Sledujú americkí politici a experti dianie v Európe? V Európe dochádza k zásadným zmenám v politickej štruktúre. Xenofóbia je na vzostupe. Niektoré z európskych politických strán sú na hrane neonacizmu. V EÚ existuje Putinova piata kolóna. Venuje sa Washington Európe dostatočne?
Všeobecne Washington sleduje Európu, ale nie dostatočne sústavne. Okrem medzinárodných kríz sleduje zahraničné veci len menšina kongresmanov. Väčšina robí iné veci. Venuje sa kampani, domácej politike, ekonomike alebo zdravotníctvu. Kongres si je vedomý utečeneckej krízy, pretože je taká viditeľná a naozaj vyráža dych svojím záberom. Je to tiež signál: Môžete si nahovárať, že sa stiahnete z roly globálneho lídra v krajinách, ako je Sýria. Čo bolo rozhodnutie európskych mocností rovnako ako Obamovo. Môžeme si hovoriť, že čo sa deje, je síce hrozné, ale nás sa to nedotkne. A zrazu tu máme státisíce ľudí na európskom prahu. U nás sa začína diskutovať o tom, že Amerika by mala prijať utečencov zo Sýrie, čo je veľmi kontroverzné. Keby ste teraz urobil prieskum, všeobecne väčšina Američanov je stále pre prisťahovalectvo. Ale máme už tiež veľmi výraznú protiimigrační menšinu. Rovnako ako v Európe sa u nás šíri xenofóbia, len je menej intenzívna ako v Európe. Neviem, či tomu venujeme dosť pozornosti. Bolo napríklad skoro šokujúce sledovať výsledky nedávnych parlamentných volieb v Poľsku.
Naša prezidentská kampaň je tento rok skutočne fascinujúca. Voľby sú až za rok, takže sa ešte veľa stane. Môj známy, Američan írskeho pôvodu, mi povedal, že existuje írske príslovie: Len veľmi krátka cesta nemá žiadne zákruty. A táto kampaň je dlhá a bude mať veľa zákrut. Záleží na tom, koho republikáni nominujú ako kandidáta na prezidenta, ale je možné, že izolacionizmus a xenofóbia veľmi silno ovplyvnia volebnú kampaň aj na budúci rok.
Ako podľa vás európski politici, predovšetkým kancelárka Angela Merkelová a prezident Francois Hollande, zvládajú túto krízu? Aký je pohľad spoza Atlantiku.
Zdá sa mi, že najmä kancelárka Merkelová, pretože ona je v Európe najsilnejšia, ale aj Hollande, sú touto krízou akosi zmáhaní. Je to veľmi ťažký problém. Myslím, že ona sa snaží robiť to, čo je správne. Otvoriť sa a prijať čo najviac utečencov. Čo vedie k tomu, že tým politicky trpí a jej oponenti v Nemecku a inde v Európe sú na koni. Hollande a Merkelová sa snažia konať správne, ale je to v súčasnej klíme, súčasnej realite ťažké.
Boli ste vždy veľmi silným hlasom v oblasti americko-izraelských vzťahov. Obama žne kritiku za relatívne zlý stav týchto vzťahov. Je tá kritika fér?
Myslím, že áno. Ľudia zo židovskej obce sa ma už asi sedem rokov pýtajú: Je Obama protiizraelský? Na to vždy odpovedám: Nie, rozhodne nie je! Vo svojej politike urobil pár vecí, ktoré mali negatívny vplyv. Ale nie je proti Izraelu. Má, povedané veľmi diplomaticky, komplikovaný vzťah s premiérom Netanjahuom. To je škoda. Ale ako viete, Obama vždy zdôrazňuje, že vo vojenskej spolupráci urobil pre Izrael viac ako akýkoľvek prezident pred ním, a v tom má pravdu! Základy našich vzťahov s Izraelom sú stále pevné. Okolo našej dohody s Iránom bolo veľa emócií aj od ľudí vnútri Obamovej vlády, ktorí podporujú Izrael a boli proti dohode. Sme však v bode, keď Obamova vláda, tak ako Netanjahuova budú pracovať veľmi usilovne, aby posledných pätnásť mesiacov Obamovej vlády bolo pokojných, aby sme obnovili dôveru.
Keď sa pozriete na hlavné európske médiá, ich spravodajstvo z Izraela má propalestinský tón. Prejavuje sa to aj teraz pri referovaní o násilí v Izraeli a útokoch Palestínčanov na Izraelčanov nožmi a ďalšími primitívnymi nástrojmi – médiá sa väčšinou venujú až izraelskej odpovedi, ktorá rámuje spravodajstvo.
Prečo sa to deje?
Ťažko povedať. Príliš veľa médií v Európe je v tomto ohľade jednostranných, inými slovami protiizraelských. Reflexívne sympatizujú s Palestínčanmi a ich bojom. Vždy hovorím, ak ste proizraelskí, ešte to neznamená, že musíte nutne byť proti Palestínčanom. Podporoval som riešenie dvoch štátov, kedykoľvek som do regiónu zavítal; navštívil som tiež Ramallah. Pýtal som sa Európanov, prečo sú médiá protiizraelské a nemám dobrú odpoveď. Asi pred desiatimi rokmi sem prišiel na návštevu jeden francúzsky poslanec. Spýtal som sa ho, prečo sú Francúzi tak reflexívne negatívne zaujatí proti Izraelu a on mi odpovedal, že to má čo do činenia s ich minulosťou: „Stále sa cítime previnilo za to, ako sme sa správali k Severoafričanom, hlavne k Alžírčanom. A teraz vidíme Izrael ako akúsi obdobu toho, ako sme sa v minulosti správali my v koloniálnom období a v Palestínčanoch vidíme utláčaných Alžírčanov.“
Európa, zdá sa mi, už nevidí Izrael ako novo bojujúcu krajinu a útočisko po holokauste, ale ako mocnosť a okupanta. Tomu rozumiem vo vzťahu k problému Palestínskeho štátu. Ale teraz, keď Palestínčania a izraelskí Arabi svojvoľne ubodávají civilistov, mali by sme sa vžiť do pocitu Izraelčanov a predstaviť si, ako by sme sa cítili a ako by sme konali my v USA a Európe. Musíte zostúpiť z celkovej perspektívy, pozrieť sa na detaily a jasne povedať: toto nie je prijateľné. Terorizmus nie je prijateľný.
Izrael je celkom iste najdemokratickejšia krajina v regióne, najviac odráža hodnoty, ktoré Európa vyznáva: vládu práva, slobodný trh, demokraciu, rôznosť, práva žien, práva homosexuálov, ale nezdá sa, že by to nejako ovplyvňovalo pohľad ľudí v Európe.
Niektorí ľudia to pripisujú latentnému antisemitizmu.
Ten mi vždy robí starosti . Európa sa celkom jasne teraz potýka s antisemitizmom, ktorý je na vzostupe . Niektorí Európania mi hovoria, že za to môžu najmä moslimovia. Na tom niečo je. Ale ten problém je širší. Je ťažké antisemitizmus rozpoznať, ak práve ľudia nestoja na ulici a nekričia antisemitské heslá. Je ťažké vidieť, čo presne je vnútri ich sŕdc a čo ľudí motivuje k určitým stanoviskám, čo ich prinúti zúčastniť sa na protiizraelskej demonštrácii. Je znepokojujúce, že niektorí Židia v Európe hovoria o tom, že odídu.
Môžeme sa na chvíľku pustiť do alternatívnej histórie? Predstavte si, že by ste s Alom Gorom v roku 2000 prezidentské voľby vyhrali.
Samozrejme.
Čo by ste robili inak po roku 2001?
Na to sa ma ľudia pýtajú, takže na to myslím. Bolo by to inak. Po jedenástom septembri ktokoľvek by bol prezident, išiel by do Afganistanu. Pochybujem, že by Al Gore šiel do Iraku.
Aj keby ste ho vy ako viceprezident presviedčali, aby to urobil?
(Smeje sa.) Asi by som ho presviedčal. Vtedy som Bushovu vládu podporoval, rovnako ako väčšina ľudí v Kongrese, hovoril som si, áno, toto je dôležitá preventívna akcia, ktorá zabráni horším veciam. Na tej pozícii som dlho zotrval, pretože som sa bál dôsledkov nášho stiahnutia z Iraku. Gore a ja by sme tiež boli fiškálne zodpovednejší ako Bush a Cheney, čo je ironické vzhľadom na povesť našich strán. Nedošlo by k tým enormným daňovým škrtom počas nárastu utrácania. Spomeňte si, že roky Clintona s Gorom sa skončilí v rozpočtovom prebytku a my by sme v tom pokračovali. A ďalším rozdielom by bolo, že by sme sa venovali životnému prostrediu, hlavne klimatickým zmenách.
Ešte k Iraku: bola tá vojna chybou vzhľadom na to, čo vieme dnes?
To je komplikovaná vec. Nemyslím, že to bola chyba, pretože svet je lepší bez Saddáma v Bagdade. Je jasné, že po vojne, po páde Saddáma, sme urobili hrozné chyby. Veľmi silno som potom podporoval postup generála Davida Petraeusa, onen známy „príval“, takže sme sa nakoniec dostali do bodu, keď sme dosiahli … nepovedal by som víťazstvo, ale určitý úspech …
Stability?
Stability. A myslím, že sme tam mali ponechať vojakov dlhšie. Odísť bolo chybou. Obamova vláda to zvádza na premiéra Málikího, že sa nemohli dohodnúť na zmluve o statuse našich vojsk.
Naozaj tomu Obama verí, alebo to bola len zámienka?
McCain a ja sme sa stretli s Málikím a samozrejme on hovoril rôzne veci rôznym ľuďom, ale myslím si, že bol pripravený sa dohodnúť. A teraz sa tam zase postupne vraciame pre IS. Pred niekoľkými dňami sme v Iraku stratili prvého vojaka po štyroch rokoch. Obávam sa, že táto obeť nebude posledná.
Al Gore a vy ste v roku 2000 boli neskutočne blízko k víťazstvu. Získali ste viac hlasov v celonárodnom hlasovaní; na Floride, kde sa rozhodovalo, ste prehrali len o neuveriteľných pár stoviek hlasov a nakoniec o vašej prehre musel rozhodnúť Najvyšší súd. Prečo ste prehrali? Bola to jednoducho náhoda? Alebo ste schopný pomenovať zopár dôvodov?
To je na doktorskú dizertáciu (smeje sa). Vždy budem vďačný viceprezidentovi Gorovi za to, že si ma vybral za partnera do tímu. Bolo to pre neho riziko. Bol som prvým židovským viceprezidentským kandidátom. To pre mňa naozaj veľa znamená. A tento náš tím získal o pol milióna viac hlasov ako víťazi. Toto vždy musím vysvetľovať cudzincom, ktorí sa pýtajú, ako je možné získať viac hlasov a prehrať. Takže sa dostaneme k objasňovaniu dejinnej anomálie menom Zbor voliteľov, čo bolo protidemokratické opatrenie našej ústavy. Zakladatelia štátu sa báli, že ľudia môžu urobiť niečo hlúpe …
Ako napríklad zvoliť Donalda Trumpa za prezidenta?
(Smiech) Presne! Väčšina Američanov tomu dodnes nerozumie, ale keď volí, volí nie prezidenta, ale voliteľov tej či onej strany. A volitelia, čo je zase ďalšia fascinujúca vec…
…sa vôbec nemusia riadiť tým, kto vyhral v ich štáte voľby …
Môžu hlasovať pre kohokoľvek! Je zaujímavé, že po voľbách v roku 2000 nevzniklo žiadne vážne hnutie s cieľom zrušiť Zbor voliteľov. Na Floride to vtedy bolo veľmi tesné. Ja sám verím tomu – na základe toho, čo som o tom čítal a naštudoval, že keby sa vtedy počítal hlas každého, kto ten deň volil, Gore a ja by sme vyhrali o štyri-, päť – či šesťtisíc hlasov. Ale z rôznych dôvodov – pre chybné hlasovanie, pre isté odrádzanie voličov od aktu volieb v oblastiach, kde žili menšiny, čiže naši priaznivci – sme nevyhrali. Možno si pamätáte, že sme na konci leta boli dosť vzadu podľa prieskumov, a potom sme mocne doťahovali. Náš pollster nám víkend pred volebným utorkom povedal, že to bude neuveriteľne tesné. Nie, že by som na to nemyslel, ale je to už pätnásť rokov. Vrátil som sa vtedy do Senátu a sústredil sa na svoju prácu. Vždy sa radšej pozerám dopredu. Takže som Gorovi vďačný za príležitosť, Američanom za veľkú podporu a, samozrejme, som trochu sklamaný, že to nevyšlo, ale prečo to bolo také neuveriteľné, to asi nikdy nebudem vedieť.
Joe Lieberman (1943) bol prvým americkým viceprezidentským kandidátom židovského pôvodu. V americkom Kongrese zastupoval ako senátor štát Connecticut (1989 – 2013), najskôr dlhé roky ako demokrat, neskôr ako nezávislý. Spoločne s republikánom Johnom McCainom patril Lieberman k najvýznamnejším expertom na zahraničnú a bezpečnostnú politiku v Senáte. V domácej politike je stredovým liberálom, v zahraničnej potom patrí medzi Jastrabov, stúpencov dôrazného presadzovania amerických záujmov a hodnôt vo svete. Je veľmi kritický k zahraničnej politike prezidenta Baracka Obamu.
