodať, že to boli intelektuáli, teda ľudia, ktorí boli vo svojej krajine fakt dobrí, a preto sa rozhodli odísť. Ako je to však s ľuďmi, ktorí sa nachádzajú na nižších priečkach sociálnej štruktúry, to už je ale úplne iná otázka. V prvom rade je podľa mňa potrebné jasne oddeliť utečencov od ekonomických imigrantov. Na druhej strane sú zase krajiny ako napríklad Dánsko, kde tí ľudia nepozerajú, či je niekto zelený, červený, alebo má väčšiu bradu… Každý je pre nich človek. Za predpokladu, že prispieva do sociálneho systému tým, že platí dane, nerobí bordel, nie je kriminálnik, tak je pre nich rovnaký člen spoločnosti, akoby bol Dán.
Vnímate teda dánsku spoločnosť ako tolerantnú voči cudzincom?
Takto by som to nepovedal. Tolerantnejšiu ako niektoré iné európske krajiny, ale nie až tak, ako som si to predstavoval. Dánsko malo dlhé roky uzavreté hranice, bránilo sa prijímaniu migrantov. Kodaň je pomerne multikulturálna, ale v tých odľahlejších oblastiach je ten názor veľmi podobný ako napríklad na Slovensku.
