Vyzerá to, že Donald Trump sa začína sústrediť na medzinárodnú politiku viac, než sa očakávalo. Bol však americký útok na leteckú základňu, ktorú využíva sýrska a ruská armáda, bez patričného prešetrenia chemického útoku v sýrskej provincii Idlib nutný?
Iste to tak môže pôsobiť, ale nemyslím si, že by Trump domácu politiku naozaj odsunul, ako hovorí americké úslovie, „na zadný horák“, pretože sa rozhodol prednostne riešiť súčasné medzinárodné krízové situácie. Ten útok na spoločnú sýrsko-ruskú leteckú základňu a hrozby severokórejskému režimu predsa k nijakému riešeniu nesmerujú. Konfrontačnú atmosféru, naopak, vyhrocujú a len posilňujú odhodlanie protivníkov čeliť americkému nátlaku. To znamená, že nemôžu slúžiť ako základ nejakého riešenia prijateľného pre všetkých zúčastnených. Myslené vážne môžu byť len krokom k ďalšej eskalácii s nedozernými následkami, ktoré by mohol riskovať len niekto úplne iracionálny. A Trumpovi, napriek všetkej jeho nepredvídateľnosti, takú iracionalitu nemožno pripisovať.
Preto si myslím, že motiváciu tých jeho zahraničných iniciatív treba hľadať inde, a to v naliehavej potrebe riešiť politické problémy, ktorým čelí na domácej scéne. Konkrétne potrebuje vziať vietor z plachiet kritikom, ktorí ho obviňujú, že v prípade potreby nedokáže byť dostatočne rozhodný v použití americkej vojenskej sily, a ďalej – a to hlavne – raz a navždy zmiesť zo stola obvinenie, že tajne kooperuje s Putinom za to, že mu mal dopomôcť k volebnému víťazstvu, alebo napríklad aj preto, že Rusi naňho majú kompromitujúce materiály. Počítal s tým, že americká verejnosť bude chápať ten útok na základňu v Idlibe predovšetkým ako úder proti Rusom pre ich podporu Bašára Asada a že jeho protivníci dospejú k záveru, že keby bol naozaj kontrolovaný Rusmi, tak by ho predsa nemohol nariadiť. Časť americkej verejnosti, ktorá k nemu bola až doteraz veľmi kritická, aj mainstreamové média to tak skutočne prijali, takže v tomto smere mu to vyšlo.
Zároveň si myslím, že Trump nariadil ten útok na spoločnú sýrsko-ruskú leteckú základňu v presvedčení, že keď bude Rusov s predstihom dvoch hodín o útoku varovať, rusko-americké vzťahy žiadnu značnú ujmu neutrpia a že Putin pochopí, že Trump si tým získava mandát na prípadné budúce zbližovanie s Ruskom. Či mu vyjde aj to – za predpokladu, že to tak naozaj koncipoval –, v súčasnosti nemožno predpovedať. Vylúčiť sa to však nedá, pozrite sa na rusko-turecké zmierenie po zostrelení ruského bombardéra tureckým bojovým lietadlom v novembri 2015.
Podľa ruského premiéra Dmitrija Medvedeva bola akcia na hrane vojenského konfliktu s Ruskom. Kam až môže toto „podpichovanie“ zájsť?
Ak sa v tých predchádzajúcich úvahách mýlim a Trump by sa ďalej snažil tlačiť na Rusko vojensky, čo považujem za krajne nepravdepodobné, tak to bude celkom určite viesť k tomu Medvedevom spomenutému konfliktu. Ruské vyhlásenie, že každá ďalšia vojenská akcia proti Rusku – a rozumejme tým aj vitálne ruské zahraničné záujmy – povedie k vojenskej odvete, bolo ultimatívne. A každému, kto má len základnú znalosť tradičných ruských hodnôt a ruského chápania národnej cti, musí byť jasné, že Rusi budú podľa tohto ultimáta konať.
V súčasnosti, aspoň verbálne, je na muške USA Severná Kórea. Vami cenený viceprezident Mike Pence vyhlásil, že USA došla strategická trpezlivosť s KĽDR. Dôjde k útoku na severovýchodný koniec „osi zla“?
Najprv k tomu, že si Mika Penca „cením“. To je nedorozumenie. Keď som v minulom rozhovore vyjadril názor, že Pence je pre Trumpových voličov aj republikánskych politikov stúpajúcou hviezdou, ktorá môže nakoniec Trumpa zatieniť tak, že republikáni nominujú Penca za svojho kandidáta v budúcich prezidentských voľbách namiesto neho, bolo to jednoducho preto, že sa mi to javí ako fakt. Ale že by išlo o skutočného ideologického spoluúčastníka Trumpovej vzbury proti washingtonskému establishmentu – o druhého Trumpa, ale bez Trumpových nevyspytateľných premetov –, si vôbec nemyslím. Ideologicky ide o úplne inú osobnosť, a to o náboženského fundamentalistu, jedného z takzvaných „evangelicals“ (nepliesť si s našimi evanjelikmi). Ako taký sa mi javí skôr ako vážna politická hrozba – verí okrem iného v Kristov druhý príchod, ktorému bude predchádzať, ako hovorí Zjavenie Jána, apokalyptická bitka dvoch superveľmocí. Teda nie ako niekto, kto by chcel takému konfliktu zabrániť.
Ale späť k vyhláseniu o tom, že Spojeným štátom americkým „došla strategická trpezlivosť“ s KĽDR. Zrejme to má byť hrozba, ale jej konkrétny význam by sme mohli pochopiť len v prípade, že by zároveň vysvetlili, čo to tá „strategická trpezlivosť“ je. Mne sa to javí len ako umne formulovaná fráza, ktorá má zastrieť, že Spojené štáty žiadnu stratégiu imunizácie – ak nepoviem likvidácie – severokórejského režimu nemajú. A ani mať nemôžu, ak nebudú ochotné vyvolať jadrový konflikt obrích rozmerov, pri ktorom zmiznú z povrchu sveta minimálne celá Južná Kórea, väčšia časť Japonska a možno aj časť západného pobrežia Spojených štátov amerických. Takže nič než jalové reči. Aspoň kým je Pence len viceprezident.
V Turecku prebehlo referendum, na základe ktorého získal prezident Erdogan obrovské právomoci. Do akej miery to zmení vzťah Západu k jeho partnerovi z NATO?
Ak bude Erdogan ochotný plniť svoje záväzky k NATO, nezmení to nič. Západné médiá nás budú uisťovať, že tá jeho autokracia nie je zase až taká hrozná a že je vlastne potrebná, aby sa krajina stabilizovala. Podobne ako v prípade iných autokratických režimov, ktoré sú spojencami Spojených štátov amerických, napríklad Saudskej Arábie. Ale o tom, že Erdogan sa bude ochotný podriadiť disciplíne NATO, možno oprávnene pochybovať.
Vzťah EÚ k Turecku to ešte viac ochladí. Nemyslíte si, že by v reakcii na to mohla prísť ďalšia migračná vlna z východu?
To závisí od toho, čoho sa bude vedenie EÚ báť viac, či migračnej vlny, alebo ďalších ústupkov Erdoganovi. Mám tip, že sa budú báť viac toho prvého.
Ako vnímate Trumpove názorové výkyvy vo vzťahu k Číne? Najprv nepriateľ, teraz kamarát…
Ten jeho čínsky kúsok nebol podľa môjho názoru skutočným zvratom nejakého úprimne zastávaného postoja v prospech iného. Mne sa to nejaví ako názorový výkyv, ale ako aplikácia siláckej rokovacej metódy „carrot and stick“, teda „cukor a bič“, v ktorej dúfame, že protivník, keď dáme najavo, že sme ochotní ustúpiť od extrémistickej požiadavky, bude ochotný pristúpiť na nejaký pre nás žiaduci kompromis. Zrejme je to metóda, v ktorej úspešnosť Trump verí, asi mu v podnikaní dobre slúžila. Jej aplikácia v politickom kontexte je však problematická, pretože na rozdiel od väčšiny podnikateľských víťazstiev a porážok nie sú tie politické nutne definitívne a nevratné.
Je pre bežného človeka možné, aby sa v tomto „vodopáde“ informácií ešte dokázal orientovať a tvoriť si podľa nich vlastný názor? Máte na to vy nejaký osvedčený systém?
Pre bežného človeka to asi ťažké je, ale pre profesionálneho, vysokoškolsky vzdelaného politológa, trénovaného v tom, aké parametre – historické, sociologické, ekonomické, psychologické a ďalšie – treba brať v analýzach a prognózach do úvahy, by to zase taký problém byť nemal. Ten háčik je skôr v niečom inom. V tom, že objektívny profesionálny politológ sa nemá kde uplatniť. Svetovým médiám vrátane našich nejde o nejaký dobre fundovaný politologický rozbor, ale o manipuláciu s verejnosťou, a vlády chcú zase pritakávačov. Legitímna politológia sa tak stáva čoraz viac už len samoúčelnou akademickou disciplínou, ktorá nemá možnosť byť bežnému človeku na úžitok.
