Bývalý štátny tajomník František Palko: Poviem, kto zarobil najviac na kupónovej privatizácii

7. 11. 2016 17:00

František Palko, bývalý štátny tajomník ministerstva financií aj dopravy, predtým pracoval v Centre kupónovej privatizácie na Slovensku. „Kupónku“ považoval za jediné možné riešenie pre pozitívny vývoj Slovenska. Za jej najväčšiu chybu označil, že nebola pripravená regulácia investičných fondov. S Františkom Palkom sme sa rozprávali aj o vzniku a vplyve finančných skupín na Slovensku, ale aj o tom, kam smerovali jeho kroky po odchode z rezortu, ktorému šéfoval Ján Počiatek.

Bývalý štátny tajomník František Palko: Poviem, kto zarobil najviac na kupónovej privatizácii
Foto: TASR
Popis: František Palko
Naposledy ste pôsobili ako štátny tajomník na ministerstve dopravy. Akým aktivitám sa venujete v súčasnosti? 
 
Dnes pôsobím v akademickej sfére, kde som napokon pôsobil nepretržite, aj keď teraz sa jej venujem intenzívnejšie. Zodpovedám za oblasť eurofondových projektov a za spoluprácu s priemyselným, teda s privátnym sektorom. Okrem toho sa naďalej zaoberám rôznymi ekonomickými témami spolu s mojimi kolegami, ekonomickými analytikmi, v rámci Inštitútu hospodárskej politiky, ktorý som založil pred zhruba ôsmimi rokmi.
 
Plánujete sa v budúcnosti vrátiť späť do nejakej politickej, prípadne verejnej funkcie? 
 
V oblasti verejnej správy som fungoval takmer osemnásť rokov, pričom osem rokov som zastával pozíciu štátneho tajomníka najprv na ministerstve financií v čase príprav vstupu do eurozóny a potom na ministerstve dopravy. Je to dosť dlhý čas na to, aby som si vytvoril k verejnej správe jasný názor z hľadiska toho, či má, alebo nemá význam v nej pôsobiť. Tým, že som bol súčasťou viacerých významných reformných projektov viacerých vlád po odchode Vladimíra Mečiara a vystriedal som viaceré vládne garnitúry, odpoveď je asi jasná. Teraz som rád, že mám priestor na to, čo robím, lebo to mi umožňuje sa pozerať na politiku viac z nadhľadu a vnímať verejné veci asi aj objektívnejšie. Po istom čase si viem predstaviť, že by som opäť využil svoje skúsenosti v oblasti verejnej správy, ale už v inej forme, ako to bolo doposiaľ. 
 
Pracovali ste aj v Centre kupónovej privatizácie na Slovensku. Od kupónovej privatizácie Československa uplynulo 25 rokov. Ako ju spätne hodnotíte, splnila svoj účel a bola teda úspešná?
 
Pre pozitívny ekonomický, ale aj politický vývoj Slovenska, trúfam si povedať, bola jediné možné riešenie. Všetko ostatné by bolo zdĺhavé, vytváralo by sa intenzívnejšie prostredie pre korupciu a klientelizmus. Kupónka sa uskutočnila rýchlo, zúčastnila sa na nej väčšina obyvateľstva a dosiahla svoj cieľ, teda nahradiť štátom vlastnenú ekonomiku za súkromnú. 
 
Väčšina obyvateľstva si zakúpila kupónové knižky. Predtým pritom bola obava, že nebude záujem o koncept kupónovej privatizácie. Prekvapila vás reakcia ľudí? Ako si ju vysvetliť?
 
Ja som mal v tom čase na starosti informačnú kampaň, teda osvetu obyvateľstva, za ktorú som zodpovedal, aj keď som mal vtedy len niečo vyše 20 rokov (smiech). Boli sme zavalení otázkami, čo nasvedčovalo, že tento projekt ľudí oslovil. Pripisujem to hlavne tomu, že ľudia po rokoch štátneho dirigizmu dostali chuť voľne dýchať, a to aj v ekonomickej sfére. Chceli si vyskúšať, čo to znamená byť akcionárom, teda spolumajiteľom podniku či investičného fondu. Považujem preto za prirodzené, že tento projekt ľudí oslovil. Išlo totiž o objavovanie slobody u ľudí, a teda aj slobody vlastniť – mať. 
 
Jednou z najväčších výhrad zostáva, že sa nepodarilo zabrániť tunelovaniu podnikov alebo okradnutiu ľudí cez napríklad investičné fondy. Súhlasíte, že toto boli jej najväčšie negatíva a v čom konkrétnom bol najväčší problém v legislatíve?
 
Samozrejme, nič nie je čierno-biele, medzi čiernou a bielou je veľmi veľa odtieňov, a tak to bolo aj s kupónkou, resp. v období bezprostredne po nej. Väčšina majetku sa sústredila v rukách investičných fondov, ktoré sľubovali, žiaľ, často nemožné a mnohí ľudia na to skočili. Problémom neboli investičné fondy ako také, ani to, že získali väčšinu privatizovaného majetku, ale to, že nebola pripravená legislatíva na ich reguláciu s cieľom chrániť práva minoritných akcionárov, teda tých nadšených ľudí. V tom zlyhal štát chýbajúcou a deravou legislatívou a impotentným štátnym dozorom, keď sa sprivatizovaný majetok z investičných fondov napokon dostal do obyčajných obchodných spoločností, kde už neplatili žiadne regulované pravidlá, ani tie bezzubé. Ľudia potom dostali omrvinky a ich nadšenie z kupónky spľaslo. Nechcem to však generalizovať, mnohým kupónka pomohla tým, že získali peniaze, niekto viac a niekto menej, ale tak to v súkromnej ekonomike chodí. Kto investuje aj riskukje, ale v podmienkach férového legislatívneho prostredia a účinných orgánov verejnej moci, ktoré dohliadajú na dodržiavanie práv menšinových akcionárov.  
 
Vy ste povedali, že legislatíva nebola pripravená na transformačné obdobie, a preto došlo k uľahčeniu cesty pre ľudí stojacimi za investičnými fondami. Bolo to dané prirodzeným vývojom alebo to bol politický zámer?
 
Dnes je nemožné určiť, či to bola iba, alebo hlavne neschopnosť vtedajšieho vládneho establišmentu, alebo aj tak trochu politický záujem nechať plávať investičné fondy v akejsi džungli, pričom na konci boli sformované finančné skupiny, ktoré prežili predstaviteľov vtedajšej moci. Myslím si však, že tu išlo tak trochu o mix oboch príčin.
 
Dá sa vyčísliť, o koľko mohli prísť minoritní akcionári, ktorí investovali do investičných fondov? 
 
Exaktné číslo neexistuje, odhady však hovoria o desiatkach miliárd slovenských korún v tom čase.
 
Dajú sa konkrétne pomenovať ľudia alebo skupiny, ktoré najviac zarobili na kupónovej privatizácii?
 
Sú to finančné skupiny, ktoré vznikli z investičných fondov, niektoré existujú dodnes. To však nevnímam ako negatívum, lebo Slovensko potrebovalo a potrebuje ekonomické subjekty, ktoré sú schopné investovať do veľkých projektov, a tie zas prinášajú štátu daňové príjmy. Ja vyčítam štátu, že pri ich formovaní rezignoval v legislatíve na to, aby sa myslelo aj na človeka, ktorý sa s nadšením zúčastnil na kupónke a stal sa menšinovým akcionárom, či už priamo v podniku, alebo v investičnom fonde.
 
Slovenská vláda Vladimíra Mečiara neskôr zastavila kupónovú privatizáciu. Bol to správny krok?
 
Privatizácia sa potom odohrávala predovšetkým formou priamych predajov vopred určenému záujemcovi. Už paradoxne samotný názov tejto metódy v sebe skrýval jej pravú podstatu. Veľký majetok sa dostal do rúk úzkej, „vopred určenej skupinke ľudí“, ktorej vtedy štátne banky „darovali“ úvery, ktoré často ani nesplácali. Tie sme napokon splatili my – ľudia v rámci reštrukturalizácie bankového sektora, keď štát odkúpil tieto „choré“ úvery a nahradil ich štátnymi dlhopismi, ktoré sme splácali my, daňoví poplatníci, zatiaľ čo vopred určení záujemcovia o privatizovaný majetok sú dnes spokojnými podnikateľmi. Medzi nimi sú však aj slušní podnikatelia, ktorí firmy zveľaďovali, len, žiaľ, nebolo to až také bežné.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: RB

Ďalšie články z rubriky

Harabin naznačil, čo ukazujú jeho prieskumy: Nemám obavy, tvrdí. Vysvetľuje Kotlebu, hovorí aj o ultraliberálno-úchyláckom bloku

0:01 Harabin naznačil, čo ukazujú jeho prieskumy: Nemám obavy, tvrdí. Vysvetľuje Kotlebu, hovorí aj o ultraliberálno-úchyláckom bloku

Bývalý predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin zaznamenáva relatívne úspešné ťaženie so svojou poli…