Asimilácia nie je možná. Neboli vedení k životu, ktorý je u nás. Podnikateľ a bývalý vojak hovorí aj o utečencoch a pridáva vlastnú skúsenosť z rodiny

0
Zdeněk Sokol, trenér a podnikateľ s vnučkou Ališou (Autor: Archív Z. S.)
Ste bývalý výsadkár, úspešný podnikateľ a tréner mládeže v kickboxe. Čo o tomto športe ešte nevieme? Môže viesť k agresivite detí?
 
Kickbox je najmodernejšie bojové umenie, ktoré vzniklo v sedemdesiatych rokoch v Amerike. O žiadnej agresivite sa nedá v žiadnom prípade hovoriť. Je to šport za jasne daných pravidiel, čo sa týka ochrany jednotlivých borcov. To znamená, používajú sa ochranné pomôcky a každý presne vie, čo si môže dovoliť. Nedochádza tam k žiadnym zákernostiam. Agresivita ide úplne mimo.
 
Dnes pracujeme s mládežou od ôsmich rokov. Nepripravujeme žiadnych pouličných bitkárov, k nám sa nechodia učiť deti z ulice biť, ale podporovať koordináciu tela, rúk i nôh, čím im rozvíjame pravú aj ľavú hemisféru mozgu. Ja špeciálne kontrolujem aj žiacke knižky, u nás je autorita, disciplína. Dbáme na sociálnu výchovu jedincov. V žiackej kategórii máme aj niekoľko majstrov sveta. Chrudimský mládežnícky klub kickboxu je tretí najúspešnejší v Českej republike. Rodičia detí si ho veľmi chvália.
 
V klube ste sa dostali aj do styku s vojnou na východnej Ukrajine. Ako k tomu došlo?
 
V roku 2014 sme boli na majstrovstvách sveta v Taliansku. Tam sme stretli skupinu Ukrajincov – osemnásť- a devätnásťročných chlapcov s tridsaťročným trénerom. Doma im išlo o život – žili v oblasti vojny, s ktorou nesúhlasili, a preto nechceli narukovať. Ponúkol som im, aby prišli do Českej republiky trénovať. Boli to chlapci bez akéhokoľvek politického či nebodaj zločineckého zaťaženia. Pozvánku prijali a chceli dokonca Českú republiku reprezentovať. Navyše ukrajinská boxerská škola je na vysokej úrovni, majú prepracovanejšie metódy. Bol by to prínos. Lenže sa to nakoniec nepodarilo.
 
Prečo? Veď s Ukrajincami má Česko vcelku dobré skúsenosti, sú pracovití, z rovnakého civilizačného okruhu…
 
Ja sa snažím politike vyhýbať. Ale stretávam sa s ňou dnes denne. Museli sme sa s ňou konfrontovať aj ohľadom tých ukrajinských chlapcov. V ich bezprostrednej blízkosti v oblasti Záporožia došlo k úmrtiu mnohých ich susedov a kamarátov. Preto mali podľa mňa nárok na to, tu požiadať o azyl a začleniť sa do spoločnosti a života u nás. Navyše sú to Slovania. O ukrajinskej vojne sa skoro prestalo hovoriť, niektorí politici majú plné ústa migrantov, ale schodnú cestu pre troch ukrajinských športovcov náš štát nie je schopný nájsť. Mohli a môžu mať iba deväťdesiatdňové vízum s prestávkou. Pracovné povolenie im nikto nedal a hoci potrebujeme kvalifikovaných trénerov, aj tam sme narazili. Pritom Čech na tú pozíciu neexistuje. Nerozumiem nášmu kocúrkovskému štátu.
 
Niekoľko politikov i viacero neziskových organizácií sa dojíma nad ekonomickými migrantmi. Ako sa na to pozeráte vy?
 
Môj názor na súčasnú situáciu je jasne daný. To, čo poviem, si môžem dovoliť povedať a tiež to hovorím. Moja dcéra má slabosť pre mužov čiernej pleti a mala za partnera Nigérijčana – kresťana. Porodila mu dcéru – moju vnučku, ktorú mám, samozrejme, rád. Lenže Nigérijčan dávno zmizol. Dcéra má dnes, pravda, zasa rovnaký typ, tentoraz, chvalabohu, aspoň športovca – futbalistu Pardubíc z Ugandy. Čo tým chcem povedať? Asimilácia tohto civilizačného okruhu nie je možná. Oni sú úplne mimo. Majú stále pocit, že by sme im mali pomáhať, len sa o nich starať, reptajú, že nedostanú hneď bývanie, dosť peňazí. Vo svojich štátoch neboli vedení k životu, ktorý je u nás. A hlavne nechcú vytvárať hodnoty, ktoré máme v našej krajine. Nech sa nad tým naši politici vážne zamyslia.
 
Dve tretiny Nemcov si dnes neprajú, aby Angela Merkelová v roku 2017 usilovala už po štvrtýkrát o post kancelárky. Ako ste vnímali jej vlaňajší postup, keď do Nemecka vohnala viac ako milión migrantov?
 
Desím sa toho, že je to za rohom. Nemecko to nezvládne, nadídu obrovské sociálne problémy. Je to také absurdné, odstrašujúci príklad, že pre to nemám slov. V nejakom výskume dokonca napísali, že pani kancelárka trpí duševnou chorobou. Ja by som sa tomu vôbec nečudoval. Ako občan bez politickej príslušnosti, ktorému sa niekto snaží nahovoriť, že obava z týchto vecí je len populizmus, konštatujem, že sa bojím o svoje deti.
 
My zatiaľ môžeme byť zdanlivo v pokoji. Inde sa stavajú ploty – ako napríklad v Maďarsku, prebudilo sa aj Rakúsko. U nás na prvý pohľad nič. Čo vy na to?
 
Myslím, že by sme mali kontrolovať hranice ako za komunistov, ale to neznamená sa brániť schengenskému priestoru. Som v podnikateľskom živote exportér a v súkromí vášnivý cestovateľ. Tie kontroly by, samozrejme, nemali obťažovať, ale chrániť účinne našu domovinu. Viem, že to ide zariadiť.
 
Určite ste nedávno zaznamenali prípad s tými irackými kresťanmi. Biedne nevyzerali, ale Českou republikou pohrdli a utiekli do Nemecka. Ako vôbec selektovať migrantov na tých potrebných a ekonomických?
 
Oddeliť tieto skupiny úplne asi nejde. Ale nemôžeme umožniť komukoľvek zneužívať náš sociálny systém. Nutné sú záchytné tábory pre ľudí, kde by sa tí ľudia vyselektovali. Na tých, ktorí to naozaj myslia vážne a utiekli pred istou smrťou, a na tých, čo sa len búria a ide im len o hmotné zabezpečenie. To sa dá s odstupom času spoznať. Tí prví menovaní by nám mali byť vďační za to, že prišli do pokojnej krajiny a bezpečia. Až sa u nich situácia upokojí, mali by sa vrátiť. Dnešná prax je však iná. Už som vám to hovoril. Slušný Slovan z Ukrajiny – športovec – tu zostať nemohol. A toho z úplne inej kultúry tu budeme živiť?
 
Obávate sa vojnového konfliktu?
 
Už som vám to povedal. Ja sa obávam o svoje deti. Sám som bývalý príslušník 71. práporu rýchleho nasadenia, výsadkár. A hlavne som Čech. Takže ak by bolo potrebné, tak ja som pripravený. Neobávam sa, postavil by som sa so zbraňou k ochrane tohto štátu. Osobne sa nebojím a budem pripravený v jednej z predných línií. Ale generácia narodená od deväťdesiatych rokov už nie je pripravená na situáciu, keby bola vojnová kríza.
 
To nabáda k otázke, či by bolo potrebné obnoviť vojenskú službu. Áno či nie?
 
To by sme mali. Ideálne by mala trvať rok. To je presne ten čas na prípravu. Prvé tri mesiace sa vojak aklimatizuje z mamičkovského prostredia, potom nasleduje taktická a bojová príprava a zvyšok by som venoval tomu, aby vojaci pomohli k etablovaniu tým ďalším. Tým by sme si pripravili vlastnú domobranu. Naši vojaci nemajú vo svete čo robiť, nepôjdeme riešiť politické situácie a veľmocenské súboje a ambície. Nemáme na tom žiadny národný záujem.
 
Autor: Josef Petrů
 
- Reklama -