Andy Hryc: Ten smrad komunizmu prosto musí vyprchať!

0
Andy Hryc (Autor: TASR)

V polovici 90. rokov ste boli s vaším Rádiom Twist spoločne s denníkom SME – prakticky jediným médiom u nás, ktoré sa vzoprelo mečiarizmu. Bolo v roku 1995, symbolicky 21. augusta, teda v deň smutného výročia vpádu okupantov v roku 1968 do Československa, odvážne spustiť slobodné vysielania rozhlasového spravodajstva Žurnál Rádia Twist prinášajúceho neskreslený pravdivý obraz Slovenska?

Ja som vtedy nerozmýšľal o odvahe. Spolu s mojimi spolupracovníkmi sme vnímali absenciu objektívnych informácií pre verejnosť, pretože verejnoprávne médiá boli kompletne v rukách HZDS a ostatné komerčné rádiá sa o politiku nestarali. Keďže veľa ľudí, ktorí rozbiehali Twist, malo rozhlasovú “verejnoprávnu minulosť”, rozhodli sme sa pre štýl “vabank”.

Pre redaktorov a moderátorov vtedajšieho Žurnálu bolo nesmierne ťažké prinášať vyvážené informácie, pretože opozičné hlasy nebolo problém dostať do vysielania, oveľa ťažšie to bolo s ľuďmi blízkymi Mečiarovi. Čo bolo najťažšie?

Najťažšie bolo lavírovať medzi tými antagonistickými prúdmi. Na oboch stranách barikády boli ľudia, ktorí mi boli z minulosti blízki. Musel som veľa taktizovať. Bolo treba získať ďalšie frekvencie, Telekomunikácie boli tiež v rukách HZDS, aj v Rade pre vysielanie rozhodovali ľudia napojení na Mečiara. Bolo to nesmierne zložité. Postupne sa mi podarilo presvedčiť aj tých našich najväčších politických odporcov, že je predsa len rozumnejšie s Twistom komunikovať. Pochopili to ale až vtedy, keď sme tvrdohlavo začali vysielať názory opozície a namiesto koaličných statementov sme odvysielali len konštatovanie, že priestor na vyjadrenie dostali, ale ho nevyužili.

Rádio Twist ako prvé informovalo podrobne a neskreslene o únose prezidentovho syna, Michal Kováč mladší bol u vás hosťom v štúdiu ako vôbec v prvom médiu u nás, podobne aj jeho otec, vtedy prezident Michal Kováč. Boli vtedy na vás vyvíjané tlaky? Mali ste pocit, že vás sledujú alebo odpočúvajú?

Keď verejnoprávny rozhlas a televízia odmietli prezidentovi Kováčovi odvysielať informáciu o únose jeho syna, o štvrtej ráno mi zavolal prezidentov hovorca Dr. Vladimír Štefko a poskytol mi to vyhlásenie. Bol to Twist, ktorý prvý priniesol správu o tejto bezprecedentnej udalosti. Dal som príkaz, aby okamžite nahrali správu prezidentskej kancelárie a od rána od štvrtej sme to vysielali každých 30 minút. Od nás to prebrali všetky dôležité rozhlasové stanice celého sveta a všetky svetové tlačové agentúry. Paradoxne Twist, ktorý Dr. Štefko, ktorý ako riaditeľ Slovenského rozhlasu bol zúrivým nepriateľom súkromného vysielania a hovoril o nás ako o “predavačoch hamburgerov”, sa napokon ako hovorca prezidenta musel obrátiť na nás, aby sme v tejto krízovej situácii pomohli.

Keď sa na všetky udalosti toho obdobia pozriete s odstupom času vyše dvoch desaťročí, išli by ste do toho znova? Žurnál už v tom čase robil niečo veľmi podobné skutočnej investigatívnej žurnalistike. Súhlasíte?

Bez váhania by som aj dnes urobil to isté ako vtedy. V tej postkomunistickej dobe bol Twist na Slovensku prvým investigatívnym médiom. My sme jediní šliapali na päty Mečiarovi a jeho bande! Markíza sa pridala až vtedy, keď som Ruskovi po štrajku hercov na ministerstve kultúry, keď minister Hudec slávne utiekol pred hercami z ministerstva s kabátom na hlave, vysvetlil, že keď sa nespojíme, tak nás Mečiar zlikviduje.

Dovolím si tvrdiť, že charakterom vysielania, ale najmä jeho obsahom sa Rádio Twist výrazne zaslúžilo o pád mečiarizmu u nás. Vnímate to podobne?

Som o tom presvedčený. Žiaľ, dlžoby, ktoré sa v súvislosti s našimi politickými postojmi, keď štátne firmy nesmeli inzerovať v Twiste a aj súkromné sa báli v našom éteri prezentovať, nakumulovali, a po odstránení Mečiara nás dobehli. Nik nám nepomohol a celková nešťastná konštelácia zapríčinila, že som napokon musel Twist predať za dlžoby za 1 (slovom: jednu) korunu slovenskú a nadobúdatelia potom Twist rozkradli a následne skrachovali. Škoda. 

Keď sa veľkým skokom prenesieme do súčasnosti, udalosti ostatných dní na Slovensku sa nesú v nespokojnosti našej spoločnosti s vývojom, ktorého poslednou kvapkou bola poprava dvoch mladých ľudí vo Veľkej Mači. Keď predsa len porovnám – bolo k niečomu podobnému ďaleko v časoch Žurnálu?

Nebolo. Neustále nás otravovali. Anonymné listy, vyhrážania, sledovanie a odpočúvanie zo strany SIS. Bolo toho dosť. 

Investigatívni novinári to mali na Slovensku vždy pomerne ťažké. V čase bojov podsvetia a vrážd mafiánov nebolo odvážlivcov z radov žurnalistov až tak veľa, dnes sú podmienky na tento druh žurnalistiky ešte oveľa zložitejšie. Prečo?

Investigatívni žurnalisti to majú ťažké všade vo svete. Dnes ovládajú život okolo nás peniaze. Veľké peniaze. Mafia odložila boxerské rukavice zobliekla si trenírky a odela sa do bielych golierov. Privatizácia sa dávno skončila, ale finančný potenciál štátu je, zdá sa, nevyčerpateľný. A k tomu európske peniaze. Malá kopa pýta väčšiu kopu. Biele goliere sú nenažrané. 

Vo vašich časoch Twistu ste sa vo väčšine prípadov dokázali postaviť za vašich redaktorov či moderátorov. Myslíte si, že dnes nemajú investigatívni novinári práve v tomto aspekte za sebou takú pevnú pôdu a istotu, že redakcie budú stáť za nimi? Mali by mať za sebou aj silnejšie právne zázemie?

Áno, moji ľudia pracovali, vyšetrovali a zverejňovali prešľapy vlády. Humoristi si z vlády usierali každý boží deň a ja som ich všetkých chránil. Niekedy výplaty meškali, ale neostali sme nikomu dlžní ani groš. Jednoduché to však nebolo, ale cítil som podporu zo strany všetkých relevantných západných diplomatov akreditovaných na Slovensku, boli sme spojení s BBC, Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou, bol som mladý a strach som si jednoducho nepripustil. Po tragédii, ktorá sa stala na Slovensku, to budú mať investigatívci o niečo ľahšie. Je strašné, že zato zaplatili dvaja nevinní mladí ľudia krvou.

Keď sa vrátim k vražde Jána Kuciaka a jeho priateľky, je zrejmé, že rozsah jeho odhalení nemusí konvenovať viacerým stranám, lebo poriadne stupil na otlak viacerým, počnúc odhalením praktík talianskej mafie na našom území, končiac rôznymi prepojeniami oligarchov, policajtov či iných zložiek justície, či polície s najvyššími politikmi. Je reakcia vládnych politikov vrátane premiéra podľa vás adekvátna závažnosti tejto situácie? 

Ja vidím ohromnú paralelu s rokom ´89. Zatiaľ sa všetci tvária, že sa nič nedeje. Hrajú poker overenou “maďarsko-židovskou kartou”. Komunisti si v roku ´89 tiež mysleli, že to “vyhnije”. Nevyhnilo. Ale keď tá komunistická luza zistila, že sa to nedá zastaviť, veľmi rýchlo sa v ilegalite zmobilizovala a všetkých nás oklamali. Na rozdiel od našej dnešnej opozície dobre vedeli, že “v jednote je sila”. Urobili sme vtedy veľkú chybu. A dnes žneme úrodu.

Poznáte niekde vo svete podobný príklad, kde by sa pri takých závažných podozreniach voči ministrovi vnútra niekto takto za každú cenu držal funkcie? A navyše po takých masívnych protestoch, akých sme svedkami v ostatných dňoch?

Nepoznám. 

Smrť Jána Kuciaka však oveľa silnejšie, ako by sa mohlo zdať, naplno odhalila prehnitosť politického systému, ktorý tu máme. Je podľa vás normálne, aby vo vláde aj naďalej sedeli ľudia, ktorí okrem svojho príjmu z verejnej funkcie bez problémov priznávajú „iné“ obrovské príjmy? A to o ich ďalších skrytých príjmoch zrejme ani netušíme… Má byť politika „trafikou“ namiesto služby občanom? Aby nás voličov politici potrebovali iba raz za štyri roky na legalizáciu ich nadštandardného života? Ako by ste to zmenili?

Smejem sa. Chce to reset. Do politiky musia prísť mladí ľudia. Ale aj keď prídu, bude to trvať ešte možno dve generácie. Ten smrad komunizmu prosto musí vyprchať. 

Ešte jedna podstatná otázka k slovenským médiám. Očakávate, že sa novinári budú aj naďalej snažiť odhaľovať nezákonnosti v našej spoločnosti, keď väčšinu našich médií vlastnia oligarchovia, finančné skupiny a tí určujú hranicu, čo ešte áno a čo už nie. A verejnoprávne médiá sú, žiaľ, stále pod vplyvom tých, čo sú pri moci. Je tu teda nejaká šanca na to, že sa naozaj odhalia nezákonné praktiky?

Situáciu v súkromných médiách neviem posúdiť. Je však hrozné, že verejnoprávne médiá sú dennodenne znásilňované politikmi. A ešte hroznejšie je to, že nielen, že sa zato tí politici nehanbia, ale sa tým ešte vystatujú.  

- Reklama -