Celá V4 by mohla opustiť EÚ. Potom by to až tak nebolelo. Akademička, ktorá sa nebojí, predkladá jasný variant

0
Vlajky krajín V4 (Autor: ČT)

Zaujíma ma váš názor na ekonomickú situáciu Českej republiky, ak by vystúpila z Európskej únie. Panujú názory, že by schudobnela o tretinu až polovicu. Je to tak?

Záleží na tom, či by vystúpila len Česká republika, alebo či by došlo k rozvoľneniu, prípadne dokonca rozpusteniu celej Európskej únie. Ak by sa Únia mierovou cestou rozpadla, žiadna dráma by sa z hľadiska dejín nekonala. Pokiaľ by dokonca došlo len k dezintegrácii, znamenalo by to ďalšiu spoluprácu, ale bez snahy o federalizáciu a o jednotný európsky nadštát. Ideálny stav. A potom je tu ešte tretia možnosť, teda že zo súčasnej európskej dvadsaťsedmičky a pol – a tou polovicou myslím Veľkú Britániu – vystúpi s Britániou aj Česká republika a na ich miesto nastúpia napríklad Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko a ďalšie kandidátske štáty. Albánsko by napríklad nepochybne „zlepšilo“ povedomie o Európskej únii v očiach čakateľov.

Ak by malo dôjsť k czexitu, bolo by vhodné, aby paralelne odišli aj iné štáty. Dnes sa mlčky predpokladá, že Británia bude do európskych volieb 2019 znovu suverénnym, samostatným štátom. Práve o tom však nie som presvedčená. Stále očakávam, že tlak na Veľkú Britániu, respektíve na britských občanov, bude taký silný, že ich neminie druhé referendum. V ňom, samozrejme, dostanú možnosť „odčiniť chybu“ – a zostanú v Únii. Nastala by situácia podobná tej, ktorú si vybavíte z čias pred revolúciou: emigranti, ktorí sa vrátili späť, pokorne vykladali, aké strašné a hrozné sú výdobytky kapitalizmu, aby ako exemplárne prípady odradili ostatných od úteku. Rovnakú rolu by teraz hrala aj Veľká Británia – a my ostatní by sme mali dvere k exitom nadlho zabuchnuté.

Ako by mal teda prebehnúť exit?

Ak má dôjsť k czexitu, potom by to mala byť koordinovaná akcia Vyšehradskej štvorky, ideálne spoločne napríklad s Rakúskom. Veľká Británia má totiž na rozdiel od ostatných štátov Európskej únie výhodu, že má Commonwealth, spoločenstvo krajín značnej ekonomickej sily, s odbytiskom. V žiadnom prípade potom nesmieme podliehať ilúzii, že sa Veľká Británia alebo ktorýkoľvek iný štát bude starať o záujmy Českej republiky. Keby však išlo o koordinovanú akciu s ďalšími štátmi Vyšehradskej štvorky, tak by ekonomické otrasy neboli také zlé.

Tým sa dostávame k dôsledkom czexitu ako odchodu samotnej Českej republiky. Európska únia by pre Českú republiku ako suverénny štát vytvorila obrovské náklady, aby odradila zvyšných dvadsaťšesť štátov od jej nasledovania. Dostali by sme sa do silnej izolácie. Vznikla by potreba nás potrestať – a okolité štáty vystrašiť.

Na druhej strane máme nespornú výhodu vlastnej meny, máme vlastné fungujúce bankovníctvo, sami si tvoríme rozpočet. Z týchto hľadísk nevidíme hospodárske problémy. V rámci „trestu“ by sme síce stratili zjednodušený prístup na niektoré trhy, ale zároveň sme členmi Svetovej obchodnej organizácie s jej colným sadzobníkom, preto by tento „trest“ až tak nebolel. Ďalším pozitívnym faktorom je Nemecko, ktoré nás predsa len potrebuje ako lacného dovozcu.

Akékoľvek diskusie o czexite je však nutné viesť vždy v rámci možností spolupráce s ostatnými. Vyšehradská štvorka na to dáva nádej, bohužiaľ, my sami sme teraz jej najslabším článkom. Keď však vidíme, ako sa skončili voľby v Rakúsku, Taliansku, Nemecku, existuje nádej na rozumnú dohodu eurorealistických strán a voličov naprieč Úniou.

Keď to zhrniem, stálo by z ekonomického hľadiska za to tú krátkodobú obeť podstúpiť. V dlhodobom výhľade by sme si pomohli. Opakujem však: ideálne by bolo, keby došlo k rozumnej miere dezintegrácie Únie. Druhou možnosťou by bolo vystúpenie Vyšehradskej štvorky ako celku. Czexit beriem obdobne ako rozvod – nepríjemné, ale nevyhnutné riešenie v prípade, keď už niet inej cesty.

Často sa hovorí o nutnosti reformy Európskej únie, ale vzhľadom na to, čo zaznieva z úst predstaviteľov Európskej únie o trestoch, rozdeľovaní financií podľa poslušnosti v rámci kvót a podobne, to nevyzerá, že by k nejakej došlo. Domnievate sa, že takýto rozvod je tou poslednou možnosťou, ktorá zostáva?

Reforma Európskej únie nie je možná. Úniu nemožno reformovať, žiadna „perestrojka 2018“ nemá zmysel. Úniu by bolo nutné transformovať, teda absolútne zmeniť prístup k európskej integrácii. Reforma je plátanie roztrhaných šiat, nie je to riešenie. Navyše v rámci dnešných rokovaní o rozpočte v rokoch 2021 až 2027 sa pracuje na podmienečnom financovaní: ak napríklad Poľsko, Maďarsko či ďalšie „neposlušné“ štáty nezačnú „poslúchať“, nedostanú skrátka svoj prídel dotácií. Lenže myslieť si, že nebudeme dostávať európske dotácie vtedy a len vtedy, keď nebudeme poslúchať, je veľký optimizmus. O dotácie čoskoro prídeme, aj keby sme takzvane držali lajnu – a, vďakabohu, za to, pretože z nich aj tak väčšinou nič dobré nevzišlo. Tých, pre ktorých sú dotácie stále takým silným argumentom, môžem ubezpečiť, že už dlho nebudú, prípadne sa presunú k novoprijatým štátom.

Ako vnímate diskusie okolo referenda o vystúpení z Európskej únie? A ako argument, že ak boli ľudia schopní rozhodnúť o vstupe, sú dostatočne schopní rozhodnúť aj o prípadnom vystúpení?

Nie som veľkým priaznivcom referend. Volíme si svojich zástupcov, aby na seba vzali zodpovednosť a sami rozhodovali o najlepšom variante. Najlepším variantom by preto bolo volebné víťazstvo tradičnej politickej strany, ktorá by sa vo svojom programe k vystúpeniu jednoznačne hlásila. Vláda, ktorá by z takýchto volieb vzišla, by mala jasný mandát na rokovanie o vystúpení z Európskej únie. Takýto bod si však žiadna tradičná strana do programu vpísať nedovolí, takže zostávajú buď nesystémové hnutia, čo nie je dobré pre stabilitu a dôveryhodnosť krajiny, alebo referendum. Ak sme za dvadsaťpäť rokov samostatnej existencie mali jediné referendum – o vstúpení, iste by sme prežili na ďalšie štvrťstoročie aj referendum druhé – o vystúpení.

Viem, že by bol obrovský problém, ako by bola otázka v referende formulovaná a aká veľká vlna propagácie by sa strhla. Verím však, že ak sme dostali dôveru, aby sme pred pätnástimi rokmi potvrdili v referende vstup, tak určite musíme dostať dôveru rozhodnúť o zotrvaní v úplne novej (nie novej a lepšej) Únii. V roku 2003 hlasovala väčšina voličov za vstup, pretože vstup do EÚ bol vydávaný za cestu von z komunistickej minulosti. Dajme ľuďom šancu, nech napravia chybu, ktorú urobili. Dajme tiež šancu tým generáciám, ktoré v roku 2003 o osude našej krajiny ešte nemohli hlasovať.

Je, samozrejme, jasné, že vo všeobecnosti nemá zmysel robiť referendum o každej drobnosti. S trochou nadsádzky – nebudeme chodiť k urnám, aby sme rozhodovali, či má na 42. odbore tretieho oddelenia ministerstva x pracovať pani upratovačka od šiestej do siedmej ráno alebo od ôsmej ráno do deviatej večer. Referendá treba ponechať výlučne na zriedkavé prípady. Ľudia sú dostatočne rozumní a vedia, že veci nie sú čierno-biele. Nenechajú sa zneistiť žiadnou masážou, vedia, že nemáme na výber medzi Moskvou a Bruselom. Nepochybne by si každý vyhodnotil všetky klady aj všetky zápory, ktoré by mu osobne obe možnosti priniesli.

Americký prezident Donald Trump rozhodol o vysokých tarifách na dovoz ocele a hliníka do Spojených štátov. Podľa prvých ohlasov môže ísť o obchodnú vojnu medzi USA a Európou s následkami aj pre ďalšie krajiny. Prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker vyhlásil, že Európska únia bude adekvátne reagovať a pripraví odplatu: „Európska únia bola tesným bezpečnostným spojencom USA po dlhé desaťročia. Nebudeme nečinne sedieť, zatiaľ čo náš priemysel bude zasiahnutý neférovými opatreniami, ktoré ohrozia tisíce pracovných príležitostí v Európe.“ Je možné, že vznikne obchodná vojna?

Akási forma obchodných vojen prebieha celý čas. Obdobné prestrelky medzi Západom a Čínou existujú už dlho. Vždy je to selektívne presadzovanie záujmov konkrétnych firiem, ktoré niečo zariadia v Bruseli, Pekingu, Washingtone. Nevidela by som to tak dramaticky.

- Reklama -