Chmelár: Som jediný ľavicový kandidát. Viem, že nie som favoritom, ale favorit u nás nikdy nevyhral

26.11.2018 0:00

ROZHOVOR Viem, že nie som favoritom týchto volieb. Ale favorit prezidentské voľby na Slovensku ešte nikdy nevyhral. Tvrdí v druhej časti rozhovoru pre Parlamentné Listy kandidát na prezidenta Eduard Chmelár. Kto je však jeho najväčší súper? Žiadal podporu od Andreja Danka a SNS? A v prospech koho by sa teoreticky vzdal?

Chmelár: Som jediný ľavicový kandidát. Viem, že nie som favoritom, ale favorit u nás nikdy nevyhral
Foto: archív E.Chmelára
Popis: Eduard Chmelár

Prinášame vám druhú časť rozhovoru s Eduardom Chmelárom. Prvú časť o tom, v čom by chcel byť iným prezidentom ako Andrej Kiska a ako by chcel zo Slovenska spraviť suverénnejší štát, si môžete prečítať TU.

Po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice bola situácia v spoločnosti veľmi napätá. Ľudia vyšli do ulíc a žiadali predčasné voľby a pád vlády. Dalo sa vtedy vystupovať ako nadstranícky prezident?

Dalo a poviem vám aj konkrétny príklad. Predseda parlamentu Andrej Danko inicioval stretnutie troch ústavných činiteľov na upokojenie situácie. To bol jeho prvý štátnicky krok, ale ako mnoho iných vecí, ani toto nedomyslel a nedotiahol do konca. Predsa ten, kto niečo takéto iniciuje, musí prísť s vlastným plánom a návrhom spoločného vyhlásenia. Nič však nepripravil a namiesto neho tam prišiel Andrej Kiska s vlastnou verziou dohody, sformulovanou náročky tak, aby bola pre jeho partnerov neprijateľná. Pred kamerami však pokrytecky vzdychal, ako veľmi sa chcel dohodnúť, ale tí druhí nechceli... Bolo to neuveriteľne podlé, pretože to bolo presne naopak: Kiska tam šiel iba preto, aby dohodu rozbil.

Keby sme mali nadstraníckeho prezidenta, ktorý by rozumel potrebe upokojenia situácie, tak toto by bola jeho hviezdna chvíľa. Ja chcem byť presne takýmto nadstraníckym prezidentom, ktorý nebude súčasťou politického zápasu o moc, ktorý nebude komentovať každý spor v koalícii, ale ktorého slovo bude mať váhu. Keď prezident dlho mlčí, malo by to vždy znamenať, že sa chystá prehovoriť. Ale keď už prehovorí, malo by to stáť za to. Hlava štátu by mala vystúpiť len vtedy, keď si bude istý, že jeho postoj môže vyriešiť situáciu. Nie vtedy, keď jeho stanovisko krízu ešte viac vyhrotí.

Kiskovi sa vyčítalo, že po stretnutí s organizátormi iniciatívy Za slušné Slovensko sa zrazu vytratila požiadavka predčasných volieb. Vy by ste trvali na predčasných voľbách?

Nie. Predčasné voľby bez zásadných, povedal by som, že až revolučných zmien vo volebnom systéme, financovaní politických strán atď. nemajú zmysel. Moc je dnes v nevolených štruktúrach, a preto oligarchiu nemôžete poraziť voľbami. Keď som sa pozeral na to, ako organizátori súčasných protestov len stupňujú personálne požiadavky bez akýchkoľvek návrhov legislatívnych zmien, ako sa politizujú univerzity, ktoré podľa môjho názoru škandalózne porušili neutralitu akademickej pôdy, ako sa pod pláštikom slušnosti len vyhrocuje nenávisť voči polovici Slovenska, mal som déjà vu a pochopil som, že tadiaľto cesta nevedie.

Čosi podobné som zažil počas protestov Gorila. Keď ma pozvali organizátori na svoje zasadnutie, povedal som im, že ak chcú byť úspešní, musia si stanoviť predovšetkým reálne a dosiahnuteľné ciele, nie personálne, ale obsahové. Politická moc sa vtedy demonštrantov tak bála, že im bola ochotná sľúbiť všetko. Dokonca Fico ešte krátko po voľbách vystrašene sľuboval, že Slovensko už nikdy nebude také ako predtým. Tlak z ulice sa teda nevyužil na sformulovanie systémových požiadaviek, organizátori sa medzi sebou rozhádali a všetko to išlo do stratena.

Niečo podobné vidíme dnes pri protestoch Za slušné Slovensko. Táto iniciatíva nemá žiaden plán, ako ozdraviť spoločnosť. Zvrhlo sa to na mocenskú hru. Dlhodobo tvrdím, že to najhoršie, čo môžete ľuďom urobiť, ten najhorší politický zločin je vziať ľuďom nádej. Frustrácia z neúspechu protestov Gorila neposilnila demokratickú opozíciu, ale viedla k nárastu extrémistických síl. Toho istého sa obávam aj tentoraz. A viete, ja podpisovať niekomu „bianko šek“ – že dajte mi do rúk moc a bude lepšie – nebudem. Takto to nefunguje.

Vy sa uchádzate o dôveru občanov v prezidentských voľbách. Kto voličom zaručí, že u vás nepodpíše, tiež spomínaný „bianko šek“ a na Slovensku lepšie aj tak nebude?

Mne nikto nemôže podpisovať „bianko šek“, pretože ponúkam ľuďom konkrétne riešenia a návrhy. Nehovorím, že voľte ma a potom uvidíte, netvárim sa, že mám tajuplný plán, ktorý neprezradím – lebo už aj takú „taktiku“ som u jedného kandidáta zaznamenal. Ľuďom jasne hovorím, čo môžu odo mňa očakávať.

Som napríklad jediný kandidát, ktorý veľmi jednoznačne hovorí o potrebe posilnenia prezidentských právomocí. Ak máme mať funkciu prezidenta takú, ako ju vykonáva Andrej Kiska, tak tá je zbytočná. Ceremoniálne funkcie zvládne aj predseda parlamentu, ako je to napríklad v Grécku. Prezident na Slovensku však dostáva od ľudí priamou voľbou ten najsilnejší mandát, nespochybniteľnú legitimitu, akú nemá žiadny iný ústavný činiteľ, a to si vyžaduje aj zodpovedajúce právomoci, aby mohol splniť očakávania, ktoré do neho voliči vkladajú.

Mnohí sa čudovali, keď som po ohlásení kandidatúry vyhlásil, že chcem prevziať všetky právomoci podľa článku 102, ktoré okrem iného znamenajú, že môžem nahradiť premiéra na Európskej rade. Niektorých novinárov a politikov to doslova vydesilo. Pýtam sa však, prečo proti tomu neprotestovali, keď to vložili do ústavy. Spoliehali sa azda na to, že všetci prezidenti túto právomoc prenesú na vládu?

Ja sa do Prezidentského paláca nejdem zašívať. Chcem v plnej miere vykonávať svoje právomoci v prospech všetkých občanov Slovenskej republiky. A mne sa zdá smiešne, keď premiér i predseda parlamentu doma hovoria, že sankcie proti Rusku sú neúčinné, rozumejú tomu, že škodia Slovensku i Európe, tvrdia, že by sa mali zrušiť, ale doteraz nič nepodnikli. Po prevzatí právomoci zastupovať Slovensko v Európskej rade by som ďalšie predlžovanie sankcií bez váhania vetoval.

A ktoré iné právomoci by ste chceli ešte posilniť?

Na prvom mieste právo veta. To doterajšie je len formálne, vládna väčšina ho vníma len ako drobnú nepríjemnosť a zdržanie, ktoré bez problémov prehlasuje. Ak by sa však kvórum potrebné na prelomenie prezidentského veta zvýšilo na trojpätinovú väčšinu, názor hlavy štátu by sa nemohol brať na ľahkú váhu a politické strany by boli prinútené správať sa zodpovednejšie a hľadať konsenzus.

Okrem toho si myslím, že prezident by mal mať zákonodarnú iniciatívu. No a napokon by som vyjasnil v ústave situácie, kedy prezident môže a kedy musí niekoho vymenovať, pričom sa prikláňam k prvej možnosti. Hlava štátu by mala mať celkom jednoznačnú právomoc odmietnuť vymenovať navrhovaného ministra alebo vysokého štátneho funkcionára.

Ako teda vidíte svoje šance na úspech?

Viem, že nie som favoritom týchto volieb. Ale favorit prezidentské voľby na Slovensku ešte nikdy nevyhral. Dlhé roky som skúmal právomoci prezidenta a porovnával ich aj s právomocami v okolitých štátoch a dnes vstupujem do zápasu o post hlavy štátu odborne pripravený, s jasnou a ucelenou predstavou o výkone tohto úradu. Všetko ostatné je otvorené.

Pristupujem k tejto úlohe maximálne zodpovedne. Nejdem do toho s cieľom zúčastniť sa, ale s ambíciou uspieť. Beriem to však s pokorou, keďže viem, že to bude nerovná súťaž, v ktorej na jednej strane budú veľké peniaze, marketing a moc a na strane druhej vzdelanie, energia a veľká chuť slúžiť vlasti. Všetky prieskumy beriem s rezervou, kým nebudú známi všetci kandidáti, sú to len hry tých, ktorí si ich zaplatili.

Kto je váš volič?

Od začiatku hovorím, že som jediný autentický ľavicový kandidát v týchto voľbách. To neznamená príslušnosť k ideológii alebo k strane, ale definovanie hodnotových východísk, prihlásenie sa k princípom rovnosti, solidarity a mieru, záväzok, že na prvom mieste budú u mňa vždy obyčajní ľudia, ktorí sa nevedia brániť čoraz zložitejším nástrahám súčasnej moci. Mojím záujmom je stáť na strane slabých, chudobných, opustených a ťažko pracujúcich. Chcem byť hlasom ľudí bez privilégií, ktorý bude počuť.

Na druhej strane som aj hrdý vlastenec, ktorý pozná svoju vlasť tak, ako si to môže dovoliť povedať len málokto. Spoznal som túto krajinu nie na predvolebných mítingoch, ale odmalička na nespočetných dlhoročných potulkách po Slovensku, ktoré som neskôr aj so svojimi deťmi prešiel od pieskov Záhoria až po voňavé lúky Polonín, od majestátu Gerlachu až po zákutia vtáčích ostrovov na Dunaji. Poznám ho určite oveľa lepšie ako tí, ktorí sa ním neraz zaklínajú a bijú sa do pŕs. Úprimne a hlboko milujem Slovensko.

Lenže moja náklonnosť k nemu nepramení z nejakého prízemného pudu, ale z bližšieho poznania jeho genia loci. Ak máte toto všetko v sebe, ak viete, čo je to napiť sa z prameňa Hrona, dotknúť sa hrobu partizána na Prašivej, sedieť za stolom, za ktorým písal Štúr vyhlásenie nezávislosti Slovenska, ak dokážete pochopiť, že geniálne verše Janka Kráľa, hudba Ilju Zeljenku, architektonické dielo Dušana Jurkoviča či politické vízie Milana Hodžu sú národným pokladom a európskym dedičstvom, ktoré sme dosiaľ nedokázali predstaviť svetu..., potom pochopíte jedinečnosť tohto kúska zeme a začnete uvažovať o Slovensku úplne inak. Uvažovať o tom, ako zvýšiť jeho silu, význam a upevniť jeho miesto vo svete.

Bude vaším najväčším súperom o hlasy občanov Štefan Harabin? Voči nemu ste sa dosť výrazne vyhranili v debate na TA3.

Nie, Štefan Harabin vôbec nie je môj najväčší súper, ako sa trasú jeho internetové úderky, ktoré si ma vybrali za hlavný terč. Dokázal to aj prieskum agentúry AKO, ktorý zistil, že naši voliči sú z úplne iného prostredia.

Čo sa týka tej debaty na TA3, v tej chvíli som nemyslel na žiadne vyhranenie sa. Reagoval som na jeho lož, že vláda sem 1. júla navozí 11-tisíc černochov. Povedal to bez mihnutia oka a dodnes sa za to neospravedlnil. A mňa tieto nepoctivé metódy získavania voličov pomocou strachu, nenávisti a lží nesmierne hnevajú, lebo vždy hovorím, že ak má mať táto spoločnosť budúcnosť, tak nám musí záležať na rozdiele medzi pravdou a lžou, a to aj vtedy alebo najmä vtedy, keď je tá pravda nepríjemná.

Voľby vždy boli, sú a budú emotívna záležitosť, ale nemôžeme ich zneužívať na to, aby sme ľudí takým spôsobom klamali, že je nám absolútne jedno, čo im nahovoríme. To je absolútne nezodpovedné a toto odmietam. U kohokoľvek.

Zdôraznili ste svoju ľavicovosť. Ak by kandidoval Miroslav Lajčák za Smer, ako by ste ho vnímali?

Nech si kandiduje, kto chce. Miroslav Lajčák je výrazná osobnosť a určite by mohol ťažiť zo svojho medzinárodného renomé. Ale on nie je ľavicový kandidát. Myslím si, že jeho ambície a myšlienky sa pohybujú niekde v medzinárodných organizáciách, on nie je typ, ktorý by uvažoval o Slovensku a z jeho posledných výrokov sa zdá, že mu ani nerozumie, takže uvidíme.

V každom prípade si myslím, že v týchto voľbách sa bude rozhodovať, či na čele štátu bude stáť technokrat, ktorý je zaviazaný skôr západným elitám ako domácemu obyvateľstvu, alebo manipulátor, ktorého jediným programom je rozoštvať a následne ovládnuť ľudí, alebo to bude triezvo uvažujúci vlastenec, ktorý dokáže dať všetok svoj um a schopnosti do služieb ľudu s cieľom posunúť Slovensko výraznejšie dopredu.

Takže by ste sa v prospech neho nevzdali.

V žiadnom prípade. Prečo by som to robil? Môj prístup k veciam verejným je v mnohých otázkach úplne odlišný. Rešpektujem, že Miroslav Lajčák je skúsený diplomat, ale je to človek bez vízie, ktorý sa dokáže postaviť skôr za vlastnú kariéru ako za nejaké vyššie princípy. Robil to tak vždy.

Už ako vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu čelil kritike za neprimerane autoritatívne správanie, ktorým si pohneval miestnych Srbov, ale Washington bol s jeho službami spokojný. To isté nedávno, keď sa počas návštevy USA postavil proti francúzsko-nemeckému návrhu na spoločnú európsku obranu a sľúbil americkému ministrovi zahraničných vecí, že Slovensko bude proti. Ľudia, ktorí sú spätí viac s medzinárodnými elitami ako s ľudom vo mne nevzbudzujú veľkú dôveru.

Keď sa pozrieme na iných kandidátov a preferencie pred voľbami by boli výrazné, uvažovali by ste potom, že by ste sa v prospech niekoho vzdali?

Opäť sa vás pýtam, prečo by som to robil? Ja predsa nejdem kandidovať pre to, aby som sa v prospech niekoho vzdal. Nie som biely kôň. S plnou vážnosťou opakujem, že idem do volieb preto, že sa chcem stať prezidentom republiky.

Rokovali ste o svojej možnej podpore s nejakou stranou? Napríklad so SNS?

Nie. Viete, po posledných komunálnych voľbách sa hodnota nezávislosti tak zdevalvovala, že dnes už aby sa človek pomaly začal hanbiť za to, keď chce o sebe povedať, že je nezávislý kandidát. Ale ja to so svojou nezávislosťou myslím smrteľne vážne. Je smiešne, keď je niekto zakladateľom SaS, má peniaze od SaS, zdieľa názory SaS, má podporu SaS a podpisy za neho zbierajú členovia SaS – že sa vyhlási za nezávislého kandidáta.

Moja nezávislosť je taká principiálna, že zbieram len drobné finančné príspevky od ľudí. Nechcem byť závislý od žiadneho bohatého sponzora. Mám skutočných dobrovoľníkov, ktorí mi pomáhajú, nie platených brigádnikov. Samozrejme, že je to takto ťažšie a prácnejšie, ale vysvetľujem ľuďom, že skutočná zmena nastane až vtedy, keď na ňu nebudú čakať a keď sa ňou sami stanú. Učím ľudí byť aktívnymi a oslobodiť náš verejný život od oligarchie. Spojencov som našiel v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, ktorého členovia mi pomáhajú zbierať podpisy, pričom naklonené sú mi aj niektoré odborové organizácie.

S Andrejom Danko ste ale minulý rok hrali šach. Nerozprávali ste sa s ním o podpore SNS pre vás?

Nie, vôbec sme sa o tejto téme nerozprávali, naposledy som ho stretol, tuším, v septembri na Myjave počas osláv 170. výročia založenia Slovenskej národnej rady. A šach som nehral s ním, ale so šachovým veľmajstrom Anatolijom Karpovom. Tento rok som dostal pozvánku na vianočný šachový turnaj osobností opäť a veľmi sa na to teším.

Zahrať si simultánku s touto legendou je pre každého šachistu zážitok na celý život. Ak sa ma pýtate na to, prečo ma pán predseda na tento turnaj opätovne pozýva, skutočne neviem, aká je jeho motivácia. Možno je to len veľkorysosť, lebo pred rokom ma predstavoval Karpovovi ako politológa, ktorého si váži napriek tomu, že mu niekedy nakladá veľmi drsne. Nuž, takúto vlastnosť u politikov zasa oceňujem ja.

Koľko peňazí chcete dať do kampane?

Toľko, koľko nazbieram. Na transparentný účet mi doteraz prišlo niečo viac ako osemtisíc eur. Príspevky od ľudí sa pohybujú priemerne od 20 do 50 eur.

Matúš Vallo minul iba v Bratislave okolo 350-tisíc eur na kampaň.

Aj tieto komunálne voľby ukázali, že je to naozaj hra medzi elitami, ktorá dáva ľuďom nejakú ilúziu, že ju ovplyvňujú. Stále však ide len o lotériu medzi oligarchami, o súboj pokladníc, nie myšlienok a nápadov, ako keď investujete svoje akcie do viacerých firiem. Svojou kandidatúrou chcem okrem iného vyzvať ľudí, že ak si naozaj myslia, že politika by sa mala robiť inak, tak sa na ňu musíme zložiť všetci. Inak sa nič nezmení.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ondrej Šprlák
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Chmelár: Som jediný ľavicový kandidát. Viem, že nie som favoritom, ale favorit u nás nikdy nevyhral

0:00 Chmelár: Som jediný ľavicový kandidát. Viem, že nie som favoritom, ale favorit u nás nikdy nevyhral

ROZHOVOR Viem, že nie som favoritom týchto volieb. Ale favorit prezidentské voľby na Slovensku ešte …