Zdá sa, že na Islamský štát sa rozhodli zaútočiť hneď všetci naraz. Asad, Rusi, Američania aj Kurdi. Ako sa jednotlivým ofenzívam darí? Môžeme začať oslavovať koniec problémov s Daešom alebo sa skôr „tešiť“ na ďalších utečencov? A už tradične – kto zo svojej vojenskej aktivity najviac vyťaží politicky?
Štyri súčasne prebiehajúce ofenzívy proti Rakke, Dejrizoru, Mosulu a Fallúdži sú naozaj zaujímavé, a to ste ešte vo svojej otázke vynechali skutočnosť, že práve pred bránami Fallúdže stoja spolu s irackými jednotkami rovno iránske Revolučné gardy a libanonský Hizballáh, aby sme ten pestrý zoznam útočníkov doplnili. Spojené štáty síce tvrdia, že im Revolučné gardy „robia starosť“, ale fakt, že americká armáda pri bushovskej invázii práve vo Fallúdži potláčala vytrvalý odpor tonami bieleho fosforu a striel s ochudobneným uránom – v meste sa dodnes rodia zmutované deti – napovedá, že by nebolo dobré, aby Američania znova „oslobodzovali“ práve Fallúdžu. Výsledkom by mohla byť len ďalšia vojna proti niekdajším okupantom, pretože staré rany sa ešte ani zďaleka nezahojili.
Čiže máme tu Amerikou podporovaných Kurdov, ktorí útočia na Rakku v Sýrii, sýrsku armádu, ktorá kúsok vedľa útočí na Dejrizor, Kurdov, ktorí útočia na Mosul, a Iračanov a šiitov, ktorí útočia na Fallúdžu, pričom v prípade Rakky a Mosulu bojujú aj americké Zelené barety, pričom sa Obama dušuje, že do bojov zasahovať nebudú. Postupy sú rôzne rýchle, pretože Daeš používa miestne obyvateľstvo ako ľudské štíty, a nikto si dnes už nechce zhoršiť postavenie tým, že ich zmasakruje zároveň s Daešom. Napriek tomu všetkému sú to očividne koordinované akcie, ktoré dávajú nahliadnuť na mieru koordinácie medzi Ruskom, USA, Sýriou, Iránom, Irakom… Je to jasné každému, kto sa pozrie na mapu, a o to zábavnejšie je potom mlčanie Washingtonu alebo výhovorky Moskvy, že žiadna spolupráca nie je, je vraj „len výmena informácií“…
A k tomu Rusko na začiatku týždňa Amerike opakovane odkázalo, že by to chcelo konečne upchať sýrsko-tureckú hranicu, aby cez ňu už neprúdili zbrane al-Káide a Daešu do Sýrie, a naraz v stredu akési „sýrske a kurdské oddiely podporované Spojenými štátmi“ zaútočili na tamojšie pozície najrôznejších džihádistov vrátane Daešu a al-Káidy a oznámili, že cieľom je práve uzatvorenie hranice s Tureckom. Kdeže sa zrazu tieto tajuplné „oddiely“ so silou mnohých tisíc mužov vzali? A ako to, že nevdojak „plnia“ ruské želanie za americké peniaze a s americkými zbraňami? A ako to, že Washington mlčí o tom, že ruské letectvo zbombardovalo pri tureckých hraniciach hlavný tábor „umiernených“ teroristov z Ahrár al-sám, čo je spolok hrdlorezov, na ktorých sme si (my Západ) ešte donedávna zakladali a ktorých líder bol predminulý týždeň dokonca osobne vo Washingtone, aby loboval za záujmy džihádu u Obamovej administratívy? Skrátka vojna v Sýrii v poslednom čase evokuje to okrídlené „podľa činov ich spoznáte“.
Ale pýtate sa na to, kto zatiaľ vyhráva najviac. Zdá sa, že sýrski (a zľahka aj ostatní) Kurdi. Na Američanoch si podľa všetkého vyvzdorovali, že po oslobodení si Rakku budú môcť pričleniť k svojej „federácii“, a pritom ešte navyše uzatvárajú koridor medzi troma doteraz oddelenými kurdskými „kantónmi“. Pokiaľ ale vytvoria súvislé územie, tak veľmi pravdepodobne príde fanatická kurdofóbna turecká invázia proti chránencom USA, čo v rámci NATO vytvorí bizarný stav, ktorý nás nechá zabudnúť na kultový 5. článok o tom, že si členovia Severoatlantickej aliancie prichádzajú na pomoc v prípade útoku – tu sa dvaja členovia postavia proti sebe. Pre Rusko je, naopak vyhliadka na kurdský „priestor“ – štát by som tomu zatiaľ nehovorila – vklinený do budúcnosti medzi Turecko a Azerbajdžan, s ktorým Ankara v posledných mesiacoch citeľne „máva“ nielen v otázke Náhorného Karabachu, ale trebárs aj zemného plynu – geopolitickou výhrou. Čiže všetci dôležití sa teraz chcú kamarátiť s Kurdmi… Kiežby to vydržalo, v duchu Kurdom fandím už dekády, ale práve tá ich geopolitická výhoda môže byť aj príčinou ich konca, pretože vždy hrozí, že ak budú mať „veľké oči“, skončia ako „nadbytočný problém“, ktorého najjednoduchším riešením sa stane eliminácia.
Bývalý izraelský vojak David Bochbot v ČT odhadol, že Islamský štát má až 200-tisíc bojovníkov. Nie je to prehnané? Aby sme nedopadli ako odhadcovia počtu ruských vojakov na Donbase. A aby sme trochu zateoretizovali… Bochbot sa obáva, že vzhľadom na to, že Daeš tuší svoj koniec, chystá sa presunúť svoj boj do Európy; teda máme sa báť, že napríklad sledovanie futbalového Eura naruší útok? A, mimochodom, ako sa občiansky porátať s tým, že po konci Daeša zostanú v Sýrii a Iraku desiatky tisíc radikálov, často cudzincov? Vyhlásia vlády amnestiu alebo si tých chlapcov skôr podajú?
Nepoznám pána Bochbota a netuším, z akých zdrojov čerpá, ale spomínaných 200-tisíc bojovníkov Daeša je veľa, a myslím tým veľa aj pre prípad, že by sme spočítali oddiely skutočného Daeša na pomedzí Iraku a Sýrie s organizáciami, ktoré sa k nemu inde po Blízkom východe aj vo zvyšku sveta hlásia. Keby som to odhadovala ja, dôjdem niekam k reálnym 50-tisícom mužov v zbroji, a to napríklad aj vrátane Egypťanov zo severu Sinaja alebo terajších daešovcov v Líbyi či Afganistane. Možno by s tým číslom mierne nahor ešte pohli fanatici z nigérijského Boko Haram, ktorí sa k Daešu tiež prihlásili, ale bol to čisto formálny krok a nemá veľký význam tieto hnutia spájať aj v praxi. Netuším, prečo pán Bochbot čísla zveličuje, aj nad najdivokejšie odhady najväčších protimoslimských bojovníkov z radov európskych politikov, ale možno všetko súvisí s vnútropolitickou situáciou v Izraeli. Nie sú tam totiž výnimkou hlasy, podľa ktorých je náš strach z islamizácie Európy (hlavne z teroristických a antisemitských útokov v Európe) pre Izrael výhodný, pretože prinúti viac európskych Židov k Alija, teda presťahovaniu sa do biblickej vlasti. Ale je to vysvetlenie, takpovediac bez záruky.
Na druhej strane je naozaj reálne, že Daeš vo väčšej miere presunie svoju činnosť do Európy, ktorú má na dosah ruky a v ktorej sa už jeho bunky podľa všetkého etablovali, a neskôr zamieri aj za oceán, teda do USA. A je reálne, že sa niečo stane aj vo Francúzsku počas majstrovstiev Európy vo futbale, pretože sa Daeš sám chváli tým, koľko popravil ľudí len za to, že sa v televízii pozerali práve na futbal. Medzi obeťami boli aj malí chlapci. Jednoducho futbal je z hľadiska Daeša neprípustná zábava a trestá sa smrťou. Nakoniec pre teroristov, ktorí chcú vyvolať čo najväčší chaos a zmar, je ideálnou príležitosťou akákoľvek davová akcia, takže množstvo ľudí na jednom mieste v kombinácii konkrétne s futbalom vytvára naozaj nepríjemnú situáciu.
Otázka: kam s nimi? Sa nadhadzuje už dosť dlho a zatiaľ nikto so žiadnym riešením neprišiel. Variantov je pritom veľa – v hre je potrebné vytvorenie nejakej oázy kdesi uprostred púšte, kam by sa zvyšní teroristi, ktorí prežijú pokračujúce boje, naviezli a okolo ktorej by sa okrem bariéry z nekonečného piesku urobila ešte prísne vojenská bariéra. Toto riešenie – vlastne akési prírodné Guantanámo – počíta s predpokladom, že s postupom času terajší fanatici zmäknú, pretože nikto nedokáže byť stále revolucionárom bez revolúcie, a v ďalšej generácii už budú do určitej miery asimilovateľní. Zatiaľ ako reálnejšia sa pritom javí možnosť pokračovať v tom, čo už Rusko s USA robí teraz, teda v postupnom násilnom „odkrajovaní“ územia Daeša v Sýrii a Iraku, čo jeho stratégov donúti k presunu napríklad do Líbye, kde už je viac voľného priestoru k ich finálnej likvidácii na princípe spálenej zeme – a to ani nehovorím o potápaní ich lodí na ceste do Líbye. Irak a Sýria sú pre tento variant predsa len príliš zaľudnené a bombardovať všetko – napríklad po vzore Churchillovho zrovnania Drážďan – už dnes nie je veľmi v kurze.
Pritom ale, samozrejme, nemožno vylúčiť ani určitý variant národného zmierenia alebo amnestie, ako hovoríte. Je totiž faktom, že v čase vojny mnohí muži jednoducho musia živiť svoje rodiny a pri nedostatku iných možností vstupujú do radov Daeša alebo al-Káidy za žold. Nie sú to žiadni fanatici, len dedinčania, ktorým vojna a klimatické zmeny znemožnili normálny život. Takých ľudí tam bude veľa a možno predpokladať, že mnohí z nich netúžia po ničom inom, ako sa vrátiť k svojej rodine, stádu oviec alebo kôz a políčku, na ktorom pred vojnou niečo pestovali…
Prejazd vojenského konvoja USA „ozdobil“ vystrčeným nahým zadkom český novodobý vojenský veterán, účastník misie v Kosove a Kuvajte. Čo ste na tento čin povedali? Objavili sa námietky, že keď zarobil slušné peniaze na misiách vedených Američanmi, nemal by na ne teraz vystrkovať zadok. A veteránovi stále hrozí postih. Mal jeho čin nejaký zásadnejší vplyv na spoločnosť?
Priznám sa, že o holom zadku proti NATO sa dozvedám až teraz od vás, takže ani neviem, čo na to povedať. Azda len to, že aj keď si človek zarobil niekde na vojenských okupačných misiách, stále má právo na slobodný názor. A ak si myslia, že holým zadkom zmení svet, tak to je, samozrejme, na omyle. Možno sa jemu samotnému nejako uľavilo, ale dosah na spoločnosť nevidím, nepočujem… a vlastne v konkrétnom prípade ani necítim.
Ďalšia otázka je z vážnejšieho súdka. Američania, a nielen oni, úspešne testujú jadrové zbrane menšieho kalibru. Kým každá súčasná jadrová raketa spôsobí takmer nepredstaviteľnú paseku, tieto malokalibrové zbrane majú silu napr. troch Hiroším. Čo je tiež dosť, avšak silne to znižuje akýsi prah toho, kedy to niekto odpáli. Teraz je nepredstaviteľne vysoko. Vojenský analytik Jaroslav Štefec hovorí, že tieto pokusy smerujú k spohodlneniu nasadenia jadrových zbraní pri veľkej vojne v Európe. Aký je váš pocit?
Bolo úplne bizarné, keď sa Barack Obama zjavil v Hirošime, a bez toho, aby sa ospravedlnil za jadrový masaker, namiesto toho hovoril o svete bez jadrových zbraní. Väčšie pokrytectvo si už len ťažko môžeme predstaviť, a to ani nehovorím, že Obamovi bola len na základe jeho predvolebných hesiel udelená Nobelova cena za mier. Súčasne totiž na jadrové zbrane odklepol vyše bilióna dolárov. Čo s tým? Áno, jadrová vojna bola dlho – po celé dekády – akosi na tapete, ale to bol svet bipolárny, a tak nejako sa predpokladalo, že proti sebe idú znepriatelené systémy. Stál v ňom kapitalizmus a demokracia proti komunizmu a totalite. Dnes máme my na Západe kapitalizmus skoro už bez demokracie, ale stojíme proti kapitalistickému Rusku, ktorému vyčítame, že má tej demokracie ešte menej. To je už naozaj na hlavu. A ak niekto pre hmlisté rozdiely medzi dvoma kapitalizmami stlačí jadrový gombík, tak to bude fakt najtrápnejší koniec života v našej Mliečnej dráhe. Zatiaľ sme iný život ani nenašli, ale sme pripravení sa navzájom zlikvidovať, ako keby to inak nešlo. Minule som hovorila, že sme sa už všetci nenápadne zbláznili, a trvám na tom.
Advokátka Klára Samková rozvírila vody konštatovaním, že islam je porovnateľný s nacizmom. Turecký veľvyslanec následne začal odporúčať českým orgánom, čo so Samkovou majú vykonať. Celý týždeň v duchu odhadujem, kto si od vás vypočuje väčší diel kritiky… A keď už sme pri tom islame: Nie je to tak, že potom, čo Česi za posledné storočie vyhnali zo života všetky nepríjemné náboženské zákazy a príkazy (pôst, sex až po svadbe, antikoncepciu a pod.), desia sa teraz toho, že je tu náboženstvo, ktoré predstavuje vo svojej prevažnej aplikácii dosť tvrdý režim pre svojich vyznávačov? A ktoré je, ako hovorí Petr Robejšek, oveľa vitálnejší než kresťanstvo?
Uznávam slobodu prejavu, a tak si aj pani Samková môže myslieť, čo chce. Je to síce zmes neuveriteľných hlúpostí, ktoré by som od nej ani v najmenšom nečakala, ale asi má nejaké životné či profesijné plány a zámery. Na druhú stranu pripomeniem, že v rámci slobody prejavu síce môže ktokoľvek čokoľvek mlieť o islame, ale skúste sa podobne dotknúť Izraela a uvidíte. Takže máme tu slobodu prejavu aspoň jedným smerom. Sláva! Využime to!
Pán veľvyslanec je tu na to, aby udržiaval vzťahy s českým štátom, a ako taký má právo povedať, že sa mu niečo nezdá. Skúša to – Turecko je teraz vďaka migračnej zbrani v „laufe“ a v Nemecku dokázalo to, že satirik za podobne nenávistnú báseň proti islamu a Erdoganovi skončil pred súdom. Prečo to teda neskúsiť aj na nejakú právničku v Česku?
Terajší spor ale nie je o islame. Pani Samková určite nie je taká ignorantka, aby myslela vážne všetko, čo hovorí, a arabskí – teda moslimskí – veľvyslanci nad ňou len mávli rukou (a v duchu si oprávnene mysleli svoje). To len „nabúchané“ Turecko má aktuálne pocit, že je potrebné reagovať na každú hlúposť, čo kde zaznie.
To s tou aplikáciou islamu je podľa môjho názoru úplné nepochopenie problému. Poznám veľa moslimov, ktorí na Korán kašlú, pijú, jedia bravčové, pretože im chutí… Chcem povedať, že žiadny jednotný islam neexistuje. V každej krajine je iná tradícia, napríklad Egypt nikdy nebude ako Afganistan, nieto Saudská Arábia, a to ani nehovorím napríklad o supervzdialenej – najľudnatejšej moslimskej krajine – Indonézii. Tvrdiť o niečom, čo v praxi jednotne neexistuje, že je vitálnejšie než kresťanstvo, je veľmi zjednodušené…
V Európe sa rysuje niekoľko zaujímavých dejov. Po prvé, v Británii sa verejná mienka posúva smerom k odchodu z EÚ. Odporučili by ste Britom Brexit? Po druhé, trpiace Grécko je ďalej cepované veriteľmi a Nemecko čelí podozreniu, že chce juhoeurópsku krajinu vybrakovať. Je to podľa vás tak? A po tretie, Brusel vytrvalo kritizuje Poľsko za všetko možné, ale Poliaci držia a nič si z toho nerobia – je to predzvesť nových časov a úpadku autority Bruselu?
Bez toho, aby som komukoľvek čokoľvek odporúčala, tak sa blížime k určitému zlomovému bodu. Aj keď totiž Británia v EÚ zotrvá a bude okolo toho veľa dohadov o sčítaní, rovnako ako napríklad minule v prezidentských voľbách v Rakúsku, je jasné, že sa EÚ rozkladá. To, čo sa jej odporcom nepodarilo teraz, podarí sa im totiž o týždeň. Mocenský establishment Európskej únie, úplne bezohľadne podporovaný Bielym domom, si pôjde ďalej svoju doterajšiu politiku, v ktorej už pre ľudí, ich potreby alebo aj strach nie je žiadne miesto, a tak EÚ prehrá. V Bruseli nie je žiadny revolucionár s novou víziou. Brusel je len podržtaška americkým záujmom – a keď hovorím toto, tak nemyslím záujmy USA v podobe zbedačených obyvateľov Detroitu alebo New Orleans, pretože tie neexistujú, sú len záujmy amerického 0,1 percenta najbohatších… Skrátka žiadny strom nerastie do neba. Odpor proti Američanmi nanútenej realite bude len narastať a uvidíme, čo z toho vylezie.
Dnes je módne byť euroskeptikom, ale ja považujem euroskeptizmus za nemódny. Kdesi vo vnútri sa cítim silno európska, ale zároveň mám pocit hraničiaci s istotou, že toto všetko okolo nás sa končí v nejakom neuveriteľnom Bubákove. Iste, ešteže máme kľučku, že za všetko zlé u nás môže ruská propaganda… Ale keď sme pri tom: čo keď od tzv. protizemanovského prezidentského kandidáta opakovane počujem, že migrácia do Európy je dôsledkom ruského bombardovania Sýrie? Znamená to, že si nesmiem pamätať viac než napríklad rok a pol? A keď som teda ešte pri zmysloch, tak len preto, že ma za to Rusko platí? Alebo napríklad Ukrajina: všetci stále opakujú, že sa kríza vyrieši až vo chvíli, keď Rusko začne plniť Minské dohody. Lenže si stačí text dohôd prečítať – nie je to nič dlhého – a zistíte, že od Ruska sa v nich nič ani nežiada, že Rusko nie je ich súčasťou. Čiže každý, kto si ten text prečítal, a teda neverí našim oficiálnym vyhláseniam, je najskôr ruský agent. Skrátka, keď sa okolo tak okázalo klame, nie je dnes naozaj také ťažké byť euroskeptikom a čakať od budúcnosti len to najhoršie.
Nadežda Savčenková sa po návrate na Ukrajinu činí. Hneď na letisku vyhubovala novinárom. Na tlačovke potom povedala, že Putin je hnida a že Krym sa vráti Ukrajine buď po tretej svetovej vojne, alebo diplomaciou. Svetová vojna vraj môže byť. A, samozrejme, ak by Ukrajinci chceli, bola by prezidentkou. Fanúšikovia Kremľa považujú vrátenie sa Savčenkovej na Ukrajinu za geniálny Putinov ťah. Ako vy sledujete trochu divoké počínanie tejto osoby?
Na Facebooku som si dovolila žartík, že vrátenie práve tejto slečny je danajský dar Ukrajine a že sa Putin musí náramne baviť. A práve včera ruský minister zahraničia Lavrov vyhlásil niečo v tom zmysle, že je lepšie, keď bude robiť bordel na Ukrajine ako v ruskej base.
Faktom je, že Naďa je neriadená strela a aj keď sa ju už rôzni PR snažia vydávať za serióznu pani a namiesto Nadi ju oslovujú Nadežda Viktorovna, spoliehať na ňu – nieto ju tlačiť do vyšších a vyšších funkcií – je pre všetkých veľké riziko. Vystupuje radikálne ako šéfka ukrajinského ľudu bez toho, aby si napríklad uvedomovala, že takých ľudí je na Ukrajine drastická menšina. Vystupuje za ďalšiu vojnu proti Rusku bez toho, aby asi čítala komentáre v novinách, ktoré sa jej snažia naznačiť, že bola v base príliš dlho a časy už sú predsa iné…
Skrátka uvidíme, ale na oligarchickej Ukrajine, ktorá už sa znovu naučila, ako ťahať peniaze z Východu i Západu, jej nedávam väčšie nádeje na úspech. Ale ak sa tejto podivnej pani podarí stať sa prezidentkou Ukrajiny, o čom sama hovorí, tak to bude len ďalší dôkaz, že sa náš svet už dokonale zbláznil. Vyberať ju predsa nebudú Ukrajinci ako takí, ale sponzori celého toho projektu… A tí sú „od nás“.
Na záver tradičná otázka: Čo ďalšie by sme budúci týždeň mali sledovať?
Určite vývoj v Sýrii a Iraku alebo okolo Brexitu, pretože to budú udalosti, ktoré veľa napovedia o budúcnosti…
