Chemické zbrane? V Sýrii ich používa kdekto. Trump sa nechcel strápniť tak, ako sa to niekoľkokrát podarilo Obamovi, hovorí bezpečnostný analytik

0
Americký prezident Donald Trump reční v Palm Beach. (Autor: TASR)

Svetom v minulých dňoch otriasol letecký útok chemickými zbraňami v Sýrii, pri ktorom mal byť použitý chlór alebo bojový plyn sarin. Väčšina západných krajín odsudzuje Bašára Asada. Rieši to už aj Valné zhromaždenie OSN. Rusi však tvrdia, že Asadovi vojaci len bombardovali skladisko zbraní povstalcov, kde tieto jedovaté látky skladovali, a vraj ich už v minulých rokoch použili v Iraku. Dá sa tomu veriť alebo Moskva opäť zahmlieva? A dalo by sa vôbec nejakým opatrením zabrániť tomu, aby dochádzalo k použitiu týchto strašných zbraní v Sýrii a Iraku?

V prvých hodinách mi pripadala vierohodnejšia tá ruská verzia, teda že bomba zasiahla sklad, v ktorom skladovala svoje chemické zbrane tzv. umiernená opozícia, o ktorej by sme si nemali robiť žiadne ilúzie. Keď Asadov režim predtým používal chemické zbrane, robil to v úplne inej situácii, keď vo vojne prehrával, naopak, dnes postupuje a víťazí, takže to na mňa pôsobí ako iracionálny krok. Ale potom som si prečítal niekoľko analytických a investigatívnych textov, ktoré došli k záveru, že za to nesie vinu režim. Navyše sú o tom údajne presvedčení aj Izraelčania, ktorí majú zo Sýrie asi najlepšie dostupné informácie, takže teraz sa prikláňam k tomu, že to bol predsa len chemický útok letectva Asadovho režimu. To ešte, samozrejme, neznamená, že ho nariadil Asad osobne, pretože je zrejmé, že veľa zložiek tohto režimu funguje do určitej miery samostatne, navyše v Sýrii pôsobia Iránci, ktorí majú takisto nejakú svoju agendu. Mnohým aktérom v Sýrii by určite vyhovovalo, keby USA rozsiahlo zaútočili na Asadove vojenské sily, prípadne keby došlo aj k nejakej konfrontácii Američanov a Rusov. V Sýrii už chemické zbrane nasadil kdekto, majú to na konte Asadova armáda, Islamský štát aj niektoré ďalšie islamistické skupiny. Možno jediný, kto má v tomto zmysle čisté ruky, sú Kurdi. V každom prípade podľa verejne dostupných informácií nemožno s úplnou istotou povedať, kto ten útok vykonal. Možno to nebudeme vedieť nikdy, hoci kopa nepriamych dôkazov ukazuje skôr na letectvo režimu, aj keď ho možno nariadil niekto, kto na to mal nejakú špecifickú, možno aj iracionálnu motiváciu.

Donald Trump nechal vojenskú základňu, z ktorej mal chemický útok smerovať, zničiť raketami Tomahawk. Rusko aj Sýria sa proti tomu ohradili a chcú zvolať ďalšie zhromaždenie OSN. Asad tak znovu upadol do nemilosti, aj keď predtým nová administratíva Bieleho domu vyhlásila, že ho bude ochotná tolerovať. Dá sa vôbec predpokladať, ako sa sýrsky konflikt ďalej vyvinie? Nebola to zo strany Washingtonu trochu predčasná reakcia, keď incident ešte stále nie je úplne preukázateľne vyšetrený?

Pravdupovediac, americký úder je pre mňa veľmi silným dôkazom tvrdenia, že tie chemické zbrane použili sily režimu, hoci možno nie na Asadov rozkaz. Trump mal jednoducho pre Sýriu nejakú stratégiu, naznačil zmenu postoja k Asadovi, USA už dokonca deklarovali, že odchod Asada nie je z ich pohľadu priorita a že treba zamerať všetky sily na porážku Islamského štátu, ale teraz úplne zmenili prístup. A to by Trump určite neurobil, keby na to nemal naozaj silný dôvod, takže je pravdepodobné, že spravodajské služby získali informácie, ktoré dokazujú, že vinu za útok chemickými zbraňami nesie režim. Tiež je príznačné, že Trump sa nechcel strápniť tak, ako sa to niekoľkokrát podarilo Obamovi. Trump nekreslil žiadne „červené čiary“ a neprednášal plané hrozby, on okamžite nariadil úder. A to úder veľmi primeraný, precízne zacielený a do značnej miery aj symbolický. Základňa je na nejaký čas vyradená z prevádzky, ale úplne zničená nie je a ľudské straty boli veľmi malé. Američania včas varovali Rusov a vedeli, že tí si to nenechajú pre seba, takže sa zo základne mohol evakuovať aj sýrsky personál. Trump takpovediac vyslal správu a dal najavo, že mu Sýria nie je ľahostajná, a keď budeme „čítať medzi riadkami“ v ruských reakciách, zdá sa, že Moskva to pochopila. Vzájomné vzťahy to, logicky, trochu pošramotí, ale nie tak, aby to zničilo šance na prípadnú dohodu. Sýria je pre Rusko vysoko dôležitá a Putin sa bude chcieť s Amerikou nejako dohodnúť, čo dobre chápe aj Trump.

Nehrozí teraz v Ázii vznik jadrového konfliktu? Americký generál Jack Keane, ktorý sa mal stať Trumpovým ministrom obrany, vyhlásil v denníku Times aj iných médiách, že ak Čína neurobí poriadok so Severnou Kóreou a nezastaví jej neustále jadrové pokusy, budú to musieť urobiť USA s použitím násilia. Hovoril o bombardovaní a raketovom útoku na kórejské podzemné sklady jadrových zbraní a podobne. Teraz sa majú zástupcovia Pekingu a Washingtonu stretnúť na spoločnom rokovaní o Severnej Kórei, kde sa bude táto nebezpečná situácia riešiť. Máme sa obávať jadrového konfliktu?

Obávam sa, že problém Severnej Kórey nemá jednoduché riešenie, pretože keby ho mal, tak by ho už niekto zrejme zrealizoval. Vojenský úder sa nakoniec môže ukázať ako jediná cesta, možno tá najmenej zlá, ale Trump dal opakovane najavo, že pohár trpezlivosti USA pretiekol a že tak ako doteraz už to ďalej nepôjde. Američania sa už nechcú pozerať na situáciu, keď KĽDR len hrozí všetkým okolo, v podstate používa okolité krajiny ako rukojemníkov na vydieranie, odpaľuje všade okolo seba rakety a skúša jadrové zbrane. KĽDR sa správa skôr ako banda gangstrov, ktorým sa nikto nepostaví a ktorí si trúfajú viac a viac. Podobrom to zjavne nejde, takže sa nakoniec môže ukázať, že týchto gangstrov možno zastaviť len silou, hoci to bude bolestivé a spôsobí to veľa škôd. Do vojenského zásahu sa nikomu ísť nechce, pretože sa dá očakávať, že potom by Kim Čong-un nariadil hromadnú odvetu s využitím chemických, biologických a jadrových zbraní. Okolité krajiny by zrejme zaplavili tisíce zbedačených a hladných utečencov z KĽDR a o to takisto nikto nestojí. Zároveň sa však nikomu nechce žiť v tieni nevypočítateľnej hrozby, ktorá sa z KĽDR stala. Dobré riešenie tu nie je, ale mám dojem, že už to predsa len speje k akémusi skorému, hoci nie peknému koncu.

V Petrohrade teraz zažívajú atmosféru strachu. Pred pár dňami tam zrejme islamský terorista z Kirgizska pripravil pumový atentát v miestnom metre, pri ktorom zahynulo 14 ľudí a niekoľko desiatok osôb bolo zranených. Pritom Rusko má s Kirgizskom veľmi dobré vzťahy, a dokonca tam vybudovalo svoje vojenské základne. Domnievate sa, že to mohla byť odveta islamistov za boj Ruska proti Islamskému štátu? A dá sa vôbec takýmto incidentom zabrániť na miestach, kde sa pravidelne zhromažďujú tisíce ľudí?

Áno, celkom určite by som za tým videl ruku islamistov. V radoch Islamského štátu bojuje aj veľa radikálov z radov kaukazských a stredoázijských národov, takže tu je to spojenie jasné. Napokon tá ruská intervencia v Sýrii mala ako jednu z vedľajších motivácií aj to, že keby tam Islamský štát zvíťazil, mohol by nasledovať dominový efekt a islamisti by zosilneli aj v Strednej Ázii. Bohužiaľ, sa asi dalo čakať, že ruská intervencia potom podnieti islamistov, aby zamerali svoje útoky proti Rusom. To dokázala bomba, ktorá v októbri 2015 zničila ruský Airbus nad Egyptom, takže ten útok v Petrohrade je len ďalší v poradí. A obávam sa, že ich bude ešte viac, pretože skrátka nie je možné zastaviť úplne všetkých potenciálnych teroristov. Rusko má určite veľmi kvalitné spravodajské služby, ale vševedúci určite nie sú. Ani Izraelčania niekedy nevedia včas zastaviť takých „osamelých vlkov“ alebo malé skupinky fanatikov. Žiadne opatrenie nemôže zaistiť absolútnu bezpečnosť pred terorizmom, predovšetkým nie v miestach, kde sa pohybuje obrovské množstvo ľudí. Nesmú sa vytvárať iracionálne obavy a panika, ale bola by chyba, keby sa upadlo do apatie a letargie. Na také útoky si nesmieme „zvyknúť“. Treba sa s chladnou hlavou pripravovať na to, že k niečomu takému skrátka občas môže dôjsť. Každý človek by mal vedieť, ako sa v kritickej situácii zachovať. Presne tak to už dlho funguje v Izraeli, z ktorého by si mali brať príklad všetci, ktorí chcú hrozbe islamizmu vzdorovať.

Harašenie zbraňami však neustáva ani v Európe. NATO posilňuje svoje jednotky v Poľsku a v pobaltských štátoch, Rusko má už vraj v Kaliningradskej oblasti viac tankov ako osobných áut. Niektorí bezpečnostní experti vyhlasujú, že čím viac sa budú tieto jednotky k sebe približovať, tým väčšie riziko konfliktu hrozí, napríklad aj nechceného, zavineného chybou. Nenastal čas na to, aby si obe strany sadli k spoločnému stolu a zastavili toto nezmyselné zbrojenie?

Áno, presne to tvrdím už dlho. Na jednej strane chápem motiváciu krajín NATO aj Ruska. Ak sa situácia vyhrotí, tak politici a vojaci musia ukázať, že „niečo robia“, inak by stratili podporu verejnosti. To platí nielen na Západe, ale aj v Rusku. Navzdory tomu, ako to líčia niektoré médiá na Západe, nie je Vladimir Putin ani zďaleka neobmedzený despotický autokrat. Aj jeho pozícia závisí od podpory rôznych mocenských skupín a, samozrejme, aj od názoru verejnosti. Nemožno byť vodcom Ruska a správať sa slabo, to by Putin nebol dlho prezidentom. Presuny jednotiek, ku ktorým teraz dochádza, sú do istej miery „hra“, také pretláčanie, ktoré je čiastočne určené aj pre verejnosť, čo platí aj o sérii „siláckych“ výrokov politikov a vojakov. Profesionáli to zaiste chápu a vedia, že trochu napätia na medzinárodnej scéne môže mať občas užitočný efekt. Ale na druhej strane je, samozrejme, pravda, že sa to nesmie preháňať. A práve to sa deje. Najmä v Pobaltí a nad Severným morom to dosahuje nebezpečnú úroveň a skutočne sa bojím, že niekomu „povolia nervy“ a vystrelí. Už je najvyšší čas, aby sa prestalo s ukazovaním svalov. Je logické, že Rusko chce mať sily v Kaliningrade, a takisto je logické, že Poľsko a pobaltské republiky chcú na svojom území vojská spojencov z NATO, ale všetko musí mať nejaké medze. Som si istý, že ani USA, ani Rusko nechcú, aby to dospelo k akémusi repete berlínskej krízy, teda že na seba budú na diaľku pár desiatok metrov mieriť americké a ruské tanky.

V médiách sa tiež objavili informácie o tom, že Rusko disponuje novými raketami, proti ktorým nemá NATO obranu. Je možné, že sú Rusi vo vývoji týchto zbraní skutočne ďalej ako Západ?

Áno, takéto správy sa v odborných kruhoch objavujú už niekoľko rokov. Na Rusov veľmi zapôsobilo to, čo dokážu americké strely Tomahawk, a preto sa logicky rozhodli vytvoriť alternatívu. Tou sa stala strela Kaliber s doletom vyše 2 500 kilometrov, ktorá svoje schopnosti demonštrovala pri úderoch na islamistov v Sýrii. Zmluva o raketách stredného doletu (INF) zakazuje rakety na zemi, nie vo vzduchu a na mori, takže na americké strely Tomahawk nemá vplyv, rovnako ako sa netýka ani ruských striel Kaliber na lodiach a ponorkách, a to bez ohľadu na dolet. Rozdiel spočíva v tom, že Rusi umiestnili deriváty Kalibra aj na samohybné suchozemské odpaľovacie zariadenia. Keby dolet zostal pod 500 kilometrov, tak zmluvu neporušujú, ale ak je pravda, že strela 9M729 má rovnaký dolet ako námorný Kaliber, teda viac ako 2 500 kilometrov, tak to porušenie tej zmluvy je. Technicky nie je dôvod, prečo by mala mať kratší dostrel, toto je oveľa viac politická otázka, teda či je Rusko ochotné dohodu INF porušovať. V každom prípade by som povedal, že tie strely nie sú určené proti NATO, ale primárne proti Číne. Tá nie je žiadnou dohodou viazaná a na rakety stredného doletu sa dosť spolieha, má ich podľa všetkého štvorciferné počty, a tak je logické, že to Rusov znepokojuje. Zmluva INF sa ukazuje skôr ako historický relikt, preto by asi bolo žiaduce ju modifikovať, napríklad ju obmedziť len na Európu; tak by mohlo Rusko umiestňovať tieto svoje rakety na východ od Uralu, aby malo protiváhu čínskeho arzenálu.

Vynára sa prízrak ďalších bezpečnostných problémov v Európe pre tureckého prezidenta Erdogana? Ten dal najavo, že má dosah na svojich krajanov v západnej Európe a môže ich prinútiť brojiť proti väčšinovej populácii v súvislosti s prípravou svojho prezidentského referenda. Nasledovala jeho diplomatická prestrelka s Nemeckom a Holandskom. Turecko má najväčšiu armádu v Európe. Mohlo by sa stať, že Erdogan so svojimi diktátorskými metódami prestane rozumne uvažovať a napadol by niektorého zo svojich európskych partnerov v NATO? Prvé na rade by bolo pravdepodobne Grécko…

Erdoganovi do hlavy nevidíme, ale priamy vojenský konflikt s Tureckom sa v strednodobej perspektíve nedá vylúčiť. Povedal by som, že na to asi dôjde, a navyše hovorím, že Turecko je najväčšou štátnou hrozbou pre Európu, a to o to horšou, že je stále členom NATO, hoci sa celkom evidentne profiluje ako vysoko agresívny aktér s vlastnými záujmami, ktoré sú Západu nepriateľské. Kým mohla turecká generalita zasahovať do politiky a v prípade potreby odstaviť islamistov od moci, dalo sa na Turecko viac-menej spoliehať, pretože to bola v zásade sekulárna krajina, lenže od roku 2002, keď prvýkrát vyhrali voľby Erdoganovi islamisti, sa situácia zhoršuje. Ponúka sa tu mnoho paralel s Adolfom Hitlerom. Víťazstvo vo voľbách, postupná likvidácia demokratických slobôd a budovanie diktatúry, dokonca aj akýsi (možno inscenovaný) pokus o puč, po ktorom nasledujú veľké čistky. Tá podobnosť je miestami až desivá, ale rovnako desivá je aj absolútna neschopnosť západných krajín s tým niečo urobiť, tak, ako nič neurobili s Hitlerom. Erdogan teraz zbiera sily a snaží sa dosahovať ciele vydieraním a nátlakom. V Európe sa už síce ozýva aj nesúhlas, ale stále je to zúfalo málo. Toto Erdogana nezastaví, bude to len horšie a horšie. Dovolím si teraz takú malú provokáciu: Často sa hovorí o ruskej „hybridnej vojne“, lenže keď sa pozriem na to, ako teraz Erdogan mobilizuje turecké menšiny v západnej Európe, nie je to náhodou niečo ako prvé štádium začínajúcej sa tureckej „hybridnej vojny“? A ak skutočne áno, majú európske krajiny nejaký plán pre prípad, že nastanú ďalšie fázy?

Na Ukrajine stále nevidíme posun v minských dohodách. Obe strany pravidelne porušujú prímerie. Kam sa podľa vás v najbližších mesiacoch preleje ukrajinský problém? Donald Trump o vzťahoch s Ruskom a Ukrajinou vo svojich prejavoch zásadne mlčí, čo to znamená?

Myslím si, že Trump o Ukrajine nehovorí najmä preto, že nechce zbytočne „plytvať strelivom“ určeným na tie naozaj vážne rokovania s Ruskom. V prípade Ukrajiny platí ešte viac to, čo som spomenul pri Sýrii. Tá je pre Rusko vysoko dôležitá na základe prístupu do Stredozemného mora, ale Ukrajina je pre Rusko takmer životnou záležitosťou. Ak odsunieme akýkoľvek ideologický balast, tak platí, že minimálne východ Ukrajiny je historicky, kultúrne, geograficky aj všelijako inak spojený s Ruskom natoľko, že jednoducho nemožno od Rusov žiadať, aby sa o dianie na Donbase nestarali. Toto je len konštatovanie geopoliticky danej skutočnosti. Západ Ukrajiny je výrazne odlišný, avšak, nanešťastie, sa tieto „dve Ukrajiny“ nachádzajú v hraniciach jedného štátu. Akékoľvek riešenie, ktoré by ignorovalo záujmy jednej z nich, nie je dlhodobo životaschopné. Toto si musia uvedomiť Západ aj Rusko, ak sa nechcú pre Ukrajinu každých pár rokov ocitať v konflikte. Rusko rozhodne nechce obsadiť celú Ukrajinu, ale chce tam mať veľký, asi rozhodujúci vplyv. To však nepochybne chápe aj Donald Trump, ktorý zároveň vie, že dôležitosť Ukrajiny pre záujmy USA sa blíži k nule. Z toho vychádza, že Trump môže Putinovi predložiť „big deal“ o rozdelení sfér vplyvu, kde sa budú rešpektovať záujmy Ruska na Ukrajine a v Sýrii, napríklad s tým, že Ukrajina bude taký neutrálny „nárazník“ a sám Bašár Asad odíde do bezpečného exilu. Je však, samozrejme, otázka, čo za to môže Putin ponúknuť, respektíve čo bude Trump žiadať pre USA.

- Reklama -