Ak migrantov necháme, aby nerešpektovali naše zákony, dovolíme im vytvárať kultúrne ostrovy bez pravidiel. Vedie to k rozkladným vplyvom na spoločnosť, tvrdí psychológ

22.1.2018 11:30

ROZHOVOR Aj o tom, či je spoločnosť dnes ľahšie manipulovateľná pomocou moderných komunikačných technológií, prehovoril akademický psychológ Peter Marman v prvej časti rozhovoru pre Parlamentné listy. Akákoľvek kritika je podľa neho považovaná za nenávisť, a tak nezostáva nič iné, len súhlasiť. Psychológ však tvrdí, že to je cesta do pekla.

Ak migrantov necháme, aby nerešpektovali naše zákony, dovolíme im vytvárať kultúrne ostrovy bez pravidiel. Vedie to k rozkladným vplyvom na spoločnosť, tvrdí psychológ
Foto: archív P. Marmana
Popis: akademický psychológ Peter Marman
Ako psychológ iste vnímate zmeny v myslení aj správaní sa ľudí pod vplyvom informácií, ktoré sa na nich dnes hrnú z internetu a zo sociálnych sietí. Aké sú tieto zmeny za uplynulú dekádu?
 
Všetko sa dramaticky zmenilo. Napríklad prostriedky prijímania informácií. Kedysi boli mienkotvorné noviny a neskôr ešte televízia. Dnes sú v podstate kľúčové smartfóny, respektíve prenosné zariadenia. Prostredníctvom nich prijímajú ľudia informácie a prejavuje sa to aj v medziľudskej komunikácii. Jeden z mojich kolegov vo výskume reportoval, že u adolescentov sa vzťahy často ukončujú cez esemesku. Robí sa to podstatne ľahšie cez SMS ako do očí. Vzťahy sú u nich preto menej trvácne. Zmenili sa tiež návyky. To, že máme smarfón alebo iné prenosné zariadenie, fragmentuje pozornosť, zahlcuje ju a vidno to najmä na mladej generácii, ktorá je stále online. Psychologické výskumy hovoria o tom, že mladí ľudia majú stále častejšie problémy so spánkom, pretože sú na sociálnych sieťach aj v noci, keď im prichádzajú notifikácie. 
 
Na druhej strane, je množstvo obsahu na vyžiadanie. Komunikácia je obojstranná, nie je to ako s novinami, ktoré vám prídu a musíte ich akceptovať také, aké sú. Teda sa zmenili (komunikačné) kanály. Dnes štátna televízia a zopár (tlačených) novín už v podstate o ničom podstatnom nerozhodujú. Aj veľké agentúry strácajú vplyv. Dokonca aj klasická televízia je už sčasti na odchode. Noviny sú v úplnej kríze. Kanály, ktorými k ľuďom prichádzajú informácie, sa zmenili. Začali to preberať individuálne osobnosti či malé kolektívy, čo vidno na youtuberoch, ktorí sú mienkotvorní pre mladú generáciu. Kľúčové je, aké informácie z týchto zdrojov prichádzajú. Plus to, že sú tu špecializované subjekty, ktoré filtrujú z množstva informácií. Klasickými príkladmi sú vyhľadávače ako Google alebo sociálne siete ako Facebook, v menšom spravodajské portály.
 
Aké problémy spolu prinášajú tieto zmeny? 
 
Existujú alternatívne médiá, ktoré zozbierajú informácie a vydajú ich inak vybrané a zabalené. Monopol na to, ako sa informácie zozbierali a dali dohromady, ktorý kedysi mali klasické médiá, ten sa skončil a vytvára to pnutie. Samozrejme, že to zmenilo aj sociálne vzťahy. Vznikajú vyprofilované skupiny podľa hodnotového zamerania. Dnes je možné významne ovplyvniť spôsob, akým si ľudia vytvárajú vzťahy. Napr. prostredníctvom sociálnych sietí. Dôležité tiež je, že všetky technologické spôsoby doručovania informácií majú problém s prenosom neverbálnej časti komunikácie. Vidno to na tom, že ak chcete dať emócie do správ, tak na to síce máte emotikony, ale v klasickej komunikácii je väčšina tej dôležitej informácie, ktorú máte prijať, emocionálna a neverbálna. Hlavnú úlohu hrá emocionalita, dikcia, dôraz v hlase, mimika a tak ďalej a toto nie je možné prenášať pri písaní cez sociálne siete či SMS. Vychyľuje sa to neprirodzene na stranu verbálnej komunikácie a deformuje to vzťahy. 
 
Vzniká vďaka tomuto verbálnemu, menej emocionálnemu spôsobu komunikácie fenomén dnešnej doby, že ľudia chcú mať na všetko názor a prezentovať ho, keďže nemôžu dostať priamu okamžitú reakciu?
 
Netvrdil by som, že je to len vecou nových komunikačných prostriedkov. Ako kultúra sa individualizujeme, takže to vytvára tlak na jednotlivca, aby mal na všetko názor a bol doma vo všetkých témach. Médiá v tom však hrajú tiež svoju úlohu. 
 
Je dnes spoločnosť pomocou nových komunikačných prostriedkov ľahšie manipulovateľná?
 
Na jednej strane by sa mohlo zdať, že nie. Keď si vezmeme ideológie 30. rokov, tak boli všetky informácie tlačené a vydávané centrálne. Tým nemohla tak ľahko vzniknúť alternatíva, resp. konkurencia. Existovali monopoly na informácie a bolo rozhodnuté, aké informácie sa k ľuďom dostanú. Mohlo by sa preto zdať, že toto nám už dnes nehrozí, hoci posledný vývoj je alarmujúci. Na druhej strane, vznikli nové možnosti, ako manipulovať spoločnosťou. Informácie totiž tečú po sociálnych vzťahoch a komunikačné kanály sa veľmi diverzifikovali. Umožnili človeku, aby mal namiesto desiatok známych celé tisícky kamarátov na sociálnej sieti. Po týchto vzťahoch, ktoré sú plytkejšie, tečú informácie, vznikajú ad hoc (na istý účel) nové skupiny, také a onaké iniciatívy. Dnes už stačí dať lajk na nete a v priebehu dňa ste zrazu v skupine spolu so desiatkami tisíc ľudí. Zrazu môžu vznikať (sociálne) bubliny a vznikajú oveľa plošnejšie efekty, a to zásadne rýchlejšie ako kedysi. S možnosťou emocionálnej manipulácie.
 
Sú sociálne bubliny prekážkou širokej verejnej diskusii, keď vravíte, že ľudia sa do nich uzatvárajú s tými, ktorí majú rovnaké názory ako oni? 
 
Zo psychologického hľadiska je to zaujímavé. Vzniká totiž množstvo negatívnych javov, na ktoré nie sme zvyknutí. Môj bývalý študent, ktorý je na sociálnej sieti pasívny a inak nesleduje správy, ma informoval, že zo všetkých strán mu naraz prichádzajú informácie o tom istom. Vo vlnách sa zrazu všetci „rozhodnú“ riešiť to isté. Týmto spôsobom vzniká fiktívna bohatosť. Máte pocit, že vám z tých skupín pritekajú rôznorodé informácie, ktorých je veľa, a vzniká zdanie, že to je veľmi bohaté. Dôležité na tom však je, že sa k vám nedostane koncepčne nič iné. Vznikajú len variácie toho istého základu a opakuje sa ten istý pohľad na vec. Potom z toho vyplynie, že ste vlastne v skupine, kde vznikol plošný efekt, nastalo zdanie, že ste to rozobrali z veľa strán, situácia je jasná, ale v skutočnosti ste len v zajatí istého uhla pohľadu. Ide o tzv. sebanaplňujúcu sa predpoveď. To znamená, že si všímate len to, čo potvrdzuje vašu teóriu, čo ju vyvracia, si nevšímate alebo najčastejšie sa to k vám ani nedostane. Toto je nebezpečenstvo týchto bublín. Máte zdanie, že ste problematiku zo všetkých strán bohato obsiahli, ale v skutočnosti tomu nerozumiete nielen vy, ale spolu s vami aj celá veľká plošná sociálna skupina. Ľudia sa takto o seba opierajú, ale visia v prázdne v bubline mimo reality. 
 
Potvrdzujú si teda svoju pravdu medzi sebou? 
 
Presne tak. Aj to, že môžete na sociálnych sieťach len „lajkovať“, je vlastne manipulácia, pretože ľudia majú, prirodzene, aj sympatie, aj antipatie. Aj antipatia často plní pozitívnu rolu ako odpoveď na negatívne javy. Pri spomínaných plošných efektoch a pod ochranou anonymity by však na sociálnych sieťach vznikli obrovské „hejtovačky“ (nenávistné kritiky). To sa však považuje za negatívny jav, a preto sa dovolí len lajkovať, teda prejavovať pozitívne emócie. Inými slovami, nasadia sa ružové okuliare. Dnes je to už také extrémizované, že akákoľvek kritika sa považuje za nenávisť a už môžete v podstate len súhlasiť. Ale to je cesta do pekla, pretože nemôžete zareagovať na negatívne javy. To je ďalší prejav bublín, ktoré prinášajú sociálne siete. 
 
Peter Marman (zdroj: fphil.uniba.sk) 
 
V uplynulých troch, štyroch rokoch sa stále častejšie skloňuje slovo integrácia najmä v súvislosti s migračnou krízou v Európe. Čo si pod integráciou predstaviť, ak odhliadneme od materiálneho zabezpečenia? 
 
Je to veľmi dobrá otázka, len neviem, či na správneho adresáta. Zástancovia migrácie hovoria o potrebe integrácie, ale ešte som nepočul, čo sa pod tou „integráciou“ vlastne myslí. 
 
V prípade migrantov ide často o ľudí z iného náboženského, kultúrneho aj ekonomického prostredia. Ak sa majú integrovať, musia sa podľa vás vzdať niektorých svojich zvykov a zmeniť svoje hodnotové priority? 
 
To je ten problém, že z „integrácie“ až príliš vykúka „kultúrna asimilácia“. Na jednej strane sa majú integrovať, ale čo to vlastne je? Majú sa „prispôsobiť“. Hľadajú sa na to výrazy, ale nemôže sa nájsť ten správny. A prečo? No lebo my (Európania) deklarujeme, že sme oficiálne rešpektujúca kultúra. My sme vlastne metakultúra, lebo razíme multikulturalizmus, resp. niekto za väčšinu Európanov (nadkultúra je škaredé slovíčko, preto metakultúra). Z tohto pohľadu je čokoľvek na spôsob „asimilácie“ neprijateľné. Lenže rôzne kultúry majú často navzájom antagonistické hodnoty, zvyky, pravidlá alebo iné prvky tvoriace kultúru. Stačí sa na to pozrieť do sveta, kde prebiehajú konflikty civilizácií. My tým, že máme oficiálne multikultúrne, metakultúrne zameranie, si prenášame tieto konflikty k nám do Európy. Preto je to s tou integráciou, ako sa vraví, ani z voza, ani na voz. Hľadajú sa vhodné slovíčka a „integrácia“ je jedným z nich. Nemôže to byť „asimilácia“. Musí to byť „kultúrna tolerancia“, ale s tou vznikajú problémy a konflikty, takže to musí byť niečo, pri čom sa človek vzdá časti svojej kultúry a prispôsobí sa a sčasti zasa nie. Tak sa zasa hovorí o „integrácii“. Pri nej sa ale nikde nehovorí, čo sa od migrantov očakáva a čoho sa majú vzdať. Tutlá sa.
 
Tak ako potom dosiahnuť spolužitie viacerých kultúr? 
 
Je to veľký problém dať niečo také dohromady. Aj Slováci majú bohatú skúsenosť s migráciou, napríklad na začiatku 20. storočia do Ameriky. Naši ľudia ale mali v tom čase ujasnené, že sa chcú prispôsobiť tej kultúre, do ktorej idú. Boli sme príbuzná kultúra a nebol žiadny problém. Vidíme to aj dnes v druhej generácii našich emigrantov, že ich deti sú už asimilované do novej spoločnosti a necítia sa v nej ako cudzinci. Sú ale národy, ktoré majú veľmi silný citový vzťah k svojej kultúre. Typický príklad je čínska kultúra alebo blízkovýchodné kultúry. Tie zostávajú aj po dvoch či troch generáciách neasimilované, resp. slabo asimilované. Síce vedia jazyk krajiny, kde žijú, majú občianstvo, vzdelanie, ale kultúru neprijali. Takto vznikajú kultúrne ostrovy a typickým príkladom sú mestské štvrte prezývané malá Čína. V takýchto komunitách potom žije kultúra, ktorá je vlastne odtlačkom pôvodnej vzdialenej domovskej kultúry, ale má problém, že sa príliš nevyvíja. Stagnuje v tom stave, v akom tam jej nositelia prišli. Vidno to napríklad na vývoji jazyka a podobne. 
 
Úplne najhoršie je, ak je kultúra, ktorá prichádza s migrantmi, v rozpore s tou domácou. Ak existujú výčitky, nepriateľstvo, opovrhovanie až nenávisť za to, čo spôsobila západná civilizácia. Ak je nová kultúra v rozpore s domácou a ešte je aj silne viazaná na oblasti pôvodu, tak výsledkom je, že druhá a tretia generácia predstaviteľov takejto kultúry môže byť nepriateľská. Príkladom je podiel ľudí z druhej a tretej generácie migrantov na teroristických útokoch v poslednom období. Je to tým, že kultúra má zotrvačnosť. Čo vštepíte deťom, to ony vštepia s modifikáciami svojim deťom a keď je prítomný veľmi silný vzťah k pôvodnej kultúre, tak sa to môže veľmi dlho prenášať. S tým treba rátať. 
 
Nie je snaha vytvoriť iným kultúram v Európe prostredie, v ktorom by sa cítili ako doma, iba odďaľovaním integrácie? 
 
Veď v tom je tá schizofrénia, o ktorej som hovoril pri slovíčku „integrácia“. Treba si ujasniť, že pokiaľ by sa ľudia chceli integrovať, tak musia veľmi veľa vecí rešpektovať. Keď hovoríme o blízkovýchodných kultúrach, tak po príchode sem (do Európy) musia rešpektovať plnohodnotné postavenie ženy v spoločnosti, sexuálnu slobodu, homosexualitu, voľné spolužitie partnerov, sekulárnosť, sklony ku konzumu… Je toho veľmi veľa, čo migranti musia rešpektovať, v opačnom prípade to začne vyvolávať konflikty v novom prostredí. Požadujeme uviesť od nich explicitne, že je to súčasťou azylového konania a oni musia vyjadriť súhlas? Ani my sami sa na tom nevieme zjednotiť. Vzniká tým medzera pre niečo negatívnejšie. To, na čom sa ako-tak zhodneme, je v zákonoch. Jednoducho u nás platia zákony a nemôže tu byť otázka, že či niekto musí alebo nemusí rešpektovať zákon. Keď si na druhej strane vezmeme islam, tak ten má zo všetkých veľkých svetových náboženstiev najväčšiu ambíciu ovplyvňovať spoločnosť a jej riadenie. A teda aj zákony. Predpisy sú pomerne striktné a smerujú často až k zakladateľovi, teda k životu Mohameda. Tam sa diskusia končí a keď sa takéto predpisy dostanú do rozporu s našimi hodnotami a postojmi, ktoré my dávame do zákonov, tak vznikajú ťažko riešiteľné konflikty. Ak týchto ľudí necháme, aby zákony nerešpektovali, a dovolíme im vytváranie de facto kultúrnych ostrovov, kde platia iné zákony, pravidlá atď., tak ide nielen o odďaľovanie integrácie, ale vytvára to priamo rozkladné vplyvy v našej spoločnosti. Čoho sme dnes svedkami.
 
Peter Marman je akademický psychológ, ktorý sa venuje výskumnej, pedagogickej, konzultačnej a popularizačnej činnosti. 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Ešte zvažujem, akou formou sa zapojím do procesu voľby hlavy štátu, hovorí predstaviteľ tretieho sektora Demeš

0:01 Ešte zvažujem, akou formou sa zapojím do procesu voľby hlavy štátu, hovorí predstaviteľ tretieho sektora Demeš

ROZHOVOR Pavol Demeš je bývalý minister medzinárodných vzťahov, exporadca prezidenta Michala Kováča …