Vážený pán docent, chcel by som sa vás opýtať: Ste známy nielen ako geológ, ale bývali ste aj profesionálnym ochranárom prírody. Čo hovoríte na súčasný nedostatok vody v krajine?
Pokiaľ ide o vodu v krajine, musíme sa na ten problém pozerať z dvoch pohľadov. Prvý pohľad je na vodu povrchovú, ktorú je, samozrejme, vidieť vo vodných tokoch, priehradách, rybníkoch a rôznych mokradiach. Napriek tomu, že táto jar bola v priemere zrážkovo obstojná, boli miesta, kde príliš nepršalo a sucho nazbierané z minulých rokov sa tam stále prejavuje. Tiež vodné toky a priehrady aj ostatné vodné nádrže nie sú celkom naplnené.
Druhý náš pohľad sa týka zásob podzemných vôd, ktorých je naozaj nedostatok. Zapríčinili to hlavne zimy, chudobné snehom aj plytvanie vodou na “zasnežovanie” zjazdoviek. Tak pre prepych nemnohých budeme trpieť všetci. Ďalším nešvárom je takzvané spevňovanie plôch krajiny nepriepustnými látkami. Myslím tým skutočný nadbytok nielen ciest rôznych tried, ale hlavne betónové a vyasfaltované plochy našich námestí, rôznych plechových búd, ktorým hovoríme logistické areály a mohol by som dlho pokračovať.
Samozrejme, že k tomu prispieva aj nerozumné kosenie trávy v mestách a na dedinách až na samú zem, vrátane rozsiahlych plôch golfových, ale aj iných ihrísk, ktorých trávny porast nedokáže zadržať ani menšie množstvo vody, ktorá pri daždi zahlcuje nielen kanalizáciu, ale aj vybetónované korytá potokov a riečok, a tak pri najmenšom daždi hrozia záplavy.
A potom je tu poľnohospodárstvo. Bolesť, o ktorej hovorím už desiatky rokov. Pestovanie úplne nevhodných plodín – repka, kukurica, plochy slnečníc a teraz aj maku – a nevhodné obrábanie pozemkov počnúc orbou po spádnici a rovnakým vysievaním či vysádzaním poľnohospodárskych plodín. To nám skutočne stav povrchovej ani spodnej vody nezvýši.
Teraz prišlo české ministerstvo životného prostredia s iniciatívou drobných vodných plôch v krajine. Chvályhodná iniciatíva. Len sa bojím, ako tie drobné vodné plochy budú vyzerať. Mám obavu, že sa to skončí ako s revitalizáciami vodných tokov, keď sa na vodný tok spotrebovalo veľké množstvo kameňa a betónu, takže sa nemohol absolútne správať prirodzene. Ako z toho? Trochu ustúpiť z nárokov na naše vlastné pohodlie a nerobiť to, čo som v predchádzajúcej reči kritizoval. Áno, bude to ťažšie, ale krajina aj počasie k nám zato budú vľúdnejšie.
Z vašich slov je trochu smutno. Zdá sa, že by ste sa najradšej vrátili o mnoho rokov späť…
Chyba, nie späť, ale dopredu. Do budúcnosti. Alebo azda chcete nechať našu krajinu premeniť na púšť s aquaparkmi, golfovými ihriskami a umelo zasnežovanými zjazdovkami, navyše plnú nevhodných poľných plodín a stád oviec a kôz? Však, že nie. Naši potomkovia by si to nezaslúžili. Na svojich zahraničných cestách som si všímal iné krajiny a tam, kde neboli polia príliš veľké, porasty plodín rozmanité, potoky nenapriamené a neregulované a tu a tam nejaká tá mokraď či lesík a háje v krajine, ľudské sídla malé a cesty prirodzené – to by bola krajina živá a zdravá a ľudia usmievaví. Veríte, pán redaktor, že napríklad vo Francúzsku som videl iba jedno repkové pole? A v Nemecku len niekoľko, a to celkom na malých plochách?
Potom by som vám i nám poprial, pán docent, aby sa vaša vízia splnila. Ešte by som sa rád spýtal na biodiverzitu našej krajiny.
Hovorme radšej o jej rozmanitosti. Mnohí ľudia sa strácajú v nadmiere cudzích slov, ktoré sú zavlečené do nášho krásneho materinského jazyka. Dnes sa na škodu nás všetkých hemží cudzími výrazmi aj cudzou vetnou stavbou. Ale späť k tej rozmanitosti prírody. Rozmanitosť, samozrejme, súvisí s tým, čo som odpovedal na vašu prvú otázku. Kto však chodí po našej krajine pešo – bohužiaľ, mne už to veľmi nejde, ale snažím sa – iste si všimne, že naši poľnohospodári – úmyselne nevravím “farmári”, lebo to slovo je cudzie a v mnohých z nás vyvoláva nepekný dojem – nie sú príliš dôslední v ošetrovaní svojich pozemkov. Svojím spôsobom je to dobre. Pretože v tej krajine zostávajú miesta, kde doteraz kvitnú modré nevädze, vlčie maky, ostrôžky a videl som aj miesta s prevzácnym kúkoľom a naplnilo ma to nielen radosťou, ale aj pocitom, že zďaleka nie je nič stratené. Lebo na tieto takzvane burinaté rastliny sú viazané mnohé drobné živočíchy. Niektoré bežné, iné aby ste počítali na prstoch jednej ruky. A to nehovorím o neošetrovaných pokusných stráňach a stránkach, medziach a dokonca aj o väčšine chránených území, kde vďaka nedostatku peňazí ide ich vývoj samovoľne dopredu.
Kedysi sme hovorili, že vďaka neporiadkom v našom národnom hospodárstve sa nám rozširujú chránené druhy rastlín a živočíchov. A platí to aj dnes. Tu človek vidí ekológiu v praxi. Nie v lezení po komínoch a v propagácii solárnych elektrární. Tie práve tú rozmanitosť krajiny na mnohých miestach doslova zničili. A že k nám zavítali opäť vlky, rysy a medvede? Buďme za ne radi a želajme im občas nejakú tú ovcu alebo kozu. Ako sa mi zdá, je ich naša krajina plná a práve ich mnohí majitelia bojujú za tú rozmanitosť prírody. Inde by sa návratom týchto veľkých šeliem chválili. Trebárs Španieli, Nemci, Maďari, Rakúšania a ďalšie. Nevidím budúcu rozmanitosť krajiny zle. Len sa nesmieme my, ľudia, k nej správať sebecky, ako sa to dnes niekedy deje. A to nielen poľnohospodári, ale my všetci. Nemali sme kedysi aquaparky, ani ihriská so strihanými trávnikmi a umelo zasnežované zjazdovky a tiež sme vyrástli v relatívnom zdraví a dokonca aj bez alergií.
Mimochodom, teraz trochu odľahčím tému, televízne prístroje dostanú novú funkciu, že budú odháňať komáre. Čo vy na to?
Pokiaľ ide však o televízne prístroje, ktoré svojím vysokofrekvenčným zvukom budú odháňať komárie samičky, nie je to zlý nápad. Zvlášť, keď ich nebudú ničiť. Aspoň budú mať lastovičky potravu a to nie je na zahodenie. Lastovička málokedy vletí, na rozdiel od tej komárej samičky, do obývačky k televízii. Ak je to však myslené, že ich bude odháňať v prírode, potom sa pýtam, čo má taká televízia robiť v prírode. Na rozdiel od tých komárov.
Trochu sme si zažartovali. Vráťme sa však k vážnym veciam. Je o vás známe, že ste učili na vysokej škole. Môžem sa opýtať, čo ste učili a aké ste mali výsledky?
Tak za prvé. V predchádzajúcej odpovedi som vôbec nežartoval. To robím medzi kamarátmi, s deťmi a s mojím pánom bratom. A za druhé. Áno, učil som 11 rokov na pedagogickej fakulte budúcich učiteľov prírodopisu a učiteľov 1. stupňa základom prírodovedy. Bolo to najdlhšie, ako som kedy vo svojom zamestnaní mohol zostať. Ako docent všeobecnej geológie som učil vedy o Zemi, o jej zložení a jej vývoji, vrátane vývoja života na tejto krásnej planéte. Moja predchádzajúca prax ma však oprávňovala aj na to, aby som vyučoval základy ekológie, vedy o vzťahoch medzi organizmami a medzi organizmami a prostredím. Ako pri všetkých odboroch, čo sa na fakulte učili, prichádzali študenti nadaní a menej nadaní, usilovní a menej usilovní, pripravení a menej pripravení. Musím povedať, že som mal vždy radosť z toho, keď sa študentom darilo a mám radosť z toho, že celý rad z nich zostal pri učiteľskej práci, aj keď to bola a doteraz je práca ťažká a málo cenená. Napriek tomu mnohí z mojich absolventov pri nej zostali. Dievčatá i chlapci. Oni mi prepáčia moje osobné oslovenie.
Je to také klišé, ale mne to nedá. Ako prichádzali adepti učiteľstva pripravení z predchádzajúcich stupňov vzdelávania?
Pravdupovediac, nie príliš dobre. Od jednej študentky, dnes, mimochodom, výbornej učiteľky, som sa dozvedel, že pani učiteľka im miesto výkladu geológie hrala na gitare. Nič proti gitare, ale proti takejto vyučujúcej mám zásadné výhrady. Tá nemala na škole čo robiť! Na druhej strane, medzi absolventmi stredných škôl bolo a je veľa vážnych záujemcov o určité odbory. Prírodu nevynímajúc. A práve tí dokážu strhnúť svojich spolužiakov k maximálnym dobrým výsledkom. Takým záujemcom som venoval veľa času a pozornosti. Oplatilo sa to.
Ako sa pozeráte, pán docent, na súčasnú výučbu na základnej a strednej škole?
Budem úprimný. Súčasnú výučbu považujem za nesystematickú bez ohľadu na to, či sa vyučuje jazyk, alebo prírodné vedy. Nová školská sústava zrušila osnovy a zaviedla uvoľnenú disciplínu do škôl. K tej disciplíne: Žiaci sú si dobre vedomí svojich práv, o povinnostiach však nemajú ani poňatia. Základom demokracie však je, že niet práv bez povinností a povinností bez práv. Kto toto nemá zažité, nemôže byť platným členom demokratickej spoločnosti. Nech sa to týka učenia, úcty k ľuďom alebo na platenie daní. K tým osnovám – vždy bolo jasné, čo má sa žiak, respektíve študent strednej školy v danom roku naučiť a dochádzalo tak k previazaniu škôl ako celku. Dnes sa stane, že jedna škola učí to a druhá ono a žiak, ktorý prechádza zo školy do inej – môže sa napríklad sťahovať s rodičmi, ktorí našli prácu na druhom konci republiky – príde o učivo alebo je nútený sa učiť niečo, čo už sa predtým učil. Málo sa bystrí pamäť a logika žiakov. To súvisí hlavne s vyučovaním cudzích jazykov. Niekedy sa mi zdá, že cudzí jazyk je len prostredníkom k tomu, aby budúci pracujúci pochopil, čo od neho jeho nadriadený, majiteľ či pán požaduje. Nič viac, nič menej. A byť v služobnom pomere k nim? Ďakujem, nechcem! S tým však súvisí celá výučba na základných a stredných školách. Nadmerné vyučovanie cudzieho jazyka.
Ja viem, že sa hovorí, že koľko vieš jazykov, toľkokrát si človekom. Ale nie otrokom. Sám viem päť, ale je to na to, aby som sa dohovoril, dokázal formulovať svoje myšlienky a oznámiť niečo dôležité svojmu okoliu. A ovládam svoj materinský jazyk, čo považujem za veľké plus. A zisťujem, že dnes sa hlavne učia to, aby si deti dokázali preložiť z cudzieho jazyka cudziu literatúru. A za vrchol našej literatúry sa pokladajú súčasné poklesnuté texty, plné nezrozumiteľnosti a sprostostí. Naša krásna literatúra sa berie “bokom” ako zastaraná a miesto jej čítania a učenia básní sa žiaci učia nezrozumiteľné pojmy, teoreticky tú literatúru rozoberajúcich. Málo sa učí matematika, tá matematika, ktorá učí logike. Málo sa učia prírodné vedy vrátane geológie a žiaci potom nerozoznajú petržlen od púpavy, o pohybe rovnomerne zrýchlenom či o prvkoch, ktoré tvoria základ Zeme, ani nehovoriac. A ešte niečo, takzvaná pozitívna diskriminácia niektorých skupín žiakov je cestou do pekiel nášho školstva!
A čo výučba dejepisu, výtvarnej či telesnej výchovy? Hovorí sa, že naše deti sú menej zdatné, než boli predchádzajúce generácie.
Áno, áno, výučba dejepisu. Dejepis je, bohužiaľ, veda, ktorá slúži vládnucim. Myslím, že objektívna výučba dejepisu neexistuje. Neexistovala predtým, neexistuje ani dnes. Ale prekrúcať niektoré významné aspekty našich dejín – myslím napríklad úlohu Přemyslovcov v našich dejinách, úlohu synov Karola IV., úlohu husitstva, úlohu posledného kráľa z českej krvi Jiřího z Poděbrad, ale aj úlohu posledných Habsburgovcov, légií, prezidenta Beneša, učenie o oslobodení Československa a o povojnových rokoch až po rok 1989 a úlohu niektorých vedúcich predstaviteľov v ňom a po ňom – je neodpustiteľné. Na mnohom z toho bol obnovený český aj slovenský národ a na mnohom z toho prišla aj naša sloboda po oboch svetových vojnách. Ale kto nepozná, nevie. Nechcem sa k tomu bližšie vyjadrovať, veľmi ma súčasná výučba dejepisu rozčuľuje. Moja pamäť sa doteraz neotupila.
Výtvarná a hudobná výchova je svojím spôsobom záležitosťou talentu. Kto nemá talent, nenamaľuje ani nezaspieva. Niečo o tom viem, podľa svojho života. Ale je dobré poznať výtvarné umenie i umenie hudobné a naučiť sa ho vidieť a načúvať mu. Rozhodne však za kultiváciu ľudskej mysle nepovažujem tzv. modernú “literatúru”, modernú “hudbu” a moderné “umenie”. Nemajte mi to za zlé. A za umenie rozhodne nepovažujem rozstrihanie prezidentskej štandardy či kašírovaný atómový výbuch v Podkrkonoší.
Telesnú zdatnosť našich detí rozhodne nezvyšuje to, že sú im neprístupné ihriská, ale aj ďalšie miesta, kde by sa pohyb dal realizovať. Úsilie niektorých rodičov, aby sa ich dieťa stalo nástrojom zarábaní peňazí za šport odsudzujem, rovnako ako postupné odumieranie olympijskej myšlienky. Tá zdatnosť naozaj upadá. Čo len detí, dospievajúcich a mladých dospelých je nedoslýchavých. Každý tretí má v ušiach slúchadlá. To bola odbočka. Len si spomínam, že za môjho detstva sme behali, hrali sa s loptou, hádzali umelohmotným diskom a jazdili na dnes nevhodných kolesách stále a stále. Ani úlohy sme si nestihli niekedy napísať a museli sme ich písať ráno v škole. Ale boli sme zdraví. Nepamätám sa, že by bolo nejako extrémne veľa zlomených nôh a rúk či alergií, hoci sme liezli po stromoch a kúpali sa v rybníkoch a ďalších “pochybných” vodných nádržiach. Dnes to nejde. Deti sú chránené. Pred všetkým. Aj pred tým pohybom. Myslím, že je to veľká škoda! Hodina telocviku navyše tomu nepomôže.
Predsa len, poďme ešte k aktuálnemu dianiu v politike. Čo hovoríte na brexit?
Vox Populi, Vox Dei! Hlas ľudu, hlas Boží! Je veľmi pravdepodobné, že toto staré rímske heslo mnohí politici nepoznajú, alebo, a to je horšie, poznať nechcú. Inak by nemohli vykrikovať, že priama demokracia je zlá, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, čo zle robia oni sami. Myslím si, že je to dôsledok zlej politiky vedúcich činiteľov EÚ, počítajúc k nim aj pani nemeckú kancelárku, pána britského premiéra a pána francúzskeho prezidenta. Nestačí totiž len smútiť nad zavraždenými a situáciu neriešiť. A navyše tá arogancia EÚ-úradníkov. Úplne odtrhnutí od bežného života. Kedysi napísal Karel Havlíček Borovský taký epigram, ktorý nazval Modlitbou úradníka: “V hlave slamu, v srdci kameň, daj nám Pane, staň sa! Amen!”
Myslím si, že je to stále platné a nielen v Bruseli, ako sa EÚ hovorí. Preto Briti rozhodli tak, ako rozhodli. Je to rozhodnutie ťažké a určite sa im nerobilo dobre. Myslím si však, že keby sa podobné referendá uskutočnili v ďalších krajinách, skončia sa podobne. Veľká Británia je však silná krajina, so silným priemyslom aj obranou a do dvoch rokov si s tým poradí. Horšie to bude s EÚ, lebo nevidím od tých špičiek z Bruselu, Berlína či Paríža žiadnu sebareflexiu, priznanie toho, že veľa vecí robia zle, ba práve naopak.
Ale niektoré časti, napríklad Škótsko, sa usilujú o odtrhnutie od Veľkej Británie a potom o vstup do EÚ.
Však oni si to Škóti dobre spočítajú, že by sa im to neoplatilo. Povedal by som, momentálny nápad. A okrem toho, o prijatí rozhodujú doteraz všetky členské krajiny. A myslíte si, že by napríklad Španieli s tým súhlasili pod prízrakom rozbitia svojej vlastnej krajiny?
A na záver späť k vám. Viem, že máte stále plno práce. Píšete zase nejakú pútavú knižku, ako boli tie o prírode Českého raja či Prahy?
Veď, vidíte! Mám tu veľa vnúčat a pečiem ríbezľové koláče. Ale vážne. Nedávno som dopísal knižku o prírode stredných Čiech a stále žijem v nádeji, že stredočeské hajtmanstvo nájde peniaze na jej vydanie. Alebo niekto iný. A tak v súčasnosti jazdím po kraji – verejnou dopravou, auto nemám, lebo som sa s ním pozrel do kamiónu – a fotografujem. Mám síce veľa pekných diapozitívov, ale tie teraz nie sú v kurze. Ďalej dopisujem knižku pre deti. O geológii, možno bude niektoré zaujímať a keď, tak si ju aspoň so záujmom prečítajú. Ako kedysi ja knižky od profesorov Augusty a Obručeva. Rád by som ju cez prázdniny dokončil, aby nakladateľstvo nečakalo. Je totiž k mojej osobe veľmi láskavé. Ďalej sa ešte zaoberám skamenelými serpulidnými červami našich prvohôr, angažujem sa v problematike geoparkov, spolupracujem s niektorými múzeami a vysokými školami. A tiež so záujmom sledujem futbal. A niekedy sa mi nechce nič robiť, tak aspoň pliem skalky a okopávam zemiaky či sa starám o mačky zo susedstva. Ale o tom všetkom zase niekedy inokedy. A vidím, že vám koláč naozaj chutil! Tak príďte na jeseň, až budú slivky. Bude z nich nielen koláč!
