Na konci apríla tohto roka ste sa zúčastnili Moskovskej medzinárodnej konferencie o bezpečnosti, o ktorej sme v našich médiách nezaznamenali žiadnu zmienku. Čomu sa venovala daná konferencia?
Predovšetkým treba vidieť skutočnosť, že v Európe sa výrazne zhoršila bezpečnostná situácia, a preto je povinnosťou politikov robiť všetko pre to, aby sa obrúsili hrany, odstránili trecie plochy, ktoré nás rozdeľujú. Je našou povinnosťou nachádzať spoločné riešenia mnohých problémov, ktoré nás ťažia. Kedysi dávno som sa zúčastnil napr. Mníchovskej bezpečnostnej konferencie tiež mnohých ďalších podobných podujatí. Preto som nevidel dôvod, keď ma ruská strana pozvala, aby som pozvanie odmietol.
Napriek tomu, že si myslím, že zaradenie Slovenska v rámci euroatlantického priestoru je stabilné a pre nás prospešné, potrebujeme vedieť, ako sa na otázky bezpečnosti dívajú aj naši partneri, ktorí nie sú členmi NATO, ale ktorí majú veľký vplyv na bezpečnostnú situáciu v Európe. Tiež ako člen Slovenskej národnej strany si uvedomujem, že vzťahy Slovenska a Ruska nie sú otázkou dnešnej situácie, ale sú aj otázkou dlhodobej perspektívy. Minimálne dvesto rokov boli medzi Slovákmi a Rusmi veľmi intenzívne vzájomné kontakty, počas ktorých si predstavitelia oboch strán vyjasňovali svoje pozície i očakávania. Myslím si, že aj vo vzťahu k úsiliu našich predkov si musíme dávať otázky, ktoré súvisia aj s naším vzťahom ku veľkému ruskému národu.
Ďalším dôvodom mojej účasti na konferencii je fakt, že som stúpencom jednotnej, prosperujúcej a mierovej Európy suverénnych a slobodných národov. Ak chceme takúto Európu dosiahnuť, tak to nie je možné bez spolupráce s Ruskom, ktoré zaberá jednu tretinu európskeho kontinentu a má v sebe veľký ekonomický a kultúrny potenciál. A už vôbec nie v konfrontácii s Ruskom.
Z akého dôvodu vás ruská strana pozvala na konferenciu? Zúčastnili sa tejto konferencie aj iní slovenskí politici?
Ja som pozvanie dostal ako podpredseda SNS. Okrem mňa tam malo Slovensko ešte zastúpenie z úrovne zástupcu pridelenca obrany. Ale, samozrejme, tam boli zástupcovia ďalších 25 krajín NATO, napr. zástupcovia z Bulharska, Slovinska, Nemecka, Belgicka, USA a ďalších krajín. Napríklad za grécku stranu vystúpil vedúci služobného úradu ministerstva obrany, ktorý sa nebál prihlásiť ku historickým tradíciám, ktoré spájajú Grécko s Ruskom. Jednoznačne tam bol široký diapazón účastníkov z veľkého počtu štátov celého sveta.
Nemyslíte si, že účasť Slovenska na takejto konferencii v Moskve môže byť vnímaná z pohľadu členstva v NATO ako neprijateľná?
Nezúčastnilo sa tam Slovensko, ale iba podpredseda SNS. Myslím si, že som tam nerobil žiadnu politiku, ktorá by narúšala naše zmluvné záväzky. Pozvanie som prijal napriek tomu, že vôbec nespochybňujem našu európsku cestu a členstvo v NATO. Som človek, ktorý v zahraničí veľmi dbá o to, aby Slovensko bolo vnímané tak, že si ctí a plní svoje záväzky.
V Európe tiež zaznievajú hlasy, že Európska únia by mala mať spoločnú medzinárodnú diplomaciu. Súvisí vaša cesta do Moskvy aj so smerovaním strany SNS, ktorá chce viac suverenity od EÚ?
Európska únia sa snažila riešiť veci skokmi, tak trochu maoisticky. Národný štát je však stále v Európe hodnota, ktorú nemožno prehliadať. SNS si aj preto myslí, že v integrácii musí isť o súlad s aktuálnym stavom pripravenosti národov na prehlbovanie integrácie bez preskakovania nejakých etáp. Prílišná integrácia, kde sa dostatočne nezohľadňuje prvok národných štátov, je napr. aj to, čo zapríčinilo brexit a spochybňovanie EÚ, hoci prvotná myšlienka integrácie bola správna.
Keď sme roku 2004 vstupovali do Únie, tak sme tam určite nevstupovali preto, aby nás niekto zhomogenizoval s iným európskym i neeurópskym obyvateľstvom. To si môžu urobiť tí, ktorí to chcú, ale nech to nevnucujú nám. Ak sa bude rešpektovať kultúrna diverzita Európy, tak bude mať aj EÚ veľkú budúcnosť. V opačnom prípade možno čakať secesionistické pohyby podobné brexitu. Slovensko určite nebude spochybňovať spoločnú Európu, ak si v nej zachová svoju podstatu, svoju identitu, štandard života, bezpečnosť, napr. aj to, aby sa ženy nemuseli báť ísť na ulicu, že by ich tam niekto znásilnil, pretože nie sú zahalené a aby nám tu napríklad niekto nekládol pod odpadkové koše bomby. Podstatné je, aby to, čo robí našu krajinu Slovenskom, ostalo slovenským.
Stretli ste sa aj s nejakým druhom výčitky od niekoho zo slovenskej strany, že ste sa takejto konferencie zúčastnili?
Zatiaľ je to veľmi čerstvá záležitosť, takže neviem, ako budú reagovať niektoré iné politické zoskupenia. Ja však nevidím žiadnu prekážku v tom, aby sme si ctili naše tradičné hodnoty napriek tomu, že sme v určitom geopolitickom zaradení. Naším cieľom nemôže byť urobiť z našej krajiny „svätú obetu“ v mene nejakých fiktívnych a mimoeurópskych záujmov. Naším záujmom musí byť žiť a prežiť v Európe v pokoji a mieri.
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov reční na Moskovskej konferencii o bezpečnosti. Zdroj: Ministry of Defence of the Russian Federation
Ako potom vnímate tie názory, že Rusko je ohrozením spomínaného mieru v Európe?
Podľa európskych noriem, našich zákonov, ale aj podľa všetkých kritérií, ktoré sa tu stanovili ako záväzné, je spoločensky neakceptovateľná akákoľvek xenofóbia, antisemitizmus, rasová a náboženská neznášanlivosť atď.
Mne sa nepáči, keď určitá časť slovenskej spoločnosti najmä v tlači, ktorá určite nereprezentuje väčšinu Slovákov, šíri bez akýchkoľvek obalov rusofóbne myšlienky. Ja si myslím, že k Rusku sa treba správať ako ku každému inému štátu. Ono má tiež svoje záujmy, ako aj my máme svoje záujmy. A tam, kde sa naše názory rozchádzajú, je dôležitá diskusia.
Bola predmetom diskusie na spomínanej konferencii aj otázka sankcií?
Nemyslím si, že zrušenie sankcií je momentálne to, čo trápi Rusko. Načrtnuté bezpečnostné otázky sa týkali skôr toho, že Rusko cíti alebo si myslí, že ich záujmy sa nedostatočne rešpektujú, že je vytláčané z Európy a že sa na nich používa dvojitý štandard. Aj naša bezpečnosť závisí od toho, ako bezpečne sa budú cítiť okolité štáty. Pritom Rusko nie je až tak ďaleko, aby jeho zlá bezpečnostná situácia nemala vplyv aj na našu krajinu.
A neriešilo sa na konferencii aj rozširujúce sa NATO, ktoré pravdepodobne príjme čoskoro Čiernu Horu ako svojho člena a tiež problematická situácia na Ukrajine? Nie je toto narúšajúci element vzťahov v záujme jednotnej Európy?
Rusko má dlhodobo negatívny vzťah k rozširovaniu NATO a my musíme určitým spôsobom zvažovať aj bezpečnostné záujmy okolia. Na konferencii zaznelo, že zo strany NATO sa hovorí iba o bezpečnosti jeho členov, ale tá bezpečnosť má dimenziu aj mimo hraníc NATO a treba aj tieto bezpečnostné záujmy zvažovať.
Samozrejme, Ukrajina je pre Rusov veľmi bolestivá záležitosť. Oni to vnímajú trochu inak, ako to vníma Európa. Nemyslím si, že by Rusom vyhovovala dlhodobá destabilizácia Ukrajiny, lebo stále sú tam veľké kultúrne a ekonomické previazanosti. Zo strany Európskej únie bolo trochu sebecké, keď v roku 2013 postavili Ukrajinu pred voľbu – buď s nami, alebo s Ruskom. Myslím si, že takto postavená otázka nikdy nemala zaznieť. Do poslednej chvíle sa malo snažiť o kompromis, ktorý by vyhovoval aj EÚ aj Rusku. To, čo potom nasledovalo, za to je rovnako zodpovedná aj Únia, aj Rusko.
Myslíte si, že je šanca na nápravu týchto vzťahov?
Keby takáto šanca nebola, tak by som nikdy na takúto konferenciu nešiel. Ja som optimista. Aj keď je tá najmenšia šanca, vždy sa treba usilovať o obnovu vzťahov.
Ako by ste videli riešenie tejto situácie?
Svet je jedna veľká dedina. Globalizácia sa presadzuje všetkými spôsobmi a vytvárajú sa nové ekonomické a vojenské centrá. Osobne si myslím, že unipolárny svet už skončil nielen tým, že Rusko obnovuje svoju ekonomickú a vojenskú silu, ale novú mocenskú pozíciu získala Čína, pričom sa tiež dopredu posúva aj Brazília a India. Jediná cesta, ktorú ja vidím, je cesta diplomacie a rešpektovania sa navzájom.
Nezlyhala práve diplomatická cesta pri anexii Krymu?
Je to zložitá otázka. Slovenská pozícia je v tomto jednoznačná, a nie je to len vo vzťahu ku Krymu. Začalo to Kosovom. Nemôžeme nevidieť, že sa tu stalo niečo, o čom všetci hovorili, že nebude precedens, ale stalo. Aj vytvorenie Kosova ako nezávislého štátu bolo tiež istým spôsobom anexia územia suverénneho štátu (Juhoslávie) cudzou vojenskou silou.
Vytvoril sa precedens, ktorý bude dlho mátať svetové spoločenstvo a Krym je súčasťou tohto precedensu. Slovensko neuznalo ani Kosovo a tiež ani Krym, pretože sú to kroky v medzinárodnom práve, ktoré by sa nemali pripúšťať. Pre malé štáty je jediná istota bezpečnosti, teda, že sa nestanú predmetom mocenských zápasov silných, ak sa bude striktne dodržiavať medzinárodné právo.
Aké hlavné piliere boli vnímané na konferencii ako najviac ohrozujúce našu bezpečnosť?
Obsah konferencie bol širokospektrálny. Za najväčšie nebezpečenstvo sa vo vystúpeniach považoval terorizmus už aj z toho dôvodu, že sa prvýkrát v histórii pokúša o vytvorenie svojej bázy v podobe štátu. Dôležitou otázkou bola aj otázka bezpečnosti v kyberpriestore. Ruský názor je v tomto zaujímavý. V posolstve, ktoré poslal konferencii Vladimir Putin, sa objavilo, že západný svet sa zaoberá kybernetickou bezpečnosťou iba pre seba a nezáleží mu na kybernetickej bezpečnosti vo zvyšku sveta.
Hovorilo sa tam aj o Sýrii. Ruská strana sa vyjadrila, že ich útok USA v Sýrii irituje. Zaznel tam názor, že takéto útoky ohrozujú bezpečnosť ruských vojakov. Bolo veľmi užitočné si celú diskusiu vypočuť, pretože ak chceme dialóg, musíme partnera počúvať a pochopiť, aby sme sa vedeli dohodnúť. Hoci tento dialóg nebol úplne rovnocenný, pretože zo západného sveta boli účastníci na konferencii v menšom počte a na nižšej úrovni. Nebolo to tak vyvážené ako napríklad Mníchovská konferencia.
Ak ste si teda vypočuli aj takéto názory, aké by mohlo byť správne riešenie krízy na Blízkom východe?
Vo všetkých sférach bezpečnosti je dôležité si uvedomiť, že vojenské riešenia sú až poslednými možnými riešeniami situácie. Dokonca na spomínanej konferencii zaznela jedna myšlienka, ktorá spochybňovala tézu Carla von Clausewitza, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Názor znel, že vojna nesmie byť nikdy pokračovaním politiky, pretože politika sa musí vždy snažiť o nájdenie riešenia.
Vojenské riešenia sú buď dlhodobé, neefektívne, alebo žiadne. Preto pri riešení konfliktov by mala primárnu úlohu hrať diplomacia. Omnoho viac by sme sa mali vo svetovej diplomacii zamerať na predchádzanie konfliktov.
Hovoríte, že Rusov iritoval zásah Donalda Trumpa v Sýrii. Pred americkými voľbami sa však Trump zdal ako ideálnejší partner pre Rusov ako Hillary Clintonová.
Americký systém je systém, ktorý funguje v určitom režime a ten, ktorý daný režim riadi, ho môže ovplyvňovať len tým, že zmení niektoré priority. Nemôže však zmeniť jeho chod. Režim v Amerike je taký, že bez ohľadu na to, kto je hlavou štátu, si politika kráča svojimi vychodenými chodníčkami v stanovených mantineloch národných záujmov a vyznačeným smerom. Je to skrátka systém, ktorý sa len tak ľahko nerozsype. Preto nejaké ilúzie o zásadnom zvrate americkej politiky personifikované s nejakou konkrétnou osobou sú nereálne.
- Reklama -
