Vyjadrili ste sa, že mnohí ľudia nemajú šajn, čo je holokaust. Ako by ste im to v skratke čo najvýstižnejšie vysvetlili?
Keď sa u nás opýtate mládeže, tak 70 % nebude vedieť, čo je vlastne holokaust – a to je chyba aj rodiny, aj školy. Myslím si, že v tomto smere máme čo naprávať.
Holokaust znamená zlikvidovanie, vyvraždenie, genocída. V období rokov 1939 – 1945, v období Slovenského štátu, sa udial na našom území holokaust. Ak teda hovorím o židovskom holokauste, tak ide o likvidáciu jednej etnickej skupiny. Ale to sa týkalo aj Rómov, evanjelikov, kňazov, homosexuálov, čiže ide o fyzickú i duševnú likvidáciu určitej skupiny ľudí. Počas Slovenského štátu bol holokaust zameraný vyslovene proti židovskému obyvateľstvu. Presne 25. marca 1942 odišiel prvý transport, 1 000 asi 18-ročných dievčat, z ktorých sa niekoľké vrátili, inak všetky zahynuli. Až do hlbokej jesene 1942 odchádzali transporty židovského obyvateľstva, neskôr aj tzv. rodinné, v počte asi 57-tisíc. Potom boli dočasne zastavené. Opäť sa obnovili v roku 1944, keď bolo odtransportovaných ďalších asi 15 000 Židov zo slovenského územia po vypuknutí Slovenského národného povstania a príchode Nemcov.
Holokaust sa dial s vedomím vedenia štátu, veď prezident, a navyše kňaz Jozef Tiso mal v Holíči prejav, v ktorom vyzval na odstránenie židovského vredu na koži slovenského národa, takisto vyznamenával fašistických vojakov, ktorí likvidovali partizánov a Židov. Vedel o tragických osudoch Židov. Navyše Slovensko za každého odtransportovaného občana platilo 500 nemeckých mariek, pričom to boli peniaze získané arizáciou židovského majetku.
Tvrdíte, že v tomto smere máme čo naprávať. Prečo chýba súčasnej generácii lepšia informovanosť a osveta o období holokaustu?
Je to zanedbanie určitej obnovy pamäti národa. Je to chybou aj systému školstva, ktoré nedostatočným spôsobom zreprodukovalo toto obdobie. Je trápne, ak sa používa knižka Ďuricu ako učebnica dejepisu, keďže autor je známy svojím obdivom k Slovenskému štátu, v ktorom sa holokaust dial. Som presvedčený, že aj vďaka vyhláseniu pána ministra školstva sa bude holokaust v učebniciach správnym spôsobom interpretovať. Plánujú sa tiež zájazdy študentov – nemusí to byť priamo do Osvienčimu, i keď to je to najtragickejšie miesto, ale na Slovensku máme napríklad Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré dostatočne ukazuje, čo sa stalo s občanmi len preto, že boli židovského pôvodu.
Ako malý chlapec ste sa v lese ukrývali pred nemeckými vojakmi. Čo vám dodnes utkvelo v pamäti, keď si spomeniete na tieto časy?
Mal som 4 roky, keď sa končila II. svetová vojna. Už od roku 1942 sme boli diskriminovaní a presťahovaní do vlhkého bytu, v ktorom som opakovane dostal ťažký zápal pľúc, moji rodičia trpeli reumatizmom. Pamätám si, samozrejme, aj na základe interpretácie mojich rodičov, že som raz ušiel rodičom z toho náhradného bytu a vbehol som do parku. Odtiaľ ma priviedli predstavitelia gardistickej skupiny, rodičia ma mali okamžite vziať, lebo v parku bolo napísané: „Cigánom, psom a Židom vstup zakázaný.“ Ďalší moment, ktorým trpela maminka celý život: mal som 7 či 8 dní, keď ma jeden z gardistov vyzliekol z fusaku v zime, a dostal som zápal pľúc. Ako lekár a držiteľ Hippokratovej prísahy som toho pána v roku 1969 vyšetroval ako svojho pacienta, koniec koncov vyšetroval som aj Šaňa Machu v ťažkom zdravotnom stave… A ešte si pamätám jednu príhodu. Boli sme v lese v bunkroch, neustále sme utekali pred Nemcami. Moji rodičia mi celý čas prízvukovali, aby som nehovoril hlasno. Neskôr som musel chodiť k lekárom, lebo som mlčal, nechcel hovoriť a následne som šepkal, preto teraz zas hovorím veľmi hlasno. V tom období som schudol na váhu 10 kíl, toľko v dnešnom veľmi príjemnom období váži ročné dieťa; ja som mal vtedy 4 roky.
V kontexte toho, čo hovoríte, napríklad v súvislosti s prezidentom Tisom, ako hodnotíte, keď napríklad Marian Kotleba navrhne v parlamente minútu ticha za Jozefa Tisa?
Považujem to za nehoráznosť, za nehorázne prejavy neofašizmu a obrovskú urážku obetí zo Slovenska i z Európy, ktoré zahynuli v koncentračných táboroch. Kňaz Jozef Tiso ako prezident mal možnosť – aj napriek tomu, že má v pohrobkoch množstvo obhajcov – vstúpiť do toho procesu, zabrániť, aby transporty Židov naďalej pokračovali. Oslavu Jozefa Tisa, ktorý bol neskôr označený ako vojnový zločinec, považujem za nedôstojnú a za urážku obetí. Teší ma, že predstavitelia národnej rady odmietli túto požiadavku, ktorá dokumentuje, aké myslenie má strana pána Kotlebu.
Sú podľa vás kotlebovci hrozbou pre vývoj demokracie na Slovensku?
Nepochybne sú hrozbou vývoja demokracie. Šíria sa dezinformácie o výnimkách, ktoré Jozef Tiso podpísal. Veľmi seriózni historici, napríklad Ivan Kamenec, potvrdili, že išlo o 3 000 výnimiek pre Židov, ktoré Jozef Tiso vybavil, a nie o 100 000, ako som čítal na Facebooku. Okrem toho, za každú výnimku musel ísť niekto ďalší a výnimky sa finančne vykupovali. Nie je pravda, že sa nevedelo o výsledkoch transportov, ktoré sa diali. Veď pri mnohých bolo napísané: návrat nežiaduci. Ak bol napísaný návrat nežiaduci, asi nešli ľudia na kúpanie k moru, ale do koncentrákov, kde končili v plynových komorách a spaľovacích peciach.
Späť však k strane Mariana Kotlebu. Predsa len, žijeme vo vyspelom demokratickom svete a strany považované za extrémistické nenájdeme len v slovenskom parlamente. Naozaj ich prítomnosť môže byť vážnou hrozbou podobnou tej, keď sa dostal do Ríšskeho snemu Adolf Hitler, ako ste naznačili v jednom rozhovore?
Je to môj subjektívny pohľad. Mňa šokovalo už len to, keď 72 000 ľudí volilo pána Kotlebu za banskobystrického župana. Vtedy bol ešte oveľa agresívnejší, spomíname si na Slovenskú pospolitosť. Jeho averzia voči Rómom, Židom či homosexuálom zrejme vyvolala sympatie ľudí a tí ho podporili. Následne ma šokovalo, keď 220 000 ľudí volilo jeho stranu do parlamentu. Vyrušuje ma tam jeho prítomnosť, napriek tomu, že z uniforiem, ktoré boli podobné gardistickým, a pozdravu Na stráž, prešli do elegantných oblečení s kravatami i ku kultivovanejšiemu vyjadrovaniu. Ale páni poslanci ako Mazurek či pani poslankyňa Grausová sa nijako nelíšia od toho, čoho sa bojím do budúcnosti. Nebojím sa o seba, ja som už starý ujo. Bojím sa o svoje vnúčence, ktoré chcú žiť v kultivovanej a demokratickej krajine. V krajine, ktorá ich neohrozí za to, že ich dedo je Žid a ich babička zomrela v koncentračnom tábore.
Čelní slovenskí predstavitelia sa netaja svojou ambíciou, že chcú bojovať proti fašizmu. Robia to podľa vás?
Oficiálni predstavitelia zaujímajú veľmi slušné stanovisko. Zareagoval aj predseda parlamentu k vystúpeniu pána Matoviča. Jeho výrok nepovažujem za antisemitizmus z jeho strany, ale považujem to za dehonestujúce voči Židom, keď vyhlásil, že poslanci sú rovnako diskriminovaní ako obete židovského holokaustu. Síce sa to potom pán poslanec pokúsil vysvetliť, avšak považujem jeho vyjadrenie za absolútne nekorektné voči všetkým obetiam. Ďalšia vec je, keď vyhlasuje nejaký pán Mazurek alebo Kotleba, ako je holokaust klamlivý, že vlastne ani nebol, spochybňujú počet mŕtvych a všetko, čo sa naozaj udialo. Tieto postoje sú diskriminačné a neofašistické.
Igor Matovič povedal, že nemá pocit, že by sa jeho vyjadrenie malo niekoho dotknúť. Argumentuje, že ho použil iba ako metaforu na znázornenie toho, aké metódy zavádza šéf parlamentu Andrej Danko voči opozičným poslancom. Vás osobne sa teda toto jeho vyjadrenie dotklo?
Mňa osobne sa dotklo, pretože som prežil holokaust. A ani nie personálne mňa ako osobu, ale z pohľadu mojich spoluveriacich, ktorí zahynuli len preto, že boli židia.
Prevláda pocit, že neonacizmus a extrémizmus v našej spoločnosti narastajú. Prečo?
Nie som politik na to, aby som zaujal politické stanovisko. Tieto tendencie však nie sú len otázkou Slovenska, vidíme to v celej Európe. Spomínam si, ako som mal ešte pred 25 rokmi súd s časopisom. Povedal som vtedy, že u nás nie je väčší antisemitizmus, ako bol v Poľsku a Česku, ale že aj na Slovensku sú časopisy, ktoré šíria antisemitské myšlienky. Tento časopis ma žaloval a daný proces aj prehral.
O aký časopis išlo?
Bol to časopis Zmena, ktorý Vladimír Mečiar označil za svoju vlajkovú loď. Označil som ho za antisemitské, lebo opakovane urážal môj pôvod, moje pôsobenie vo fonde Pro Slovakia a ďalšie veci.
Ak sa vrátim späť k svojej otázke o náraste neonacizmu a extrémizmu, môže to súvisieť aj s tým, že do popredia sa derie protestný hlas ponúkajúci lacné riešenia, ktorý má veľmi blízko k extrémizmu?
Máte pravdu. Môj osobný názor je, že možno ľudí sa spolieha na iné ponúknuté možnosti. Napríklad považujem za absurdné, keď chodia po vlaku hliadky a populisticky dokumentujú niektoré problémy, hoci osobne si myslím, že tragické veci sa tam nedejú. Samozrejme, všade sa stane, aj na ulici, na trhovisku, vo vlaku, že príde opitý neslušný rómsky občan alebo aj iný občan slovenského pôvodu a robia rodeo. Na toto nepotrebujeme hliadky od skupiny pána Kotlebu. Oficiálne máme na to štátne orgány, ktoré majú zasahovať, a myslím si, že aj zasahujú.
Ste členom parlamentnej komisie pre boj proti fašizmu za občiansku spoločnosť…
Áno, pretože boj proti fašizmu je mojou celoživotnou misiou.
Má takáto komisia zmysel z praktického pohľadu? Čím môže reálne pomôcť?
Priznám sa, že komisia by nemusela byť, ak by naozaj celé spektrum parlamentu zaujalo proti fašizmu jeden hlas. Ak vznikla táto komisia vďaka pánovi poslancovi Blahovi, tak má šancu upozorniť predstaviteľov parlamentu a informovať verejnosť o tom, že existujú aktivity, ktoré proti extrémizmu bojujú. Extrémizmus je obrovské nebezpečenstvo. Vieme, čo spôsobil extrémizmus Adolfa Hitlera, zvoleného v roku 1933 za ríšskeho kancelára, ktorý pôsobil sprvoti dojmom pozitívnym pre obyvateľov. Nakoniec z toho vznikol nielen holokaust, ale aj obrovská tragédia v celej Európe, ba i vo svete. A Adolf Hitler bol nepochybne extrémista a fašista.
