Chmelár: Slovensko je nielen extrémne polarizovaná krajina, ale jej rozdelené časti spolu už odmietajú komunikovať. To je už len krôčik k občianskej vojne

13.4.2018 9:58

ROZHOVOR Slovensko smeruje k rozkladu. Ale k tomu prispeli všetci – aj koalícia, aj opozícia, aj tí, ktorí sa tvária, že sú apolitickí. Verejnou mienkou otriasla až vražda dvoch mladých ľudí a politické prostredie sa začalo meniť až pod vplyvom demonštrácií, ktorých skutočným lídrom bol prezident Kiska. On určoval témy aj intenzitu protestov. Tvrdím, že túto obrovskú tragédiu iba zneužili na svoje mocenské hry. Tieto týždne ukázali, že Slovensko má k slušnosti ešte poriadne ďaleko. V skutočnosti medzi sebou vedieme špinavú, studenú občiansku vojnu. A tento stav môžeme zmeniť len vtedy, keď si ho priznáme: Sme vo vojne. Len tá železná opona je tentoraz v našich mysliach, vraví analytik Eduard Chmelár v rozhovore pre PL. Čoskoro prezradí, či bude kandidovať na prezidenta.

Chmelár: Slovensko je nielen extrémne polarizovaná krajina, ale jej rozdelené časti spolu už odmietajú komunikovať. To je už len krôčik k občianskej vojne
Foto: archív E.Chmelára
Popis: analytik Eduard Chmelár
Kam smeruje Slovensko pod vedením obmenenej vlády? 
Slovensko prežíva v priebehu posledných päťdesiatich rokov už tretiu fázu normalizácie. Tú prvú, najznámejšiu, inštalovali nomenklatúrni komunisti po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Druhú nám vnútili neoliberáli. Aj oni nás zbavili alternatív. Tvrdili, že iná alternatívna ako neoliberálna ekonomická reforma - ktorú sprevádzala privatizácia, drastické škrty vo verejných výdavkoch, znižovanie daní pre bohatých, obmedzovanie sociálnych práv a nízke mzdy – neexistuje. Najmä v rokoch 2002 – 2006 sa takmer úplne zlikvidovala pluralita médií a ľudia sa opäť začali báť hovoriť skutočné názory verejne. Po aktuálnych protestoch nastúpila tretia fáza normalizácie. Pellegriniho vláda sa tvári, akoby nič nepochopila, akoby pokračovala tam, kde Ficova vláda skončila a odvracia pozornosť od nespokojnosti nastoľovaním iných tém. Hovorí tomu upokojovanie situácie, no v skutočnosti nerieši problémy, iba ich zametá pod koberec a upevňuje svoju moc. Ale toto dlhodobo fungovať nebude. Takže, aby som odpovedal na vašu otázku priamo: Slovensko smeruje k rozkladu. Ale k tomu výdatným dielom prispeli všetci – aj koalícia, aj opozícia, aj tí, ktorí sa tvária, že sú apolitickí, hoci vieme, ku komu majú blízko a za koho kopú.
 
Ako by ste charakterizovali Pellegriniho vládu?
Ako bábkovú. Nezmenil sa nielen systém vládnutia, ale ani osoby v pozadí, ktoré držia v rukách skutočnú moc. Stále čakám na to, že sa Peter Pellegrini vymaní z Ficovho tieňa, ale zatiaľ sa zdá, že takúto ambíciu nemá a správa sa ako poslušný úradník. Jeho neustále zdôrazňovanie svojej pozície predsedu vlády takmer v každej vete už znie dosť komicky a pôsobí na mňa tak, že si je neistý svojím skutočným postavením a potrebuje sa v tom sebauisťovať. Vie totiž, že skutočným šéfom zostáva Robert Fico. Je to prirodzené, lebo vždy je to predseda strany, kto drží takpovediac kľúče od miešačky, rozdáva trafiky a dokáže si nielen udržiavať, ale aj vytvárať mocenské zázemie. Iveta Radičová bola síce v podobnom postavení, ale vďaka svojej povahe dokázala vládnuť poza chrbát svojho straníckeho šéfa a odolávať intrigám Mikuláša Dzurindu, aj keď len krátkodobo. Na toto Peter Pellegrini nie je stavaný, je príliš submisívny. A to nielen vo vzťahu k predsedovi Smeru, ale aj vo vzťahu k zahraničiu.
 
Nový premiér však nečakane ostro zaútočil na prezidenta republiky a vytkol mu, že svojou požiadavkou na odvolanie policajného prezidenta Tibora Gašpara sa snaží politicky zasahovať do nezávislosti polície.
K tomu vy som chcel povedať tri veci. Po prvé, politicky zasiahol do nezávislosti polície už bývalý minister vnútra Robert Kaliňák. Po druhé, Tibor Gašpar mal odísť už dávno. Je symbolom neschopnosti alebo neochoty polície bojovať s korupciou v najvyšších poschodiach slovenskej politiky. A po tretie, Andrej Kiska sa k tomu naozaj vyjadrovať nemal. Nielen preto, lebo hlava štátu naozaj nemá čo robiť personálnu politiku na akomkoľvek ministerstve, ale najmä preto, že je v konflikte záujmov - sám má ešte stále problémy so zákonom, čelí novým podozreniam v kauze pozemkov pod Tatrami a prípad vyšetruje Národná kriminálna agentúra ako podvod.
 
Protesty „Za slušné Slovensko“ ani po výmene kabinetu neustali. Najnovšie organizátori požadujú výmenu policajného prezidenta Tibora Gašpara. Ak by k tomu došlo, bude to už podľa vás stačiť na ukončenie demonštrácií?
Ja som už niekoľkokrát povedal, že spôsob vedenia týchto protestov nepovažujem za férový. Organizátori by mali byť predovšetkým čitateľní a mať od začiatku sformulované jasné požiadavky pre druhú stranu. Lenže tie požiadavky sa neustále menia a stupňujú. Vyšetrenie vraždy – nestačí! Hlava ministra vnútra – nestačí! Novú dôveryhodnú vládu – nestačí! Predčasné voľby – nestačí! Odvolanie policajného prezidenta... Čo bude ďalej? Teraz prichádzajú na námestia s témou RTVS. To je už fraška. Obávam sa, že všetci, ktorí sa skrývajú za heslá o slušnom Slovensku, sú vo svojich požiadavkách neúprimní, že im ide v skutočnosti o rozvrat tejto vlády za každú cenu a keď sa im to nedarí, menia svoje ciele. Ale personálne zmeny by mali nechať v parlamentnej demokracii na politickú reprezentáciu tohto štátu z radov koalície i opozície. Ulica by bola efektívna, keby zvyšovala tlak na politické elity tým, že by sa zjednotila na jasných obsahových požiadavkách, ktoré by priniesli reálne výsledky v boji proti korupcii. Ale zatiaľ sa správajú, akoby im o to nešlo. Akoby si neuvedomovali, že oligarchia sa nedá poraziť voľbami, že zmena vlády nevyrieši podstatu problému, že v tých požiadavkách sa musí nájsť celá spoločnosť, iba tak budú mať svoju silu. Toto však nikam nevedie. Už dôvod prerušenia protestov bol hlúpy, a tak trochu komický. Karolínu Farskú očarilo stretnutie s Andrejom Kiskom a Dávida Straku stretnutie s Andrejom Dankom. A hoci protesty formálne pokračujú ďalej, ich potenciál sa už v skutočnosti vyčerpal.
 
Povedali ste, že za súčasnú situáciu na Slovensku môže do značnej miery aj opozícia. Ako ste to mysleli?
Už som naznačil, že opozíciu vnímam širšie. Nielen stranícky. Napríklad herci. Tí herci, ktorých vídať na tých istých podujatiach tých istých zoskupení. Tí herci, ktorí nekriticky podporovali všetky Dzurindove reformy a kroky, ktoré tento korupčný systém spoluvytvárali a upevňovali. Videli ste týchto hercov, že by podporovali sociálne práva obyčajných pracujúcich? Štrajk železničiarov alebo učiteľov? Sociálne protesty robotníkov z Podpolianskych strojární alebo šičiek z Vranova nad Topľou? Videli ste ich, že by vystúpili na proteste študentov za bezplatné vzdelanie? Kdeže. Balamutili nám hlavy. Robili reklamy na švajčiarske dôchodky a najvýhodnejšie hypotéky. Slúžili ako hlásne trúby militaristickej propagandy, keď v médiách vehementne podporovali vojnu v Iraku. Vážim si našich umelcov, máme hercov a operných spevákov európskeho formátu. Ale nech sa držia svojho remesla, lebo politike nerozumejú, nech robia umenie a nie užitočných idiotov jednej mocenskej skupine. 
 
A tá politická opozícia?
Pozrite sa, som presvedčený, že väčšina občanov už má po krk toho, čo sa deje v tejto republike a želá si zmenu. Lenže súčasná opozícia nepredstavuje reálnu hodnotovú alternatívu k tomuto štýlu vládnutia. Cítia to aj organizátori protestov, ktorí sa od nej dištancovali nie preto, že by sa s ňou nestotožňovali v cieľoch (práve naopak), ale preto, že tieto mimovládne strany – ako ich volám, lebo skutočná opozícia vyzerá inak – sú nepopulárne. Jednak by na ich protesty neprišlo toľko ľudí, a potom: Richard Sulík a Igor Matovič sa usilovali o pád Roberta Kaliňáka celé roky, ale nepodarilo sa im to. Všetky dôvody na predčasné voľby, ktoré uvádzajú, uvádzali minimálne od roku 2016 – zrada Bugára, rozpad Siete, korupcia atď. – na tomto sa nič nezmenilo. Verejnou mienkou otriasla až vražda dvoch mladých ľudí a politické prostredie sa začalo meniť až pod vplyvom demonštrácií, ktorých skutočným lídrom bol prezident Kiska. On určoval témy aj intenzitu protestov. A ja od začiatku tvrdím, že túto obrovskú tragédiu iba zneužili na svoje mocenské hry. Aký je teda výsledok? Opozícia, organizátori protestov a prezident neúspešne tlačia na nové voľby, obnovená vláda odvádza pozornosť na iné témy a výsledok je, že systémové zmeny opäť nikto nerieši. Mňa zarazilo už len to, že organizátori protestov sa odmietli stretnúť s novým ministrom vnútra a nespokojní umelci s novou ministerkou kultúry Laššákovou. To je nepochopiteľné až absurdné správanie. Ako chcú riešiť problémy, keď odmietajú rokovať s tými, ktorí vládnu, a teda majú reálne možnosti meniť veci? Čo je potom cieľom protestov? Permanentná revolúcia? Alebo totálna deštrukcia? Posunuli sme sa na okraj priepasti. Slovensko je nielen extrémne polarizovaná krajina, ale jej rozdelené časti už spolu odmietajú komunikovať. To je stav, ktorý má už len krôčik k občianskej vojne. 
 
Nie sú to prehnané slová? Nám sa nikdy bojovať nechcelo, nemáme na to povahu...
Nepodceňujte podmienky, konflikt sa dá vždy vyprovokovať. Minulý týždeň zaznel na námestí v Martine prvý výkrik, že je škoda, že niekto nepostrieľal ministrov tejto vlády – a ľudia tlieskali a smiali sa. Toto však už nie je vtipné a nie je to ani maličkosť. Ak dovolíme, aby sa volanie po násilí stalo bežnou súčasťou verejného diskurzu, ak si na to zvykneme a budeme to považovať za normálne, rútime sa do pekla. Slušnými nás neurobia proklamácie, transparenty, heslá na profilových fotografiách. Slušnými nás robí spôsob, akým komunikujeme s tými, s ktorými nesúhlasíme. Ako o nich hovoríme. Ako o nich zmýšľame. Ako sa k nim správame. Ako s nimi vieme budovať spolužitie v rámci jednej spoločnosti. Nemôžeme tolerovať takéto prejavy hrubosti, neúcty, vulgárnosti a násilia a tváriť sa, že my sme tí lepší. Znovu si len niečo namýšľame. Tieto týždne ukázali, že Slovensko má k slušnosti ešte poriadne ďaleko. V skutočnosti medzi sebou vedieme špinavú vojnu. Studenú občiansku vojnu. A tento stav môžeme zmeniť len vtedy, keď si ho priznáme: Sme vo vojne. Len tá železná opona je tentoraz v našich mysliach.
 
Ako sa podľa vás táto studená občianska vojna prejavuje?
V prvom rade neochotou spolu komunikovať a ideologizáciou každého problému. Zo všetkých strán sa na nás valí propaganda nebývalých rozmerov. Druhá strana je démonizovaná, sú jej pripisované tie najhoršie úmysly, niet spoločných záujmov. Najodpornejšou stránkou tohto procesu je kádrovanie. Spôsob, akým niektoré médiá škandalizujú legitímne názory demokratického spektra, ako vytvárajú nátlak na štátne inštitúcie i verejnosť, aby určití nepohodlní ľudia nemohli vystupovať v televízii, učiť alebo dokonca pracovať vôbec, hoci spĺňajú všetky podmienky odbornej kvalifikácie, nás vracia nie do sedemdesiatych, ale priamo do päťdesiatych rokov minulého storočia.
 
Čo podľa vás Slovensko potrebuje najviac?
Už som to naznačil: dialóg. Dialóg bol prvou požiadavkou Nežnej revolúcie. Namiesto dialógu však dostali revolucionári veľmi rýchlo moc. Túto fázu budovania demokracie sme preskočili a absolútne podcenili. Vo vyspelých demokraciách vyzerá verejná diskusia – tá intelektuálna i tá parlamentná – úplne inak ako u nás. Nielenže je vecnejšia, ale aj otvorenejšia, k súperovi sa pristupuje s rešpektom a úctou, pričom sa rozoberajú aj témy, ktoré sú u nás tabuizované či škandalizované. To je aj jedna z hlavných príčin vzniku alternatívnych médií u nás. Mnohí by už radi zabudli na to, že verejnosť prestala dôverovať mainstreamovým médiám, keď dokázateľne klamali nielen o vojne v Iraku, ale aj  dopadoch ekonomických reforiem na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. V mnohých západných krajinách museli takíto zdiskreditovaní novinári odísť z médií. U nás sa nielenže neospravedlnili, ale klamú ďalej, čím totálne deformujú verejnú diskusiu a vracajú ju k tým istým problémom. Za najabsurdnejšiu považujem situáciu, keď niektoré denníky pred pár rokmi začali vyzývať na vyhľadávanie „verejných nepriateľov“, ktorí by nemali mať prístup do médií. Keď takíto umlčaní ľudia začali vyhľadávať možnosti publikovania v alternatívnych médiách, mainstream začal kričať, že im nemôžu dávať priestor, lebo koketujú s alternatívou. To je Hlava XXII. Niektorí si myslia, že na zmenu potrebujeme nové politické strany, ja tvrdím, že potrebujeme platformu na dialóg. Niektorí tvrdia, že musíme vyhľadávať verejných nepriateľov, ja hovorím, že musíme hľadať takých, ktorí majú ochotu prekonávať bariéry a predsudky, ktorí sú schopní viesť dialóg o našich spoločných štátnych záujmoch. Takých ľudí je málo a treba ich v tejto hysterickej a paranoidnej dobe vyzdvihovať a propagovať.
 
Eduard Chmelár, analytik a vysokoškolský pedagóg (zdroj: archív E.Chmelára)
 
Po ukončení vnútropolitickej krízy sa vo verejnosti opäť začína hovoriť o kandidátoch na prezidenta republiky. Vy ste pred dvoma mesiacmi na sociálnej sieti oznámili svojim fanúšikom, že o takejto kandidatúre uvažujete. Už ste sa rozhodli?
Sľúbil som svojim priateľom na facebooku, ktorí ma k tomuto kroku vyzývali, že ich budem informovať ako prvých a svoj sľub dodržím.
 
Kedy to urobíte?
Je to otázka skôr dní ako týždňov.
 
V pondelok má ohlásiť svoju kandidatúru bankár a finančník Imrich Béreš...
Už som napísal, že moje rozhodnutie sa neviaže na kroky protikandidátov, dokonca ani na hry Andreja Kisku, ale len na podporu ľudí a podporu mojej rodiny. To bolo, je a bude pre mňa kľúčové, pretože nie som človek, ktorý si môže dovoliť tento úrad kúpiť a už vôbec nie človek, ktorý by chcel byť závislý od oligarchov. Práve toto som v uplynulých týždňoch vysvetľoval svojim podporovateľom: ak chcú zmenu, musia byť sami tou zmenou, inak to nemá zmysel.
 
Nepripomína vám kampaň Imricha Béreša kampaň Andreja Kisku? Obaja sú bohatí, obaja sa prezentujú filantropiou, obaja stavajú skôr na marketing ako na reálny politický obsah a za oboma stojí Sergej Michalič...
Jednu vec by som si rád ujasnil hneď na začiatku. Nebudem sa zaoberať svojimi potenciálnymi súpermi. Ak poviem, že do toho idem, od toho okamihu prestávam byť komentátorom diania a začínam predstavovať vlastnú agendu. Pretože to je dôležité. Nie to, čo robia zle iní, ale čo by som chcel robiť lepšie ja. Nemám čas na konfrontácie, je toho veľa, čo by som chcel verejnosti ponúknuť.
 
Predsa len je tu jedna zaujímavosť: Imrich Béreš chce postaviť svoju kandidatúru okrem iného aj na historickej kuriozite, že je nevlastným praprasynovcom Andreja Hlinku. Pokiaľ si dobre pamätám, raz ste mi spomínali, že aj vy ste mali tohto velikána slovenských dejín v rodine...
Áno. Hlinka bol bratrancom našej praprastarkej.
 
Môže z takéhoto rodového spojenia vzísť historický nárok?
Nie. Skôr historická zodpovednosť. Aj to len v prípade, že nadväzujete na jeho odkaz. Ja však politicky nadväzujem skôr na líniu Štúr – Štefánik – Dubček.
 
Denník N zorganizoval anonymnú diskusiu s voličmi Smeru, v ktorej sa pýtali, koho by volili, keby Smer nebol. Padlo tam spontánne aj vaše meno. Čo na to hovoríte?
Nič. Lichotí mi to, ale nepreceňujem to. Nebola to reprezentatívna vzorka. Skôr politická agitka. Ako akademik odchovaný na výskumoch viem, že takto sa prieskumy nerobia.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Vláda vám nenápadne poťahuje čím ďalej viac peňazí. A potom to dá do svojho marketingu, hodnotí odborník OĽaNO na financie Heger

11:00 Vláda vám nenápadne poťahuje čím ďalej viac peňazí. A potom to dá do svojho marketingu, hodnotí odborník OĽaNO na financie Heger

ROZHOVOR Súčasná vládna politika je len marketing a údržba, žiadna vízia ani systémové riešenia. Naj…