Bezpečnostný expert: Trump chce asi doviesť Čínu ku krachu. Ale história nás varuje... Rútiace sa režimy začínajú vojny

8.9.2019 0:00

ROZHOVOR „Donald Trump iba plní sľuby. Tvrdý postoj voči Číne sľuboval počas celej volebnej kampane, dokonca sa dá povedať, že to bola jedna z jeho hlavných tém,“ komentuje zahraničné dianie vojenský a bezpečnostný expert Lukáš Visingr. Otázka za päť bodov je, o čo americkému prezidentovi v skutočnosti ide. Možnosťou je vraj plán Čínu zničiť a dotlačiť ju ku krachu. V rozhovore pre Parlamentné listy Visingr hodnotil aj posledný úder Američanov v Sýrii a význam Vladimira Putina na čele Ruska.

Bezpečnostný expert: Trump chce asi doviesť Čínu ku krachu. Ale história nás varuje... Rútiace sa režimy začínajú vojny
Foto: TASR
Popis: Donald Trump

Spojené štáty porušili dohody a v sobotu podnikli nálety na radikálov v Idlibe v Sýrii. Rusko ani Turecko o tom nevedelo. Čo sa podľa vás stalo? A prečo k tomu došlo?

Ruské ministerstvo obrany tvrdí, že Američania ho o tom údere vopred neinformovali, hoci medzi oboma štátmi existuje v tomto zmysle dohoda, ktorá platí aj pre Turecko. Má sa tak zabrániť nehodám a nedorozumeniam.

Podobnú dohodu má Rusko aj s Izraelom, ale pripomeňme, že navzdory tomu došlo k tragédii, keď v čase izraelského náletu sýrska protivzdušná obrana omylom zostrelila ruské lietadlo.

Inak povedané, nejaké dohody existujú, ale komunikácia aj tak občas zlyháva a nehody sa skrátka niekedy stávajú. Môžeme preto len špekulovať, čo sa stalo.

Možno niekto na americkej strane jednoducho zabudol alebo nejaká technika nefungovala tak, ako mala. Američania zrejme boli pod časovým tlakom, išlo tam o minúty, a preto udreli bez toho, aby informovali Moskvu a Ankaru.

Riskovali tým, zjavne sa však nestalo nič zlé.

Napokon aj tá sťažnosť ruského ministerstva obrany pôsobí skôr formálne, ako keby bolo jednoducho nutné splniť akúsi oficiálnu povinnosť, teda zdvihnúť smerom k Američanom ukazovák, ale to je tak všetko.

Myslím, že žiadne následky to mať nebude, napokon prax dobre ukazuje, že vojenskí profesionáli sa takmer vždy dokážu dohodnúť, keďže sa prinajmenšom rešpektujú a – na rozdiel od politikov – necítia potrebu robiť verejné exhibície pred voličmi.

Útok sa stal v čase stretnutia vodcov extrémistických skupín. Dá sa taký krok morálne obhájiť?

Povedal by som, že tá dosť decentná reakcia Moskvy dokazuje, že si Rusi uvedomujú, že Američania konali v podstate správne, pretože udreli na stretnutie vodcov islamistických extrémistov, ktorí sú koniec koncov spoločným nepriateľom Spojených štátov aj Ruska.

Také schôdzky, samozrejme, teroristi organizujú pod maximálnym utajením, v najhlbšej konšpirácii a s najväčšími ohľadmi na vlastnú bezpečnosť, takže už samotný fakt, že Američania získali informácie o čase a mieste jej konania, aby tam stačili udrieť, je pozoruhodný. Opäť sa dá len špekulovať, ako sa im to podarilo.

Možno sa im podarilo dostať svojho agenta blízko k niekomu, kto tie údaje prezradil, možno to bol výsledok odpočúvania elektronickej komunikácie, mohli im dať tip aj spravodajské služby nejakej spojeneckej krajiny.

Možností je mnoho, v každom prípade sa zdá, že to naozaj bolo získané takmer na poslednú chvíľu, a preto sa Spojené štáty museli ponáhľať a zaútočiť.

Ak došlo k nejakým civilným stratám, je to, samozrejme, poľutovaniahodné, ale vo vojne ľudia skrátka umierajú. Môžeme byť len vďační za moderné presne navádzané zbrane, ktoré tie vedľajšie straty dramaticky znižujú, pretože pokiaľ by tieto zbrane neexistovali, umierali by pri každom väčšom leteckom údere stovky alebo tisíce civilistov, ako to koniec koncov skutočne bolo za druhej svetovej vojny.

Aký je váš odhad budúceho diania v Sýrii?

Túto otázku dostávam veľmi často, ale netrúfam si robiť akékoľvek presnejšie predpovede, keďže tam existuje príliš mnoho neznámych a premenných.

Opozícia s najväčšou pravdepodobnosťou prehrá, respektíve časť bude vojensky porazená a časť pristúpi na nejakú formu dohody s režimom.

Tiež som si istý, že v Sýrii si udrží silný vplyv Rusko, pretože to bol koniec koncov aj základný dôvod, prečo Moskva intervenciu začala.

Ďalej sa dá predpokladať, že kurdský sever si uchová nejakú autonómiu, ale ako presne to bude vyzerať, sa zatiaľ dá ťažko usudzovať.

Všeobecne je oveľa viac otázok ako odpovedí. Zostane Asad dlhodobo pri moci alebo sa Moskva a Teherán rozhodnú, že bude vhodnejšie mu ponúknuť nejakú formu dôstojného odchodu v prospech inej osobnosti?

A ako sa vlastne budú vyvíjať vzťahy Moskvy a Teheránu?

Doteraz sú Rusi a Iránci partneri, existujú však čoraz silnejšie náznaky, že Rusi nie sú veľmi nadšení z toho, ako sa tam Iránci usídľujú a že začínajú využívať Sýriu na útoky proti Izraelu, ktorý je strategickým partnerom Moskvy.

Bašár Asad

Baššár Asad  Zdroj: TASR

A aká bude pozícia Turecka? Turecká armáda vyvoláva dojem, že by azda chcela v Sýrii zostať natrvalo, čo sa Moskve a Damasku nebude páčiť. Tiež je otázkou, či sa budú o nejaký vplyv v Sýrii usilovať západné krajiny.

Zdá sa, že napríklad pre Trumpa má Sýria len malý význam, ale naopak pre Francúzov je to tradične vysoko dôležitý štát.

Nakoľko sa Rusku celá vojenská akcia v Sýrii vyplatila? Z pohľadu vojenského, ekonomického, otestovania zbraní a podobne.

Vyplatila sa ohromne zo všetkých pohľadov. Ruská armáda zbiera nesmierne cenné bojové skúsenosti, ktoré sa už odrážajú napríklad vo vývoji nových typov vojenskej techniky.

Rusko si otestovalo mnoho svojich zbraní, ktoré na praktické preverenie doteraz dlho čakali. Niektoré sa osvedčili, zatiaľ čo iné nie, ale Sýria bola v každom prípade veľmi užitočným sitom, ktoré oddelilo plevy od zrna.

Nasadenie tejto techniky veľmi pomohlo tiež ruskému zbrojnému exportu, pretože sa dramaticky zvýšil záujem o ruské zbrane najmä zo strany štátov Stredného východu, ktoré mohli ich použitie sledovať takpovediac z prvého radu, takže sa to nakoniec premieta aj do veľkého ekonomického profitu.

Najdôležitejšie je však hľadisko strategické a medzinárodnopolitické, pretože to bola aj hlavná motivácia Rusov.

Z rôznych náznakov možno usúdiť, že do tej akcie sa Putin spočiatku rozhodne príliš nehrnul, skôr váhal, lenže keď bolo v lete 2015 zrejmé, že je už ohrozený aj prístav Tartus a že počas niekoľkých mesiacov by mohol padnúť Damask, ruský prezident si povedal, že už váhať nemôže.

Rusi tak ochránili svoj prístav v Sýrii a zásadne pomohli Asadovi udržať sa pri moci, čím Kremeľ jasne demonštroval, že nedovolí zvrhnutie svojho spojenca a že je pripravený používať v prospech svojich strategických záujmov aj vojenskú silu.

Podľa servera CNBC zistila americká spravodajská služba, že k výbuchu pri ruskom pobreží došlo pri záchrane jadrovej rakety z mora, ktorá tam skončila pri poslednom teste. Aké boli vaše odhady na začiatku? Objavujú sa informácie, že ide o výbuch reaktora – pre izotopy, ktoré našli v ovzduší v Nórsku. Čo si o tom myslíte?

Tých teórií už sa objavil naozaj veľký počet. Niektoré priniesli ruské médiá, zatiaľ čo iné sa objavili na Západe, ale stále v tom nie je jasno a pochybujem, že v dohľadnom čase v tom jasno bude.

Osobne si myslím, že sa tam stalo niečo v súvislosti so strelou s plochou dráhou letu a globálnym dosahom Burevestnik, ktorá zrejme využíva na pohon atómový reaktor.

Niektoré teórie hovoria, že nejde o reaktor, ale o čosi trochu odlišné, takzvaný rádioizotopový termoelektrický generátor – RTG, ktorý sa slangovo nazýva tiež jadrová baterka.

Avšak tieto zariadenia majú výkon nanajvýš v desiatkach wattov, čo na pohon takej zbrane logicky nestačí.

Pochopiteľne, nedá sa úplne vylúčiť, že sa Rusom podaril akýsi fundamentálny technologický prelom, ale reaktor znie predsa len pravdepodobnejšie, a to tým skôr, že zachytené izotopy dokazujú, že to bolo zariadenie s jadrovým štiepením, zatiaľ čo v RTG prebieha len spontánny rozpad prvkov. Možno ani nevybuchol samotný reaktor, ale iná časť tej strely, napríklad štartovací raketový motor, čo potom poškodilo reaktor a spôsobilo únik radiácie.

Všeobecne totiž platí, že zďaleka najviac nehôd rakiet sa stáva pri štarte práve pre zlyhania motorov.

To, že Rusko utajuje, aká zbraň to presne bola, je, samozrejme, pochopiteľné, ale myslím, že malo otvorene povedať aspoň to, že došlo k poškodeniu štiepneho reaktora a že existuje akési relevantné riziko rádioaktívneho zamorenia.

Vladimir Putin stojí na čele Ruska už dvadsať rokov. Od jeho nástupu sa Rusko veľmi zmenilo. Ako by podľa vás vyzeralo bez neho? A ktoré jeho činy – pozitívne či negatívne – považujete za najdôležitejšie?

Niekde som zaznamenal výstižný postreh, že Rusko bez Putina by vyzeralo zhruba tak, ako teraz reálne vyzerá Ukrajina.

Úplný sociálny a ekonomický rozvrat, zlyhanie štátu, súperenie oligarchov a rôznych záujmových skupín o moc, prevraty, občianska vojna, jedným slovom chaos.

A, úprimne povedané, pokiaľ si človek spomenie na trendy za Jeľcinovej vlády a pokúsi sa o malú myšlienkovú aproximáciu, tak by to celkom sedelo.

Niektorí ľudia tvrdia, že keď Jeľcin odovzdával moc Putinovi, zrejme vôbec neodhadol, aký človek to je, lenže ja si naopak myslím, že Jeľcin, hoci mal veľa chýb, to naopak odhadol veľmi dobre.

Jeľcin pochopil, že jeho pokusy o liberalizáciu nevedú k ničomu dobrému a že Rusko potrebuje silnú ruku.

Vladimir Putin určite tiež nie je dokonalý, som však presvedčený, že lepšia alternatíva pre Rusko nebola a stále nie je. Podarilo sa mu krajinu skonsolidovať a stabilizovať a zabrániť tomu, aby prišli k moci komunisti či neofašisti.

Životná úroveň sa ohromne zlepšila, a hoci, samozrejme, nedosahuje západnú úroveň, oproti deväťdesiatym rokom ide o dramatický posun.

Rusi sa iste veľmi radi chvália tým, že Putin vrátil Rusko na pozíciu mocnosti s globálnym vplyvom, ale tuším, že v skutočnosti ho podporujú najmä preto, že sa im za Putina jednoducho žije lepšie ako predtým.

Vladimir Putin

Vladimir Putin  Zdroj: TASR

V Moskve sa koná séria demonštrácií za slobodné voľby. Protestujúci sa snažia dosiahnuť to, aby sa niektorí skôr vylúčení kandidáti mohli zúčastniť volieb do moskovského zastupiteľstva. Polícia zadržuje účastníkov demonštrácie. Na internete sa šíria videá policajných zákrokov, pri ktorých sa voči zatýkaným ľuďom používa fyzické násilie. Je niečo také dnes v Európe prípustné? Ako tamojšie dianie hodnotíte?

Tu možno v podstate plynulo nadviazať. Putin vybudoval, respektíve obnovil silný centralizovaný štát, ktorý má v Rusku dlhú tradíciu už od cárskych čias, ale, samozrejme, musel to urobiť za nejakú cenu.

Viem, že teraz to bude vyzerať ako klišé o dobrom kráľovi a zlých radcoch, lenže po tých dvadsiatich rokoch sa jednoducho nevyhnutne stalo, že ruské mocenské štruktúry zaplnili oportunisti, karieristi, korupčníci, zlodeji či jednoducho neschopní, prípadne všetkého schopní ľudia.

Veľa problémov, aké sa majú riešiť na lokálnej úrovni, sa podarilo vyriešiť až vďaka priamemu zásahu z Kremľa, respektíve vďaka tomu, že sa vo veci osobne angažoval prezident, čo je v takej veľkej krajine absurdné.

A čoraz väčšiemu počtu ľudí to evidentne začína prekážať.

Mnohí z nich možno doteraz sympatizujú s Putinom, ale kritizujú systémové nedostatky toho režimu, ktorý ťažko znáša kritiku a spätnú väzbu.

Ruská opozícia preto začína najviac akcentovať práve tie lokálne problémy typu korupcie a ekologických škôd, pretože na to ľudia reagujú, a preto sa tiež opozícii začína dariť získavať úspechy na lokálnej úrovni.

Dnes už sa o to snaží priamo v hlavnom meste.

Násilné policajné zásahy proti politickej opozícii sú v každom prípade nesprávne a do súčasnej Európy celkom určite nepatria, čo však neplatí len v Moskve, ale aj v Barcelone alebo v Paríži, že?

Situácia je napätá aj mimo Európy: v Hongkongu trvajú protesty proti čínskej správe, ktorá vraj obmedzuje tamojšie slobody. Na sociálnych sieťach tiež kolujú videá pomerne tvrdých zákrokov policajtov voči demonštrantom. Hongkongom lomcujú štrajky, hrozí, že sa situácia ďalej vyhrotí, Čína už naznačila, že premýšľa aj o vojenskej intervencii do autonómneho územia. Ako postup Číny hodnotiť?

Je veľmi príznačné, že Čína váha, naznačuje a vyhráža sa, ale reálne zatiaľ silou nezasiahla. Ide totiž o politicky extrémne citlivú záležitosť. Keby podobné protesty prepukli kdekoľvek na čínskej pevnine, tak nepochybujem, že by čínske policajné či polovojenské sily zasiahli ihneď, lenže Hongkong predstavuje iný prípad.

Nesmie sa zabúdať, že odovzdanie Číne bolo zo strany Veľkej Británie podmienené tým, že tam zostane pluralitný politický model so všetkými právami a slobodami, a to podľa hesla „jedna krajina, dva systémy“.

Za tie roky tam došlo k mnohým zmenám, ktoré prebehli takpovediac salámovou metódou a po malých krokoch. Už v minulosti sa v takých prípadoch občas odohrali aj protesty, ale nikdy neboli také rozsiahle a intenzívne ako dnes.

Pohár trpezlivosti mnohých ľudí s postupným obmedzovaním autonómie Hongkongu jednoducho pretiekol.

Pokiaľ by Čína zasiahla silou práve v Hongkongu, ťažko sa dá predvídať, čo by nasledovalo, keďže prinajmenšom Veľká Británia a Spojené štáty by mohli reagovať veľmi ostro.

Dokonca už sa objavili špekulácie, že časť radikálov medzi demonštrantmi už v skutočnosti Peking schválne provokuje a stojí o to, aby Čína intervenovala a aby to bolo veľmi krvavé, pretože dúfajú, že to by mohlo západné krajiny prinútiť k energickej odpovedi v prospech Hongkongu.

Čaká Hongkong demokratická budúcnosť? Sú protesty začiatkom zmeny v Číne smerom k demokratickejšiemu systému?

Hongkong má vďaka Veľkej Británii tradíciu demokracie a zjavne tam existuje veľmi silná vôľa na to, aby tento systém zostal zachovaný, avšak rozhodne by som to neprenášal na celú Čínu, pretože tam je úplne odlišná tradícia.

Komunistická strana Číny teraz drží moc pevne, hoci vnútri strany prebiehalo aj dosť ostré súperenie.

To kulminovalo v marci 2012, keď sa časť radikálov s podporou niektorých policajných síl pokúsila v Pekingu o ozbrojený prevrat, ten však nevyšiel, keďže generalita sa postavila na stranu umiernenej frakcie vtedajšieho prezidenta Chu Ťin-tchaa a dnešného prezidenta Si Ťin-pchinga.

To je tiež dôvod jeho tesných vzťahov s armádou, lebo Si veľmi dobre vie, že bez vtedajšieho postoja generálov by takmer určite nebol prezidentom a možno by bol dávno po smrti.

Si Ťin-pching

Si Ťin-pching  Zdroj: TASR

Inou vecou však je, či Komunistická strana Číny bude pri moci aj naďalej, či vydrží ekonomickú krízu, ktorá Čínu čoskoro nevyhnutne čaká. Existuje totiž niečo ako tichá spoločenská zmluva medzi vládou a obyvateľstvom, vzdialene podobná tomu, čo u nás fungovalo za Husáka, teda životná úroveň výmenou za politickú pasivitu, avšak až vláda prestane byť schopná svoju časť zmluvy plniť, môže to byť aj veľmi divoké.

Rozhodne však neverím, že by vznikla nejaká demokracia, na to tam skrátka neexistujú podmienky. Skôr by som staval na nejakú pragmatickú a neideologickú juntu generálov, úradníkov a biznismenov.

A nakoniec obchodná vojna Spojené štáty – Čína. Ďalšie a ďalšie rozhodnutia na oboch stranách spôsobujú komplikovanejšiu výmenu tovaru aj samotný vzťah oboch veľmocí. O čo ide Donaldovi Trumpovi, ktorý všetko rozpútal uvalením daní na väčšinu tovaru z Číny?

Donald Trump iba plní sľuby. Tvrdý postoj voči Číne sľuboval počas celej volebnej kampane, dokonca sa dá povedať, že to bola jedna z jeho hlavných tém.

A tiež stojí za zmienku, že Trumpov postup má veľmi jasnú podporu aj u ľudí, ktorí na ňom inak nenechajú suchej nitky, pretože aj opoziční demokrati volajú po ráznych krokoch.

Čína zámerne podhodnocuje menu, uvaľuje reštrikcie na dovoz z Ameriky, neberie ani najmenšie ohľady na patentové a autorské právo. Predchádzajúci prezidenti to spravidla tolerovali, poprípade sa len prázdno vyhrážali, ale Trump sa nebojí konať.

Napokon už keď avizoval, že medzi jeho poradcami bude aj profesor Peter Navarro, dlhodobý nezmieriteľný kritik Číny, vyvolalo to na strane Pekingu neobvykle emotívne, až hysterické reakcie.

To v kontexte ázijskej kultúry vypovedá o veľkom strachu a podobne sa dajú hodnotiť čínske snahy vzdorovať americkým clám.

Čínsky establishment zjavne skôr improvizuje, pretože na takú situáciu nemal žiadne prepracované plány. Oni asi jednoducho neverili, že Trump chce urobiť presne to, čo sľúbil. A o čo mu presne ide?

Ako by dnes povedali deti, to je otázka za päť bodov. Trump tvrdí, že chce takto donútiť Čínu, aby prestala používať neférové obchodné praktiky, ale pokojne by som veril, že ju chce totálne zničiť.

Možno ju chce dotlačiť ku krachu, respektíve chce týmito krokmi zatlačiť na slabé stránky Číny a urýchliť nástup tej ekonomickej krízy.

A o čo vlastne ide Číňanom? Aké sú ich možnosti? Mohli by Amerike „zavariť“?

Čína potrebuje čo najdlhšie udržať rast HDP, keďže jej ekonomický model je na tom založený, hoci je otázkou, či sa dá tým čínskym údajom naozaj veriť.

Pribúda expertov, ktorí tvrdia, že Čína svoje štatistiky môže upravovať, poprípade jednoducho klame. Čínska ekonomika tak možno rastie oveľa pomalšie, možno sa už začína prepadať. Ťažko povedať.

Ale, samozrejme, to neznamená, že Čína je bezmocná, aj keď ten argument o amerických dlhopisoch, ktorý sa najčastejšie uvádza, patrí iba do ríše rozprávok.

Ono tvrdenie, že Čína je akýsi americký bankár, teda že si pomocou dlhopisov kúpila Spojené štáty, skrátka nie je pravdivé, keďže z celého verejného dlhu Spojených štátov patrí Číne len okolo päť percent.

V rebríčku štátov, ktoré sú veriteľmi Spojených štátov, síce bola dlho prvá, tento rok však spadla na druhé miesto za Japonsko. Mimochodom, Američania ako súkromné osoby vlastnia viac dlhopisov ako čínska vláda. Toľko k tej rozprávke.

Pokiaľ by som sa na mieste Spojených štátov niečoho bál, tak toho, že Čína obmedzí export vzácnych kovov, ako neodým, ytrium či skandium, ktoré potrebuje americký priemysel.

Nanešťastie pre Peking sa v poslednom čase objavujú aj nové ložiská – napríklad pri Japonsku alebo v Austrálii – a tiež nie je náhoda, že sa Spojené štáty znovu zaujímajú o Afriku, kam expanduje aj vplyv Číny a kde sa nachádzajú aj obrovské množstvá ložísk nerastov.

Obe veľmoci na čiernom kontinente skrátka súperia o prístup k strategicky vysoko dôležitým zdrojom.

Dá sa odhadnúť, kam celý tento spor povedie? Ako ďaleko sú obe strany ochotné zájsť?

Trump dal opakovane a jasne najavo, že Číne ustupovať nebude. Na rozdiel od väčšiny politikov má totiž veľké skúsenosti a znalosti z biznisu a má tím poradcov, o ktorom to platí ešte viac.

Zrejme veľmi neverí oficiálnym čínskym štatistikám a chápe, že čínska ekonomika je štrukturálne veľmi slabá, a preto vie, že Amerika ťahá za omnoho dlhší koniec povrazu.

Jednoducho povedané, ďalšia gradácia obchodnej vojny môže viesť k tomu, že Američanom zdražejú niektoré spotrebné tovary, čo je iste nepríjemné, ale nie je to koniec sveta, zatiaľ čo v prípade Číny to môže viesť ku krachu.

Čínska ekonomika je totiž nafúknutá a prehriata bublina, čo platí najmä o akciovom a realitnom trhu.

Pekinské vedenie si myslí, že rast sa dá nariadiť a krízy sa dajú zakázať, čo je však, samozrejme, absurdné, pretože tie problémy sa len skryto hromadia, takže tá pomyselná kuchta raz vybuchne.

Trumpov tím to evidentne dobre chápe a začína siahať aj po úplne nečakaných krokoch. Napríklad teraz sa hovorí o tom, že by Spojené štáty mohli začať od Pekingu požadovať splatenie starých dlhov z éry Čínskej republiky.

Ako som hovoril, vôbec by som sa nedivil, keby Trumpovi v skutočnosti išlo o zrútenie čínskej ekonomiky.

Dá sa ťažko predpovedať, čo by nasledovalo potom, ale dejiny, bohužiaľ, varujú, že režimy, ktorým sa začína rozpadať ekonomika a ktoré sa chcú ešte aspoň chvíľu udržať pri moci, majú často taký hlúpy zvyk začínať vojny.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Zuzana Koulová
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Zemetrasenie v SaS ho katapultovalo do funkcií: Všetko zlé je na niečo dobré, tvrdí v rozhovore liberál Klus

12:03 Zemetrasenie v SaS ho katapultovalo do funkcií: Všetko zlé je na niečo dobré, tvrdí v rozhovore liberál Klus

ROZHOVOR Nemám s nimi problém, pozdravíme sa, hovorí novozvolený podpredseda parlamentu Martin Klus …