Ako dlho ešte chcete to kultúrne obohatenie? Nové a naliehavé migračné varovania Európskej únii. Konkrétne dáta a prognózy

0
Ing. Jaroslav Salivar, riaditeľ CEBES - Centrum bezpečnostních studií vysoké školy CEVRO Institut, o.p.s. (Autor: Archív JS)

V minulom roku výrazne ubudlo správ o migrácii do Európy. Možno to pripísať určitému upokojeniu situácie a uzatvoreniu niektorých trás alebo k prechodnému zlepšeniu nijako nedošlo a len pre médiá tie informácie už zovšedneli?

Všetko z toho je tak trochu pravda. Musím však zároveň povedať, že som na prelome roka nabádal k odkladu hodnotenia končiaceho roka v tejto oblasti. A ono sa to potvrdilo ako rozumné. Prišiel nielen vianočný masaker v Berlíne. Nielen ďalšia ukážka absolútnej neschopnosti príslušných bezpečnostných zložiek niečomu zabrániť, ale aj čokoľvek efektívne vyšetriť. Rovnako ako po parížskych útokoch, páchateľ si v pokoji odišiel niekam do zahraničia a prišlo sa na neho úplne náhodou. Našiel ho ten, kto ho nehľadal. V čom by malo spočívať upokojenie? V tom, že ani v srdci Berlína, ani vo vrcholiacom advente neradno chodiť na trh, ako sa chodievalo mnoho rokov predtým? Ono sa totiž ukazuje, že viac ako o príčiny tragickej európskej reality, teda o migráciu, ide o fatálnejšie otázky bezpečnosti, života a smrti každého z nás. Tragická sa ukázala schopnosť Európy dovoliť import a rozkvet obludnej filozofie generujúcej odhodlanosť vrahov z Berlína, Paríža, Bruselu… A to všetko pod pláštikom slobody a práva, pravdy a lásky, pomoci tým, čo to potrebujú, neomarxistického internacionalizmu. A zrazu, po dlhom čase, sa do popredia dostali podstatne fatálnejšie otázky bezpečnosti nás všetkých.

Dnes je každému už skoro jedno, či prichádza tu či tam denne tisíc nových prisťahovalcov, podstatnejšou otázkou v európskych metropolách – zatiaľ nie u nás – je, či a s akým rizikom ešte môžem ísť do práce alebo za zábavou, a tiež, či sa vrátime. Odpoveď na podstatne širšiu otázku, či Európa zastaví migračný pohyb, to už dnes málokoho zaujíma, bohužiaľ, najmä preto, že väčšina pozná odpoveď. Tí súčasní vládcovia Európy toho schopní nie sú. Rovnako ako nie sú schopní odpovedať na otázku, prečo po Európe behá možno pätnásť miliónov ľudí, o ktorých nikto, žiadny úrad, nemá najmenšie poňatie, prečo desiatky miliónov ľudí v Európe vzývajú, či ich deti raz budú vzývať, ideológiu nenávisti. Prečo žiadne pravidlá vrátane zdravého sedliackeho rozumu, jednoducho pre všetkých Európanov to isté, zámerne neplatia. A samozrejme, nie je pochýb o tom, že voľby v USA zamestnali médiá o niečo viac než nekonečné bľabotania o tom, ako všetko zvládame a akí sme dobrí. Možno aj preto, že Trump začal nazývať veci síce nevyberaným slovníkom, zato pravými menami. To je predsa v Európe neprijateľné. Krásna a, samozrejme, úprimne myslená lož, to je záruka našej skvelej európskej budúcnosti.

Opakovane ste spomenuli predvianočný útok v Berlíne. Je podľa vás namieste dávať do súvislosti teroristické činy, ako boli tie v Berlíne, v Nice či inde, s migráciou a náboženstvom páchateľov alebo ich máme brať ako akcie „osamelých vlkov“, ku ktorým by došlo nezávisle od dva roky prebiehajúcej migračnej vlny do Európy?

Predovšetkým tí mŕtvi sa takto nepýtajú. Správna otázka znie: Sme schopní, a to v kontexte širokého spektra problémov dnešnej Európy, sa podobným činom brániť? Myslím si, že áno, ale je naozaj päť minút po dvanástej. A je jedno, či je ten-ktorý čin spojený viac alebo menej s migráciou, dvojročnou či dvadsaťročnou, či s islamizmom. Kľúčom je ochrániť vlastných občanov, a nie si chodiť so sviečkami pietne postáť k miestam, kde tí nevinní zahynuli. A ďalšia otázka: Je tu európska či národná odvaha postaviť sa čelom tejto hrozbe? Pretože prostriedky a inštitúcie sú známe. Tak kde sú výsledky a prečo umierajú ďalší a ďalší ľudia? Nie, dnes už to nie je o tej hrozbe samotnej, dnes je to o našich elitách, ktorým tolerujeme, že k tmu ešte dochádza. A tiež o tom, že sme pristúpili na to, že cena ľudského života v Európe nebezpečne klesá. Predtým to bola úplne dominujúca hodnota, ktorá definovala ďalší úspech tých zodpovedných vo voľbách. Tak sa vráťme k tomu, že každý ľudský život je natoľko cenný, že tej cene podriadime čokoľvek. Zdôrazňujem čokoľvek.

Len neviem, či tie dnešné eunušské elity sú takých činov schopné. Skôr nie. A pritom nejde o prechod k totalite, pocit bezpečia je možné – aj keď vzhľadom na permanentné odsúvanie riešenia veľmi zložité – dosiahnuť s použitím demokratických prostriedkov. Nie, nejde o vládu silnej ruky, ale nápravu všetkých našich malostí v bezpečnostnej a justičnej oblasti a okrem iného aj v migračnej politike a ochrane hraníc, sprevádzaných neustálym klamaním a pokrytectvom. Permanentná neomarxistická relativizácia základných hodnôt a akási pragmatizácia všetkého možného v prospech európskych elít – pre ktoré je často pravda to, čo je len pre ne užitočné –, to sú naše základné hriechy voči tým už mŕtvym, aj tým, ktorí ešte, nedajbože, budú musieť zomrieť, aby sme, možno, pochopili. Áno, do istej miery vždy všetko so všetkým súvisí. Ak nie sú na papieri hodnoty, nie sú ani dodržiavané. Biblia aj Korán spísané boli. Nie je však jasné, čo vyznávajú európske sociálno-inžinierske elity. Jasné je len to, že svedomie ani rovnaké práva a povinnosti pre každého jednotlivca to nie sú.

Dlhodobo sa s nezvládnuteľným počtom žiadostí o azyl stretáva Taliansko, kam mieria utečenci predovšetkým cez Stredozemné more. Ako by malo Taliansko riešiť imigračnú otázku a v čom by mu mohla Európska únia pomôcť?

Dlhodobo a cieľavedome, úplne programovo, Taliansko imigračnú otázku vyriešiť nechce. A tak by sme mali otázku o úlohe Talianska a EÚ obrátiť – ako by mohla Európska únia otázku talianskej migračnej krízy vyriešiť a ako by jej v tom mohlo Taliansko pomôcť? V tom slove dlhodobo je kľúč: dnes všetci vieme, že Taliansko nič nevyrieši. Pretože nechce a taktiež nevie, nie je schopné. Korene tohto stavu sú asi hlbšie než len v migračnej kríze. Ale to je iná otázka. Kým bude Európa ochotne ustupovať sústavnému tlaku Talianska – a jemu podobným – na európsku zodpovednosť za situáciu na južnom pobreží, nevyžadovať dohodnutú a úplne logickú zodpovednosť národných štátov za príslušnú časť vonkajšej hranice EÚ, dovtedy bude len plniť priania ďalšieho, tradičného nenásytného konzumenta európskych peňazí. A ak bude navyše Brusel každé fatálne a spoločnú Európu zničujúce nedodržiavanie dohodnutých pravidiel odmeňovať najvyššími eurokomisárskymi postmi a ďalšími výhodami tak ako v prípade Grécka a Talianska, tak nikto príčetný v skutočnú snahu EÚ o uspokojivé vyriešenie migračnej, ekonomickej či akejkoľvek inej európskej krízy veriť nemôže.

Stačí sa len pozrieť na obštrukcie, ktoré talianske úrady robili vo vzťahu k tzv. európskemu riešeniu prostredníctvom povinnej registrácie a tzv. hotspotov. Preto jediným riešením, a to nie na zastavenie migrácie, ale na donútenie zodpovedných talianskych miest k akcii k tomu cieľu smerujúcemu, je uzavretie severných hraníc a pozastavenie členstva v Schengene. Rovnako ako jediné skutočne účinné opatrenie smerujúce k vyriešeniu gréckej dlhovej krízy bol, minimálne dočasný, odchod Grécka z eurozóny. To by však cieľom EÚ muselo byť príslušnú krízu vyriešiť. A ono je cieľom riešiť a riešiť, na večné časy a nikdy inak. Nič viac, nič menej. Zatiaľ to teda vyzerá skôr na dlhotrvajúcu politickú krízu v Ríme aj v Bruseli – a tá migračná aj finančná sa dosť možno čoskoro stretnú – než na nejaké náznaky smerovania k vyriešeniu. Je však pravda, že Paolo Gentiloni (taliansky premiér, pozn. red.), nástupca prefíkaného Renziho, po berlínskych udalostiach azda začal robiť prvé nepatrné krôčiky neočakávaný smerom. Ako dlho vydrží a kam až dôjde, to ešte len uvidíme.

Ako to, že napríklad Španielsko v minulosti ustálo migračný tlak na svoje severoafrické enklávy Ceuta a Melilla, a najmä na Kanárske ostrovy, ale Taliansko si nevie poradiť s ochranou svojho územia? A hneď prvý deň tohto roka Španielsko okamžite vrátilo približne 1 100 migrantov zo subsaharskej Afriky, ktorí sa pokúsili naraz prekročiť hranice Maroka a Ceuty. Alebo je to neporovnateľné?

Tak znova, keď sa nechce, je to horšie, než keď sa nemôže. Taliansko a Grécko, na rozdiel od Španielska, nechceli. Španielsko sa, v skratke povedané, pri riešení vlastnej migračnej krízy spoľahlo samo na seba – a keď nestačil jeden plot trojmetrový a potom druhý osemmetrový, tak Španieli vystavali tretí – a bolo dôsledné v spolupráci s tretími krajinami a dôsledné v poslaní späť tých, ktorých nechcelo. Taliansko, ak by malo odvahu, by na tom mohlo byť rovnako. Otázku, prečo to nejde a nejde nie dva, ale veľa rokov, si zodpoviete najlepšie sami, keď sa vrátite ešte do čias Kaddáfího a jeho dohody s Európou, že tento prúd nelegálnej migrácie zastaví. A keď boli jeho požiadavky uspokojené, ho aj zastavil. To je dôkaz, že nič nemusí byť tak, ako je to interpretované.

Talianska kríza sa skončí vo chvíli, keď sa prví ľudia z člnov nevylodia v Taliansku, teda v Európe, ale niekde inde na africkom pobreží. A túto úlohu má Európska komisia na stole minimálne dva roky. A ako sa toho napríklad vo vzťahu k Tunisku, toľko potrebnému v podpore v boji proti islamskému terorizmu, zhostila, na to sa spýtajte spolu s otázkou o výške platu madam Federici Mogheriniovej. Táto radikálna členka Talianskej federácie mladých komunistov a potom päť mesiacov ministerka zahraničia v Renziho vláde sa – po takto skvelej príprave, s jednoznačnou podporou Strany európskych socialistov – stala v roku 2014 po Britke Catherine Ashtonovej podpredsedníčkou Junckerovej Európskej komisie a šéfkou európskej diplomacie. Som presvedčený, že dospejete k názoru, že to posledné, o čo stojí, je vyriešenie migračnej krízy, ale uvidíme.

Majú sa európske štáty s príchodom jari pripraviť na ďalšiu utečeneckú vlnu? A kto okrem Talianska jej ťarchu zrejme ponesie?

Európske štáty by mali byť pripravené na ďalšiu utečeneckú vlnu stále, lebo situáciu v krajinách, odkiaľ by mohla prísť, naozaj pod kontrolou nemajú. Skutočne dnes stačí, aby sa pár kriminálnikov rozhodlo zlepšiť svoje príjmy, a Európa je na kolenách, ak nie na chrbte. Typickým príkladom je Líbya, ale asi by sme vo výpočte mohli pokračovať. A nezabudnime, akú má masová neriadená migrácia silu ako zbraň politického vydierania, pokiaľ ju zneužije alebo zámerne toleruje nejaký štát v susedstve. Tu je typickým príkladom Turecko v rokoch 2015 a 2016, ale rok 2017 môže byť pokojne rokom, keď k podobnému kroku pristúpi trebárs Putin. A že si to aj Rusko v minulých desaťročiach už niekoľkokrát a viac-menej úspešne vyskúšalo. A to nie je ani potrebné pripomínať, že spomínanú Mogheriniovú napríklad litovská prezidentka Dalia Grybauskauteová úplne verejne označila za prokremeľskú. A potom by tá ťarcha asi nebola na Taliansku.

Ale pozor, to predsa nie je to najpodstatnejšie. Potenciálnych ekonomických migrantov, a o tých, samozrejme, v úplnej väčšine ide, sú len na Blízkom a Strednom východe a v Afrike, teda v bližšom a vzdialenejšom okolí Stredozemného mora, stámilióny. A otázkou nie je, či sa na písknutie niektorých politikov a mnohých odporných obchodníkov s ľudským nešťastím dajú do väčšieho pohybu. Je isté, že dajú. Otázkou je kedy; ale hlavne, dokedy bude ešte Európa z toho pohybu nadšená, naoko nesmierne kultúrne a ekonomicky obohatená, dokedy si ešte bude hovoriť, robíme to, to nič, dobre. Ak to bude trvať dlho, tak sa EÚ so všetkými dôsledkami rozpadne, napokon ten proces sa už začal. Teda ťarchu každopádne ponesie predovšetkým ešte stále primerane slobodná a demokratická Európa ako celok.

Dajú sa od niektorých vlád členských krajín EÚ čakať pokusy o ráznejšie riešenie situácie s migrantmi vzhľadom na to, že sa tento rok budú konať dôležité voľby v Nemecku, Francúzsku a možno aj predčasné v Taliansku?

V každej krajine, s voľbami aj bez volieb, by si mali rok 2017 spájať so zásadnými revíziami prístupu k realite, či už migračnej, alebo ešte viac k bezpečnostnej. Ale ktorým smerom sa to v jednotlivých krajinách vyvinie, uvidíme. Samozrejme, voľby vplyv majú, je zjavné, že európske elity sú značne odtrhnuté od názorov, túžob či pocitov svojich voličov, ale ak chcú urobiť napríklad s pocitom bezpečia obyvateľov niečo naoko len pre voľby, potom to aj tak nemá cenu. To je potom rovnaké ako dementné a nič neriešiace opakovanie absolútneho nezmyslu o tom, že sa nebojíme a nesmieme báť, že náš strach by bol prehrou a výhrou akéhosi teroristu. Veď strach – čím sa myslí normálna prirodzená ľudská emócia, nie panika či davová psychóza, hystéria či šialenstvo – je predsa normálnou reakciou na skutočné nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Pripravuje a motivuje človeka na obranu alebo útek a vyhnutie sa nebezpečenstvu. Až keď to nie je možné, potom sa mení na agresiu.

Akoby sa niektorí politici typu Hollanda, ktorí riadia Európu smerom do záhuby s úžasnou päťpercentnou podporou svojich voličov, na tú agresiu z nemožnosti vyhnúť sa zjavnému nebezpečenstvu tešili. A že to nebezpečenstvo už celkom zjavne Európu nielen obchádza, ale tiež rozkladá a ničí, je jasné. Prečo asi mnohí európski lídri ženú ľudí do nebezpečenstva, kašlú na ich pocity, a ešte im zakazujú mať obavy z budúcnosti? A je dokonca jedno, či ide o Európanov, alebo tých prichádzajúcich. Ako sa potom tie voľby môžu skončiť? A je krátkozraké si myslieť, že to kotly predvolebného guláša, či u nás skôr hromada predvolebných oligarchobuchiet, vyrieši. Rozpory medzi slovami a činmi hlavných európskych politikov sú obrovské; rovnako ako priamoúmerná zlosť a zúfalstvo voličov, ktorí, ak to bude pokračovať, nakoniec siahnu k jednoduchým a rýchlym, samozrejme, tragickým extrémistickým riešeniam.

Je signálom pre zmenu postupu voči migrantom zámer nemeckého ministra vnútra Thomasa de Maizièra otvoriť deportačné centrá, ktoré by uľahčili a zrýchlili deportácie odmietnutých žiadateľov o azyl? Vzniknúť by mohli v blízkosti letísk. Mohlo by to ďalších migrantov od cesty odradiť? Je ale niečo také v súčasnom Nemecku vôbec mysliteľné?

Nie, to naozaj nie je. Dokladá to len, aká bezradná nemecká politická scéna v otázke utečencov vlastne je. Návraty neúspešných žiadateľov o azyl aj ilegálov majú v Nemecku na starosti spolkové krajiny. Takže ide zase o stret spolku s jednotlivými krajinami. Konečne je to rovnaký model, ktorý nemeckí geopolitici tak radi implementujú na celoeurópsku úroveň. Jedna krajina, štát robí veci inak, tak prevedieme zodpovednosť na spolok, EÚ, a tým to vyriešime. To je tá pravá európska antisubsidiarita. Rozhodujte, pokiaľ možno, na tom najvyššom bruselskom, berlínskom či parížskom stupni, hlavne čo najďalej od občanov a ich potrieb. Isteže, postup každej krajiny je iný, do istej miery iný, a niektoré krajiny naozaj, zatiaľ, nikam nikoho vracať nechcú. Ale ak za neschopnosť niekoho niekam vrátiť chceme kohokoľvek viniť, potom vedzme, že politika návratu v celej Európe je doslova a do písmena determinovaná jednotným európskym azylovým a imigračným právom a tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý každý žalovaný prípad konfrontuje s výkladom medzinárodných zmlúv platných v oblasti ľudských práv. A tá jedna z hlavných prekážok leží tu, v spoločných pravidlách politiky návratu, ktorá je skôr politikou, ako nevracať, než nástrojom, ako vracať.

Druhou prekážkou je dnes problém tzv. readmisných zmlúv, teda zmlúv o podmienkach vrátenia vlastných občanov a občanov tzv. tretích štátov do krajiny, odkiaľ nelegálne prišli. Snaha o komunitarizáciu tejto oblasti viedla fakticky k zastaveniu, síce veľmi ťažkých, ale funkčných bilaterálnych dohôd na národnej úrovni, a to bez efektívnej náhrady komunitárnymi telesami, ako je najmä Mogheriniovej Európska vonkajšia služba. Nezabúdajme na to, že väčšina sveta od veľkých štátov, ako je Čína alebo India, až po miništáty v Afrike, odmieta prijímať späť svojich občanov. Zvlášť veselý je potom odkaz, ktorý sa objavil pri pokuse o návrat niekoľkých desiatok Pakistancov Gréckom, a dnes všeobecne rozšírená prekážka pre prijatie navrátilcov z Európy, že nechcú späť svojich občanov preto, že sú Európou zradikalizovaní.

A tretia zo zásadných prekážok je naša domáca. Ako si myslíte, že bude ktokoľvek reagovať na úradný list s oznámením, že bude vtedy a vtedy deportovaný, a on má desiatky možností, ako sa tej deportácii vyhnúť, až po zmiznutie zo známej adresy? Pokiaľ rozhodnutie o nútenom návrate nesprevádzajú detencie, potom sú všetky snahy o zefektívnenie návratov úplne márne a je to len PR akcia pre verejnosť, nie systematické riešenie problému. Konštatovanie pána ministra de Maizièra, že budú zriaďovať také väzenské zariadenia pri letiskách, je len dôkazom, ako ďaleko pokročil vo svojich snahách o nápravu svojich zlých rozhodnutí, a nielen z minulých rokov. Spoločné spolkové centrá tak zrejme budú len centrami na zhromažďovanie údajov zo spolkových krajín, a nie tým, čím sa prezentujú, že budú.

- Reklama -