Číňania si musia myslieť, že sme sa tu v Európe pomiatli, obáva sa ekonóm Kohout. A pokiaľ ide o to euro, pani Pekarová...

18. 12. 2019 0:01

ROZHOVOR Na svete sa tento rok vyrobilo menej áut ako v roku 2018, nemecký výrobný priemysel už je v recesii. Český ekonóm Pavel Kohout sa odvoláva na ukazovatele, ktoré o tom vypovedajú. „Každé obmedzenie, ktoré si EÚ vymyslí sama na seba, ekonomicky pomáha ostatným, najmä Číne. Číňania si o nás Európanoch musia myslieť, že sme sa pomiatli,“ hovorí Kohout k ekonormám z dielne EÚ. A dopodrobna rozobral názor predsedníčky TOP 09 Markéty Pekarovej Adamovej, že by Česi mali prijať euro. Cena za jeho prijatie je vraj príliš vysoká. Ako príklad môže poslúžiť aj Slovensko.

Číňania si musia myslieť, že sme sa tu v Európe pomiatli, obáva sa ekonóm Kohout. A pokiaľ ide o to euro, pani Pekarová...
Foto: Daniela Černá
Popis: Ekonóm Pavel Kohout
reklama

Nemecko malo tento rok podľa IFO indexu, ktorý meria dôveru v ekonomiku očami manažérov veľkých podnikov, pomaly klesať do recesie. Ale posledné dva mesiace tento index vykazuje mierny nárast. Blýska sa azda na lepšie časy?

Pozor na optimizmus. Index IFO síce v novembri nepatrne vzrástol z úrovne 94,7 na 95 bodov, ale všetky hodnoty pod 100 sú pesimistické. Blýskať sa bude, až vzrastie nad stovku.

Máme momentálne nejaké indície, že v EÚ dochádza k ochladzovaniu ekonomík?

Index nemeckej priemyselnej výroby v októbri poklesol o 0,4 percenta namiesto očakávaného rastu. Zatiaľ nič fatálne, ale ekonomické oslabenie už neklope na dvere, už do nich vstúpilo.

A ešte jedno globálne číslo: tento rok sa na svete vyrobí 88,8 milióna automobilov a ľahkých nákladiakov, čo je o šesť percent menej ako v roku 2018. To je seriózny pokles. Spomenuli sme už inštitút IFO: podľa neho je nemecký výrobný priemysel ako celok už v recesii.

Automobilky začali prepúšťať, platnosť totiž v roku 2020 nadobudne nariadenie Európskej únie týkajúce sa prísnejších emisných limitov, ktoré bude výrobcov nútiť do masovej výroby elektromobilov. Na tú však zatiaľ nemajú peniaze ani takí veľkí hráči ako BMW alebo Daimler. Aké dosahy môže mať toto opatrenie EÚ v horizonte niekoľkých nasledujúcich rokov na výrobu v Českej republike?

Je jasné, že nepriaznivé, ale nie som si istý kvantifikáciou, aké veľmi zlé to bude. Možno sa ukáže, že verejnosť nebude mať o elektromobily taký záujem a dosah nebude aspoň spočiatku taký tvrdý. Koniec koncov, kto – okrem malého počtu výstredných ľudí – by mal záujem o auto s dojazdom sotva pár stoviek kilometrov, ktorého zásoba energie je uložená v explozívnej náloži?

Čo tieto prísne ekologické normy urobia s európskym automobilovým priemyslom? Nie sú skôr požehnaním pre konkurenciu z Japonska, USA či z Číny?

Každé obmedzenie, ktoré si EÚ vymyslí sama na seba, ekonomicky pomáha ostatným, najmä Číne. Číňania si o nás Európanoch musia myslieť, že sme sa pomiatli. Alebo si možno myslia niečo iné, neviem. V každom prípade si nemyslia to, čo si vedenie EÚ praje, aby si mysleli: že Európa je vzor hodný nasledovania.

Ale ešte niečo k automobilom. Je možné, že súčasný benzínový alebo dieselový automobil časom nahradí niečo novšie. Elektrónky sme tiež nahradili tranzistormi a tie potom ustúpili integrovaným obvodom. Lenže v prípade elektroniky mali nové technológie také obrovské technické výhody, že nikomu nenapadlo presadzovať ich pomocou direktív a dotácií, nebolo to nijako potrebné.

Nový typ automobilu – nech už bude založený na akomkoľvek technickom princípe – sa úspešne rozšíri až vtedy, keď sa vyplatí bez dotácií a bez donucovania. Čo to bude za automobil? Možno niekto konečne vynájde dostatočne kapacitnú batériu, ktorá by aj v mraze vydržala aspoň na 800 kilometrov. Potom by však bolo treba urobiť aj niečo zásadné s energetikou, aby sieť vydržala ten nápor.

Možno budúcnosť patrí pohonu s využitím vodíkových palivových článkov, ktorý je čistý, technicky elegantný a netrpí necnosťami elektromobilov. Jedinou emisiou takýchto automobilov je voda, ktorá je natoľko čistá, že ju možno piť. Problém je, že vodíkových čerpacích staníc je zatiaľ úplné minimum a vodíkové autá sú drahé, pretože sa masovo nevyrábajú.

Server iDNES.cz 1. decembra referoval o tom, že ľudia v Plzenskom kraji zostávajú bez vzdelania. Radšej totiž prijmú ponuky práce tamojších montovní, ktoré potrebujú nekvalifikovanú silu. Podiel mladých bez vzdelania v ČR rastie a doháňa priemer EÚ. Lenže vo chvíli, keď montovne Českú republiku opustia, v nej títo ľudia zostanú, a to vrátane tých, ktorí sa do krajiny za prácou prisťahovali z východu. Hrozí Česku v prípade recesie skutočne takýto problém?

Áno, je to problém, aj keď v prípade pracovníkov z východu nebude taký veľký. Nemajú u nás väčšinou nárok na sociálnu podporu, takže pôjdu inam.

Všeobecne však platí, že ľudia bez vzdelania sú problém. A zaraďoval by som tam aj niektorých absolventov vysokých škôl, ktorí síce formálne majú „papier“, ale v skutočnosti nie sú schopní sa uživiť v súkromnom sektore na kvalifikovanej pozícii.

Cena akcií Deutsche Bank sa v posledných dňoch prepadla na lokálne minimum okolo 6,3 – 6,4 eura. Po sľubnej prvej polovici novembra, keď akcie vyrástli aj nad sedem eur, teda opäť prichádza pokles. Máme ďalší vývoj okolo Deutsche Bank, ktorá teraz prechádza masívnou reštrukturalizáciou, sledovať? A čo by v praxi znamenal jej kolaps pre eurozónu?

Nemyslím si, že Deutsche Bank skrachuje. Je to skôr prípad dlhodobej choroby než náhleho smrteľného záchvatu ako pred dvanástimi rokmi pri Lehman Brothers.

Deutsche Bank má skôr problémy pre vysoké náklady a zlú riadiacu štruktúru než pre straty zo špekulatívnych obchodov. A aj keby bolo najhoršie, nemecká vláda ju nenechá padnúť – pretože jej pád by bol pre nemeckú ekonomiku úplne zničujúci. Niečo také si žiadna vláda nemôže dovoliť.

Aký dojem na vás robí vývoj na realitnom trhu, kde sa dopyt mierne ochladzuje? Sú dnes nehnuteľnosti príliš drahé aj pre špekulantov? Môžeme v realitnom trhu hľadať jednu z potenciálnych hrozieb pre globálnu ekonomiku?

Žiaden trh nemôže stále bežať šprintom, niekedy musí aj zvoľniť. Áno, nehnuteľnosti sú drahé na väčšine trhov, či sa pozeráme na Ameriku, Európu, alebo na jednotlivé lokálne trhy Českej republiky. Aj Neratovice alebo Mělník sú drahé, aby som uviedol dva konkrétne príklady. Drahé sú v pomere k zárobkom obyvateľov, pričom toto platí tak pre Neratovice, ako pre Londýn alebo New York.

Všetky tieto trhy majú jedno spoločné: centrálne banky ich krajín sa snažili a snažia povzbudiť ekonomiku lacnými peniazmi, ktoré však mali za následok rast cien bývania.

Nehnuteľnosti v Česku skoro dosahujú ceny tých talianskych a španielskych, lenže ľudia v týchto krajinách berú takmer dvojnásobné čisté mzdy. Prečo sú teda nehnuteľnosti v ČR také drahé v porovnaní s týmito krajinami?

Mladé rodiny, ktoré uvažujú o kúpe bytu, však túto politiku centrálnych bánk pokladajú za veľmi nepovzbudivú. Podľa môjho názoru to centrálne banky s lacnými peniazmi skutočne prehnali. Aký význam má tlačiť peniaze do obehu, keď preto ľudia strácajú šancu získať bývanie? Jedna vec je, že podľa akademických modelov by expanzívna monetárna politika mala fungovať a stimulovať ekonomiku. Druhá vec je, ako táto politika skutočne funguje.

Porovnajme však realitné trhy. Dajme tomu Prahu a Paríž. Parížan má priemerne o 86 percent vyššiu čistú mzdu ako Pražan, pričom nájomné v Paríži je o 50 až 100 percent vyššie podľa toho, či ide o malý, alebo veľký byt a či je v centre, alebo na predmestí. To by sa ešte dalo. Ale keď chcete v Paríži kúpiť byt, pripravte sa na to, že cena za meter štvorcový bude o 125 až 145 percent vyššia ako cena pražského bytu.

Prečo? Pretože nadbytok voľných peňazí na trhu hľadá uplatnenie. Európske dlhopisy sú už extrémne predražené, európske akcie nie sú príliš lákavé – čo teda zostáva? Nehnuteľnosti. Centrálna banka sa raduje, ako sa vyhla deflácii, ale nepriaznivé vedľajšie efekty v sociálnej oblasti ju akosi nezaujímajú.

V Berlíne sa rozhodli nedobrú bytovú situáciu riešiť po socialisticky – zaviedli zmrazenie nájmov. Tamojšie nájmy tak budú zrazu nižšie ako pražské, hoci berlínske mzdy sú niekoľkonásobne vyššie. Päťdesiatmetrový byt postavený v roku 2012 má mať maximálne nájomné okolo 12 500 Kč (500 eur). Čo také konanie Berlínu v skutočnosti prinesie? Myslíte si, že debata o podobných krokoch sa časom bude týkať aj českých miest, napríklad Prahy?

Ale toto už je úplne zlé. Pre bývanie platí zásada, že socialistické riešenia sú vždy asociálne. Sám som zažil v 90. rokoch reguláciu nájomného v Prahe a viem, aké je to frustrujúce pre človeka, ktorý nepatrí medzi vyvolených: zatiaľ čo privilegovaní dávajú za bývanie smiešne sumy, vy musíte platiť šialené peniaze bez toho, aby ste mali akúkoľvek istotu, že nebudete musieť opustiť byt v priebehu najbližších troch mesiacov.

Nehľadiac na skutočnosť, že regulácia nájomného motivuje developerov a investorov, aby stavali čokoľvek iné, len nie nájomné byty. A potom to končí ako v Štokholme, kde majú reguláciu nájomného už dlho. Bývanie je síce relatívne lacnejšie ako v Prahe v prepočte na mzdy, ale čakací čas na nájomný byt v širšom centre mesta je, povedzme, dvadsať rokov. Toto by sme vážne chceli?

„Potrebujeme ako strana aj krajina ďalšiu métu. A pre mňa je touto métou pripojenie k eurozóne. Eurozóna je posledným krokom, aby sme sa stali plnohodnotným členom elitného klubu Európskej únie, najsilnejšej ekonomiky na zemi a najlepšieho miesta na svete. Euro je ďalší stupňom integrácie a jeho prijatie považujem za dovŕšenie hesla z novembra 1989 Späť do Európy,“ povedala nová predsedníčka TOP 09 Markéta Pekarová Adamová. Dáva vám toto tvrdenie zmysel?

Tu vzniká otázka, či ešte vyšší stupeň európskej integrácie stále pomáha občanom, alebo od istého stupňa začína škodiť.

Nie som žiadnym zaťatým odporcom EÚ, chápem veľmi dobre, že slobodný pohyb tovaru, kapitálu a pracovnej sily v rámci kontinentu je skvelá vec. Ale snaha vytvoriť z EÚ jeden veľký štát? Nie, kontinentálna vláda bude nekompetentná, byrokratická, bude si klásť nezmyselné ciele, hádzať polená pod nohy tým, ktorí pracujú a podnikajú. Pozrite sa len na novú Európsku komisiu! Skončí sa to tak, že schopní budú doplácať na neschopných a celý projekt sa zrúti pod ťarchou nezmyselných nákladov.

Je tu argument, že „európske štáty sa musia spojiť, aby dokázali konkurovať Amerike a Číne“. Ale to je predsa úplný nezmysel. Nekonkurujú si krajiny, ale podniky. A ako má európsky podnik, okrem vysokých daní a odvodov navyše zaťažený balastom nezmyselných regulácií, konkurovať firmám z USA a z Číny?

Jediné, čo Európa dokáže vymyslieť, je digitálna daň pre americké technologické firmy. Elitný klub? To už dávno nie je pravda.

A teraz si vezmime euro. Pred jeho vznikom Európa zažila bankovú krízu kontinentálneho rozsahu naposledy v roku 1932. Ale len desať rokov po prijatí eura sa ukázalo, že spoločná mena nevyhovuje všetkým rovnako. Vznikli ťažké bankové krízy vo viacerých krajinách, pričom možno preukázať na základe číselných údajov, že úverové krízy v niektorých krajinách skutočne išli na vrub spoločnej menovej politiky. Euro spôsobilo krízu, pokiaľ niekto tvrdí niečo iné, je šarlatán.

A teraz sa pozrime, aký bol spoločný európsky postup proti kríze. Najprv tri alebo štyri roky popierania, bagatelizovania a chaotických krokov, ktoré nič neriešili. Potom konečne v roku 2012 začal Mario Draghi, vtedy relatívne nový predseda ECB, konečne niečo robiť.

Mario Draghi

Mario Draghi. Zdroj: TASR

Podarilo sa zachrániť Taliansko a Španielsko pred kolapsom podobným gréckemu. Cenou za túto záchranu však bol „výnimočný stav“ v oblasti menovej politiky, ktorý, mimochodom, má za následok predtým uvedené vysoké ceny bývania. Teraz Únii hrozia záporné sadzby na bankových vkladoch, čo je experiment, ktorý nemá vo svete obdobu a okrem toho, že sporitelia postupne chudobnejú, môže spôsobiť ešte ďalšie nevítané dôsledky. Napríklad krízu západoeurópskych penzijných fondov.

Euro teda dokázalo odstrániť menové riziko a konverzné náklady medzi členskými štátmi, cena za tieto výhody však bola príliš vysoká: finančná kríza, záporné úrokové sadzby a riziko ešte ďalšej finančnej krízy v budúcnosti. Podľa môjho názoru je táto cena príliš vysoká.

Medzitým sa všetko zaujímavé v podnikaní a inováciách odohráva v USA alebo v Číne. Z Európy sa stáva skanzen, ktorého ekonomika stráca konkurencieschopnosť. Neviem ako ostatní, ale za niečo také som v novembri 1989 nedemonštroval.

Pomohlo by Českej republike teraz v nejakom ohľade prijatie eura? O čo by tým naopak prišla?

Pozrime sa na Slovensko. Neexistuje ani jedna presvedčivá štatistika, ktorá by mohla dokázať, že od prijatia eura je slovenská ekonomika v lepšom stave ako česká. Zástancovia eura si teda musia vypomáhať výskumami verejnej mienky, podľa ktorých sú Slováci z eura nadšení. To je však dosť slabý argument.

A teraz sa pozrime na Poľsko. Táto krajina euro nemá, a pritom jej ekonomika urobila za posledné desaťročie obrovský pokrok. Pozrime sa na Švajčiarsko, Švédsko a koniec koncov aj na Britániu, kde bez ohľadu na zmätok okolo brexitu ekonomika neupadá a bez eura sa zaobíde celkom dobre. Všetky tieto krajiny sú ekonomicky úspešné.

Euro je skôr symbol než nástroj prosperity. Pre mňa je euro symbolom prehnanej európskej integrácie, ktorá nakoniec prináša viac problémov, ako koľko ich rieši.

Autor: Marek Korejs

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
reklama
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Čarnogurský: Taliansku nepomáha v čase, keď sa im hromadia mŕtvoly, Európska únia. Ak po pandémii neprehodnotia sankcie proti Rusku a Číne, treba ich opľuť

20:08 Čarnogurský: Taliansku nepomáha v čase, keď sa im hromadia mŕtvoly, Európska únia. Ak po pandémii neprehodnotia sankcie proti Rusku a Číne, treba ich opľuť

Ukazuje sa, že právne výmysly, ako je Európska únia, a schválne preháňam, nie sú schopné pomôcť svoj…