Byť moslimom je úžasné. Hystériu okolo imigrantov vyvolávajú médiá. Hovorí politológ Jozef Lenč

26.9.2015 6:00

ROZHOVOR Za svoje vierovyznanie za nehanbí – je moslim. Tvrdí, že islam nie je militantné náboženstvo, rovnako ako hip hop nie je militantný hudobný štýl aj napriek tomu, že si ho obľúbili rôzne kriminálne živly. O islame, moslimoch a tzv. Islamskom štáte sa dočítate viac v rozhovore s politológom Jozefom Lenčom.

Byť moslimom je úžasné. Hystériu okolo imigrantov vyvolávajú médiá. Hovorí politológ Jozef Lenč
Foto: Archív: J. Lenč
Popis: Jozef Lenč, politológ

Je o vás známe, že ste konvertovali na islam. Kedy to bolo a čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Skôr než odpoviem na vašu otázku, dovolil by som si poopraviť vaše úvodné tvrdenie. V prvom rade si nemyslím, že vedomosť o tom, v čo verím, resp. akým spôsobom praktizujem svoju vieru v Boha, by mala byť nejakým „verejným“ tajomstvom, že by to bolo alebo malo byť „známe“. Po druhé, ak hovoríme o niekom, že konvertoval, znamená to, že zmenil svoju „materinskú“ vieru na inú. Toto však v mojom prípade neplatí. Ja som vieru nezmenil. Islam je mojou prvou a jedinou vierou – voľbou. A teraz, odpoveď na otázku, ako som sa k islamu dostal.

Na začiatku to rozhodne bola túžba po poznaní Boha. Prvé skúsenosti s praktickou vierou som mal vďaka mojej starej mame až počas letných prázdnin na dedine začiatkom 90. rokov. Tu som sa stretol s kresťanstvom, ktoré ma síce zaujalo, ale nebol som veriacim kresťanom. Už na základnej škole som sa aktívne zaujímal o históriu a tento záujem vyvolal množstvo otázok aj o autentickosti kresťanstva, ktoré som v tom čase postupne objavoval a študoval. Zároveň však tieto otázky vo mne podnietili túžbu po poznaní a hľadaní viery, ktorá by bola logická a zbavená pochybností. Bránou k islamu bola pre mňa kniha významného arabského učenca a faktického zakladateľa sociológie Ibn Chaldúna (z. 1406) Úvod do dejín (al-Mukaddima), ktorá vyšla v slovenskom preklade prof. Paulínyho už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Prostredníctvom nej som sa zoznámil s Koránom, islamským étosom, islamskou filozofiou a so základmi islamskej vierouky. Toto bol z hľadiska môjho neskoršieho rozhodnutia pristúpiť k islamu prvý a dôležitý krok. Nasledovalo niekoľko rokov štúdia islamu – najmä prostredníctvom kníh o islame z pera rôznych religionistov či islamských učencov. V rámci štúdia na vysokej škole som napísal niekoľko prác o islame vrátane diplomovej práce Islam v Európe. V tomto čase som sa po prvýkrát stretol i s moslimami žijúcimi na Slovensku. Pár rokov na to som sa už po zrelej úvahe rozhodol vysloviť šahádu (vyznanie viery) a o viere v Boha nie len písať, ale ju aj praktizovať.

Takže na rozdiel od väčšiny moslimov v našom geografickom priestore som sa k islamu dostal nie prostredníctvom osobných stretnutí s moslimami alebo pod vplyvom vlastnej skúsenosti s moslimskou krajinou, ale vďaka knihám a štúdiu zmyslu toho, čo znamená islam – dobrovoľné podriadenie sa Božej vôli a nasledovanie Božích zákonov. Toho, čo katolícky teológ Hans Küng definuje ako étos viery v Boha.

Aké je to byť moslimom? Neoľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie?

Možno by bolo dobré v prvom rade vysvetliť, čo znamená byť moslim. Kto je moslim? Moslim je každý, kto nasleduje islam, teda každý, kto sa dobrovoľne podriaďuje vôli Božej a Božím zákonom. Každý, kto verí v jediného Boha a nasleduje Jeho učenie, ktoré bolo ľudstvu sprostredkované prostredníctvom jeho poslov a Kníh. Počnúc Adamom, cez Abraháma, Mojžiša (Tóra) a Ježiša (Evanjelium) až po Muhammada (Korán). Stvoriteľom islamu je Boh. Muhammad a tí, ktorí zvestovali Slovo pred ním, sú len sprostredkovateľmi. Z tohto dôvodu je nesprávne označovať moslimov ako mohamedánov. Rovnako, ako je nesprávne myslieť si, že moslimovia sú len Arabi a islam je len pre Arabov alebo nepatrí do tej, alebo onej časti sveta.

Mohol by som parafrázovať knihu Emmy Tekelyovej (Byť ženou je úžasné) a povedať, že byť moslimom je úžasné – najmä ak to presvedčenie, viera je osobným a dobrovoľným rozhodnutím človeka. Ak človek vie, v čo verí a prečo verí. Ak je človek presvedčený a vyrovnaný s tým, kým je a čo to znamená byť moslimom. Ak pozná svoju vieru a nebojí sa o ňu. Nepoznanie zmyslu islamu, frustrácia a strach z vlastnej slabosti sú najčastejšími dôvodmi, ktoré vedú ľudí v lepšom prípade k nespokojnosti a v horšom prípade k páchaniu zla. K činom, ktoré sú v príkrom rozpore s islamom.
Keďže moje rozhodnutie bolo slobodné a rozumovo zdôvodnené, a keďže moja viera v Boha a jeho Knihy je bez pochybností, nemal som nikdy dôvod svoje rozhodnutie ľutovať.

Koľko ľudí na Slovensku vyznáva islam?

V rámci výskumu, ktorý sme spolu s kolegom Štefančíkom zrealizovali pre našu publikáciu Mladí migranti v slovenskej spoločnosti (2012), sme na základe rozhovorov s predstaviteľmi moslimskej komunity na Slovensku dospeli k súčtu cca 4 800 moslimov. Toto číslo sa zhoduje i so všeobecne známymi odhadmi, ktoré sa pohybujú v počte do 5 000 moslimov. Počet je značne obmedzený sezónne, keďže veľkú časť komunity tvoria zahraniční študenti (predovšetkým z arabských krajín), resp. sezónni pracovníci (z Balkánu).

Slovensko je dnes už poslednou krajinou v EÚ, kde nie je mešita. Čo si o tom myslíte?

Je to pravda a je to škoda, pre moslimskú komunitu, ktorej príslušníci nemajú možnosť využívať všetky práva, ktoré si môžu uplatňovať veriaci iných – registrovaných – cirkví a náboženských obcí, a taktiež absentuje adekvátne náboženské vzdelávanie pre dospelých i mládež. Vzdelávanie o islame a v islame, ktoré by bolo rozhodne prospešné aj pre ich integráciu do majoritnej spoločnosti. Už som spomínal, že človek, ktorý pozná svoju vieru a nebojí sa o svoju vieru, je nielen šťastnejším, ale aj má lepší vzťah k štátu, ktorý akceptuje jeho slobodné rozhodnutie a jeho vieru. Nuž a je to aj škoda pre nemoslimskú spoločnosť, ktorá by sa prostredníctvom mešity (mešít) mohla zoznámiť s islamom, spoznať islam a moslimov a takto sa zbaviť vlastného strachu.
 
V dvoch slovenských mestách (Bratislava, Žilina) sa nedávno konali protesty proti islamizácii Európy. Prečo sa ľudia boja migrantov a utečencov? Zlyhali v tomto prípade politické elity? Rozumiete aspoň trošku strachu ľudí, ktorí s moslimami jednoducho nechcú mať nič spoločné?

Pokúsim sa postupne a v stručnosti odpovedať na všetky Vaše otázky. 1) Ľudia sa migrantov a utečencov boja predovšetkým preto, že sú dnes a denne konfrontovaní s negatívnym obrazom utečencov. Rôzni migranti už síce prichádzali na územie Slovenska v 70. a 80. rokoch (Vietnamci, Afganci alebo občania z bývalej Juhoslávie), ale predovšetkým v rokoch deväťdesiatych v súvislosti s vojnami na Balkáne, v Afganistane a na Kaukaze, avšak ich príchod nebol démonizovaný v médiách a nebol ani témou politického boja o voliča. Utečenci neboli dostatočne desiví a tak ani zaujímaví. Hystéria, ktorú vyvoláva pravidelná dávka televíznych hrôz a výmyslov publikovaných a následne hromadne šírených na internete, sa pochopiteľne prejavila v tom, že kresťania z obce Ladce odmietajú prijať vo svojej obci kresťanských utečencov zo Sýrie. Ľudia sa boja, lebo jediným zdrojom ich poznania sú hrôzu naháňajúce a hrôzu šíriace informácie. 2) Zlyhali všetky elity. Mediálne v tom, ako informujú o utečencoch. Náboženské v tom, že nedokážu veriacim vysvetliť, čo znamená pomoc blížnym.

Politické v tom, ako sa, sťa hyeny, snažia priživiť na ľudských emóciách. Na strachu slovenskej verejnosti z nepoznaného. Na túžbe ľudí na úteku, ktorí hľadajú miesto pre bezpečný a lepší život. Miesto toho, aby ľuďom vysvetľovali, kto sú utečenci a prečo utekajú, namiesto toho, aby hľadali riešenia pre Európu, Slovensko a utečencov, predbiehajú sa v šírení negatívnych správ, emócií a získavaní hlasov vydesených občanov. 3) Rozumiem strachu, ktorý je dôsledkom opakujúcich sa negatívnych správ o moslimoch. Rozumiem strachu, ktorý môžu mať ľudia, ak poznajú islam len z bulvárnych správ a spájajú si ho len s terorizmom, kameňovaním či vraždami zo cti. Nerozumiem strachu spoznať pravdu o islame. Nerozumiem strachu spoznať ľudí a pomôcť ľuďom, ktorí sú v núdzi. Rovnako rozumiem strachu ľudí z futbalových výtržníkov, ale nerozumel by som tým, ktorí by sa báli ísť sa pozrieť na futbal alebo dokonca hráčov na ihrisku.

Angažujete sa v Islamskej nadácii na Slovensku. Aké sú vaše aktivity?

Aktivity Islamskej nadácie na Slovensku sa zameriavajú na niekoľko oblastí: a) komunitná činnosť, t. j. správa modlitebne, v ktorej sa realizujú spoločné piatkové modlitby, resp. všetky modlitby počas dňa; modlitby a večere (iftar) počas pôstneho mesiaca ramadán; vzdelávanie detí, mládeže a dospelých z radov moslimskej obce; organizácia pohrebov a pod.; b) informačná činnosť, hlavne prostredníctvom portálu IslamOnline.sk, cez ktorý informuje slovenskú verejnosť o dianí na Slovensku aj vo svete, ktoré sa dotýka islamu a moslimov; c) charitatívna činnosť, ide najmä o zbierky šatstva a pomoci pre utečencov, ale aj katastrofami postihnuté oblasti na Slovensku alebo vo svete; d) vzdelávacia činnosť, zúčastňujeme sa prednášok na stredných a vysokých školách, na ktoré nás pozvú, umožňujeme exkurzie pre školy v našom centre alebo participujeme na aktivitách mimovládnych organizácií zameraných na oblasť spoznávania menšín na Slovensku.

Pred časom ste pripravili monitoring slovenských a českých médií na tému islamu. Čo z neho vyplynulo?

Monitoring, ktorý sme zverejnili, v celej svojej šírke potvrdzuje to, čo som už spomínal, a to, že slovenská a česká verejnosť je o islame a moslimoch informovaná len v negatívnych súvislostiach. Ukázalo sa, že až tretina správ mala obsah, ktorý zobrazuje islam a moslimov ako násilníkov. Správ, ktoré majú vždy bulvárny titulok a fotky, ktoré len potvrdzujú všeobecne rozšírené predsudky spájané s islamom a moslimami. 


Nemali ste niekedy pocit diskriminácie práve kvôli vašej viere?

Vo svojom živote som sa nestretol s priamou diskrimináciou. Možno i vďaka tomu, že moslim muž nie je tak výrazný, ako je v prípade ženy. Tiež aj preto, že nie som cudzinec – napríklad tmavšej pleti – a mám slovenské meno, takže nik na prvý pohľad nezistí, že som moslim. Diskriminácia sa totiž prejavuje najmä v prvom osobnom kontakte príslušníka nejakej menšiny s majoritou – povedzme úradníkom a pod.

Je islam militantné náboženstvo?

Nie je. Rovnako ako hip hop nie je militantný hudobný štýl, aj keď si ho obľúbili aj rôzne kriminálne živly v USA či inde vo svete a taktiež mnohí militanti, ktorí 90. rokoch minulého storočia, počas množstva občianskych vojen a regionálnych konfliktov – napríklad naprieč Afrikou, počúvali práve gangsta rap. Rozhodne ako ani futbal nie je militantný šport, aj keď ho majú radi aj takí, ktorí sú ochotní zbiť a dokonca i zabiť kohokoľvek, kto nevie zaspievať chorál ich obľúbeného tímu alebo podporuje iný tím.

Ako si vysvetľujete zabíjanie ľudí v mene Alaha?

Akékoľvek zabitie človeka, či už z nenávisti, alebo „kvôli“ Bohu je v rozpore s islamom. Dôkazov je množstvo. Zreteľne je to dané v Koráne, rozhodný postoj majú aj relevantné a rešpektované moslimské autority. V Koráne sa v tomto smere jasne hovorí: „A kvôli tomuto sme predpísali deťom Izraela, aby ten, kto zabije jedného človeka ... bol súdený, akoby zabil celé ľudstvo. A aby ten, kto zachráni jedného, bol vnímaný, akoby zachránil celé ľudstvo. A prišli k nim už predtým naši poslovia s dôkazmi jasnými, avšak mnohí z nich sa i potom dopúšťali ukrutností na zemi.“ (Korán, 5:32) Každý človek, ktorý zabije iného človeka, ktorý sa ničím neprevinil, tak činí v rozpore s ľudskosťou a v rozpore s islamom. Prof. Mahmoud Ashour z univerzity al-Azhar sa v tomto smere v roku 2014 vyjadril, že „duša je rovnaká, či ide o moslima, alebo nemoslima, a tak zabitie človeka je porušením Božej vôle a toho, čo zvestoval Prorok Muhammad“. Rovnaký názor majú aj islamské autority z celého sveta, ktoré v septembri 2014 publikovali otvorený list stúpencom teroristickej organizácie, tzv. Islamský štát (Da’iš). Oxfordský profesor islamskej etiky Tariq Ramadan takéto zabíjanie označuje ako neislamské, resp. ako konanie, ktoré je proti islamu, jeho hodnotám a etike.
Zhodný je aj postoj k správaniu, ktorého výsledkom je falošné legitimizovanie zabíjania tým, že sa označuje ako zabitie „v mene Boha“. Aj v tomto smere je postoj islamu jasný a rázny. „A keď sa dopustia necudnosti nejakej, hovoria: ,Našli sme otcov našich, že takto činia a nám to tak nariadil Boh!‘ Odpovedz: ,Boh nikdy neprikazuje necudnosti! Chcete snáď tvrdiť o Bohu niečo, čo vôbec nepoznáte?‘“ (Korán, 7:28) Akákoľvek vražda, ktorej sa ktokoľvek dopustí, je vždy len vražda. A ak tento čin sa snaží „zvaliť“ na Boha, je to azda najviditeľnejší dôkaz toho, že tento človek alebo táto organizácia islam nepozná, a preto aj všetky skutky, ktorých sa dopúšťa, sú v príkrom rozpore s jeho učením.

Dá sa dnes označiť za najväčšiu svetovú bezpečnostnú hrozbu tzv. Islamský štát?

Záleží to od toho, v akej časti sveta žijete a do akej miery ste pravidelne konfrontovaný so zvrátenými činmi tejto teroristickej organizácie. V prípade, že dennodenne sledujete správy, ktoré azda nevedome robia excelentné mediálne PR vrahom a teroristom tzv. Islamského štátu, je pochopiteľné, že pôsobenie tejto teroristickej organizácie považujete za najväčšiu svetovú bezpečnostnú hrozbu súčasnosti. Ich činy sú predsa súčasťou každodennej dávky mediálnej hrôzy. Dokonca samotní teroristi primárne chcú, aby boli médiami zobrazovaní ako najväčšia hrozba a, samozrejme, aby ich aj široká verejnosť vnímala ako najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. Toto je podstata terorizmu. Akýsi bytostný zmysel existencie teroristickej organizácie.

Teroristická organizácia tzv. Islamský štát je rozhodne najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre moslimské i nemoslimské obyvateľstvo Sýrie a Iraku – prednostne pre ľudí, ktorí musia žiť pod jarmom ich teroru na nimi okupovanom území. Teroristi z tzv. Islamského štátu sú rozhodne najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre civilné obyvateľstvo v regiónoch, v ktorých sa postupne objavujú teroristi z tzv. Islamského štátu alebo sa tam pomaly transformujú bývalé organizácie al-Káidy, ktoré dnes vyjadrujú svoju lojalitu tzv. Islamskému štátu. Najväčšou bezpečnostnou hrozbou sú jednoznačne v Nigérii (a v susediacich štátoch Čad a Kamerun), v Líbyi, v Afganistane, v Egypte alebo v Somálsku a taktiež v Jemene,  resp. v každej zo susediacich krajín, v ktorých sa im podarí zrealizovať teroristický útok a roztočiť kolobeh násilia. Na druhej strane si myslím, že „materská“ organizácia, ktorá pôsobí na území Iraku a Sýrie, nemá kapacity, ani reálne možnosti, ba ani záujem rozširovať svoje územie za hranice týchto dvoch štátov. Pochopiteľne jedna vec je realizácia teroristických útokov (Turecko, Kuvajt, Tunisko a pod.) a iná je priama vojenská expanzia. Z hľadiska potenciálneho šírenia teroru je hrozbou pre krajiny Blízkeho východu a Európskej únie, no nie ako relevantný aktér medzinárodných vzťahov, t. j. štát, ktorý by mohol zaútočiť či anektovať územie niektorého z dôležitých a politicky stabilných štátov v širšom regióne.
Myslím si, že tzv. Islamský štát nemá ani ekonomické a ani vojensko-politické kapacity na to, aby sa mohol sťať najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre celý svet. V tomto smere sú rozhodne omnoho nebezpečnejšie štáty a omnoho relevantnejšie hrozby, než je táto teroristická organizácia.

Radikáli z organizácie Islamský štát verbujú mnoho mladých chlapcov a mužov, ktorí sa narodili a žijú v západnej Európe, do bojov v Sýrii či Iraku. Títo ľudia sa potom niekedy vracajú späť do Európy. Tento problém je obrovský najmä v Belgicku či vo Francúzsku. Nie je väčšou hrozbou pre Európu práve táto skupina mladých vycvičených Európanov než utečenci, ktorí sa už niekoľko mesiacov húfne vyloďujú v Taliansku a Grécku?

Opäť by som sa v úvode pristavil pri niektorých nepresnostiach a zveličeniach, a, samozrejme, aj pri tak mediálne pertraktovanej údajnej hrozbe terorizmu zo strany utečencov. Faktom je, že z Európy už odišlo bojovať za tzv. Islamský štát niekoľko mladých mužov a žien. Mnohí z nich sa v Európe narodili, vyrastali a následne sa rozhodli vstúpiť do služieb teroristickej organizácie. Dôvody ich rozhodnutia sú rôzne. Počnúc túžbou po dobrodružstve, zvrátenou snahou po sebarealizácii či nezmyselnou predstavou zbavenia sa „hriechov“ z mladosti a frustrácie z osobného života, až po to najdôležitejšie, zjavnú absenciu znalostí étosu a etiky islamu. V každom prípade však platí a je dokázateľným faktom, že týchto radikálnych mladíkov nie je prehnane veľké množstvo – rádovo sú to stovky radikálov z miliónových moslimských komunít (t. j. približne 0,35‰ čiže 1 radikál z 3 500). Z nich sa späť do Európy vráti len zlomok. Mnohí však s ťažkými psychickými traumami, ktoré sú dôsledkom vojny alebo teroru, ktorý videli na vlastné oči alebo sa ho priamo zúčastňovali. Títo navrátilci samozrejme môžu byť hrozbou.

Hrozbou, z hľadiska infiltrácie teroristov do Európy, rozhodne nie sú ani utečenci. Takéto „pašovanie“ teroristov do Európy je iracionálne a neefektívne. Faktických dôvodov je niekoľko. Či už to, že potenciálny terorista nemusí prežiť niekoľkomesačnú cestu púšťou a po mori, alebo preto, že by sa mohlo stať, že úsilie vynaložené do jeho fyzického výcviku a hlavne psychologickej prípravy (vymývania mozgu) by vyšlo nazmar. Niekto by ho za mesiace trvajúcej cesty mohol presvedčiť o nezmyselnosti akcie, ktorú ma zrealizovať, alebo by sa mohol dostať do konfliktu s inými utečencami či so zákonom po vylodení a nemal by tak možnosť splniť svoju úlohu. Obzvlášť je takéto „pašovanie“ teroristov do Európy nezmyselné, ak majú teroristi vo svojich radoch ľudí, ktorí majú európske pasy. Odhodlaných a vycvičených šialencov, ktorí sa dostanú do Európy legálnou a teda jednoduchšou cestou.
Príkladom je terorista, ktorý v polovici júla spáchal samovražedný útok v mešite v Kuvajte. Tento mladík skoro ráno jednoducho nastúpil do lietadla v Saudskej Arábii. Na svoj pas a pod svojím menom pricestoval do Kuvajtu. Pár hodín po prílete vstúpil do mešity a odpálil na svojom tele nálož. Vycvičený, dostatočne zmätený a frustrovaný – vrah.

Mnohí ľudia majú strach z tzv. islamizácie Európy. Vysoký predstaviteľ OSN pre Alianciu civilizácií Nassir Abdulaziz al-Nasser upozornil, že keď bude islamofóbia na území Európy narastať takým tempom ako doteraz, hrozí riziko opakovania historických udalostí, ako napríklad genocída v Srebrenici. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Rozhodne sa to nedá úplne vylúčiť. Dnes sa nám to možno zdá veľmi nereálne. Genocídu však nemožno očakávať, ani predpovedať. Kto začiatkom roku 1994 očakával, čo sa o pár mesiacov udeje v Rwande, alebo kto začiatkom roku 1995 predpokladal genocídu v Srebrenici?
Domnievam sa, že všetky útoky teroristov, predovšetkým tzv. Islamského štátu, istým spôsobom smerujú práve k tomuto cieľu. Majú vyvolať strach – fóbiu z moslimov. Priamou reakciou na tento strach môže byť perzekvovanie príslušníkov náboženských menšín (už dnes znejú hlasy o zákaze islamu, deislamizácii alebo o vysťahovaní, či koncentračných táboroch pre moslimov, ktorí sa nebudú chcieť vzdať svojej viery) a následne, žiaľ, nekontrolovateľný a iracionálny kolobeh násilia, ktorého obeťami budú primárne nevinní – civilisti a príslušníci menšiny.

Myslíte si, že k zamedzeniu nárastu islamofóbie v Európe by mohla pomôcť napríklad výučba islamu a islamskej kultúry už na základných školách?

Myslím si, že oveľa efektívnejšie, v znižovaní iracionálneho strachu – fóbie z islamu, by bolo to, ak by islam a moslimovia už viac neboli mediálne zobrazovaní ako najväčšia hrozba dneška. Menej negatívnych a často umelo vyhrotených správ, menej bulvárnych článkov s bombastickým nadpisom, menej „zaručených“ politických riešení bude mať omnoho pozitívnejší dopad než akékoľvek „povinné“ vzdelávanie sa v islame pre nemoslimov, ktorého zavedenie by sa mohlo stretnúť s pochopiteľným odporom, čo by asi podnietilo ešte väčší dešpekt voči islamu a moslimom.
Vzdelávanie je však samozrejme vždy pozitívnym krokom k odstráneniu strachu z nepoznaného. Vzdelávanie obrusuje hrany a tým vytvára priestor pre pochopenie toho druhého. Náboženská výchova na školách by rozhodne pomohla mladým moslimom, ktorí vyrastajú v Európe. Prostredníctvom objektívneho edukačného poznania vlastnej viery a jej etických hodnôt a tiež s pocitom, že sú rešpektovanou súčasťou spoločnosti, v ktorej vyrastajú, by mohli lepšie odolať vábivým rečiam všakovakých samozvaných učencov, ktorí islam defraudovali na ideológiu nenávisti a zneužili pre vlastné politické ciele.

Jozef Lenč (1979) je slovenský politológ a odborník na islam. V súčasnosti vyučuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde je zároveň aj podpredsedom Akademického senátu UCM.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Veronika Žilková
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Šimkovičová: Blahová oklamala amerického veľvyslanca aj Kisku. Nicholsonová tomu nerozumie

9:36 Šimkovičová: Blahová oklamala amerického veľvyslanca aj Kisku. Nicholsonová tomu nerozumie

Nicholsonová téme nerozumie, reaguje poslankyňa Martina Šimkovičová na podnet, ktorý dala v týchto d…