Máte tridsať rokov a meno, ale aj spolupráca so stranou Most-Híd nasvedčuje, že máte blízko skôr k maďarskej menšine. Myslíte si, že ste pre funkciu splnomocnenca vlády pre rómske komunity dostatočne kvalifikovaný?
Som čerstvý člen strany Most-Híd, no spolupracujem s nimi približne sedem rokov, takže sa dá povedať, že v politike nie som úplný nováčik. Povolaním som sociológ a už od štúdia sa zameriavam na rómsku otázku. Venoval som sa napríklad aj terénnej práci a dokonca som bol aj líder skupiny, ktorá vypracovala program Most-Híd v rámci rómskej integrácie. Nie je to teda pre mňa nič nové a problematike sa chcem venovať aj po ukončení pôsobenia v tejto funkcii.
Šéfom úradu splnomocnenca ste už viac ako polrok. Ako zatiaľ hodnotíte svoje pôsobenie vo funkcii?
Je to dosť ťažká práca a úrad splnomocnenca má definované dosť nejasné kompetencie, právomoci a postavenie v štátnej správe. Zdedil som pomerne komplikovanú situáciu. Meškajú nám európske programy a aktualizácia akčných plánov stratégie pre integráciu Rómov. Tiež som nebol spokojný, ako vyzerali vzťahy úradu s ministerstvami, ale aj medziľudské vzťahy a morálka na úrade. Preto som musel urobiť pár krokov, aby som dal veci do poriadku. Som zástanca toho, že ak sa má niekde ľahšie pracovať, treba tam vyčistiť ovzdušie. Podľa mňa sme za ten polrok stihli naozaj veľa. Vláde sme odovzdali monitorovaciu správu Stratégie pre integráciu Rómov za posledné štyri roky. Takýto materiál by sa mal zhotoviť každý rok, no štyri roky sa nič také neschválilo.
Ďalej sme pripravili výzvy na dva najväčšie a najdôležitejšie projekty, na ktorých robíme za pomoci európskych peňazí. Zdedil som meškajúce a nedokončené projekty, ktoré sme museli dať dokopy. Terénna sociálna práca a komunitné centrá sú vo fáze vyzvania, takže už čoskoro budú zazmluvnené aj obce. Ďalšou vecou, aj keď nie až tak viditeľnou, ale možno najdôležitejšou je, že sme opravovali vzťahy s ministerstvami a podarilo sa nám, že sme na našich partnerských ministerstvách vítaní. Úrad splnomocnenca nemá právomoci, aby robil vlastné legislatívne návrhy. To znamená, že mi vláde či národnej rade nedávame žiadne novelizácie, ale musíme spolupracovať s ministerstvami a vybojovať v rokovaniach to, čo je pre našu cieľovú skupinu najdôležitejšie.
Pracujete s rómskou komunitou aj priamo v praxi?
Samozrejme. Chodíme veľa do regiónov a napríklad starostovia rómskych dedín, ak to môžem takto sformulovať, mňa a mojich kolegov už poznajú naozaj veľmi dobre. Pred mojím príchodom sme mali šesť regionálnych kancelárií, a teraz ich máme desať. Zvýšili sme teda počet detašovaných pracovísk a vznikli tak nové, napríklad aj v Kežmarku. Náš úrad beriem aj ako koordinačný orgán. Nie sme jediní, kto má terénnych pracovníkov, lebo ich má napríklad aj ministerstvo práce. K tejto, ale aj k prvej otázke chcem len dodať, že aj keď som splnomocnencom úradu pre rómske komunity, nerobím to sám. Obklopil som sa schopnými ľuďmi a v drvivej väčšine to sú Rómovia. Neselektujem medzi Rómami a Nerómami, skrátka sa chcem obklopiť kvalitnými ľuďmi a myslím si, že sa to aj podarilo.
Prednedávnom som robil rozhovor aj s vašim predchodocom Petrom Pollákom, ktorý vaše doterajšie pôsobenie vo funkcii zhodnotil dosť kriticky. Vy tvrdíte, že ste úrad prevzali v nie práve najlepšom stave, no on podčiarkol, že vám nechal citujem: Špajzu plnú peňazí. Kde sa potom stala chyba? Prečo sa vaše názory tak diametrálne rozbiehajú?
Neviem, prečo sa rozbiehajú, no pravda je taká, že aj keď peniaze vyrokované boli, projekty naopak pripravené neboli. No ak mám zostať pri tej „špajze“, tak to poviem takto. Peter Pollák nachystal „špajzu“, no potom stratil kľúče. Žiadne projekty neboli pripravené a odsúhlasené. Je pre mňa nepochopiteľné, že tento človek tvrdí, že bežalo všetko v poriadku, keď tieto projekty mali byť v teréne od januára a neboli ani v apríli, keď z úradu odišiel. Nechcem sa veľmi zaoberať prácou pána Polláka, lebo na to, aby dokázal, čo vie a čo dokáže, mal štyri roky, no teraz sme na rade my, teraz som na rade ja. V prvom rade chcem dať projekty čo najskôr dokopy, aby z toho mali čo najviac obce a ľudia, ktorí v týchto komunitách žijú.
Vrátil by som sa ešte k pánovi Pollákovi. Ten vás kritizuje, že ste do úradu prišli bez praxe a tú sa snažíte „nasávať“ len akýmsi chodením po rómskych osadách…
Nebudem komentovať tvrdenia pána Polláka. Podľa mňa som dostatočne kvalifikovaný a skúsený. Treba sa opýtať ľudí v teréne či si myslia, či neviem, čo robím. Naša práca má dobrý ohlas aj v rómskych komunitách, a to aj z toho hľadiska, že vidieť, akú máme úprimnú snahu pomáhať miestnym, a je viditeľné, ako sa v týchto oblastiach snažíme byť prítomní. Úrad splnomocnenca v teréne ešte nikdy nemal taký počet ľudí, aký máme v súčasnosti. Myslím si, že hovoriť by mali činy a nie slová.
Neuvažovali ste, že po prevzatí funkcie sa s pánom Pollákom poradíte? Predsa len mal skúsenosti s vedením úradu…
S pánom Pollákom sme sa stretli asi dvakrát a naše vzťahy som vnímal ako korektné a aj preto ma prekvapil jeho súčasný tón. S niektorými bývalými splnomocnencami a úradníkmi som v spojení. Kontinuita tu, samozrejme, je a v smerovaní úradu som veľké zmeny neurobil. Chcem to len zefektívniť a nejaká „tabula rasa“ typu, ideme robiť všetko od začiatku, nebude.
Pán Pollák v spomínanom rozhovore naráža na to, že na úrade splnomocnenca mali lepšie výsledky práve Rómovia. Môže podľa vás úradu šéfovať aj Neróm?
Nemyslím si, že to je celkom pravda. Napríklad aj splnomocnenec Miroslav Pollák nebol Róm a bol veľmi šikovný, a na svojom poste úspešný. Podľa mňa to nie je dané týmto aspektom, v prvom rade musí byť najmä odborník a musí mať okolo seba dobrých ľudí. Tiež ide o dobré vzťahy. Splnomocnenec musí vedieť s ministerstvami koordinovať vzťahy a v tejto oblasti bol Peter Pollák vysoko neúspešný. V tejto problematike sme urobili pokroky.
Venuje sa úrad aj otázke extrémizmu?
Samozrejme. Zaoberáme sa stranou pána Kotlebu. Prišli sme aj s niekoľkými legálnymi podnetmi a pri tejto otázke sme spolupracovali aj s ministerstvom spravodlivosti na príprave rôznych iniciatív. Nie som mediálny politik, a preto nepovažujem za nutné komentovať všetko, čo strana pána Kotlebu produkuje na Facebooku. Mojou prácou je znižovať napätie medzi komunitami a pracovať na tom, aby nemali zázemie v obciach, kde sú rómske komunity.
Podľa pána Polláka ĽS NS Mariana Kotlebu volili aj Rómovia. Myslíte si, že to je pravda?
Podľa mňa to tak je. Pána Kotlebu podľa analýz volili Slováci, Rómovia, Maďari či Rusíni, zrejme každá národnostná menšina na Slovensku. Pán Kotleba ponúka rýchle riešenia na komplikované problémy. V celej Európe je takýto dopyt znateľný. Ľudia majú pocit, že ich politické elity určitým spôsobom sklamali či dokonca zradili, preto sa takéto ľúbivé riešenia veľmi dobre počúvajú a sú lákavé aj pre istú časť rómskeho obyvateľstva. Treba ale povedať, že Rómovia nevolia ako blok. Nevolia napríklad ako Maďari len dve strany, no majú rozptýlený hlas. Ukazuje sa to aj na tom, že nemáme rómsku politickú stranu alebo rómskeho poslanca v národnej rade. Myslím si, že pre toto časť z nich volilo práve aj pána Kotlebu.
Ako hodnotíte rétoriku niektorých členov či sympatizantov ĽS NS, ktorí sa o Rómoch vyjadrujú ako o „cigánskych parazitoch“ či „cigánskych extrémistoch“?
Je to zlé. Raz sme už zažili, kde takáto cesta vedie a pre mňa je nepochopiteľné, že niektorí ľudia akoby našu históriu popreli. Táto krajina sa skrátka nemôže dostať do podobných polôh ako v minulosti. Chápem ale frustrovaných ľudí, ktorí sa stanú sympatizantmi alebo voličmi tejto strany a majú pocit, že sa na nich zabúda a že v očiach politikov končí Slovensko niekde pri Nitre. Práve preto za dôležité považujem aj akčné plány pre regionálny rozvoj najmenej rozvinutých okresov. Práve z týchto oblastí by mohli ťažiť Rómovia, ale aj Nerómovia. Ak zlepšíme podmienky, či už na východnom, alebo južnom Slovensku, znížime aj dopyt po extrémizme.
Hovoríte, že sa venujte aj samostatným regiónom. Narazili ste na krajské bunky ĽS NS priamo v teréne?
Priamo sme s nimi v kontakte neboli, aj keď viem, že niektorí moji úradníci s nimi už nejaké skúsenosti majú. Narážam na frustráciu ľudí a na to, že keď sa do týchto dedín vydáme, vidíme, prečo sa sa takéto konflikty stávajú. A ako vždy hovorím, Rómov najviac nenávidia práve tí, ktorí s Rómami nežijú. Treba rozlišovať medzi všeobecnou nenávisťou a predsudkami, a zlými skúsenosťami. Keď nejaký človek žije v dedine, kde sú Rómovia, možno tiež z marginalizovanej komunity a sťažuje sa, čo je a čo nie je dobré, tak takýto človek si vie určiť vinníkov aj sám a väčšinou nerobí žiadne väčšie závery. To robia skôr ľudia, ktorí Rómov poznajú len z kníh či z internetu. Najviac predsudkov majú teda tí, ktorí nemajú žiadne skúsenosti priamo s Rómami.
Majú obyvatelia osád či rómskych dedín povedomie o názoroch či vyjadreniach členov či sympatizantov ĽS NS?
Vedia, že takáto skupina existuje. Nepovedal by som, že z nich majú strach, no je to pre nich nepríjemné a majú z toho určitý pocit nevoľnosti, čo chápem, lebo z toho mám pocit nevoľnosti aj ja. Verím ale v to, že kľúč k riešeniu je na lokálnej, teda miestnej úrovni. Keď sa nájde dohoda a harmónia medzi majoritou a minoritou, medzi obecným úradom a osadou, tak potom extrémizmus stráca pôdu, v ktorej sa môže usadiť.
Hovoríte, že ľudia radi zovšeobecňujú a to práve aj pri rómskej otázke. Pracujete často aj priamo v teréne, ako vyzerá život v rómskej dedine, či ako sa hovorí, v rómskej osade?
Rómovia sú veľmi rozmanitá skupina a dokonca rozmanitejšia ako ostatné menšiny na Slovensku. Ak spomeniem napríklad Rusína, Karpatského Nemca či Maďara, tak pri nich je zaužívaní určitý stereotypický obraz, ktorý môže sčasti aj platiť. No čo sa týka Rómov, tam sú rozdiely veľmi veľké. Na Slovensku máme približne 500 000 – 600 000 ľudí, ktorí majú rómsky pôvod. Polovica z nich žije integrovane, čo znamená, že ich životné podmienky a spôsob života je veľmi podobný ostatným občanom. Tí ani nie sú cieľovou skupinou nás ako úradu, lebo ak je môj sused kuchár či manažér, tak ten našu pomoc určite nepotrebuje.
Ďalej máme skupinu Rómov, ktorí žijú integrovane, no v o niečo horších podmienkach. Na túto problematiku sa vzťahujú najmä regionálne rozdiely, typické to je najmä na Gemeri či pri Vranove. Žijú tam v rozptýlených rodinných či bývalých sedliackych domoch a ich životný štýl je približne rovnaký, ako aj Nerómov žijúcich okolo nich. V takýchto oblastiach treba podporiť najmä vznik pracovných miest a školskú výchovu. Potom sú tu osady, ktoré vyzerajú o niečo horšie a sú napríklad na okraji dediny. Aj pri osadách rozoznávame niekoľko stupňov, no sú tam oveľa horšie životné podmienky, napríklad nevysporiadané podmienky a neskolaudované či nelegálne domy. V takýchto osadách sa ešte stále pracuje pomerne jednoducho a najmä v školstve treba ráznejšie intervencie. Treba docieliť, aby deti navštevovali školy a škôlky a treba vytvoriť pracovné miesta a správne pracovné návyky. Naša práca spočíva v tom, aby osada takéhoto typu neskĺzla ešte do horšej polohy. Potom máme tie najkomplikovanejšie prípady, a to sú osady úplne odčlenené od dedín, v ktorých ľudia žijú v nevhodných podmienkach, nemajú zrejme ani pitnú vodu, elektrinu a určite nemajú vysporiadané pozemky a žijú v chatrčiach. Ľudia tu nemajú inú perspektívu, ako len perspektívu prežitia a z tejto polohy ich musíme nejako dostať. Keď už n-tá generácia žije v takýchto podmienkach, tak sa strácajú pracovné návyky a dôvera v školy.
Existuje ešte jedna kategória, a to tzv. mestské getá. Nie je to žiadne odsudzovanie, je to skrátka určitý terminus technicus. Na Slovensku je takýmto najväčším getom Lunik IX, a ten azda poznajú všetci na Slovensku. Nachádzajú sa tu ľudia, ktorí boli vytrhnutí zo svojich osád niekedy v socializme, a žijú v panelákoch. Rómska komunita je naozaj rozmanitá, a preto aj naše intervencie musia byť namierené presne na konkrétnu skupinu ľudí.
Keď ste navštevovali typ osád, kde sa žije v ťažších podmienkach, stretli ste sa s niečím, čo vás naozaj prekvapilo či šokovalo?
Pred nástupom do úradu som nebol teoretik. Osady, či už na Slovensku, alebo v Maďarsku som poznal aj predtým, takže teraz ma určite neprekvapili. Na začiatku kariéry boli možno pre mňa takéto podmienky prekvapením. Podmienky, v ktorých by si väčšina čitateľov, napríklad Parlamentných Listov, nevedela predstaviť žiť ani týždeň, títo ľudia žijú úplne normálne a niekedy aj dosť veselo. Nech už sú tieto podmienky akékoľvek, títo ľudia chcú skrátka prežiť a často nájdu pozitíva aj v tých najťažších situáciách. Najviac ma pri týchto ľuďoch prekvapila asi ich vytrvalosť.
Ak by ste sa rozhodli ľudí z týchto kritických oblastí, ako napríklad z osád, ktoré ste spomínali, presídliť do vhodnejšej lokality, fungovalo by to?
V jednom kroku určite nie. Máme na to rôzne programy. Napríklad teraz skúšame programy prestupného bývania, ktoré znamená viacstupňové bývanie a ponúkame tri stupne. V tom prvom sa snažíme, aby sa rodina z ulice dostala do vhodnejších podmienok. V druhej fáze rodina žije v tréningovom byte. Tu je veľmi významná sociálna práca ako pracovné návyky či finančná gramotnosť. Nakoniec prichádza tretia fáza, v ktorej už platia vlastné nájomné. Je to prípravná fáza, po ktorej môžu už bývať v normálnych podmienkach. Nemôžme sa tváriť, že problém osád vyriešime tým, že ich zbúrame. To nie je pravda a niečo podobné sa v minulosti odskúšalo na Luniku IX. Tam osady zbúrali, dali Rómov do panelákov a vidíte, ako sa to skončilo.
