Andor Šándor na férovku: Afganistan neudržíme, je čas povedať pravdu. Bezpečnosť? Česi si mnohé neuvedomujú

21.12.2018 0:00

ROZHOVOR Špecialista na bezpečnostnú problematiku, generál Andor Šándor sa v rozhovore pre PL podelil o svoje dojmy z udalostí roku 2018. Vypätá situácia v Afganistane spôsobila smrť štyroch českých vojakov. Generál Šándor potvrdzuje, že ako spojenec USA má Česko určité povinnosti. „Odvolávať sa na naše záväzky však nesmie znamenať to, že sa nebudeme pýtať na zmysel strát toho najcennejšieho – životov našich vojakov,“ dodáva jedným dychom. Šándora mrzí úroveň českej verejnej debaty, nech už ide o akúkoľvek tému súvisiacu s politikou. „Ak má niekto iný názor ako ten mainstreamový, je hneď, a to veľmi často verejne, nálepkovaný rôznymi výrazmi, počnúc trolmi, elfmi, pražskou kaviarňou, kolaborantstvom a pod.,“ všíma si generál.

Andor Šándor na férovku: Afganistan neudržíme, je čas povedať pravdu. Bezpečnosť? Česi si mnohé neuvedomujú
Foto: Hans Štembera
Popis: Generál Andor Šándor

V priebehu roku 2018 zomreli v Afganistane štyria českí vojaci. Okrem Spojených štátov bola Česká republika jediným štátom koalície, ktorý za boj s teroristami v tejto krajine platil životmi svojich mužov. Veľvyslanec USA v ČR Stephen King nedávno zdôraznil, že si českú obeť veľmi váži. Akým dôležitým spojencom je teraz Česko pre USA? A je v poriadku, že zostáva v Afganistane?

Skutočné, reálne spojenectvo a priateľstvo je veľmi cenná vec. Obzvlášť pre krajinu, ktorej schopnosť čeliť samostatne súčasným hrozbám je veľmi obmedzená. Odvolávať sa na naše záväzky však nesmie znamenať to, že sa nebudeme pýtať na zmysel strát toho najcennejšieho. Životov našich vojakov. Klásť si cui bono. Je legitímne viesť debatu o tom, ako dlho budeme ešte v krajine pod Hindúkušom. Akí sme úspešní. Či naše obete stoja za to. To všetko je vec politická, nespochybňujúca dobrú prácu, ktorú tam odvádzajú naši vojaci. To nie je prejav zbabelosti a ani rezignácia na spojenecké záväzky, čím by bol okamžitý odchod, to, samozrejme, nikto nežiada.

Som presvedčený, že vojensky nemôžeme túto krajinu udržať. Nie je pravda, že s teroristami sa nevyjednáva. Musí sa s nimi rokovať a deje sa tak nielen v Katare za účasti Američanov. Len s priateľmi nevyjednávate. S nepriateľom áno, záleží však, z akej pozície, sily a uvedomenia si reality situácie, v ktorej sa nachádzame. A cieľ? Zaistiť, že krajina po stiahnutí aliančných vojsk nebude opäť základňou pre medzinárodný džihád. Názory a návrhy riešenia zostať ďalších niekoľko rokov považujem za scestné. To bude len odčerpávať naše ľudské a materiálne zdroje a nepovedie to ku kýženému cieľu. Taliban neporazíme. Obzvlášť, ak bude aj naďalej podporovaný Pakistanom. Afganské národné sily, navzdory nášmu úsiliu, nebudú nikdy dosť vycvičené a lojálne k vláde v Kábule, polícia obzvlášť. Miestni nemajú talibancov veľmi radi, ale nás ešte menej. Problémom krajiny a ich zložitému etnickému a mocenskému zloženiu v mnohom nerozumieme, a keď nám talibanci povedia, že vy máte hodinky, my máme čas, tak nám nedochádza symbolika tohto vyhlásenia.

Ako som už povedal, treba zaistiť, aby sa krajina nestala základňou pre islamský terorizmus ako v minulosti. Nemyslím si, že by Taliban opakoval rovnakú chybu ako v 90. rokoch, keď sa spojil s al-Káidou. Táto organizácia nemá exteritoriálne požiadavky, necieli na Európu. Nehovorme teda, že nás v Prahe ohrozuje. Dúfajme, že si poradí s Islamským štátom na svojom území. Neverím, že by kedy Taliban pristúpil na požiadavku USA zachovať si v krajine vojenské základne vzhľadom na blízkosť Iránu, Ruska a Číny. V zásade ide o to, aby sme odišli a zachovali si tvár, keď už nie víťazov, tak neporazených.

Vydali ste knihu, v ktorej ľuďom radíte, ako prežiť teroristický útok. Domnievate sa vo svetle posledného útoku islamistu v Štrasburgu, že počas tohtoročných Vianoc opäť hrozí nárast brutálnych činov namierených proti obyčajným ľuďom?

Je trochu zradné vydávať kategorické tvrdenia, pokiaľ ide o západnú Európu, a to predovšetkým Francúzsko, Belgicko, Švédsko, Nemecko či Veľkú Britániu. V týchto krajinách sú moslimské komunity oveľa početnejšie než tá naša, čo z nich tiež generuje väčší počet radikálov. V prípade krajín, ako je Francúzsko alebo Británia, je výskyt a počet teroristických útokov priamo závislý od ich zahraničnopolitických a vojenských aktivít na Blízkom východe či v Afrike.

Ako je na tom s bezpečnosťou Česká republika? Zatiaľ sa v Česku našťastie žiadny podobný útok neodohral. Je to dielom náhody alebo teroristov krajina nezaujíma?

V našej krajine sú moslimovia vo veľkej časti pokojní a nie sú zradikalizovaní. To neznamená, že by boli bezproblémoví, ale ide skôr o jednotlivcov. Azda sa ich niektorým našim politikom, prostredníctvom nimi namierených hlúpych protimoslimských výrokov, nepodarí poštvať proti väčšine. Potom by sme mohli nielen vianočný čas tráviť pokojne aj v ďalších rokoch. Na druhej strane však možno ťažko odhadnúť útok nejakého pomätenca či človeka, ktorý sa chce brániť proti domnelej alebo skutočnej ujme zo strany štátu. Informácie o tom, že aj z nášho územia odišli (odchádzajú?) moslimovia bojovať do radov islamistov, sú varujúce. Je dobré, že o niektorých vieme. Ale znepokojujúce je, koľko je tých, o ktorých nevieme. Sú to občania nášho štátu alebo len ľudia, ktorí sa na našom území zdržiavajú? Tých môžeme mať ťažko plne pod kontrolou, ak sa budú vracať.

Ako táto atmosféra neustáleho nebezpečenstva v Európe mení psychiku Čechov? Boja sa dajme tomu viac cestovať do niektorých turistických destinácií?

Pokiaľ ide o túto otázku, tak mám pocit, že my Česi sme najmenej vystrašení turisti. Na super all inclusive pri Červenom mori za desaťtisíc stojí za to vyraziť. Moslimské bratstvo, politická nestabilita, nevábne hygienické podmienky, nepružnosť orgánov činných v trestnom konaní, malá spolupráca s našimi inštitúciami, to všetko ľahko hodíme za hlavu. Česi chodia aj do exotických a vzdialených destinácií. Mexiko, krajina s obrovským nárastom únosov s cieľom okradnúť turistov, veľkým počtom vrážd, bojom drogových kartelov a pod., je čoraz častejšou destináciou. A takých krajín by som mohol vymenovať viac. Niektoré krajiny sú nebezpečné ako celok, v niektorých len ich časti, ako napríklad Thajsko. Môžem len odporučiť sa starostlivo oboznámiť so situáciou v danej krajine a s tým, ako sa počas pobytu správať. Nezabudnúť!!! To, že prípad Hany a Antonie dopadol šťastne, je len veľká výnimka. Možnosti štátu pomôcť sú veľmi limitované a závisia od mnohých okolností, ktoré nedokáže ovplyvniť. Nechoďte nebezpečenstvu zbytočne v ústrety a vážte, akú cenu má váš život.

Európsky parlament odsúhlasil 12. decembra zistenia a odporúčania Osobitného výboru pre terorizmus. Tento text je zaujímavý hlavne tým, že oficiálne priznáva príchod radikálov do Európy, rovnako ako skutočnosť či odhad Europolu, že v Európe sa teraz nachádza až 30-tisíc radikalizovaných džihádistov. To je predsa šialené číslo... Dá sa s tým niečo robiť?

To číslo je ohromné vzhľadom na to, aké obmedzené ľudské, technické či iné kapacity máme v tom, ako nás pred nimi ochrániť. Veľká väčšina týchto radikálov sú občania európskych krajín, mnohí z nich sa v príslušnom štáte už narodili. Represia nie je všeliek a je nutné sa snažiť ich aj znovu začleniť do spoločnosti, ak sú takej resocializácie schopní. Hľadajme odpoveď na otázku, prečo nás títo ľudia tak nenávidia a prečo nás chcú nemilosrdným spôsobom zabíjať, nakoľko sú ovplyvňovaní situáciou v Sýrii, Iraku, Jemene, Afganistane, Líbyi, Mali a ďalších krajinách, prečo si mnoho moslimov, nielen tí radikálni, myslí, že je Západ v kontinuálnej vojne s islamom. Naozaj na tom nemáme svoj podiel?

Je vážnym faktom, že sa EÚ nie je schopná zhodnúť v otázkach migrácie. Veď neexistuje žiadne právne ustanovenie, že ľudia majú právo sa mať lepšie. My máme právo prijať na svojom území tých, ktorí na ňom nájdu uplatnenie podľa našich potrieb. Nie povinnosť! Na druhej strane sa však nesmieme zriecť nutnosti pomôcť utečencom, ženám a deťom z miest konfliktov, ku ktorým sme ako Západ prispeli alebo ich sami vyvolali. To všetko s ohľadom na reálne možnosti bez ohrozenia vlastnej bezpečnosti.

Komentátor Martin Fendrych navrhol, aby bol prezident Miloš Zeman v spojitosti so svojimi verejne vyslovenými a veľmi nelichotivými výrokmi na adresu českej Bezpečnostnej informačnej služby (BIS) obžalovaný pre vlastizradu. Má taký návrh racionálny základ? Prekročil Miloš Zeman akúsi líniu, za ktorú sa nemá chodiť?

Štáty si zriaďujú spravodajské služby, aby ich vládam umožnili lepšie vládnuť. Politici nemusia automaticky ich informácie prijímať alebo sa nimi riadiť. Majú však zodpovednosť za ich činnosť. Ak sú s ich prácou nespokojní, potom majú povinnosť urobiť nápravu. Nie však prostredníctvom médií. Medializácia negatívneho vnímania tajných služieb zo strany ich zákazníkov hovorí našim nepriateľom: poďte k nám, páchajte zlo, pretože proti vám stoja „čučkaři“ a netreba sa ich báť. Veď to hovoria tí, ktorí sú adresátmi ich správ. Tajné služby sú podriadené vláde, nie prezidentovi. Ten ich môže úkolovať s vedomím vlády a je jedným z príjemcov ich správ. Jeho verejné vystúpenie v médiách bolo veľmi nešťastné. Ale obžaloba za vlastizradu mi príde ako zbytočné vyhrocovanie. Navyše by tým štát potvrdzoval, že mal pravdu. A to nechceme, aj keby ju mal, že?

Miloš Zeman

Miloš Zeman. Zdroj: TASR

Aj v ostatných dňoch sa riešila téma Miloš Zeman. Koncom roka znovu podporil zrušenie sankcií proti Rusku, na jar nabúral oficiálny výklad „kauzy Skripaľ“ s tým, že Novičok sa v Česku tak či tak vyrábal. Vzbudil tým pohoršenie. Je Miloš Zeman vlastizradca? Môže si český prezident dovoliť správať sa v rozpore so „spojeneckými zväzkami“?

Spojenecké zväzky nie sú patentom na rozum a jedinou univerzálnou pravdou. Najdôležitejšie je, čo je pravda, a nie, kto ju hovorí, nieto kto sa tvári, že tá jeho je tá pravá. Pravda v medzinárodnej politike môže byť rôzne motivovaná. Nemusíme hrať rolu užitočných idiotov. Medializáciu Novičoku a jeho výrobu či „nevýrobu“ v Česku som považoval za nešťastnú.

Mne prídu tieto výrazy o vlastizrade prezidenta ako zbytočne expresívne, ničomu neslúžiace. Miloš Zeman je nepochybne silná osobnosť, ktorú možno len veľmi ťažko natierať jednou farbou. Ja by som ho nikdy nehodnotil jednostranne. Sú veci, ktoré robí dobre, sú iné, s ktorými značne nesúhlasím. Ale je to stále môj prezident, pretože ctím demokraciu. Že jeho postoje nie vždy musia slúžiť krajine, možno vidieť, ale že by ju zrádzal?! Ak sa vezmú do úvahy jeho názory na boj s terorizmom, tak ide o jedného z najvyhranenejších zástancov spojeneckých zväzkov v tejto oblasti. Rovnako možno vnímať jeho podporu Izraela.

Bohužiaľ v Česku dlhodobo existujú tri centrá zahraničnej politiky, ktoré často hovoria nie úplne rovnakým jazykom. To môže mať za následok, že sme nezrozumiteľní, ale nedokážem si predstaviť, že ktokoľvek presvedčí pána prezidenta, aby hovoril to, čo si on sám nemyslí. Z histórie poznáme dosť prípadov, keď menšinový názor bol ten správny.

Pokiaľ ide o sankcie proti Rusku, tak si nemyslím, že by zrazili Rusov na kolená alebo ich prinútili, aby vrátili Krym Ukrajine. Neverím, že Miloš Zeman je jediný politik na Západe, ktorý má o ich význame pochybnosti, je skôr jediný, ktorý necúvne pred zvyškom a hovorí nahlas, čo si myslí.

Podmieniť summit Trump – Putin požiadavkou na prepustenie ukrajinských námorníkov je len ďalšou ukážkou hlbokej neznalosti ruskej mentality a absencie skutočnej premyslenej politiky voči Kremľu.

Vo výročnej správe BIS sa píše, že „dezinformačné weby“ sú v drvivej väčšine prevádzkované českými občanmi, ktorí úprimne veria, že je nutné vystúpiť z NATO a EÚ, a nie sú platení Ruskom. Podľa prieskumu spoločnosti Median si v otázke zahraničnej politiky 23 % Čechov myslí, že agresívnejší sú Američania, 26 % súdi, že agresívnejší sú Rusi, a 51 % tvrdí, že obe veľmoci sú agresívne rovnako. Odvracajú sa Česi od Západu? Sklamal ich Západ v tom smere, že by chceli radšej „politiku všetkých azimutov“, „neutralitu“ a pod.? Alebo je český národ mediálne negramotný a ovplyvniteľný nepriateľskou propagandou?

Nemyslím si, že sme mediálne výrazne negramotní alebo môžeme byť ľahko manipulovateľní nepriateľskou propagandou. Pozrite sa, čo sa šíri – a čomu sú Francúzi schopní uveriť – po francúzskych sociálnych sieťach za nezmysly v kontexte vzbury žltých viest. Vyznať sa v tej záplave informácií, ktoré sú na internete, nie je naozaj ľahké. Mnohým ľuďom chýba dlhodobá praktická skúsenosť zo sledovania danej zahraničnopolitickej problematiky. Ak je naša politická scéna značne nejednotná v otázke členstva v NATO, EÚ, vzťahu k Rusku a ďalším problémom sveta, potom sa nemožno čudovať, že sa v tom bežný občan ťažko orientuje. Najhoršie je však to, ako v praxi realizujeme našu demokraciu, ktorej podstatnou súčasťou je slobodná diskusia – výmena názorov. Anonymita internetu zmazáva slušnosť, umožňuje podivným osobám a charakterom prejaviť svoje tienisté stránky, pofúkať si svoje komplexy, vypustiť agresivitu, netolerantnosť a bohviečo ešte.

Ak má niekto iný názor ako ten mainstreamový, je hneď, a to veľmi často verejne, nálepkovaný rôznymi výrazmi, počnúc trolmi, elfmi, pražskou kaviarňou, kolaborantstvom a pod. Naša kultúra prejavu nedosahuje úroveň 18. storočia, keď francúzsky spisovateľ a filozof Voltaire vyhlásil pamätné slová: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale až do smrti budem hájiť vaše právo hovoriť to.“ So slobodou, a to nielen prejavu, by mala ísť ruka v ruke zodpovednosť. Ak vidia občania hrubosť a úbohosť správania a priebeh niektorých politických debát v parlamente, môžu získať dojem, že je to norma.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.

autor: Marek Korejs

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Ako chápať slová Pellegriniho? Ekonóm upozornil aj na to, čo zmizlo zo stránky rezortu financií

9:50 Ako chápať slová Pellegriniho? Ekonóm upozornil aj na to, čo zmizlo zo stránky rezortu financií

ROZHOVOR Koalícia Smer – SD, SNS a Most-Híd nedokáže hospodáriť vyrovnane ani v roku, keď sa slovens…