Aký prístup Čína zvolila pri súčasnej americko-ruskej roztržke? Prospieva táto situácia Číne?
Čína dnes vo vzťahu k Rusku a USA nerobí nič zásadné iné ako po uplynulé roky, chce mať čo najlepšie vzťahy s čo najväčším počtom štátom. USA pre Čínu predstavujú najdôležitejší bilaterálny vzťahy, hovorí sa aj o tom, že je to najdôležitejší bilaterálny vzťah na svete. Čína nie je Rusko, napriek tomu, že rétoricky vystupuje proti USA, sa proti nim nestavia tak otvorené a často ako Rusko. Čína ma s USA veľký počet komplementárnych záujmov, krajiny sú na sebe ohromne ekonomicky naviazané, scenár zo studenej vojny medzi USA a Sovietskym zväzom o dvoch viac menej izolovaných otvorene antagonistických blokoch je preto ďaleko od pravdy. Čína však samozrejme nesúhlasí so všetkým, čo USA robia, chce mať väčší podiel na riadení sveta a chce, aby bola uznaná ako veľmoc.
Vzťahy Číny a Ruska je odlišný. Rusko je pre Čínu podstatne menej dôležité ekonomicky ako USA. Na druhej strane je pre ňu dôležité ako alternatívny zdroj energetických surovín, významný zdroj vojenských dodávok a v neposlednej rade diplomatický partner, ktorý je vždy ochotný postaviť sa proti Západu. Napriek tomu, že vzťahy medzi Čínou a Ruskom sú dnes možno historicky najlepšie, medzi dvoma krajinami existuje potenciál sporov. Rusko sa obáva straty kontroly na Ďalekom východe, rovnako tak sa obáva straty vplyvu v strednej Ázii, ale v princípe po celej svojej periférii v tzv. blízkom pohraničí. Čína v posledných rokoch stupňuje aktivitu práve tu a do budúcnosti chce svoju prítomnosť ďalej zvyšovať, pomocou projektu Novej hodvábnej cesty, ktorá v princípe Rusko obchádza. Navyše napriek politickým vzťahom a záujmom krajiny nedokážu zvyšovať vzájomný obchod tak ako by chceli – najmä Rusko v princípe nemá čo Číne ponúknuť okrem energetických surovín a vojenských dodávok.
Čína je dnes globálne vo výbornej pozícii, má rozhodne lepšie vzťahy s USA a Ruskom ako oni medzi sebou a z ich roztržky profituje ekonomicky, politicky a bezpečnostne. USA aj Rusko, rovnako tak aj EÚ, si nechcú pohnevať ďalšiu z dôležitých svetových mocností a preto sú náchylnejší pristúpiť na čínske požiadavky. Videli sme to napríklad pri Rusku, ktoré sa po európskych sankciách obracia smerom k Číne ako k alternatíve, existujú však indikácie, že Čína svoju silnú pozíciu voči Rusku využíva pre vlastný prospech. V prípade USA a EÚ sa nedá identifikovať jednoznačné príklady, kedy sa podvolili čínskemu vplyvu, ale je možné, že takýto kalkul existuje a hrá určitú rolu napríklad pri zaujatí stanoviska voči čínskym aktivitám v regióne, alebo iným čínskym globálnym projektom.
Nahradí Čína Spojené štáty ako nová superveľmoc
Je málo pravdepodobné, že Čína bude superveľmoc v zmysle ako ňou boli USA, teda že jednoznačne dominovali svetu. Dokonca nie je isté, či by samotná Čína takúto pozíciu chcela – sama tvrdí, že nie. Čínsky cieľ je stať sa veľmocou porovnateľnou s USA a spolu s ďalšími, napr. EU, vytvoriť tzv. multipolárny svet. Ani tu však nie je jasné, či k tomuto stavu dôjde. Čína má ohromné množstvo domácich problémov a aj niektoré zahraničné. Určite existuje aj možnosť, že sa čínsky rast zastaví a Čína začne stagnovať, alebo dokonca, že “skolabuje”, aj keď to nevidím ako príliš realistické. Osobne si ale myslím, že Čína bude postupne ďalej rásť, aj keď stále pomalšie. Pochybujem však, že v horizonte niekoľkých desaťročí sa čínsky HDP na obyvateľa dostane na úroveň USA alebo západnej Európy, na to je Čína asi príliš veľká a má príliš veľa svojich problémov.
Je Čína hrozbou pre Západ?
Závisí, čo si pod tým predstavíme. Ak to, že USA nebude jedinou superveľmoc kontrolovať dianie vo svete v zmysle akou nimi boli doteraz, tak áno. Ak sa však pýtame, či Čína vojensky bude ohrozovať USA, Európu a ďalších, tak to tak vôbec nemusí byť. V prípade Číny si myslím, že sa bude správať vo veľkej miere podľa toho, ako sa bude zvyšok sveta správať voči nej. Pokiaľ ju budú USA brať ako hrozbu a budú sa voči nej chovať antagonisticky, samotná Čína v konečnom dôsledku nemusí mať na výber a bude sa musieť brániť, čim sa ironický potvrdí pôvodná predstava. Jedná sa o tzv. prípad samonaplňujúceho proroctva. Preto si myslím, že je dôležité k Číne pristupovať s otvorenými možnosťami – nehovorím, že je potrebné jej vo všetkom ustupovať, to nie. Rozhodne je potrebné udržiavať si vlastné záujmy. Ale zároveň je potrebné uznať minimálne niektoré čínske záujmy ako legitímne. Nemyslím si napríklad, že globálna a regionálna dominancia USA je viac legitímna ako čínsky model multipolárneho sveta. Otázkou samozrejme je, čo to bude znamenať v praxi, ale odmietnuť to ako koncept nie je správne.
Čo sú najväčšie výhody Číny?
Čína má samozrejme najväčšiu svetovú populáciu, ktorá je momentálne v produktívnom veku. Číňania sú veľmi pracovití, húževnatí, usilovní. Navyše majú kultúrnu úctu k vzdelaniu – nie je náhodou, že najlepšie severoamerické školy sú plné Číňanov. Centrálne autoritárska vláda je niekedy prezentovaná ako výhoda a z niektorých hľadisiek ňou skutočne môže byť. Napríklad ak čínsky prezident vyhlási “vojnu” znečisteniu, čo urobil minulý rok, tak v prekvapujúcom časovom horizonte sa môže úroveň znečistenia výrazne znížiť. Pred nedávnou vojenskou prehliadkou napríklad Čína vypla na dva týždne väčšinu továrni v Pekingu a okolitej provincii, zastavila stavby a zakázala polovici autám jazdiť. Výsledok bolo desaťnásobné zlepšenie kvality vzduchu v Pekingu zo dňa na deň, ktoré som mal možnosť sám zažiť.
Ako vypadá rast vojenskej moci Číny? Je úmerný ekonomickému rastu?
Čína rástla ekonomicky takmer 10 percent HDP ročne vyše 30 rokov a v tomto období sa primárne sústredila na ekonomiku, ktorú vnímala ako základ moci štátu. Ekonomická moc Číny tak predbehla vojenskú. Dnes sa situácia postupne vyrovnáva, keď vojenské rozpočty Číny rastú viac než HDP, v poslednom roku to bolo približne dva krát viac. Čína je dnes síce krajina s druhým najväčším vojenským rozpočtom na svete, za prvými USA však zaostáva približne tri krát. Pri pohľade na pomer vojenského rozpočtu na HDP Čína míňa približne 2 %, čo je o niečo menej ako Francúzsko alebo Veľká Británia a približne dvojnásobne menej ako USA alebo Rusko. Tvrdenie, že čínsky rast vojenského rozpočtu nie je legitímny je tak ťažko obhájiteľné. Američania sa niekedy snažia tvrdiť, že Čína nie je nikým ohrozovaná, nemá preto žiadny dôvod zbrojiť. Podobne sa však dá postaviť argument voči mnohým štátom, vrátane USA, od ktorých tak môže znieť takýto argument pokrytecky. Osobne si myslím, že miesto kritiky čínskych rozpočtov by sme sa mali zamerať skôr na to, čo presne Čína robí a akým spôsobom. Jednoducho, naša kritika Číny by mala byť sofistikovanejšia. Kritika z pozície západných hodnôt je vo veľkej miere odsúdená na neúspech, je potrebné pochopiť vnútornú situáciu a do určitej miery asi formovať kritiku z tejto pozície.
A naopak aké sú jej najväčšie problémy?
Čína má ohromné množstvo problémov a tento fakt nie je nijakým tajomstvom, je vo všeobecnosti uznávaný aj formálnymi čínskymi predstaviteľmi, ktorý ho navyše často využívajú ako dôvod prečo Čína neprispieva viac do riešenia svetových problémov. Kým čínsky politický režim môže tvoriť výhodu vyššej akcieschopnosti, jeho charakteristika tak isto znamená, že akákoľvek kríza vo vláde sa stáva krízou pre samotný systém – niečo v čom sa autoritatívna Čína odlišuje od demokratických krajín. Obrovské zmeny v čínskej spoločnosti v posledných desaťročiach navyše vytvárajú obrovské tlaky, na ktoré musí vláda reagovať. Nerovnosti sa dnes v “komunistickej” Číne viac podobajú na krajiny latinskej Ameriky, než na východoeurópske štáty počas komunizmu a výrazne prekračujú hodnoty vo väčšine dnešných európskych krajín.
Korupcia tento problém ešte znásobuje a v skutočnosti predstavujú jeden z hlavných problémov ohrozujúcich stabilitu vlády. Environmentálne znečistenie je rovnako na úrovni kde predstavuje kritické bezpečnostné a ekonomické riziko a môže sa stať kritickým prvkom pre ďalšiu legitimitu vlády. Všetky tieto problémy navyše vedú k tomu, že bohatí a vzdelaní Číňania preferujú emigráciu, čím Čína stráca svojich najschopnejších ľudí a rovnako tak časť svojho nového bohatstva. Ďalší z kritických problémov pre Čínu je starnutie populácie, ktoré je v Číne dynamickejšie ako v iných rozvinutých krajinách z dôvodu politiky tzv. jedného dieťaťa ale aj veľmi rýchleho rastu a spoločenských zmien. Čína sa dnes snaží dostať na čo najvyššiu úroveň pred tým, ako väčšina populácie zostarne. Krajina bude musieť v budúcnosti dávať podstatne viac zdrojov a energie na riešenie sociálnych otázok ako dnes, kedy v krajine prakticky neexistuje univerzálne sociálne a zdravotné zabezpečenie.
Nedávno došlo k pádu čínskeho akciového trhu. Čo si pod tým má bežný človek predstaviť? P
Hodnota čínskeho akciového trhu poklesla v niekoľkých vlnách približne o tretinu a do dnešných dní sa jej nepodarilo presvedčivo začať nový rast. Pre bežného človeka to znamená najmä to, že pokiaľ je nejaká časť jeho úspor investovaných niekde na akciových trhoch, tak ich hodnota pravdepodobne poklesla. Samozrejme, najväčší pokles zaznamenali tí, ktorí majú peniaze na čínskych burzách, čo sú však hlavne Číňania. Sekundárne pokles čínskych akcií vyprodukoval určité vlny na globálnych trhoch, tie však boli menšie a darilo sa im rýchlejšie nastoliť rast ako čínskemu trhu.
Čo sa týka dopadov na reálnu ekonomiku, je potrebné si uvedomiť, že pokles akciového trhu neznamená automaticky pokles čínskej ekonomiky – v minulosti sa naopak čínsky akciový trh a reálna ekonomika vyvíjali rozdielnym spôsobom. Na druhej strane sa však stále častejšie objavujú správy o problémoch čínskej ekonomiky a pokles akciového trhu ich len znásobil.
Ako sa k rastu Číny stavajú regionálne mocnosti ako sú Japonsko, J. Kórea, Vietnam a ďalšie štáty regiónu?
Rast Číny je najväčší “game changer” vo východnej Ázii a pravdepodobne aj v globálnom merítku posledných desaťročí. Pre štáty v regióne ale aj po celom svete tak predstavuje otázku, voči ktorej musia zaujať nejakú pozíciu. Pre väčšinu štátov regiónu a sveta rast Číny v prvom rade predstavoval a do dnes predstavuje ekonomické dôsledky. Väčšina štátov pri tom vníma rast Číny z ekonomického hľadiska ako potenciálne výhodný a chcú na ňom participovať. Pre väčšinu regionálnych štátov je dnes Čína najväčší ekonomický partner a celkovo je pre nich veľmi zložité ak nie úplne nemožné napojenie na čínsku ekonomiku nejakým spôsobom obmedziť.
Z bezpečnostného hľadiska samozrejme existujú pochybnosti o tom, či Čína bude skutočne rásť “mierumilovne”, tak ako to ona tvrdí, alebo sa bude Čína snažiť rozširovať svoj vplyv na úkor susedov a nakoniec sa bude opakovať negatívny scenár veľkého konfliktu medzi rastúcou a klesajúcou mocnosťou. Regionálne štáty nechcú voči tejto otázke zaujať jednoznačnú odpoveď a aj ázijský spôsob diplomacie im velí, aby rozvíjali vzťahy na všetky strany – nedávali všetky vajíčka do jedného košíka (put all the eggs into one basket). Preto sú pre nich USA zásadným partnerom, ktorý má zabezpečiť, že nezostanú napospas Číne a jej plánom. Na strane väčšiny štátov v regióne sa tak nedá hovoriť o jednoznačnej pro alebo protičínskej pozícii, snažia sa rozvíjať pozitívne vzťahy s USA aj Čínou. Určitou výnimkou je Japonsko, v menšej miere Filipíny a ešte o niečo menšej Vietnam, ktoré majú s Čínou teritoriálne spory a pohybujú sa momentálne viac smerom k USA. Taiwan je samozrejme zvláštny prípad, ktorý však Čínu vníma z perspektívy nevyriešeného statusu ostrova.
Číňania vraj hovoria, že sú mierumilovnejší ako Američania alebo Európania. Je to pravda?
Toto je otázka na ktorú sa ťažko dá odpovedať neutrálne. Pravdou je, že Číňania si o sebe skutočne myslia, že sú mierumilovní a vnímajú tak aj svoju históriu. Pravdou na jednej strane je, že historicky vo východnej Ázii bolo podstatne menej medzinárodných konfliktov ako v Európe. To bolo najmä preto, že Čína bola ďaleko mocnejšia ako ostatné krajiny, ktoré formálne uznávali v určitej miere čínsky primát – hovoríme tak o sinocentrickom systéme na vrchole s čínskym cisárom, ktorý bol považovaný za “syna nebies”. Táto čínska hegemónia v histórii, ktorá bola skutočne postavená skôr na ekonomických a kultúrnych faktoroch ako na hrubej vojenskej sile, dokázala zabezpečiť relatívny mier medzi jednotlivými subjektami. Na druhej strane však vo vnútri Číny dochádzala veľmi často k vojenským konfliktom medzi regionálnymi a inými jednotkami. Tieto konflikty boli podľa niektorých výskumov častejšie a masívnejšie ako historické európske vojny. V konečnom dôsledku sa tak na otázku nedá odpovedať jednoznačne a je potrebné vnímať jej komplexnosť, vrátane špecifickej historickej skúsenosti a súčasnej historickej pamäti.
Dožijeme sa situácie, že priemerný Číňan bude na tom ekonomicky lepšie ako Slovák?
Odpoveď samozrejme závisí od toho, ako sa bude vyvíjať rast Číny a Slovenska. V súčasnosti rastie Čína stále približne dvojnásobnou rýchlosťou ako Slovensko, Čína však stále nedosahuje ani polovicu príjmu na obyvateľa ako Slovensko. Osobne si myslím, že pokiaľ sa nič zásadne nestane, tak minimálne v horizonte desať-dvadsať rokov bude priemerný Slovák na tom lepšie ako priemerný Číňan. Zároveň si myslím, že aj v dlhom časovom horizonte bude pre Čínu extrémne ťažké zabezpečiť aby sa posunula na úroveň rozvinutého štátu, napríklad na úrovni, ktorú má dnes Slovensko. Ak to nie je kvôli všetkým problémom, ktoré som spomenul, tak aj jednoducho preto, že Čína predstavuje pätinu svetovej populácie a bude pre ňu oveľa ťažšie zdvihnúť všeobecnú životnú úroveň ako pre malý štát v Európe ako je Slovensko.
Budú sa naše deti a vnúčatá učiť v základnej škole čínštinu?
Už dnes sa na Slovensku niektoré deti učia čínštinu, aj keď len v malých počtoch. Dá sa rozhodne predpokladať, že počet ľudí, ktorí študujú čínštinu sa na všetkých úrovniach zvýši. Príkladom je napríklad USA, kde prezident Obama v posledných rokoch volá po lepšom pochopení Číny a podarilo sa mu napríklad výrazne zvýšiť počty amerických študentov v Číne a pred niekoľkými dňami oznámil cieľ aby sa v USA učilo po čínsky milión ľudí. Dá sa povedať, že Európa v tomto ohľade za USA trochu zaostáva. V posledných rokoch sa však v Európe venuje Číne stále viac pozornosti a tento trend bude pokračovať. Pre Slovensko to znamená, že ak chce zachytiť trend, malo by sa tiež pohybovať týmto smerom. Čína dnes už hrá veľmi významnú úlohu vo svete a dá sa predpokladať, že jej vplyv bude narastať. Je preto v záujme Slovenska a Európy, aby Číne lepšie porozumelo jednoducho preto, lebo to je dôležité a výhodné. Na druhej strane sa čínština asi nikdy nestane reálnych rivalom angličtiny, pre väčšinu sveta je predsa len príliš zložitá.
